Môj článok „V Etiópii oslavujú Nový rok v septembri" bol uverejnený na blogu http://mondaeu.blog.sme.sk. Prečítať si ho môžete tu.
pondelok 22. septembra 2014
pondelok 8. septembra 2014
O tom ako Etiópia napreduje aj vďaka migrantom
Môj článok „Etiópia napreduje aj vďaka migrantom“ o festivale diaspóry, ktorý sa konal v Mekelle na konci júla bol uverejnený na blogu http://mondaeu.blog.sme.sk. Prečítať si ho môžete tu.
sobota 6. septembra 2014
Druhá zastávka – škola v Maychew
/Napísané 27.8.2014/
Po šiestich týždňoch v Mekelle sme sa presunuli do Maychew (čítaj „Mačo“). Tri týždne strávené v tomto mestečku zbehli veľmi rýchlo. Tak rýchlo, že som nestíhala písať na blog. Mali sme pestrý program v Bethlehem Primary School Daughters of Charity. Dopoludnia sme učili angličtinu deti, popoludní učiteľov zo školy, učiteľky materskej škôlky a ďalšie zamestnankyne. Ja som učila ročníky 2-4, Majo 5-7. Popoludní ja dámy zo škôlky, Majo učiteľov a pani riaditeľku.
Daughters of Charity pôsobia v Etiópii na štrnástich miestach. Do regiónu Tigray prišli v roku 1973 po vypuknutí humanitárnej krízy. V Tigrayi sú v Mekelle, v Alitene a v Maychew. Maychew je od roku 2004 ich najnovším pôsobiskom. Kvôli nedostatku príležitostí na vzdelávanie oslovili rodičia detí z Maychew biskupa v Adigrate. Biskup poveril Daughters of Charity, aby otvorili dom v Maychew. V roku 2005 založili materskú škôlku a následne v roku 2011 s podporou nemeckého Lions Club Limburg základnú školu Bethlehem Primary School.
V Maychew sme bývali v dome so sestrami. Areál Daughters of Charity je spojený s areálom katolíckej cirkvi, kde býva Abba Hagos. Zároveň je tam kaplnka, kde Abba slúži omše. Lokálni toto miesto však poznajú podľa názvu Don Bosco. Počas hladomoru v 70. a 80. rokoch tu komunita Don Bosco distribuovala zasiahnutému obyvateľstvu jedlo. Drvivá väčšina obyvateľov Maychew je ortodoxných, malé percento tvoria moslimovia a katolíci sa dajú zrátať na prstoch jednej ruky. Okrem Abba Hagosa a 3 sestier prichádzajú na nedeľnú omšu ešte asi 4 veriaci.
Maychew je asi 36 000 mesto. Nachádza sa tu 9 základných škôl, pričom 6 je vládnych, 3 sú zriadené mimovládnymi inštitúciami. Okrem toho tu majú Technical College a Agricultural College. Pred nástupom do školy môžu deti absolvovať prípravu v materskej škole, avšak tie sú v meste iba 4, všetky z nich mimovládne.
Základnú školu Bethlehem Primary School navštevuje asi 350 detí v ročníkoch od 1-6. V jednej triede je 50 študentov. V septembri 2014 pôjdu šiestaci do 7. ročníka a sestry dúfajú, že budúci roku budú môcť otvoriť 8. ročník. Bude to však závisieť aj od finančných možností. Dopyt po vzdelaní je veľký, no kvôli nízkym príjmom rodičov, nemôžu zvyšovať už aj teraz nízke poplatky. Zároveň deti z veľmi chudobných rodín majú odpustené školské poplatky. V škole učí 9 učiteľov.
Počas troch augustových týždňov mali desiati najlepší študenti z každej triedy letný kurz angličtiny. Na to, že väčšina mojich študentov mala 7-9 rokov, ich angličtina bola na slušnej úrovni. Spelling im nerobil veľké problémy. Všetci chodili na hodiny so zošitmi a perami, čo tu nie je pravidlom. Bolo na nich vidieť, že sa radi učia.
Medzi dvoma hodinami sme mali polhodinovú prestávku. Dievčatá sa hrávali s kamienkami, skákali do výšky cez švihadlo alebo len tak tancovali. Asi v druhom týždni som im dala gumu na skákanie, ktorú som priniesla zo Slovenska. Pamätám si, že sme to mali veľmi rady, keď som bola na základnej škole. Spôsoby ako sme to zvykli skákať my som si veľmi nepamätala. Niečo som našla na internete a niečo mi ukázali dievčatá v projekte Abba Gebremichael v Mekelle. Avšak nemusela som mať žiadne obavy. Dievčatkám v Maychew stačilo dať gumu a už ju skákali spôsobmi, ktoré som ešte nevidela. Chlapci zas hrávali futbal, občas basketbal. Raz som si všimla ako dvaja z nich skákali na hlinenom futbalovom ihrisku mlynské kolá. Zabaviť sa dá rôznymi spôsobmi.
Materská škôlka bola síce zatvorená, no s jej učiteľkami som mala angličtinu a raz ma cez prestávku zobrali na prehliadku. V škôlke sú 4 triedy a v každej z nich je 45 dievčat a chlapcov. Každá trieda má učiteľku a asistentku učiteľky. V škôlke sa učí metódou Montessori. Rovnaký systém výučby využívajú Daughters of Chartiy aj v materských škôlkach v Mekelle a Alitene. „Najdôležitejším obdobím v živote nie je univerzitné štúdium, ale obdobie medzi narodením a šiestym rokom života,“ povedala Maria Montessori, podľa ktorej je metóda pomenovaná.
Ako som sa dozvedela, pred zápisom detí do ďalšieho školského roku, mnohí rodičia nocovali v blízkosti škôlky, aby zabezpečili miesto pre svoje deti. Montessori systém umožňuje deťom získať zručnosti do prvého ročníka. Učia sa základy matematiky, angličtiny, amharčiny, jazyka tigriňa, hygienické návyky, spievajú, tancujú, hrajú sa a získavajú sociálne zručnosti.
Aj počas vyučovania popoludní sme mali polhodinovú prestávku. Podával sa počas nej čierny čaj (veľmi chutný, osladený) a dabo (pečivo). Cez prestávku som sa rada rozprávala s pánom Abboyom Gebreselassie. Je to veľmi skromný, statočný a distingvovaný pán. Rozhovory s ním boli hlboké. Bol pravdepodobne už v dôchodkovom veku a momentálne bol v škole knihovníkom. Predtým pracoval ako jej riaditeľ. Vysvetlil nám, že v istom momente ho nahradila súčasná riaditeľka, ktorá mala vládou požadované vzdelanie na túto pozíciu. Abboy vo svojej mladosti nemohol získať vzdelanie, aké by si želal, no je rozhľadený vo všetkých smeroch a sleduje aktuálne dianie vo svete. Vzdelanie doprial ho všetkým svojim piatim deťom, ktoré ukončili alebo študujú na vysokých školách.
Abboy toho prežil veľa. Ako som sa raz dozvedela od sestier, počas režimu Derg strávil 8 rokov vo väzení. V rozhovore o tomto období mi to nespomenul. Rozprával však, že to bola veľmi krutá doba. V tom čase mal 26 rokov. „Každého, kto mal iný názor prenasledovali. Mladých verbovali, aby šli bojovať. Vzdelanie bolo až druhoradé“, povedal. I keď som komunistický režim v Československu našťastie nezažila, počas jeho rozprávania som videla veľa paralel a spomenula som si na Silva Krčméryho, či Antona Neuwirta.
Čas v Maychew mi bude chýbať. Napriek chladnému počasiu počas prvých dní mi toto na prvý pohľad vidiecke prostredie učarovalo. Škola na okraji mesta, výhľad na horu Bokra, odkiaľ sme Maychew videli z výšky, v pozadí najvyšší vrch regiónu Tigray „Cibet“, ako ho volajú lokálni, poľná, niekedy zablatená, cesta do školy, školské ihrisko plné usmievavých detí, varenie a umývanie riadov so sestrami Adony a Tsege, rozhovory s Abbom Hagosom, milí zamestnanci internetovej kaviarne, predavači kaktusov, sobotný trh plný čerstvého ovocia a zeleniny, podania rúk len tak na ulici. Do videnia Maychew.
Po šiestich týždňoch v Mekelle sme sa presunuli do Maychew (čítaj „Mačo“). Tri týždne strávené v tomto mestečku zbehli veľmi rýchlo. Tak rýchlo, že som nestíhala písať na blog. Mali sme pestrý program v Bethlehem Primary School Daughters of Charity. Dopoludnia sme učili angličtinu deti, popoludní učiteľov zo školy, učiteľky materskej škôlky a ďalšie zamestnankyne. Ja som učila ročníky 2-4, Majo 5-7. Popoludní ja dámy zo škôlky, Majo učiteľov a pani riaditeľku.
Daughters of Charity pôsobia v Etiópii na štrnástich miestach. Do regiónu Tigray prišli v roku 1973 po vypuknutí humanitárnej krízy. V Tigrayi sú v Mekelle, v Alitene a v Maychew. Maychew je od roku 2004 ich najnovším pôsobiskom. Kvôli nedostatku príležitostí na vzdelávanie oslovili rodičia detí z Maychew biskupa v Adigrate. Biskup poveril Daughters of Charity, aby otvorili dom v Maychew. V roku 2005 založili materskú škôlku a následne v roku 2011 s podporou nemeckého Lions Club Limburg základnú školu Bethlehem Primary School.
V Maychew sme bývali v dome so sestrami. Areál Daughters of Charity je spojený s areálom katolíckej cirkvi, kde býva Abba Hagos. Zároveň je tam kaplnka, kde Abba slúži omše. Lokálni toto miesto však poznajú podľa názvu Don Bosco. Počas hladomoru v 70. a 80. rokoch tu komunita Don Bosco distribuovala zasiahnutému obyvateľstvu jedlo. Drvivá väčšina obyvateľov Maychew je ortodoxných, malé percento tvoria moslimovia a katolíci sa dajú zrátať na prstoch jednej ruky. Okrem Abba Hagosa a 3 sestier prichádzajú na nedeľnú omšu ešte asi 4 veriaci.
Maychew je asi 36 000 mesto. Nachádza sa tu 9 základných škôl, pričom 6 je vládnych, 3 sú zriadené mimovládnymi inštitúciami. Okrem toho tu majú Technical College a Agricultural College. Pred nástupom do školy môžu deti absolvovať prípravu v materskej škole, avšak tie sú v meste iba 4, všetky z nich mimovládne.
Základnú školu Bethlehem Primary School navštevuje asi 350 detí v ročníkoch od 1-6. V jednej triede je 50 študentov. V septembri 2014 pôjdu šiestaci do 7. ročníka a sestry dúfajú, že budúci roku budú môcť otvoriť 8. ročník. Bude to však závisieť aj od finančných možností. Dopyt po vzdelaní je veľký, no kvôli nízkym príjmom rodičov, nemôžu zvyšovať už aj teraz nízke poplatky. Zároveň deti z veľmi chudobných rodín majú odpustené školské poplatky. V škole učí 9 učiteľov.
Počas troch augustových týždňov mali desiati najlepší študenti z každej triedy letný kurz angličtiny. Na to, že väčšina mojich študentov mala 7-9 rokov, ich angličtina bola na slušnej úrovni. Spelling im nerobil veľké problémy. Všetci chodili na hodiny so zošitmi a perami, čo tu nie je pravidlom. Bolo na nich vidieť, že sa radi učia.
Medzi dvoma hodinami sme mali polhodinovú prestávku. Dievčatá sa hrávali s kamienkami, skákali do výšky cez švihadlo alebo len tak tancovali. Asi v druhom týždni som im dala gumu na skákanie, ktorú som priniesla zo Slovenska. Pamätám si, že sme to mali veľmi rady, keď som bola na základnej škole. Spôsoby ako sme to zvykli skákať my som si veľmi nepamätala. Niečo som našla na internete a niečo mi ukázali dievčatá v projekte Abba Gebremichael v Mekelle. Avšak nemusela som mať žiadne obavy. Dievčatkám v Maychew stačilo dať gumu a už ju skákali spôsobmi, ktoré som ešte nevidela. Chlapci zas hrávali futbal, občas basketbal. Raz som si všimla ako dvaja z nich skákali na hlinenom futbalovom ihrisku mlynské kolá. Zabaviť sa dá rôznymi spôsobmi.
Materská škôlka bola síce zatvorená, no s jej učiteľkami som mala angličtinu a raz ma cez prestávku zobrali na prehliadku. V škôlke sú 4 triedy a v každej z nich je 45 dievčat a chlapcov. Každá trieda má učiteľku a asistentku učiteľky. V škôlke sa učí metódou Montessori. Rovnaký systém výučby využívajú Daughters of Chartiy aj v materských škôlkach v Mekelle a Alitene. „Najdôležitejším obdobím v živote nie je univerzitné štúdium, ale obdobie medzi narodením a šiestym rokom života,“ povedala Maria Montessori, podľa ktorej je metóda pomenovaná.
Ako som sa dozvedela, pred zápisom detí do ďalšieho školského roku, mnohí rodičia nocovali v blízkosti škôlky, aby zabezpečili miesto pre svoje deti. Montessori systém umožňuje deťom získať zručnosti do prvého ročníka. Učia sa základy matematiky, angličtiny, amharčiny, jazyka tigriňa, hygienické návyky, spievajú, tancujú, hrajú sa a získavajú sociálne zručnosti.
Aj počas vyučovania popoludní sme mali polhodinovú prestávku. Podával sa počas nej čierny čaj (veľmi chutný, osladený) a dabo (pečivo). Cez prestávku som sa rada rozprávala s pánom Abboyom Gebreselassie. Je to veľmi skromný, statočný a distingvovaný pán. Rozhovory s ním boli hlboké. Bol pravdepodobne už v dôchodkovom veku a momentálne bol v škole knihovníkom. Predtým pracoval ako jej riaditeľ. Vysvetlil nám, že v istom momente ho nahradila súčasná riaditeľka, ktorá mala vládou požadované vzdelanie na túto pozíciu. Abboy vo svojej mladosti nemohol získať vzdelanie, aké by si želal, no je rozhľadený vo všetkých smeroch a sleduje aktuálne dianie vo svete. Vzdelanie doprial ho všetkým svojim piatim deťom, ktoré ukončili alebo študujú na vysokých školách.
Abboy toho prežil veľa. Ako som sa raz dozvedela od sestier, počas režimu Derg strávil 8 rokov vo väzení. V rozhovore o tomto období mi to nespomenul. Rozprával však, že to bola veľmi krutá doba. V tom čase mal 26 rokov. „Každého, kto mal iný názor prenasledovali. Mladých verbovali, aby šli bojovať. Vzdelanie bolo až druhoradé“, povedal. I keď som komunistický režim v Československu našťastie nezažila, počas jeho rozprávania som videla veľa paralel a spomenula som si na Silva Krčméryho, či Antona Neuwirta.
Čas v Maychew mi bude chýbať. Napriek chladnému počasiu počas prvých dní mi toto na prvý pohľad vidiecke prostredie učarovalo. Škola na okraji mesta, výhľad na horu Bokra, odkiaľ sme Maychew videli z výšky, v pozadí najvyšší vrch regiónu Tigray „Cibet“, ako ho volajú lokálni, poľná, niekedy zablatená, cesta do školy, školské ihrisko plné usmievavých detí, varenie a umývanie riadov so sestrami Adony a Tsege, rozhovory s Abbom Hagosom, milí zamestnanci internetovej kaviarne, predavači kaktusov, sobotný trh plný čerstvého ovocia a zeleniny, podania rúk len tak na ulici. Do videnia Maychew.
nedeľa 3. augusta 2014
S internetom dobre, bez neho niekedy lepšie
/Napísané 3.8.2014/
Nedeľa je obyčajne dňom, kedy chodievam na internet zavolať domov cez Skype, odpísať kamarátom, známym a kolegom na maily, zistiť, čo je nové doma a vo svete. V Mekelle sme mali internet najčastejšie v internetovej kaviarni. V tej prvej bol veľmi pomalý a ledva sa mi za pol hodinu stihol načítať Gmail. Potom sme našli lepšiu, kde sa dalo aj tlačiť a inernet bol celkom rýchly. Maily som si väčšinou pripravila doma vo Worde a potom som ich iba z kľúča skopírovala a poslala. Asi po týždni, či dvoch mi došlo, že väčšina počítačov v internetových kaviarňach a aj v počítačovej miestnosti, kde sme deti učili informatiku, bola zavírených. Teda aj môj kľúč a počítač chytili vírus. Kľúč som si kúpila nový a dokumenty sa mi našťastie podarilo zachrániť. Jeden kľúč mám teraz vyhradený na „riskantné“ používanie a pravidelne ho formátujem, teda väčšinou mi ho formátuje Majo. Ten druhý, kde mám uložené dokumenty, radšej nepoužívam. Do počítača sa mi po pár týždňoch, keď som chytila rýchlejší internet, podarilo stiahnuť nový antivírusový program a priebežne liečim nové vírusy. Po návrate sa teším na návštevu kamaráta, ktorý sa vyzná v počítačoch. : )
Írsky dobrovoľník Patrick nám odporučil radšej chodiť s vlastným počítačom na Wifi. A ukázal nám aj kam. Tak som zo začiatku pred obedom zvykla zájsť do Hotela Axum alebo inokedy podvečer do reštaurácie Sabisa, ktorá bola 5 minút chôdzou od nášho domu. V projekte internet dosť často vypadával, no aj tak sme najviac času trávili na hodinách s deťmi, takže som len občas stihla poslať pár mailov alebo hodiť niečo na Facebook.
Pamätám si jedno nedeľné popoludnie, kedy som šla na internet do Sabisy. Prišla som tam tesne pred búrkou, no internet práve nešiel. Lialo asi 2 hodiny, tak som si aspoň offline predpripravila maily a popočúvala dobrú hudbu, keď ju bolo počuť kvôli dažďu. : ) Potom keď prestalo liať som sa premiestnila do inej internetovej kaviarne a šla zavolať domov cez Skype. Na väčšine počítačov Skype nefungoval a tak ma pani z kaviarne posadila k svojmu notebooku a mohla som volať. Bolo to milé gesto. Keď som skončila, premiestnila som sa domov a takmer hneď ako som došla, začalo opäť pršať. Bolo to dobré načasovanie. : )
Asi 2 týždne pred odchodom z Mekelle, kedy som už aj tak nemala veľa času chodiť na internet, som zistila, že do kaviarní môžeme chodiť aj s vlastným počítačom a k nemu si pripojíme kábel. Ku koncu som to využívala, najmä ráno pri tlači materiálov na hodiny angličtiny. Zo svojho PC som si dokumenty poslala na Gmail a potom som Gmail otvorila na počítači v kaviarni a dala to vytlačiť. Trochu komplikovaný proces, no je to celkom praktické riešenie, ako sa vyhnúť vírusom. : )
Občas si na internete pozriem, čo sa deje vo svete. Niekedy si to všimnem vďaka postom mojich kamarátov na Facebooku, inokedy si prečítam zahraničné správy. V tých domácich slovenských ma politické intrigy a vzájomné útoky strán pravdu povediac už nezaujímajú.
Moje zahraničné cesty si pamätám aj podľa toho, čo sa práve deje vo svete. Keď som v lete v roku 2006 brigádovala v Rakúsku, pamätám si, že práve v tom čase vypukol konflikt medzi Izrealom a Libanonom. Počas Erasmu v Nemecku v roku 2008 začínala svetová hospodárska kríza, ktorá v podstate trvá dodnes. V roku 2009, keď sme boli dobrovoľníčiť v Indii sa práve šírila prasacia chrípka. V roku 2010, keď som bola na stáži v Bruseli práve chrlila popol sopka z Islandu a tak som sa bála, či stihnem doletieť domov na štátnice. V tom čase zároveň spadlo Poľské lietadlo pri Smolensku. V roku 2011 po mojom návrate z Ruska, spadlo lietadlo s hokejistami pri Jaroslavli, kde som bola asi mesiac predtým.
Keď sme sa pred pár týždňami cestou do Lalibely zastavili na obed, v reštaurácii som chytila Wifi a zamrazilo ma, keď som sa dočítala, že Izrael a Palestína opäť bojujú. Rovnako som ostala v šoku, keď som sa jedno piatkové popoludnie na internete dočítala dočítala, že deň predtým na Ukrajine zostrelili malajzijské lietadlo. Aj bombové útoky v Keni, kde sú ďalší traja dobrovoľníci eRka (našťastie na iných miestach) i ebola vo západnej Afrike sa mi budú spájať s týmto pobytom v Etiópii.
V piatok sme prišli do Maychew. Je to mestečko, ktoré má asi 35 000 obyvateľov, no na pohľad vyzerá skôr ako veľká dedina. Zo začiatku nám nikto nevedel povedať, či tu internet vôbec je. Našťastie je. Sú tu asi 2 internetové kaviarne. Jednu sme už aj vyskúšali a bol hádam najrýchlejší od príchodu do Etiópie.
Koniec koncov som však rada, že tu internet nemám doma bežne dostupný. Čas, ktorého tu aj tak nie je nazvyš, tak trávim príjemnejším spôsobom. Okrem práce v projektoch s deťmi, trávim čas stretávaním sa a rozhovormi ľuďmi, občas sa učím amharčinu, čítam, píšem offline, rozmýšľam. V priemere možno štyri hodiny internetu týždenne sú tak viac ako dosť.
Nedeľa je obyčajne dňom, kedy chodievam na internet zavolať domov cez Skype, odpísať kamarátom, známym a kolegom na maily, zistiť, čo je nové doma a vo svete. V Mekelle sme mali internet najčastejšie v internetovej kaviarni. V tej prvej bol veľmi pomalý a ledva sa mi za pol hodinu stihol načítať Gmail. Potom sme našli lepšiu, kde sa dalo aj tlačiť a inernet bol celkom rýchly. Maily som si väčšinou pripravila doma vo Worde a potom som ich iba z kľúča skopírovala a poslala. Asi po týždni, či dvoch mi došlo, že väčšina počítačov v internetových kaviarňach a aj v počítačovej miestnosti, kde sme deti učili informatiku, bola zavírených. Teda aj môj kľúč a počítač chytili vírus. Kľúč som si kúpila nový a dokumenty sa mi našťastie podarilo zachrániť. Jeden kľúč mám teraz vyhradený na „riskantné“ používanie a pravidelne ho formátujem, teda väčšinou mi ho formátuje Majo. Ten druhý, kde mám uložené dokumenty, radšej nepoužívam. Do počítača sa mi po pár týždňoch, keď som chytila rýchlejší internet, podarilo stiahnuť nový antivírusový program a priebežne liečim nové vírusy. Po návrate sa teším na návštevu kamaráta, ktorý sa vyzná v počítačoch. : )
Írsky dobrovoľník Patrick nám odporučil radšej chodiť s vlastným počítačom na Wifi. A ukázal nám aj kam. Tak som zo začiatku pred obedom zvykla zájsť do Hotela Axum alebo inokedy podvečer do reštaurácie Sabisa, ktorá bola 5 minút chôdzou od nášho domu. V projekte internet dosť často vypadával, no aj tak sme najviac času trávili na hodinách s deťmi, takže som len občas stihla poslať pár mailov alebo hodiť niečo na Facebook.
Pamätám si jedno nedeľné popoludnie, kedy som šla na internet do Sabisy. Prišla som tam tesne pred búrkou, no internet práve nešiel. Lialo asi 2 hodiny, tak som si aspoň offline predpripravila maily a popočúvala dobrú hudbu, keď ju bolo počuť kvôli dažďu. : ) Potom keď prestalo liať som sa premiestnila do inej internetovej kaviarne a šla zavolať domov cez Skype. Na väčšine počítačov Skype nefungoval a tak ma pani z kaviarne posadila k svojmu notebooku a mohla som volať. Bolo to milé gesto. Keď som skončila, premiestnila som sa domov a takmer hneď ako som došla, začalo opäť pršať. Bolo to dobré načasovanie. : )
Asi 2 týždne pred odchodom z Mekelle, kedy som už aj tak nemala veľa času chodiť na internet, som zistila, že do kaviarní môžeme chodiť aj s vlastným počítačom a k nemu si pripojíme kábel. Ku koncu som to využívala, najmä ráno pri tlači materiálov na hodiny angličtiny. Zo svojho PC som si dokumenty poslala na Gmail a potom som Gmail otvorila na počítači v kaviarni a dala to vytlačiť. Trochu komplikovaný proces, no je to celkom praktické riešenie, ako sa vyhnúť vírusom. : )
Občas si na internete pozriem, čo sa deje vo svete. Niekedy si to všimnem vďaka postom mojich kamarátov na Facebooku, inokedy si prečítam zahraničné správy. V tých domácich slovenských ma politické intrigy a vzájomné útoky strán pravdu povediac už nezaujímajú.
Moje zahraničné cesty si pamätám aj podľa toho, čo sa práve deje vo svete. Keď som v lete v roku 2006 brigádovala v Rakúsku, pamätám si, že práve v tom čase vypukol konflikt medzi Izrealom a Libanonom. Počas Erasmu v Nemecku v roku 2008 začínala svetová hospodárska kríza, ktorá v podstate trvá dodnes. V roku 2009, keď sme boli dobrovoľníčiť v Indii sa práve šírila prasacia chrípka. V roku 2010, keď som bola na stáži v Bruseli práve chrlila popol sopka z Islandu a tak som sa bála, či stihnem doletieť domov na štátnice. V tom čase zároveň spadlo Poľské lietadlo pri Smolensku. V roku 2011 po mojom návrate z Ruska, spadlo lietadlo s hokejistami pri Jaroslavli, kde som bola asi mesiac predtým.
Keď sme sa pred pár týždňami cestou do Lalibely zastavili na obed, v reštaurácii som chytila Wifi a zamrazilo ma, keď som sa dočítala, že Izrael a Palestína opäť bojujú. Rovnako som ostala v šoku, keď som sa jedno piatkové popoludnie na internete dočítala dočítala, že deň predtým na Ukrajine zostrelili malajzijské lietadlo. Aj bombové útoky v Keni, kde sú ďalší traja dobrovoľníci eRka (našťastie na iných miestach) i ebola vo západnej Afrike sa mi budú spájať s týmto pobytom v Etiópii.
V piatok sme prišli do Maychew. Je to mestečko, ktoré má asi 35 000 obyvateľov, no na pohľad vyzerá skôr ako veľká dedina. Zo začiatku nám nikto nevedel povedať, či tu internet vôbec je. Našťastie je. Sú tu asi 2 internetové kaviarne. Jednu sme už aj vyskúšali a bol hádam najrýchlejší od príchodu do Etiópie.
Koniec koncov som však rada, že tu internet nemám doma bežne dostupný. Čas, ktorého tu aj tak nie je nazvyš, tak trávim príjemnejším spôsobom. Okrem práce v projektoch s deťmi, trávim čas stretávaním sa a rozhovormi ľuďmi, občas sa učím amharčinu, čítam, píšem offline, rozmýšľam. V priemere možno štyri hodiny internetu týždenne sú tak viac ako dosť.
pondelok 21. júla 2014
Ďalší víkend za nami
/Napísané 20.7.2014/
Svadba v Etiópii
Je nedeľa večer. Opäť si hovorím, že víkend zbehol rýchlo. Neviem, či rýchlejšie ako víkendy v Bratislave za posledný rok, kedy som si hádam každú nedeľu večer uvedomila, že je po víkende, no každopádne o pár hodín tu máme nový týždeň. Moje pôvodne pracovné plány sa zmenili, keďže v sobotu sa konala svadba, na ktorú boli pozvaní všetci z nášho domu. Vydávala sa sesternica jednej zo sestier a teda automaticky boli pozvané zvyšné sestry a aj my, ferendži.
Na rozdiel od nášho zvyku, že svadby sa konajú zväčša v sobotu poobede, táto sa konala v sobotu ráno o pol 7, respektíve začala sa o 7 (teda o 1 etiópskeho času, ale o tom niekedy nabudúce). Svadby sa inak môžu konať aj v iné dni. Dnes sme cestou z mesta tiež jednu videli. Omša mala podobný priebeh ako u nás. Trvala o čosi dlhšie, necelé dve hodiny. Po omši sa v kostole a pred kostolom fotili mladomanželia so svadobčanmi. Podobne ako na Vikinej svadbe, ktorú som stihla dva dni pred odchodom do Etiópie, aj na tejto boli družičky v rovnakých šatách a družbovia v rovnakých kravatách.
O 12 sme boli pozvaní na obed, ktorý sa ale začal o pol 2, čo mi padlo vhod, lebo som sa akurát stihla vrátiť od kaderníčky. Svadba tak pokračovala obedom. Oslava sa konala v reštaurácii na konci mesta. Mladomanželia sedeli v čele miestnosti spolu s družičkami a družbami. Družičky po strane nevesty, družbovia po strane ženícha. Jedlo si nabrali najprv oni, potom zvyšní svadobčania. Nasledovalo tancovanie. Najprv družičky a družbovia, potom spolu príbuzní nevesty, nasledovali príbuzní ženícha a potom ako sa všetci vystriedali, začali tancovať nevesta so ženíchom spolu s družičkami a družbami. Podľa tradície, aby mali všetkého v hojnosti, tancovali „oblepení“ stovkami birrov. Utkvelo mi v pamäti, že keď tancovali príbuzní, boli tam hádam všetci, pravdepodobne bez ohľadu na to, či si mysleli, že vedia tancovať, alebo nie. Teda klobúk dole. My sme odišli skôr, no svadba sa vraj konala do 7 večera, potom sa hostia postupne rozišli.
Nanešťastie počas môjho pobytu v Etiópii zmeškám tri svadby mojich blízkych kamarátok. Annelies, Belgičanka, moja spolubývajúca v Indii, sa vydala prvý júlový týždeň. Zuzka a Rado sa budú brať v auguste a Lucia začiatkom septembra. No dohodli sme sa, že skúsime vymyslieť nejaký Skype prenos, alebo minimálne budem prítomná myšlienkami, ako na svadbe Annie, kedy sme zároveň tu v Mekelle pozerali zápas Belgicko – Argentína. Belgicko prehralo, čo hádam znamená, že Annie a Tom budú mať veľmi veľa šťastia v láske.
Detský sen
Keďže jednu tretinu nášho pobytu máme už za nami a celkom to letí, v sobotu som konečne zašla ku kaderníčke. Dohodla mi ju sestra Lemlem. Cege bola veľmi šikovná a zvládla to za približne dve a pol hodiny. Na hlave mám tak okolo 100 copikov. Keď som bola malá, mamka mi zvykla robiť copiky, ale nechávala som si ich iba na noc a bolo ich okolo 15. Pamätám si ako mi raz kamoška Iva cez letné prázdniny urobila podobné copiky ako mám teraz. Nechala som si ich asi dva dni. Ive to zabralo zopár hodín a ku koncu sme to trochu vzdávali, no splnil sa mi detský sen. A tentokrát sa mi splnil skutočne. Nie žeby som nemala iné detské sny, no tento je autentický a rada sa teším z maličkostí. : ) Za dva týždne, ktoré nám ostávajú v Mekelle by som ešte u Cege chcela vyskúšať ďalšie štýly.
Zo zahraničia pre príbuzných
Počas toho ako mi Cege robila účes som sa dozvedela, že má brata v Izraeli. Nie je to pravidlom u každej rodiny, no už som stretla viacerých ľudí, ktorí majú príbuzných v zahraničí. Často je to Saudská Arábia, či Izrael. Tí šťastnejší sa dostanú do Európy, či do USA. Počas prvých dní v Mekelle nám Michael (PR zamestnanec v projekte Abba Gebremichael) cestou okolo „vilovej“ štvrti hovoril, že sú to po väčšine domy, ktoré postavili práve príbuzní z diaspóry v rôznych krajinách: Saudská Arábia, Izrael, Dubaj, USA, Austrália, Nemecko, Švédsko atď. Práve títo príbuzní posielajú domov časť financií, ktoré zarobia a pomáhajú tak svojim rodinám.
Obyčajné, neobyčajné stretnutia
Dnes sme so sestrou Lemlem zašli do mesta kúpiť nejaké ovocie a zeleninu na obed a večeru. Chodieva väčšinou do toho istého obchodu. Robí v ňom dievča, ktoré chodilo do projektu Abba Gebremichael. Aj ona mala dve sestry, ktoré už niekoľko rokov žijú v Rakúsku. Jedna sa vydala za Rakúšana a druhá tam šla študovať. Bolo tak ľahšie ako obyčajne vysvetliť, kde sa nachádza Slovensko. Zdržali sme sa dobrú pol hodinu, nakúpili okrem iného mangá a zeleno-žlté pomaranče. Na rozlúčku nám prihodila zopár citrónov zdarma a darovala mi aj sladkú tyčinku.
Včera nám sestra Desta ukázala „ferendži“ supermarket, teda obchod, kde je dostať aj „európske“ potraviny. Po prvýkrát odkedy som tu, som si kúpila chipsy. Boli vyrobené v Malajzii s použitím palmového oleja, no človek tu veľmi nemá na výber. Potom sme zašli do internetovej kaviarne, ktorú si otvorila tiež jedna dievčina z projektu, zviazať materiály, z ktorých sa sestra Desta učila na skúšku (študuje na college zdravotníctvo). Aj takýmto spôsobom sa snažia podporovať bývalých beneficientov projektu.
Okrem toho je to milé, keď človek chodí nakupovať na to isté miesto a môže prehodiť s ľuďmi pár slov. Ránami si zvyknem kupovať vodu v obchodíku blízko projektu a tak využijem mojich pár amharskych fráz a opýtam sa pani ako sa má. Niekedy tam je jej dcéra, asi piatačka, tak s ňou radšej po anglicky. Alebo si občas zájdem kúpiť tyčinku Mars do toho istého obchodu cestou do internetovej kaviarne, v ktorej obyčajne tlačím alebo prefocujem materiály na hodiny angličtiny. Niekedy stačí málo a pri stretnutí milých ľudí, podaní si rúk, vymenení si pár fráz, či úsmevov je deň krajší.
Svadba v Etiópii
Je nedeľa večer. Opäť si hovorím, že víkend zbehol rýchlo. Neviem, či rýchlejšie ako víkendy v Bratislave za posledný rok, kedy som si hádam každú nedeľu večer uvedomila, že je po víkende, no každopádne o pár hodín tu máme nový týždeň. Moje pôvodne pracovné plány sa zmenili, keďže v sobotu sa konala svadba, na ktorú boli pozvaní všetci z nášho domu. Vydávala sa sesternica jednej zo sestier a teda automaticky boli pozvané zvyšné sestry a aj my, ferendži.
Na rozdiel od nášho zvyku, že svadby sa konajú zväčša v sobotu poobede, táto sa konala v sobotu ráno o pol 7, respektíve začala sa o 7 (teda o 1 etiópskeho času, ale o tom niekedy nabudúce). Svadby sa inak môžu konať aj v iné dni. Dnes sme cestou z mesta tiež jednu videli. Omša mala podobný priebeh ako u nás. Trvala o čosi dlhšie, necelé dve hodiny. Po omši sa v kostole a pred kostolom fotili mladomanželia so svadobčanmi. Podobne ako na Vikinej svadbe, ktorú som stihla dva dni pred odchodom do Etiópie, aj na tejto boli družičky v rovnakých šatách a družbovia v rovnakých kravatách.
O 12 sme boli pozvaní na obed, ktorý sa ale začal o pol 2, čo mi padlo vhod, lebo som sa akurát stihla vrátiť od kaderníčky. Svadba tak pokračovala obedom. Oslava sa konala v reštaurácii na konci mesta. Mladomanželia sedeli v čele miestnosti spolu s družičkami a družbami. Družičky po strane nevesty, družbovia po strane ženícha. Jedlo si nabrali najprv oni, potom zvyšní svadobčania. Nasledovalo tancovanie. Najprv družičky a družbovia, potom spolu príbuzní nevesty, nasledovali príbuzní ženícha a potom ako sa všetci vystriedali, začali tancovať nevesta so ženíchom spolu s družičkami a družbami. Podľa tradície, aby mali všetkého v hojnosti, tancovali „oblepení“ stovkami birrov. Utkvelo mi v pamäti, že keď tancovali príbuzní, boli tam hádam všetci, pravdepodobne bez ohľadu na to, či si mysleli, že vedia tancovať, alebo nie. Teda klobúk dole. My sme odišli skôr, no svadba sa vraj konala do 7 večera, potom sa hostia postupne rozišli.
Nanešťastie počas môjho pobytu v Etiópii zmeškám tri svadby mojich blízkych kamarátok. Annelies, Belgičanka, moja spolubývajúca v Indii, sa vydala prvý júlový týždeň. Zuzka a Rado sa budú brať v auguste a Lucia začiatkom septembra. No dohodli sme sa, že skúsime vymyslieť nejaký Skype prenos, alebo minimálne budem prítomná myšlienkami, ako na svadbe Annie, kedy sme zároveň tu v Mekelle pozerali zápas Belgicko – Argentína. Belgicko prehralo, čo hádam znamená, že Annie a Tom budú mať veľmi veľa šťastia v láske.
Detský sen
Keďže jednu tretinu nášho pobytu máme už za nami a celkom to letí, v sobotu som konečne zašla ku kaderníčke. Dohodla mi ju sestra Lemlem. Cege bola veľmi šikovná a zvládla to za približne dve a pol hodiny. Na hlave mám tak okolo 100 copikov. Keď som bola malá, mamka mi zvykla robiť copiky, ale nechávala som si ich iba na noc a bolo ich okolo 15. Pamätám si ako mi raz kamoška Iva cez letné prázdniny urobila podobné copiky ako mám teraz. Nechala som si ich asi dva dni. Ive to zabralo zopár hodín a ku koncu sme to trochu vzdávali, no splnil sa mi detský sen. A tentokrát sa mi splnil skutočne. Nie žeby som nemala iné detské sny, no tento je autentický a rada sa teším z maličkostí. : ) Za dva týždne, ktoré nám ostávajú v Mekelle by som ešte u Cege chcela vyskúšať ďalšie štýly.
Zo zahraničia pre príbuzných
Počas toho ako mi Cege robila účes som sa dozvedela, že má brata v Izraeli. Nie je to pravidlom u každej rodiny, no už som stretla viacerých ľudí, ktorí majú príbuzných v zahraničí. Často je to Saudská Arábia, či Izrael. Tí šťastnejší sa dostanú do Európy, či do USA. Počas prvých dní v Mekelle nám Michael (PR zamestnanec v projekte Abba Gebremichael) cestou okolo „vilovej“ štvrti hovoril, že sú to po väčšine domy, ktoré postavili práve príbuzní z diaspóry v rôznych krajinách: Saudská Arábia, Izrael, Dubaj, USA, Austrália, Nemecko, Švédsko atď. Práve títo príbuzní posielajú domov časť financií, ktoré zarobia a pomáhajú tak svojim rodinám.
Obyčajné, neobyčajné stretnutia
Dnes sme so sestrou Lemlem zašli do mesta kúpiť nejaké ovocie a zeleninu na obed a večeru. Chodieva väčšinou do toho istého obchodu. Robí v ňom dievča, ktoré chodilo do projektu Abba Gebremichael. Aj ona mala dve sestry, ktoré už niekoľko rokov žijú v Rakúsku. Jedna sa vydala za Rakúšana a druhá tam šla študovať. Bolo tak ľahšie ako obyčajne vysvetliť, kde sa nachádza Slovensko. Zdržali sme sa dobrú pol hodinu, nakúpili okrem iného mangá a zeleno-žlté pomaranče. Na rozlúčku nám prihodila zopár citrónov zdarma a darovala mi aj sladkú tyčinku.
Včera nám sestra Desta ukázala „ferendži“ supermarket, teda obchod, kde je dostať aj „európske“ potraviny. Po prvýkrát odkedy som tu, som si kúpila chipsy. Boli vyrobené v Malajzii s použitím palmového oleja, no človek tu veľmi nemá na výber. Potom sme zašli do internetovej kaviarne, ktorú si otvorila tiež jedna dievčina z projektu, zviazať materiály, z ktorých sa sestra Desta učila na skúšku (študuje na college zdravotníctvo). Aj takýmto spôsobom sa snažia podporovať bývalých beneficientov projektu.
Okrem toho je to milé, keď človek chodí nakupovať na to isté miesto a môže prehodiť s ľuďmi pár slov. Ránami si zvyknem kupovať vodu v obchodíku blízko projektu a tak využijem mojich pár amharskych fráz a opýtam sa pani ako sa má. Niekedy tam je jej dcéra, asi piatačka, tak s ňou radšej po anglicky. Alebo si občas zájdem kúpiť tyčinku Mars do toho istého obchodu cestou do internetovej kaviarne, v ktorej obyčajne tlačím alebo prefocujem materiály na hodiny angličtiny. Niekedy stačí málo a pri stretnutí milých ľudí, podaní si rúk, vymenení si pár fráz, či úsmevov je deň krajší.
utorok 15. júla 2014
Máš pekný úsmev, skús ho rozdať
/Napísané: 14.7.2014/
Každý deň je svojim spôsobom podobný, no zároveň so sebou prináša niečo nové. Náš šofér Robel má dnes i zajtra dovolenku, a tak som ráno šla peši. Trvá to nejakých 20 minút a je to celkom príjemná prechádzka. Cestou som sa zastavila v papiernictve a kúpila pre deti nové perá. Väčšina z nich totižto pero nemá a keď ho nemajú, cez hodinu tak nemajú čím písať a nedávajú pozor. Je to teda obojstranná (alebo až trojstranná) výhoda. Oni majú čím písať, ja neprídem o hlasivky (a ďalšie deti sa tiež niečo naučia). Pred papiernictvom sa mi prihovorilo dievčatko, ktoré sedelo poblíž. Vošla so mnou do papiernictva, zoznámili sme sa a počkala ma, kým nakúpim. Predavačka mi nemala vydať a keďže som nemala drobné, s úsmevom zbehla do vedľajšieho obchodu, kde si peniaze rozmenila. Podobnú situáciu som zažila viackrát na Slovensku, a bola som to vždy ja, ako zákazníčka, kto musel ísť zmeniť si peniaze, alebo odísť. A to ani nehovorím, ako sa tvárila daná slovenská predavačka.
Dievčatko chcelo, aby som mu dala jedno pero, no keďže mala pred obchodom ešte aspoň ďalších dvoch kamarátov a pred mnou bola ešte polovica cesty, zdvorilo som odmietla. Milo sme sa rozlúčili, s ňou i s predavačkou a pokračovala som v ceste. Ráno mi tak prinieslo dva úprimné úsmevy.
Vedľa areálu Daughters of Charity, kde pracujeme, je knižnica a študovňa, ktoré slúžia aj ako centrum voľného času. Patrí to pod Vincentínov a momentálne tam pôsobia traja dobrovoľníci z Írska, ktorí vedú mesačný prázdninový tábor. Majú o dosť menšie deti ako my, a ráno ich stretávame cestou do nášho projektu. Dnes sa mi prihovorili štyria chlapci vo veku asi 8 rokov. Opäť chceli perá. Vysvitlo, že iba jeden z nich ho nemal a tak som mu ho darovala. Ráno som ich totižto kúpila 10. Potom chceli pero aj tí ďalší. No dohodli sme sa, že na dnes iba jedno. Neviem, čím to je, no pero je tu veľmi veľká vzácnosť. Ak od vás deti niečo chcú na ulici, väčšina z nich povie skôr „give me pen“ (daj mi pero) ako „give me money“ (daj mi peniaze).
Ako obyčajne, ani dnes väčšina detí v mojej triede nemala perá. Rozdala som im teda všetky, ktoré som nakúpila a pridala ešte zo tri moje, s tým, že po hodine mi ich vrátia. A tak sa aj stalo. Mám pocit, že už začínajú chápať ako v angličtine funguje prítomný jednoduchý a prítomný priebehový čas. Dnes som mala po dlhom čase na hodine aj Bruka. Posledné týždne nechodil, lebo mal brigádu - nejakú manuálnu prácu s oknami. Je v 8. triede, no vyzerá staršie, má celkom dobrú angličtinu a pekný úsmev.
Pred hodinou mi jedna žiačka, Negsti, len tak darovala červenú ružičku a po hodine chalan z vedľajšej triedy, Filmon, loďku z papiera a v nej lupienky oranžovej ruže. Neviem, čím to je, no napadlo mi, že možno dátumom v kalendári, 14.7.2014. Žeby etiópsky Valentín? Ďakujem
Každý deň je svojim spôsobom podobný, no zároveň so sebou prináša niečo nové. Náš šofér Robel má dnes i zajtra dovolenku, a tak som ráno šla peši. Trvá to nejakých 20 minút a je to celkom príjemná prechádzka. Cestou som sa zastavila v papiernictve a kúpila pre deti nové perá. Väčšina z nich totižto pero nemá a keď ho nemajú, cez hodinu tak nemajú čím písať a nedávajú pozor. Je to teda obojstranná (alebo až trojstranná) výhoda. Oni majú čím písať, ja neprídem o hlasivky (a ďalšie deti sa tiež niečo naučia). Pred papiernictvom sa mi prihovorilo dievčatko, ktoré sedelo poblíž. Vošla so mnou do papiernictva, zoznámili sme sa a počkala ma, kým nakúpim. Predavačka mi nemala vydať a keďže som nemala drobné, s úsmevom zbehla do vedľajšieho obchodu, kde si peniaze rozmenila. Podobnú situáciu som zažila viackrát na Slovensku, a bola som to vždy ja, ako zákazníčka, kto musel ísť zmeniť si peniaze, alebo odísť. A to ani nehovorím, ako sa tvárila daná slovenská predavačka.
Dievčatko chcelo, aby som mu dala jedno pero, no keďže mala pred obchodom ešte aspoň ďalších dvoch kamarátov a pred mnou bola ešte polovica cesty, zdvorilo som odmietla. Milo sme sa rozlúčili, s ňou i s predavačkou a pokračovala som v ceste. Ráno mi tak prinieslo dva úprimné úsmevy.
Vedľa areálu Daughters of Charity, kde pracujeme, je knižnica a študovňa, ktoré slúžia aj ako centrum voľného času. Patrí to pod Vincentínov a momentálne tam pôsobia traja dobrovoľníci z Írska, ktorí vedú mesačný prázdninový tábor. Majú o dosť menšie deti ako my, a ráno ich stretávame cestou do nášho projektu. Dnes sa mi prihovorili štyria chlapci vo veku asi 8 rokov. Opäť chceli perá. Vysvitlo, že iba jeden z nich ho nemal a tak som mu ho darovala. Ráno som ich totižto kúpila 10. Potom chceli pero aj tí ďalší. No dohodli sme sa, že na dnes iba jedno. Neviem, čím to je, no pero je tu veľmi veľká vzácnosť. Ak od vás deti niečo chcú na ulici, väčšina z nich povie skôr „give me pen“ (daj mi pero) ako „give me money“ (daj mi peniaze).
Ako obyčajne, ani dnes väčšina detí v mojej triede nemala perá. Rozdala som im teda všetky, ktoré som nakúpila a pridala ešte zo tri moje, s tým, že po hodine mi ich vrátia. A tak sa aj stalo. Mám pocit, že už začínajú chápať ako v angličtine funguje prítomný jednoduchý a prítomný priebehový čas. Dnes som mala po dlhom čase na hodine aj Bruka. Posledné týždne nechodil, lebo mal brigádu - nejakú manuálnu prácu s oknami. Je v 8. triede, no vyzerá staršie, má celkom dobrú angličtinu a pekný úsmev.
Pred hodinou mi jedna žiačka, Negsti, len tak darovala červenú ružičku a po hodine chalan z vedľajšej triedy, Filmon, loďku z papiera a v nej lupienky oranžovej ruže. Neviem, čím to je, no napadlo mi, že možno dátumom v kalendári, 14.7.2014. Žeby etiópsky Valentín? Ďakujem
Daughters of Charity
/Napísané: 10.7.2014/
Daughters of Charity v Mekelle
O projektoch Daughters of Charity sa dozvedáme postupne bližšie informácie. Oboznámila nás s nimi Sr. Medhin, a jedného dňa nás po nich v skratke previedol írsky dobrovoľník Patrick.
V Mekelle majú Daughters of Charity niekoľko úspešných a dlhodobých projektov. Patrí medzi ne už spomínaný projekt Abba Gebremichael pre deti v zložitých situáciách. Funguje od roku 1993 a od roku 2008 je v súčasných priestoroch. Pôvodne do projektu brali iba chlapcov ulice, no neskôr od roku 2003 začali prijímať aj dievčatá. Areál pozostáva z haly, kde majú deti kultúrne podujatia, jedálne, kuchyne, počítačovej miestnosti, miestností, kde majú hudobný a ďalšie krúžky, umyvární a internátnych izieb, ktoré však využívajú iba v prípade núdze. Snažia sa totižto podporovať, aby deti bývali vo svojich rodinách, resp. so svojimi príbuznými, napriek tomu, že to nie sú podmienky, na ktoré sme zvyknutí my na Slovensku. Okrem toho sa v areáli nachádzajú aj kancelárske priestory pre celý „Coordination Office“ Daughters of Charity. O projekte som písala viac v predchádzajúcom príspevku a keďže pôsobíme práve v rámci neho, budem o ňom postupne písať viac.
Ďalším projektom, ktorý prevádzkujú Daughters of Charity je klinika. V rámci nej sa venujú trom druhom činností: liečenie a poradenstvo pre HIV-pozitívnych pacientov (vrátane tréningov venujúcich sa zabezpečeniu si živobytia), liečenie detí do 5 rokov, ktoré trpia na podvýživu a zároveň poskytujú všeobecné poradenstvo. Na klinike pracuje asi 14 zamestnancov. Sú medzi nimi viaceré sestry, ktoré majú kvalifikáciu takmer na úrovni lekárov a raz do týždňa chodí do centra spomínaná doktorka Emer z Írska (po zvyšné dni pracuje v nemocnici v Mekelle).
Okrem toho majú Daughters of Charity materskú škôlku pre deti z okolia. Vyučujú tam Montessoriho metódou. Napriek tomu, že sú katolíckou komunitou, pri prijímaní detí, či už do škôlky alebo ďalších projektov náboženstvo nezohráva úlohu a tak sú v škôlke okrem katolíckych detí, aj ortodoxné a moslimské. Celkovo je tam asi 170 detí a v jednej triede je ich okolo 35. Mali sme možnosť nakuknúť do jednej z nich a vidieť disciplinovanosť detí. V pozore nás privítali spevom a riekankami.
V rovnakom areáli sa nachádzajú ďalšie dva projekty. Jeden sa venuje ženám a organizujú v rámci neho tréningy pre ženy, ktoré zlepšujú ich schopnosti v oblasti vyšívania či šitia. Výrobky im zároveň zabezpečujú príjem. Ďalší kurz je zameraný na varenie. Päť mesiacov sa školia v projekte a jeden mesiac absolvujú prax v hoteli. Kurzy sú organizované v malých skupinkách a tak majú všetky ženy možnosť vyskúšať si nadobudnuté vedomosti v praxi, čo nie je jednoduché na iných kurzoch, kde je viac ako 60 účastníkov.
V rámci očnej kliniky poskytujú bežné ošetrenie súvisiace s ochorením očí. Okrem toho sem pravidelne na 2-3 týždne prichádzajú lekári zo Španielska, ktorí vykonávajú operácie pre ľudí, ktorí trpia poruchami zraku (častokrát vôbec nevidia). Jeden lekár vykoná denne asi 10 operácií (operujú dvaja, čiže denne navrátia zrak asi 20 pacientom). Pred ich príchodom idú lokálni zamestnanci kliniky do vidieckych oblastí mimo Mekelle a vyhľadávajú pacientov, ktorí majú poranené oči. Je to v dôsledku prašného prostredia. Len z toho, čo mi hovoril Patrick, v dôsledku prachu a piesku sa im prevrátia viečka a nevidia. Za pol hodinovú operáciu im tak španielski lekári prinavrátia zrak. Zároveň so sebou prinášajú potrebné lieky, ktoré nie je dostať v Mekelle.
Neďaleko od miesta, kde bývame vedú Daughters of Charity internát pre dievčatá z vidieckych oblastí. Volá sa Emmaus Hostel for Girls. Hneď na druhý deň po našom príchode do Mekelle nás pozvali na kávu, čo bolo samozrejme spojené s ceremóniu prípravy kávy. Sedeli sme vonku pod mangovníkom. Bolo to zároveň prvýkrát, kedy som videla mangovník a zároveň som sa teda dozvedela, že mangá rastú na takýchto stromoch. Trochu mi pripomínal náš orech, ktorý sme niekedy mali na záhrade, no bol o niečo hustejší. Dievčatá pochádzajú z vidieckych oblastí v regióne Tigray a sú z ekonomicky a sociálne slabších rodín. Ak by nebývali na tomto internáte, s veľkou pravdepodobnosťou by nenavštevovali 11. a 12. triedu a neskôr ani vysokú školu. Na internáte býva ročne okolo 20 dievčat. Ak sú po skončení 12. triedy prijaté na univerzitu, opúšťajú tento internát a presťahujú sa do univerzitného campusu. Okrem toho, že chodia do školy, majú na internáte zabezpečenú stravu, potrebnú lekársku starostlivosť a zúčastňujú sa na živote komunity Daughters of Charity, či už vypomáhaním v kuchyni alebo na ďalších aktivitách. Sestry im zároveň poskytujú potrebnú duchovnú podporu a dievčatá tak v priebehu roka osobnostne rastú.
Sestry Daughters of Charity okrem toho pomáhajú starým ľuďom a ľuďom s postihnutím, ktorí sú na okraji spoločnosti. Raz mesačne dostávajú malý príspevok na zlepšenie svojej situácie.
V súčasnosti sú hlavnými donormi Daughters of Charity organizácie SCIAF (Škótsko), Trocaire (Írsko), CAFOD (Anglicko) a nemecká charita a ďalší donori, jednotlivci, bývalí dobrovoľníci.
Okrem Mekelle pôsobia Daughters of Charity v regióne Tigray aj v Maychew, Adigrate a Alitene, kde prevádzkujú podobné projekty. V minulosti pracovali aj s väzňami.
Doteraz som si cestou po Mekelle všimla, že tu pôsobia aj ďalšie organizácie: World Vision, CONCERN, Save the Children, Lekári bez hraníc, Červený kríž, WFP, UNICEF, UNHCR (v okolí Mekelle je niekoľko utečeneckých táborov), komunity Dona Bosco, Matky Terezy, sv. Anny a určite aj mnohé ďalšie lokálne i zahraničné organizácie.
O poslaní, histórii a súčasnosti Daughters of Charity
Daughters of Charity patria k Vincentínom, ktorých zakladateľom bol sv. Vincent de Paul (Komunita Vincenta de Paul sa napríklad v Bratislave venuje práci s ľuďmi bez domova). Zakladateľkou Daughters of Charity bola sv. Lujza v 17. storočí vo Francúzsku. V tom čase sa starali o tých najchudobnejších z chudobných a pomenovanie Daughters of Charity im dali oni samotní. V súčasnosti pôsobia Daughters of Charity v 91 krajinách a majú 18 000 - 19 000 členiek. V Európe je to však staršia generácia vo veku okolo 70 rokov. Hlavným poslaním Daughters of Charity je slúžiť Kristovi službou chudobným. Pričom ide o fyzickú i duchovnú stránku. Od roku 1927 sú Daugthers of Charity v Etiópii. Aktuálne je v ich komunite 64 sestier a pôsobia na 14 miestach v oblasti vzdelávania, zdravotníctva a sociálneho rozvoja. V roku 1973 prišli na sever do regiónu Tigray a to práve kvôli hladomoru, ktorý v tom čase vypukol. V regióne Tigray sú teraz na 4 miestach: v Mekelle, Alitene, Maychew a v Adigrate (sídlo diecézy) a vedú 11 projektov (zdravotné kliniky, programy pre zlepšovanie postavenia žien, materské škôlky, internáty pre dievčatá, projekt pre deti v zložitých situáciách, pre starších ľudí a ľudí s postihnutím).
Daughters of Charity v Mekelle
O projektoch Daughters of Charity sa dozvedáme postupne bližšie informácie. Oboznámila nás s nimi Sr. Medhin, a jedného dňa nás po nich v skratke previedol írsky dobrovoľník Patrick.
V Mekelle majú Daughters of Charity niekoľko úspešných a dlhodobých projektov. Patrí medzi ne už spomínaný projekt Abba Gebremichael pre deti v zložitých situáciách. Funguje od roku 1993 a od roku 2008 je v súčasných priestoroch. Pôvodne do projektu brali iba chlapcov ulice, no neskôr od roku 2003 začali prijímať aj dievčatá. Areál pozostáva z haly, kde majú deti kultúrne podujatia, jedálne, kuchyne, počítačovej miestnosti, miestností, kde majú hudobný a ďalšie krúžky, umyvární a internátnych izieb, ktoré však využívajú iba v prípade núdze. Snažia sa totižto podporovať, aby deti bývali vo svojich rodinách, resp. so svojimi príbuznými, napriek tomu, že to nie sú podmienky, na ktoré sme zvyknutí my na Slovensku. Okrem toho sa v areáli nachádzajú aj kancelárske priestory pre celý „Coordination Office“ Daughters of Charity. O projekte som písala viac v predchádzajúcom príspevku a keďže pôsobíme práve v rámci neho, budem o ňom postupne písať viac.
Ďalším projektom, ktorý prevádzkujú Daughters of Charity je klinika. V rámci nej sa venujú trom druhom činností: liečenie a poradenstvo pre HIV-pozitívnych pacientov (vrátane tréningov venujúcich sa zabezpečeniu si živobytia), liečenie detí do 5 rokov, ktoré trpia na podvýživu a zároveň poskytujú všeobecné poradenstvo. Na klinike pracuje asi 14 zamestnancov. Sú medzi nimi viaceré sestry, ktoré majú kvalifikáciu takmer na úrovni lekárov a raz do týždňa chodí do centra spomínaná doktorka Emer z Írska (po zvyšné dni pracuje v nemocnici v Mekelle).
Okrem toho majú Daughters of Charity materskú škôlku pre deti z okolia. Vyučujú tam Montessoriho metódou. Napriek tomu, že sú katolíckou komunitou, pri prijímaní detí, či už do škôlky alebo ďalších projektov náboženstvo nezohráva úlohu a tak sú v škôlke okrem katolíckych detí, aj ortodoxné a moslimské. Celkovo je tam asi 170 detí a v jednej triede je ich okolo 35. Mali sme možnosť nakuknúť do jednej z nich a vidieť disciplinovanosť detí. V pozore nás privítali spevom a riekankami.
V rovnakom areáli sa nachádzajú ďalšie dva projekty. Jeden sa venuje ženám a organizujú v rámci neho tréningy pre ženy, ktoré zlepšujú ich schopnosti v oblasti vyšívania či šitia. Výrobky im zároveň zabezpečujú príjem. Ďalší kurz je zameraný na varenie. Päť mesiacov sa školia v projekte a jeden mesiac absolvujú prax v hoteli. Kurzy sú organizované v malých skupinkách a tak majú všetky ženy možnosť vyskúšať si nadobudnuté vedomosti v praxi, čo nie je jednoduché na iných kurzoch, kde je viac ako 60 účastníkov.
V rámci očnej kliniky poskytujú bežné ošetrenie súvisiace s ochorením očí. Okrem toho sem pravidelne na 2-3 týždne prichádzajú lekári zo Španielska, ktorí vykonávajú operácie pre ľudí, ktorí trpia poruchami zraku (častokrát vôbec nevidia). Jeden lekár vykoná denne asi 10 operácií (operujú dvaja, čiže denne navrátia zrak asi 20 pacientom). Pred ich príchodom idú lokálni zamestnanci kliniky do vidieckych oblastí mimo Mekelle a vyhľadávajú pacientov, ktorí majú poranené oči. Je to v dôsledku prašného prostredia. Len z toho, čo mi hovoril Patrick, v dôsledku prachu a piesku sa im prevrátia viečka a nevidia. Za pol hodinovú operáciu im tak španielski lekári prinavrátia zrak. Zároveň so sebou prinášajú potrebné lieky, ktoré nie je dostať v Mekelle.
Neďaleko od miesta, kde bývame vedú Daughters of Charity internát pre dievčatá z vidieckych oblastí. Volá sa Emmaus Hostel for Girls. Hneď na druhý deň po našom príchode do Mekelle nás pozvali na kávu, čo bolo samozrejme spojené s ceremóniu prípravy kávy. Sedeli sme vonku pod mangovníkom. Bolo to zároveň prvýkrát, kedy som videla mangovník a zároveň som sa teda dozvedela, že mangá rastú na takýchto stromoch. Trochu mi pripomínal náš orech, ktorý sme niekedy mali na záhrade, no bol o niečo hustejší. Dievčatá pochádzajú z vidieckych oblastí v regióne Tigray a sú z ekonomicky a sociálne slabších rodín. Ak by nebývali na tomto internáte, s veľkou pravdepodobnosťou by nenavštevovali 11. a 12. triedu a neskôr ani vysokú školu. Na internáte býva ročne okolo 20 dievčat. Ak sú po skončení 12. triedy prijaté na univerzitu, opúšťajú tento internát a presťahujú sa do univerzitného campusu. Okrem toho, že chodia do školy, majú na internáte zabezpečenú stravu, potrebnú lekársku starostlivosť a zúčastňujú sa na živote komunity Daughters of Charity, či už vypomáhaním v kuchyni alebo na ďalších aktivitách. Sestry im zároveň poskytujú potrebnú duchovnú podporu a dievčatá tak v priebehu roka osobnostne rastú.
Sestry Daughters of Charity okrem toho pomáhajú starým ľuďom a ľuďom s postihnutím, ktorí sú na okraji spoločnosti. Raz mesačne dostávajú malý príspevok na zlepšenie svojej situácie.
V súčasnosti sú hlavnými donormi Daughters of Charity organizácie SCIAF (Škótsko), Trocaire (Írsko), CAFOD (Anglicko) a nemecká charita a ďalší donori, jednotlivci, bývalí dobrovoľníci.
Okrem Mekelle pôsobia Daughters of Charity v regióne Tigray aj v Maychew, Adigrate a Alitene, kde prevádzkujú podobné projekty. V minulosti pracovali aj s väzňami.
Doteraz som si cestou po Mekelle všimla, že tu pôsobia aj ďalšie organizácie: World Vision, CONCERN, Save the Children, Lekári bez hraníc, Červený kríž, WFP, UNICEF, UNHCR (v okolí Mekelle je niekoľko utečeneckých táborov), komunity Dona Bosco, Matky Terezy, sv. Anny a určite aj mnohé ďalšie lokálne i zahraničné organizácie.
O poslaní, histórii a súčasnosti Daughters of Charity
Daughters of Charity patria k Vincentínom, ktorých zakladateľom bol sv. Vincent de Paul (Komunita Vincenta de Paul sa napríklad v Bratislave venuje práci s ľuďmi bez domova). Zakladateľkou Daughters of Charity bola sv. Lujza v 17. storočí vo Francúzsku. V tom čase sa starali o tých najchudobnejších z chudobných a pomenovanie Daughters of Charity im dali oni samotní. V súčasnosti pôsobia Daughters of Charity v 91 krajinách a majú 18 000 - 19 000 členiek. V Európe je to však staršia generácia vo veku okolo 70 rokov. Hlavným poslaním Daughters of Charity je slúžiť Kristovi službou chudobným. Pričom ide o fyzickú i duchovnú stránku. Od roku 1927 sú Daugthers of Charity v Etiópii. Aktuálne je v ich komunite 64 sestier a pôsobia na 14 miestach v oblasti vzdelávania, zdravotníctva a sociálneho rozvoja. V roku 1973 prišli na sever do regiónu Tigray a to práve kvôli hladomoru, ktorý v tom čase vypukol. V regióne Tigray sú teraz na 4 miestach: v Mekelle, Alitene, Maychew a v Adigrate (sídlo diecézy) a vedú 11 projektov (zdravotné kliniky, programy pre zlepšovanie postavenia žien, materské škôlky, internáty pre dievčatá, projekt pre deti v zložitých situáciách, pre starších ľudí a ľudí s postihnutím).
Úvod do nášho pôsobenia
/Napísané: 9.7.2014/
Nečakané privítanie
Po dvoch dňoch oddychu nás v sobotu (21.6.) sestra Medhin vzala do projektu Abba Gebremichael, ktorý je zameraný na prácu s deťmi v zložitých situáciách. V minulosti tento projekt nazývali „Street Children“ (deti ulice). Moja predstava bola asi taká, že tam prídeme a sestra nám v kancelárii predstaví aktivity, ktorým sa venujú. Pripravili však pre nás veľmi milé a nečakané prekvapenie.
Hneď ako sme vošli do areálu nás deti privítali nastúpené pred budovou. Jedno dievčatko a jeden chlapček nás privítali s kytičkami kvetov v rukách a za spevu sme sa presunuli do spoločenskej haly. Tam nás čakal veľký plagát s nápisom „Welcome“ (Vitajte) a na pódiu bol nalepený plagát „Welcome Andrea and Marian, Feel at Home“ (Vitajte Andrea a Marian, Cíťte sa tu ako doma). Na pódiu hrala kapela a deti v tradičnom sviatočnom oblečení tancovali. Okrem toho prebiehala ceremónia prípravy kávy, ktorou nás ponúkli. Sestra Medhin mala uvítací prejav. Tisli sa mi slzy do očí.
Potom pokračovalo tancovanie, pričom do tanca vtiahli aj nás, spievanie a za študentov nás privítal jeden z nich, Elias. Mal skutočne veľmi dobrú angličtinu. S Eliasom sme sa počas ďalších týždňov viac spriatelili a dozvedeli sa niečo o jeho neľahkom osude. Po káve prenechali slovo Majovi a mne. Majo mal so sebou vlajku Slovenska, ktorá nám poslúžila ako vhodný artefakt. Predstavili sme sa a zároveň sme predstavili aj eRko, vďaka ktorému tu sme.
Projekt Abba Gebremichael pre deti v zložitých situáciách
Potom nás vedúci projektu pán Welday oboznámil s projektom a aktivitami, ktoré v rámci neho pre deti organizujú. Deti chodia do projektu na 8 ráno. Dostanú raňajky a majú možnosť umyť sa. Dostávajú aj mydlo, prášok na pranie oblečenia a podobne. Potom idú každý do svojej školy, do projektu sa vracajú na obed a na večeru. O 17 odchádzajú domov. Medzitým majú možnosť navštevovať rôzne krúžky, napr. dramatický, tanečný, počítačový, hudobný, angličtinu atď. V projekte sa snažia pre deti zabezpečiť, aby boli v dobrej fyzickej i psychickej kondícii.
Našou náplňou práce je dopoludnia učiť deti angličtinu a popoludní počítače. Bude to tak každý deň okrem stredy dopoludnia, kedy budú mať deti spoločný kultúrny program, počas ktorého budú prezentovať svoje umelecké schopnosti, napr. v oblasti divadla, tanca, hudby, literatúry a podobne.
Momentálne je v projekte 128 detí a v blízkej dobe príjmu ďalších 31. Chcú sa však dostať na 200. Pri výbere detí spolupracujú s miestnou administratívou, ktorá im pošle zoznam detí, ktoré sú v núdzi, čo si následne preveria. Snažia sa vyberať deti tak, aby v rámci jednej rodiny bolo podporené nie viac ako jedno dieťa. Pán Welday nás zároveň upozornil na to, že sa môže stať, že niektoré deti nebudú chodiť na každú hodinu, lebo v daný deň budú napríklad pomáhať rodičom, alebo budú mať nejakú prácu na privyrobenie si, čo uprednostnia pred vzdelávaním z finančných dôvodov. Deti budú rozdelené podľa ročníkov do dvoch skupín.
V Etiópii sa práve v tomto čase končí školský rok. Ročníky 8, 10 a 12 už mali záverečné skúšky. Ročníky 7, 9 a 11 ich budú mať v najbližšom týždni (23.6.2014). A začiatkom júla si ešte pôjdu do školy po výsledky a nové učebnice.
Dvanásty ročník je posledným ročníkom strednej školy. V projekte sa snažia, aby deti nastúpili na univerzitu a celkom sa im v tom darí. Pre deti, ktoré z 10. triedy nepostúpia do 11. organizujú tréning, aby si po ukončení školy ľahšie vedeli nájsť prácu.
Nečakané privítanie
Po dvoch dňoch oddychu nás v sobotu (21.6.) sestra Medhin vzala do projektu Abba Gebremichael, ktorý je zameraný na prácu s deťmi v zložitých situáciách. V minulosti tento projekt nazývali „Street Children“ (deti ulice). Moja predstava bola asi taká, že tam prídeme a sestra nám v kancelárii predstaví aktivity, ktorým sa venujú. Pripravili však pre nás veľmi milé a nečakané prekvapenie.
Hneď ako sme vošli do areálu nás deti privítali nastúpené pred budovou. Jedno dievčatko a jeden chlapček nás privítali s kytičkami kvetov v rukách a za spevu sme sa presunuli do spoločenskej haly. Tam nás čakal veľký plagát s nápisom „Welcome“ (Vitajte) a na pódiu bol nalepený plagát „Welcome Andrea and Marian, Feel at Home“ (Vitajte Andrea a Marian, Cíťte sa tu ako doma). Na pódiu hrala kapela a deti v tradičnom sviatočnom oblečení tancovali. Okrem toho prebiehala ceremónia prípravy kávy, ktorou nás ponúkli. Sestra Medhin mala uvítací prejav. Tisli sa mi slzy do očí.
Potom pokračovalo tancovanie, pričom do tanca vtiahli aj nás, spievanie a za študentov nás privítal jeden z nich, Elias. Mal skutočne veľmi dobrú angličtinu. S Eliasom sme sa počas ďalších týždňov viac spriatelili a dozvedeli sa niečo o jeho neľahkom osude. Po káve prenechali slovo Majovi a mne. Majo mal so sebou vlajku Slovenska, ktorá nám poslúžila ako vhodný artefakt. Predstavili sme sa a zároveň sme predstavili aj eRko, vďaka ktorému tu sme.
Projekt Abba Gebremichael pre deti v zložitých situáciách
Potom nás vedúci projektu pán Welday oboznámil s projektom a aktivitami, ktoré v rámci neho pre deti organizujú. Deti chodia do projektu na 8 ráno. Dostanú raňajky a majú možnosť umyť sa. Dostávajú aj mydlo, prášok na pranie oblečenia a podobne. Potom idú každý do svojej školy, do projektu sa vracajú na obed a na večeru. O 17 odchádzajú domov. Medzitým majú možnosť navštevovať rôzne krúžky, napr. dramatický, tanečný, počítačový, hudobný, angličtinu atď. V projekte sa snažia pre deti zabezpečiť, aby boli v dobrej fyzickej i psychickej kondícii.
Našou náplňou práce je dopoludnia učiť deti angličtinu a popoludní počítače. Bude to tak každý deň okrem stredy dopoludnia, kedy budú mať deti spoločný kultúrny program, počas ktorého budú prezentovať svoje umelecké schopnosti, napr. v oblasti divadla, tanca, hudby, literatúry a podobne.
Momentálne je v projekte 128 detí a v blízkej dobe príjmu ďalších 31. Chcú sa však dostať na 200. Pri výbere detí spolupracujú s miestnou administratívou, ktorá im pošle zoznam detí, ktoré sú v núdzi, čo si následne preveria. Snažia sa vyberať deti tak, aby v rámci jednej rodiny bolo podporené nie viac ako jedno dieťa. Pán Welday nás zároveň upozornil na to, že sa môže stať, že niektoré deti nebudú chodiť na každú hodinu, lebo v daný deň budú napríklad pomáhať rodičom, alebo budú mať nejakú prácu na privyrobenie si, čo uprednostnia pred vzdelávaním z finančných dôvodov. Deti budú rozdelené podľa ročníkov do dvoch skupín.
V Etiópii sa práve v tomto čase končí školský rok. Ročníky 8, 10 a 12 už mali záverečné skúšky. Ročníky 7, 9 a 11 ich budú mať v najbližšom týždni (23.6.2014). A začiatkom júla si ešte pôjdu do školy po výsledky a nové učebnice.
Dvanásty ročník je posledným ročníkom strednej školy. V projekte sa snažia, aby deti nastúpili na univerzitu a celkom sa im v tom darí. Pre deti, ktoré z 10. triedy nepostúpia do 11. organizujú tréning, aby si po ukončení školy ľahšie vedeli nájsť prácu.
Prvé postrehy
/Napísané: 30.6.2014/
Od môjho posledného príspevku uplynul týždeň aj niečo. Poctivo si píšem zoznam toho, o čom by sa dalo písať, no písať to nestíham. Postrehov, námetov a inšpirácií je veľa, za čo som veľmi vďačná. Poďme teda pekne po poriadku.
Skúsim trochu retrospektívne. Spomínam si, ako som si pár dní pred odletom v duchu položila otázku, či by mi predsa len nebolo dobre ostať na Slovensku. Opäť cesta do neznáma. No v duchu som si aj hovorila, že hádam to bude fajn a keďže idem, asi mám ísť. Asi ako pred každou cestou, človek má zopár otáznikov, no odpovede nenachádza. Po dvoch týždňoch v Etiópii poznám odpovede na moje otázky z pred cesty a život tu je príjemnejší, ako by som si bola predstavovala.
Rodinná atmosféra
Sestry „Daughters of Charity“ nám vytvárajú rodinné prostredie a pekne sa o nás starajú. Tri z nich – sestra Medhin, sestra Tiblet a sestra Zebib pracujú v projekte pre deti v zložitých situáciách, kde robíme aj my, sestra Desta pracuje na klinike a zároveň študuje ošetrovateľstvo na vysokej škole, ďalšia sestra Medhin robí v Health Centre (vláda definuje tri druhy zdravotníckych zariadení- Health post, Health Center a Hospital) a tiež si robí nadstavbu v ošetrovateľstve, sestra Lemlem je najstaršia a venuje sa najmä dievčatám z internátu oproti, ktorý tiež prevádzkujú Daughters of Charity. Okrem nich tu s nami býva sestra Eteneš, ktorá je najmladšia a tiež študuje na vysokej škole. Nie je z Daughters of Charity, ale zo spoločenstva sv. Anny, no momentálne tu býva. Sestra Eteneš je mojou učiteľkou amharčiny. Len tak na raňajkách, pri obede, či večeri sype amharske slovíčka a ja si ich poctivo zapisujem. Niečo už aj viem povedať : ) Včera mi zas len-tak začala vysvetľovať ako sa čítajú jednotlivé písmená a tak asi upustím od môjho plánu učiť sa iba rozprávať. To písmo (na piaty pohľad) nevyzerá až tak zložito, tak sa do toho asi pustím. Za tri mesiace možno budem vedieť čo-to prečítať. Na oplátku som sestre Eteneš včera navrhla, že ju môžem doučovať angličtinu. Sestry sú inak veľmi veselé, otvorené a veľa sa spolu nasmejeme. Momentálne sú viaceré z nich veľkými fanúšičkami futbalu. Takmer každý deň pozerajú zápas a fandia ako sa len dá.
Mená majú význam
V Etiópii má každé meno význam v ich lokálnom jazyku. Sestra Lemlem nám rozprávala, že jej meno sa viaže k zelenej farbe a dali jej ho preto, lebo sa narodila v auguste, kedy je všetko zelené. Júl a august patria k mesiacom, kedy prší a sú preto vhodné na poľnohospodárstvo. Medhin by sa dalo preložiť ako záchranca. Desta znamená šťastie. Pomerne častým menom je meno Abeba, čo v amharčine, oficiálnom jazyku Etiópie, znamená kvet. Meno Wejny je odvodené od vína. A tak by sa dalo pokračovať. Najbližšie si na internete opäť pozriem, čo znamená moje meno.
Prvé dni v Mekele a úvod do histórie
Po prílete do Mekele v stredu sme mali vo štvrtok a piatok voľno. Sestra Medhin nám dopriala čas na aklimatizáciu, čo mi padlo vhod a celkom som sa zregenerovala : ) V piatok nás Michael, ktorý robí na projekte s deťmi v zložitých situáciách na pozícii PR vzal do mesta. Šli sme navštíviť pamätník na počesť obetiam vojny proti komunistickému režimu Derg, ktorého najvyšším predstaviteľom bol Mengistu Heile Mariam. Michael predtým pracoval v múzeu pri pamätníku, takže lepšieho sprievodcu sme si ani nemohli priať. Táto občianska vojna vypukla v roku 1974. K TPLF (Tigrayan People Liberation´s Front) sa pridali aj ďalšie národy Etiópie a spolu sa im po 17 rokov krutej vojny podarilo poraziť autoritatívny režim. Významnou osobnosťou v boji proti režimu Derg bol aj neskorší premiér Meles Zenawi, ktorého nám Michael ukazoval na viacerých fotografiách v múzeu. Bolo to veľmi tragické obdobie v histórii Etiópie a vyžiadalo si viac ako 500 000 obetí. Zbrane boli dovážané najmä zo ZSSR. Počas tejto vojny v rokoch 1984-1985 Etiópiu postihol najväčší hladomor v jej histórii, pričom počet obetí sa odhaduje až na 7 miliónov ľudí.
Na pamätníku bolo zaujímavé to, že mal 4 nohy, ktoré predstavovali 4 svetové strany. Teda ľudia zo severu, juhu, východu i západu Etiópie sa v tomto boji spojili – pamätník sa v istom bode spája do jednej konštrukcie – a potom na vrchole sa tieto 4 strany opäť rozpájajú a každý národ ide po spoločnom víťazstve svojou cestou. V areáli pamätníka bola fontána v tvare regiónu Tigray. Nielen v menách Etiópčanov, ale všade naokolo sú skryté významy.
Po páde režimu Derg sa neskôr stal premiérom Meles Zenawi, ktorý bol pri moci 3 volebné obdobia. Zomrel v auguste 2012, no jeho prítomnosť je vidieť všade na okolí. Jeho fotografie sú v oknách obchodov, v školách, na budovách, na bilboardoch. Rôzne, i protirečivé, informácie o jeho úradovaní je možné nájsť na internete. Ja zhrniem to, čo mi povedali lokálni ľudia. Etiópčania si vážia, čo urobil pre krajinu a k jeho pamiatke sa stavajú s patričnou úctou. Po jeho smrti vraj všetci plakali a dlho smútili. V rozhovore mi to potvrdil Etiópčan John, ktorý spomínal na obdobie z pred pár rokov a hovoril, že pokrok je veľmi viditeľný. Najmä od roku 2008 je to vidieť na budovaní infraštruktúry. Asi pred troma rokmi natiahli asfalt z letiska do mesta. Všade sa vo veľkom stavia. Mesto je v pohybe, ľudia sa snažia zarobiť si na živobytie a ešte som nevidela, aby človek v produktívnom veku len tak sedel na ulici a nič nerobil, či prosil o peniaze. Každý sa snaží ako vie a môže.
Ferendži
Pri návšteve pamätníka sa nám po prvýkrát stalo, že nás niekto oslovil „ferendži“. Bolo to veľmi milé stretnutie so skupinkou krásnych detičiek vo veku od 3-6 rokov, ktoré boli práve na školskej exkurzii. Keď nás zbadali hromadne skričali „ferendžiii“ a ukazovali na nás. Potom sa priblížili a podávali sme si ruky. Ferendži je v amharčine pomenovanie pre cudzincov bielej farby pleti. V Keni muzungu, v Etiópii ferendži. Možno to bude tou podobnosťou s francúzštinou, no príde mi to celkom milé. Keď ideme po ulici, ľudia sa na nás trošku pozerajú, no nie výstredne. Ferendži občas povedia deti, zriedkakedy dospelí. Minulú sobotu sme šli spolu s Patrickom z Írska a jeho ženou Emer na večeru a potom pozerať futbal. Tak to mohlo byť pre domácich celkom zaujímavé vidieť 4 ferendži pokope. Zatiaľ by som cudzincov, ktorých som stretla len tak v meste za túto dobu vedela spočítať na dvoch rukách.
Patrick a Emer sú tiež dobrovoľníkmi. Patrick robí projektové veci a aktualizuje webstránku pre Daughters of Charity, Emer je lekárka. Pracuje v lokálnej nemocnici a raz do týždňa aj na klinike Daughters of Charity. Zobrali sa minulý rok a sú tu asi od januára na pol roka a potom idú cestovať na tri mesiace po Latinskej Amerike. Medzitým si odskočili na necelé dva týždne do Tanzánie a na Zanzibar. Pas mal : ) Okrem toho sme v sobotu spoznali aj ich kamarátku Judit. Tiež lekárka, pôvodom z Venezuely, so španielskym pasom. Trošku sme sa porozprávali po španielsky. Je tu necelé tri roky, do Etiópie sa zamilovala a ak jej predĺžia zmluvu v nemocnici, chcela by tu ostať potom ešte aspoň ďalšie dva roky.
Od môjho posledného príspevku uplynul týždeň aj niečo. Poctivo si píšem zoznam toho, o čom by sa dalo písať, no písať to nestíham. Postrehov, námetov a inšpirácií je veľa, za čo som veľmi vďačná. Poďme teda pekne po poriadku.
Skúsim trochu retrospektívne. Spomínam si, ako som si pár dní pred odletom v duchu položila otázku, či by mi predsa len nebolo dobre ostať na Slovensku. Opäť cesta do neznáma. No v duchu som si aj hovorila, že hádam to bude fajn a keďže idem, asi mám ísť. Asi ako pred každou cestou, človek má zopár otáznikov, no odpovede nenachádza. Po dvoch týždňoch v Etiópii poznám odpovede na moje otázky z pred cesty a život tu je príjemnejší, ako by som si bola predstavovala.
Rodinná atmosféra
Sestry „Daughters of Charity“ nám vytvárajú rodinné prostredie a pekne sa o nás starajú. Tri z nich – sestra Medhin, sestra Tiblet a sestra Zebib pracujú v projekte pre deti v zložitých situáciách, kde robíme aj my, sestra Desta pracuje na klinike a zároveň študuje ošetrovateľstvo na vysokej škole, ďalšia sestra Medhin robí v Health Centre (vláda definuje tri druhy zdravotníckych zariadení- Health post, Health Center a Hospital) a tiež si robí nadstavbu v ošetrovateľstve, sestra Lemlem je najstaršia a venuje sa najmä dievčatám z internátu oproti, ktorý tiež prevádzkujú Daughters of Charity. Okrem nich tu s nami býva sestra Eteneš, ktorá je najmladšia a tiež študuje na vysokej škole. Nie je z Daughters of Charity, ale zo spoločenstva sv. Anny, no momentálne tu býva. Sestra Eteneš je mojou učiteľkou amharčiny. Len tak na raňajkách, pri obede, či večeri sype amharske slovíčka a ja si ich poctivo zapisujem. Niečo už aj viem povedať : ) Včera mi zas len-tak začala vysvetľovať ako sa čítajú jednotlivé písmená a tak asi upustím od môjho plánu učiť sa iba rozprávať. To písmo (na piaty pohľad) nevyzerá až tak zložito, tak sa do toho asi pustím. Za tri mesiace možno budem vedieť čo-to prečítať. Na oplátku som sestre Eteneš včera navrhla, že ju môžem doučovať angličtinu. Sestry sú inak veľmi veselé, otvorené a veľa sa spolu nasmejeme. Momentálne sú viaceré z nich veľkými fanúšičkami futbalu. Takmer každý deň pozerajú zápas a fandia ako sa len dá.
Mená majú význam
V Etiópii má každé meno význam v ich lokálnom jazyku. Sestra Lemlem nám rozprávala, že jej meno sa viaže k zelenej farbe a dali jej ho preto, lebo sa narodila v auguste, kedy je všetko zelené. Júl a august patria k mesiacom, kedy prší a sú preto vhodné na poľnohospodárstvo. Medhin by sa dalo preložiť ako záchranca. Desta znamená šťastie. Pomerne častým menom je meno Abeba, čo v amharčine, oficiálnom jazyku Etiópie, znamená kvet. Meno Wejny je odvodené od vína. A tak by sa dalo pokračovať. Najbližšie si na internete opäť pozriem, čo znamená moje meno.
Prvé dni v Mekele a úvod do histórie
Po prílete do Mekele v stredu sme mali vo štvrtok a piatok voľno. Sestra Medhin nám dopriala čas na aklimatizáciu, čo mi padlo vhod a celkom som sa zregenerovala : ) V piatok nás Michael, ktorý robí na projekte s deťmi v zložitých situáciách na pozícii PR vzal do mesta. Šli sme navštíviť pamätník na počesť obetiam vojny proti komunistickému režimu Derg, ktorého najvyšším predstaviteľom bol Mengistu Heile Mariam. Michael predtým pracoval v múzeu pri pamätníku, takže lepšieho sprievodcu sme si ani nemohli priať. Táto občianska vojna vypukla v roku 1974. K TPLF (Tigrayan People Liberation´s Front) sa pridali aj ďalšie národy Etiópie a spolu sa im po 17 rokov krutej vojny podarilo poraziť autoritatívny režim. Významnou osobnosťou v boji proti režimu Derg bol aj neskorší premiér Meles Zenawi, ktorého nám Michael ukazoval na viacerých fotografiách v múzeu. Bolo to veľmi tragické obdobie v histórii Etiópie a vyžiadalo si viac ako 500 000 obetí. Zbrane boli dovážané najmä zo ZSSR. Počas tejto vojny v rokoch 1984-1985 Etiópiu postihol najväčší hladomor v jej histórii, pričom počet obetí sa odhaduje až na 7 miliónov ľudí.
Na pamätníku bolo zaujímavé to, že mal 4 nohy, ktoré predstavovali 4 svetové strany. Teda ľudia zo severu, juhu, východu i západu Etiópie sa v tomto boji spojili – pamätník sa v istom bode spája do jednej konštrukcie – a potom na vrchole sa tieto 4 strany opäť rozpájajú a každý národ ide po spoločnom víťazstve svojou cestou. V areáli pamätníka bola fontána v tvare regiónu Tigray. Nielen v menách Etiópčanov, ale všade naokolo sú skryté významy.
Po páde režimu Derg sa neskôr stal premiérom Meles Zenawi, ktorý bol pri moci 3 volebné obdobia. Zomrel v auguste 2012, no jeho prítomnosť je vidieť všade na okolí. Jeho fotografie sú v oknách obchodov, v školách, na budovách, na bilboardoch. Rôzne, i protirečivé, informácie o jeho úradovaní je možné nájsť na internete. Ja zhrniem to, čo mi povedali lokálni ľudia. Etiópčania si vážia, čo urobil pre krajinu a k jeho pamiatke sa stavajú s patričnou úctou. Po jeho smrti vraj všetci plakali a dlho smútili. V rozhovore mi to potvrdil Etiópčan John, ktorý spomínal na obdobie z pred pár rokov a hovoril, že pokrok je veľmi viditeľný. Najmä od roku 2008 je to vidieť na budovaní infraštruktúry. Asi pred troma rokmi natiahli asfalt z letiska do mesta. Všade sa vo veľkom stavia. Mesto je v pohybe, ľudia sa snažia zarobiť si na živobytie a ešte som nevidela, aby človek v produktívnom veku len tak sedel na ulici a nič nerobil, či prosil o peniaze. Každý sa snaží ako vie a môže.
Ferendži
Pri návšteve pamätníka sa nám po prvýkrát stalo, že nás niekto oslovil „ferendži“. Bolo to veľmi milé stretnutie so skupinkou krásnych detičiek vo veku od 3-6 rokov, ktoré boli práve na školskej exkurzii. Keď nás zbadali hromadne skričali „ferendžiii“ a ukazovali na nás. Potom sa priblížili a podávali sme si ruky. Ferendži je v amharčine pomenovanie pre cudzincov bielej farby pleti. V Keni muzungu, v Etiópii ferendži. Možno to bude tou podobnosťou s francúzštinou, no príde mi to celkom milé. Keď ideme po ulici, ľudia sa na nás trošku pozerajú, no nie výstredne. Ferendži občas povedia deti, zriedkakedy dospelí. Minulú sobotu sme šli spolu s Patrickom z Írska a jeho ženou Emer na večeru a potom pozerať futbal. Tak to mohlo byť pre domácich celkom zaujímavé vidieť 4 ferendži pokope. Zatiaľ by som cudzincov, ktorých som stretla len tak v meste za túto dobu vedela spočítať na dvoch rukách.
Patrick a Emer sú tiež dobrovoľníkmi. Patrick robí projektové veci a aktualizuje webstránku pre Daughters of Charity, Emer je lekárka. Pracuje v lokálnej nemocnici a raz do týždňa aj na klinike Daughters of Charity. Zobrali sa minulý rok a sú tu asi od januára na pol roka a potom idú cestovať na tri mesiace po Latinskej Amerike. Medzitým si odskočili na necelé dva týždne do Tanzánie a na Zanzibar. Pas mal : ) Okrem toho sme v sobotu spoznali aj ich kamarátku Judit. Tiež lekárka, pôvodom z Venezuely, so španielskym pasom. Trošku sme sa porozprávali po španielsky. Je tu necelé tri roky, do Etiópie sa zamilovala a ak jej predĺžia zmluvu v nemocnici, chcela by tu ostať potom ešte aspoň ďalšie dva roky.
Prvé dni druhýkrát v Etiópii
/Napísané: 20.6.2014/
Pondelok 16.6.2014
Cesta nočným vlakom z Trebišova do Bratislavy, vyprázdnenie izby, zbalenie ruksaku a kufra, ďalších 5 škatúľ a zopár tašiek na uskladnenie, cesta do práce, prefotenie dokladov, vybavenie posledných mailov, obed ohľadom AIESECu, banka, pošta, stretnutie k mediálnej brožúrke ku koherencii politík pre rozvoj, uloženie posledných pracovných dokumentov, rozlúčkové telefonáty, s Vladom na autobusovú stanicu. Stihla som toho posledný deň pred odchodom celkom dosť. A zabudla som si (zatiaľ) iba gumičku do vlasov. Nejaké síce mám, ale nie takú obyčajnú hnedú. Zistila som tu už v Bratislave, ale na izbe som už žiadnu takú nenašla a do obchodu som nestihla skočiť, respektíve nebola to až taká priorita.
Trošku som pred letom mala obavu, či moje batožiny nepresiahnu 23 kg. Jedna mala asi 23,7 kg a druhá 17 kg, ale na letisku z toho nerobili žiadnu vedu a obe batožiny vzali. Len taký detail. Slečna ich dala poslať priamo do Mekele, pričom náš let bol do Addis Abeba a až na druhý deň sme mali letieť do Mekele. Keď si to uvedomila, ponadávala si, bola trochu nepríjemná, no potom (až na Gate) sa jej to našťastie podarilo opraviť a batožina nám prišla do Addis.
Počas čakania na letisku sme si s druhým dobrovoľníkom, Majom, vymenili očakávania, ktoré si snáď vyhodnotíme po návrate. Kontrolu otvorili až necelú hodinu pred odletom a na moje prekvapenie bolo pri našom Gate veľmi málo ľudí. Možno do 30. Tak som sa zamýšľala, či sa im takto oplatí vypraviť lietadlo. Po nastúpení na palubu som ostala v miernom šoku. Lietadlo bolo plné Etiópčanov, i ďalších pasažierov z iných afrických krajín a zopár Európanov. V miernej neistote, kde sme sa to o 11 v noci ocitli, som kráčala k svojmu miestu. Nedalo mi to a keď letuška roznášala jedlo, spýtala som sa, odkiaľ lietadlo prišlo. Objasnila nám, že vyrazili zo Štokholmu. A bolo po záhade. : ) Počas letu som si samozrejme, ako na väčšine ciest v akomkoľvek dopravnom prostriedku, pospala (tu by Sidka vedela porozprávať zaujímavú historku z Maroka : )). Hlava mi vraj dosť padala, ale pár hodín spánku by som vedela napočítať.
Utorok, 17.6.2014
Po prílete na letisko Bole Internationanal v Addis Abeba nás mal čakať odvoz z hotela. Pri východe síce stálo viacero ľudí s nápismi rôznych hotelov, ten náš tam však nebol. Zrazu sa nám prihovorila jedna pani, aký hotel hľadáme. Povedali sme jeho názov, ona sa poobzerala, spýtala sa kolegov, no nikto z nášho hotela tam nebol. Vypýtala si odo mňa telefónne číslo do hotela, vytočila ho a dala mi telefón k uchu. Veľmi som nerozumela, čo hovorila druhá strana, no dúfala som, že z toho, čo som povedala pochopili, že čakáme na odvoz na letisku. Asi do 20 minút po nás prišiel šofér.
Krátko potom, ako sme sa ubytovali, sme sa vybrali na „Immigration Office“ vybaviť si predĺženie víz. Šli sme taxíkom, ktorý nám objednali z hotela a taxikár vedel, kde sa tento úrad nachádza. Pred úradom stáli desiatky ľudí a snažili sa niečo vybaviť. Pán, u ktorého sme sa informovali ako máme postupovať, nám dal vyplniť tlačivo. Po vyplnení údajov sme sa presunuli do radu, kde čakala väčšina ľudí. Bolo to na schodoch pred vstupom do budovy. Pán si prezrel naše tlačivo a povedal nech prídeme v septembri. Snažili sme sa zistiť, či sa to nedá aj teraz, ale očividne nedalo, tak teda prídeme v septembri. Z Mekele do Addis priletíme 3. septembra a z Addis odlietame 13., takže toho 3. by sme to mohli stihnúť vybaviť. Taxikár nás ochotne počkal na rohu a potom zaviezol späť do hotela. Z doterajšej skúsenosti by sa dalo povedať, že Etiópčania si vážia svojich zákazníkov, čo u nás nie je vždy jasným pravidlom.
Popoludní sme zašli na obed do neďalekej reštiky, kde sme si dali vegetariánsku pizzu. Bola veľmi chutná a pripomenula mi tú, ktorú sme si pred pár rokmi dali s Monikou a Radom na severe Indie v himalájskom mestečku Shimla. Cestou na obed nás zastavil mladý Etiópčan, ktorý predával knihy. Automaticky vytiahol knihu Amharčina pre návštevníkov, tak som si ju po malom váhaní zakúpila. Dúfam, že do konca pobytu ju celú preberiem. : )
Streda, 18.6.2014
V stredu ráno sme si dali raňajky v hoteli, potom sme chceli vyplatiť hotel, ale našimi platobnými kartami sa to práve nedalo, vraj kvôli výpadku siete, tak sme to odložili na neskôr. Ráno o 10 sme mali stretnutie so slovenským veľvyslancom v Addis Abeba. Taxík nám objednali v hoteli. Keďže nie všetky adresy je možné poznať, taxikár zavolal na veľvyslanectvo, aby sme zistili kam presne máme ísť. Cesta trvala necelú pol hodinu. Náš taxikár bol veľmi milý, rozprával dobre po anglicky. Cestou sme sa dozvedeli, že má dve deti a tretie je práve na ceste. Ale život preňho nie je ľahký. Rovnako ako pre väčšinu asi 90 miliónovej Etiópie. Po príchode sme mu hovorili, že môže ísť a potom mu prípadne zavoláme, aby zbytočne nečakal hodinu. No on sa ponúkol, že to nie je problém a že na nás počká. Zároveň nám aj dal svoju vizitku s kontaktmi. Stretnutie s pánom veľvyslancom bolo veľmi príjemné. Získali sme ďalšie informácie o Etiópii a pred odchodom sa pravdepodobne ešte stretneme. Taxikár, ako sľúbil, nás čakal pred budovou a zaviezol späť smerom k hotelu.
Cestou sme si všímali budovy naokolo. V Addis Abeba sa vo veľkom stavia. Všade kam sa pozriete sú rozostavané budovy, pracujúci robotníci. Na pohľad vás zaujme lešenie na budovách, ktoré nie je z kovu, ale z dreva. Taxikár nám vysvetlil, že je to drevo zo stromov, ktoré rastú v Etiópii. Názov som však zabudla. Videli sme ich aj v Addis Abebe a hovoril, že rastú takmer vo všetkých regiónoch Etiópie. Sú pevné a preto vhodné na použitie pri stavbe budov. Cestou sme sa chceli zastaviť v banke, ktorá bola v pešej dostupnosti k nášmu hotelu, a samozrejme aj v tomto prípade nás chcel počkať, kým všetko vybavíme. Tu sme mu už vysvetlili, že tých pár metrov zvládneme aj peši. Zaplatili sme, rozlúčili sa a zapriali si navzájom všetko dobré. Bolo to už druhé milé stretnutie s taxikárom.
V banke to šlo pomalšie a do 12 sme mali uvoľniť hotelové izby, tak sme sa radšej pobrali do hotela. Urobili chcek-out a zaplatili priamo v eurách. Potom sme skočili do neďalekého bankomatu vybrať si lokálnu menu birr, vrátili sa do hotela, odkiaľ nás hotelovým minibusom odviezli na letisko, na let do Mekele.
Ako je to bežné, s nakladaním a vykladaním batožiny pomáhajú lokálni ľudia. Keďže je to ich práca, či už v hoteli alebo na letisku, očakávajú od vás malé sprepitné. Za ich službu sa im tak patrí niečo prihodiť. Hneď pri vstupe do letiskovej haly všetci cestujúci, ako aj batožiny prešli prvou kontrolou. Na letisku sme si potom v miernom zhone vymenili menovky na batožinách s adresou v Mekele. Batožiny nadváhu síce zrejme nemali, no pani na check-ine si ich váhu asi ani nevšímala. Ďalej nebolo cítiť žiaden zhon. Prešli sme ďalšou kontrolou, kde boli opäť veľmi ústretoví a mohli sme si do lietadla vziať aj vodu. Pri Gate 8 sme si počkali vo veľmi pokojnej atmosfére nejakú hodinu. Lietadlo nakoniec pristavili k bráne 10, po ohlásení sme sa tam presunuli a rovno aj nasadali na palubu.
Let z Addis Abeba do Mekele trval necelú hodinu a pol. Išli sme lietadlom Ethiopian Airlines. Bolo menšie s vrtuľami, niečo podobné, akým som sa vracala z Ruska alebo zo Slovinska. Na oboch stranách boli iba dve sedadlá. Cestovali ním mladší i starší, od maličkých detí až po zopár babičiek a deduškov. Belosi by sa dali zrátať na dvoch rukách, alebo možno aj na jednej. Let bol celkom fajn, trochu hlučný a po malých turbulenciách v oblakoch sme leteli blízko nad zemou, čo nám umožnilo vidieť tigrayský región. Zhora to vyzeralo ako mohutné kopcovité pohorie, zväčša suché, hnedé, s občasnou zeleňou a pekne tvarovanými políčkami, ktoré pripomínali tie naše na Slovensku. Plodiny zasadili pravdepodobne nedávno. Mesiace jún, júl a august sú tu jediným obdobím dažďov a preto sú vhodné na poľnohospodárstvo. Počas pobytu tu zrejme budeme vidieť zber úrody. Pár kilometrov pred pristátím bolo pod nami vidieť veterné mlyny.
Po prílete do Mekele sme si vyzdvihli batožinu a rozmýšľali, či nás niekto bude čakať. V hale sme nikoho nevideli, tak sme chceli napísať sestre Medhin, avšak nemali sme signál. Vyšli sme teda von a zrazu sme videli ako na nás niekto kýva. Bola to sestra Medhin a šofér. Milo sme sa privítali, cestou zavolala biskupovi do Adigratu, ktorý nám napísal pozývací list, potrebný k vybaveniu víz. Trošku sme sa porozprávali a odovzdali pozdravy od kolegov z eRka, vďaka ktorému sme sem prišli.
Po približne 15-minútovej ceste z letiska sme dorazili na miesto, kde budeme bývať. Je to areál „Daughters of Charity“ s izbami, pracovňou, spoločenskou a oddychovou miestnosťou, jedálňou a kuchyňou. Budem bývať v sympatickej modrej izbičke so základným nábytkom a nad posteľou mám aj moskytieru. Čo viac si človek môže priať. : ) V areáli nie je internet, čo vnímam celkom pozitívne a teším sa na večerné čítanie francúzskych kníh, ktoré som si sem priniesla (Arnaud Zacharie: Mondialisation: qui gagne et qui perd /Globalizácia: kto ňou získava a kto stráca a Edgard Morin: La Voie, Pour l´avenir de l´humanité /Cesta, pre budúcnosť ľudstva), učenie sa amharčiny a španielčiny. Krásne kvety a čvirikanie vtáčikov dotvárajú atmosféru areálu.
Po príchode sme sa zoznámili s ďalšími 5 sestrami, jednou staršou pani, ktorá tu býva spolu so sestrami a s dvoma študentkami, ktoré chystali etiópsku kávu. Usadili nás v spoločenskej miestnosti, po pár minútach som si všimla presne oproti mne nápis „Welcome Andrea and Marian“. Bola to z nich strany veľmi milá pozornosť.
Káva pochádza z Etiópie z regiónu Kaffa, pravdepodobne preto sa aj v rôznych jazykoch vo svete volá podobne ako táto oblasť. V slovenčine káva, po anglicky „coffee“, po francúzsky „café“. V úradnom jazyku Etiópie, v amharčine, sa však volá buna. Káva je v Etiópii veľmi obľúbeným nápojom. Jej príprava tradičným spôsobom je však časovo náročná a kávu takýmto spôsobom pripravujú po väčšine na špeciálne príležitosti. Ako nám povedali, jednou z nich bol aj náš príchod. Tento rituál prípravy kávy stojí za podrobnejšie opísanie, takže určite sa k nemu dostanem niekedy neskôr. Káva bola skutočne silná, ale veľmi chutná. Našťastie, ako obyčajne, po káve môžem zaspať, a takto to bolo aj v tomto prípade.
Po krátkom oddychu a vybalení batožiny sme šli na spoločnú večeru so sestrami. Ponuka bola pestrá: ryža, špenát, zemiaky, kapusta, omáčky, mäsko a indžara. Mala som si z čoho vybrať. Na otázku, či sme vegetariáni alebo máme nejaké špeciálne stravovanie, som s miernou nevôľou priznala, že som vegetariánka, čo však sestry zobrali bez problémov. Samozrejme pri mojom všeobecnom zvyku jesť málo, myslím, že to nebude problém. Večera bola chutná a ochutnala som takmer všetko, okrem mäsa. Chuť indžare sa na nanešťastie nezmenila, a teda viem, že to s ňou nebudem preháňať. Sestry nás na ochutnávku pohostili aj etiópskym pivom St. George, ktoré bolo rovnako chutné. Po večeri aj po obede, nasleduje ďalší chod, ktorým je ovocie. Pre nás exotické, pre Etiópčanov lokálne. Je tu dostať banány, mango, papáju, či pomaranče.
Po večeri som si povybaľovala zvyšné veci a začala čítať jednu z kníh, ktoré som si sem priniesla. Globalizácia: kto ňou získava a kto stráca. Teším sa na jej pokračovanie a odpovede budem hľadať aj tu v Etiópii.
Štvrtok, 19.6.2014
Prvá noc v Mekele bola príjemná. Mám dobrý vankúš a nič sa mi nesnívalo, čo sa niekedy stáva, keď človek spí na novom mieste. A vraj sa to aj môže splniť. Takže aspoň sa nad tým nemusím zamýšľať. : )
Pri zaspávaní ma akurát trošku prestrašila zrejme mačka, ktorá skákala po plechovej streche. Nad posteľou mám aj moskytieru, ktorú som ale zatiaľ nepoužila. Ako obyčajne, nastavila som si budík o takú hodinu skôr ako bolo pravdepodobné, že asi vstanem.
O tri štvrte na 8 som šla na raňajky. Stretla som práve sestru Medhin a ešte jednu sestru, ktoré končili s raňajkami a šli do práce. Na raňajky som ochutnala domáci chlieb, ktorý tu pečú. Bol v tvare placky a trošku sa podobal na arabský chlieb. Dala som si ho s arašidovým maslom, ktoré som tiež ochutnala po prvý krát a bolo veľmi chutné. Potom prišla sestra Lemkem, s ktorou som sa trošku viac porozprávala. V komunite „Daughters of Charity“ býva 6 sestier, ktoré zároveň patria do komunity a jedna sestra, ktorá býva s nimi, ale patrí do komunity Sv. Anny a učí sa za ošetrovateľku. Tri z nich sú veľmi mladučké, vyzerajú mladšie ako ja. S prácami okolo domu im pomáhajú lokálni zamestnanci a dievčatá z internátu.
Okrem týchto sestier tu ešte býva jedna staršia pani, ktorú len tak prichýlili. Asi pred 15 rokmi prišla o syna a to zanechalo stopy na jej psychickom zdraví. Takže len tak tu býva.
Sestry prevádzkujú v Mekele internát pre dievčatá zo vzdialenejších oblastí, aby mohli navštevovať školu. Momentálne tam poskytujú ubytovanie pre 18 dievčat v 11. a 12. triede. Po skončení by mali ísť študovať ďalej na vyšší nadstavbový stupeň alebo na univerzitu. V Alitene majú podobný internát pre dievčatá v 9. a 10. triede. Okrem toho majú Dauthers of Charity v Mekele a Alitene ďalšie projekty, o ktorých sa zmienim neskôr, napr. očná klinika, primárna zdravotná starostlivosť, práca s deťmi ulice, predškolské vzdelávanie, podpora žien.
Mekele je na severe Etiópie v regióne Tigray asi 780 kilometrov od Addis Abeba v nadmorskej výške 2084 metrov nad morom. Je považované za jedno z hlavných ekonomických a vzdelávacích centier Etiópie. Hovorí sa mu aj Makale, no na rozdiel medzi používaním Mekele a Makale som ešte neprišla. Mekele má vyše 200 000 obyvateľov. Je tu jedna univerzita, ktorá vznikla v roku 2000 zlúčením Mekelle Business College a Mekele University College. Mekele je hlavným mestom regiónu Tigray, ktorý je rozlohou a počtom obyvateľov porovnateľný so Slovenskom. Má 41,410 km2 a takmer 5 miliónov obyvateľov.
Dnes sme sa popoludní prvýkrát prešli po Mekele. Zašli sme do internetovej kaviarne, no internet bol veľmi pomalý a tak som si iba pozrela nové správy, ale odpísať sa nedalo. Takže nabudúce si odpovede pripravím vopred, uložím si to na USB a potom hodím do mailu.
Počasie je celkom príjemné. Pocitovo to odhadujem na 27 stupňov. Z rána býva slnečno, popoludní sa vyskytnú nejaké obláčiky. Na to, že sme v nadmorskej výške ako slovenské najvyššie tatranské štíty, je tu celkom teplo. Počas roka sa v Mekele denná teplota pohybuje medzi 23 – 27 stupňov. V noci býva medzi 16 – 20 stupňov. Takže žiadne 40 stupňové horúčavy, ako by to bol človek očakával, keď si predstaví subsaharskú Afriku.
Podvečer nás dievčatá z internátu pozvali k nim na kávičku. Opäť ju pripravovali tradičným spôsobom. Trošku sme sa porozprávali po anglicky, vymenili si pár slov po amharsky a pohľadali Slovensko na mape sveta (trvalo im to dobrú chvíľku : )). Sedeli sme pod obrovským stromom manga. Z diaľky vyzeral ako náš orech, no bol o niečo mohutnejší a hustejší. Mangá práve dozrievajú a tak si ich o pár mesiacov dievčatá budú môcť vychutnať.
Pondelok 16.6.2014
Cesta nočným vlakom z Trebišova do Bratislavy, vyprázdnenie izby, zbalenie ruksaku a kufra, ďalších 5 škatúľ a zopár tašiek na uskladnenie, cesta do práce, prefotenie dokladov, vybavenie posledných mailov, obed ohľadom AIESECu, banka, pošta, stretnutie k mediálnej brožúrke ku koherencii politík pre rozvoj, uloženie posledných pracovných dokumentov, rozlúčkové telefonáty, s Vladom na autobusovú stanicu. Stihla som toho posledný deň pred odchodom celkom dosť. A zabudla som si (zatiaľ) iba gumičku do vlasov. Nejaké síce mám, ale nie takú obyčajnú hnedú. Zistila som tu už v Bratislave, ale na izbe som už žiadnu takú nenašla a do obchodu som nestihla skočiť, respektíve nebola to až taká priorita.
Trošku som pred letom mala obavu, či moje batožiny nepresiahnu 23 kg. Jedna mala asi 23,7 kg a druhá 17 kg, ale na letisku z toho nerobili žiadnu vedu a obe batožiny vzali. Len taký detail. Slečna ich dala poslať priamo do Mekele, pričom náš let bol do Addis Abeba a až na druhý deň sme mali letieť do Mekele. Keď si to uvedomila, ponadávala si, bola trochu nepríjemná, no potom (až na Gate) sa jej to našťastie podarilo opraviť a batožina nám prišla do Addis.
Počas čakania na letisku sme si s druhým dobrovoľníkom, Majom, vymenili očakávania, ktoré si snáď vyhodnotíme po návrate. Kontrolu otvorili až necelú hodinu pred odletom a na moje prekvapenie bolo pri našom Gate veľmi málo ľudí. Možno do 30. Tak som sa zamýšľala, či sa im takto oplatí vypraviť lietadlo. Po nastúpení na palubu som ostala v miernom šoku. Lietadlo bolo plné Etiópčanov, i ďalších pasažierov z iných afrických krajín a zopár Európanov. V miernej neistote, kde sme sa to o 11 v noci ocitli, som kráčala k svojmu miestu. Nedalo mi to a keď letuška roznášala jedlo, spýtala som sa, odkiaľ lietadlo prišlo. Objasnila nám, že vyrazili zo Štokholmu. A bolo po záhade. : ) Počas letu som si samozrejme, ako na väčšine ciest v akomkoľvek dopravnom prostriedku, pospala (tu by Sidka vedela porozprávať zaujímavú historku z Maroka : )). Hlava mi vraj dosť padala, ale pár hodín spánku by som vedela napočítať.
Utorok, 17.6.2014
Po prílete na letisko Bole Internationanal v Addis Abeba nás mal čakať odvoz z hotela. Pri východe síce stálo viacero ľudí s nápismi rôznych hotelov, ten náš tam však nebol. Zrazu sa nám prihovorila jedna pani, aký hotel hľadáme. Povedali sme jeho názov, ona sa poobzerala, spýtala sa kolegov, no nikto z nášho hotela tam nebol. Vypýtala si odo mňa telefónne číslo do hotela, vytočila ho a dala mi telefón k uchu. Veľmi som nerozumela, čo hovorila druhá strana, no dúfala som, že z toho, čo som povedala pochopili, že čakáme na odvoz na letisku. Asi do 20 minút po nás prišiel šofér.
Krátko potom, ako sme sa ubytovali, sme sa vybrali na „Immigration Office“ vybaviť si predĺženie víz. Šli sme taxíkom, ktorý nám objednali z hotela a taxikár vedel, kde sa tento úrad nachádza. Pred úradom stáli desiatky ľudí a snažili sa niečo vybaviť. Pán, u ktorého sme sa informovali ako máme postupovať, nám dal vyplniť tlačivo. Po vyplnení údajov sme sa presunuli do radu, kde čakala väčšina ľudí. Bolo to na schodoch pred vstupom do budovy. Pán si prezrel naše tlačivo a povedal nech prídeme v septembri. Snažili sme sa zistiť, či sa to nedá aj teraz, ale očividne nedalo, tak teda prídeme v septembri. Z Mekele do Addis priletíme 3. septembra a z Addis odlietame 13., takže toho 3. by sme to mohli stihnúť vybaviť. Taxikár nás ochotne počkal na rohu a potom zaviezol späť do hotela. Z doterajšej skúsenosti by sa dalo povedať, že Etiópčania si vážia svojich zákazníkov, čo u nás nie je vždy jasným pravidlom.
Popoludní sme zašli na obed do neďalekej reštiky, kde sme si dali vegetariánsku pizzu. Bola veľmi chutná a pripomenula mi tú, ktorú sme si pred pár rokmi dali s Monikou a Radom na severe Indie v himalájskom mestečku Shimla. Cestou na obed nás zastavil mladý Etiópčan, ktorý predával knihy. Automaticky vytiahol knihu Amharčina pre návštevníkov, tak som si ju po malom váhaní zakúpila. Dúfam, že do konca pobytu ju celú preberiem. : )
Streda, 18.6.2014
V stredu ráno sme si dali raňajky v hoteli, potom sme chceli vyplatiť hotel, ale našimi platobnými kartami sa to práve nedalo, vraj kvôli výpadku siete, tak sme to odložili na neskôr. Ráno o 10 sme mali stretnutie so slovenským veľvyslancom v Addis Abeba. Taxík nám objednali v hoteli. Keďže nie všetky adresy je možné poznať, taxikár zavolal na veľvyslanectvo, aby sme zistili kam presne máme ísť. Cesta trvala necelú pol hodinu. Náš taxikár bol veľmi milý, rozprával dobre po anglicky. Cestou sme sa dozvedeli, že má dve deti a tretie je práve na ceste. Ale život preňho nie je ľahký. Rovnako ako pre väčšinu asi 90 miliónovej Etiópie. Po príchode sme mu hovorili, že môže ísť a potom mu prípadne zavoláme, aby zbytočne nečakal hodinu. No on sa ponúkol, že to nie je problém a že na nás počká. Zároveň nám aj dal svoju vizitku s kontaktmi. Stretnutie s pánom veľvyslancom bolo veľmi príjemné. Získali sme ďalšie informácie o Etiópii a pred odchodom sa pravdepodobne ešte stretneme. Taxikár, ako sľúbil, nás čakal pred budovou a zaviezol späť smerom k hotelu.
Cestou sme si všímali budovy naokolo. V Addis Abeba sa vo veľkom stavia. Všade kam sa pozriete sú rozostavané budovy, pracujúci robotníci. Na pohľad vás zaujme lešenie na budovách, ktoré nie je z kovu, ale z dreva. Taxikár nám vysvetlil, že je to drevo zo stromov, ktoré rastú v Etiópii. Názov som však zabudla. Videli sme ich aj v Addis Abebe a hovoril, že rastú takmer vo všetkých regiónoch Etiópie. Sú pevné a preto vhodné na použitie pri stavbe budov. Cestou sme sa chceli zastaviť v banke, ktorá bola v pešej dostupnosti k nášmu hotelu, a samozrejme aj v tomto prípade nás chcel počkať, kým všetko vybavíme. Tu sme mu už vysvetlili, že tých pár metrov zvládneme aj peši. Zaplatili sme, rozlúčili sa a zapriali si navzájom všetko dobré. Bolo to už druhé milé stretnutie s taxikárom.
V banke to šlo pomalšie a do 12 sme mali uvoľniť hotelové izby, tak sme sa radšej pobrali do hotela. Urobili chcek-out a zaplatili priamo v eurách. Potom sme skočili do neďalekého bankomatu vybrať si lokálnu menu birr, vrátili sa do hotela, odkiaľ nás hotelovým minibusom odviezli na letisko, na let do Mekele.
Ako je to bežné, s nakladaním a vykladaním batožiny pomáhajú lokálni ľudia. Keďže je to ich práca, či už v hoteli alebo na letisku, očakávajú od vás malé sprepitné. Za ich službu sa im tak patrí niečo prihodiť. Hneď pri vstupe do letiskovej haly všetci cestujúci, ako aj batožiny prešli prvou kontrolou. Na letisku sme si potom v miernom zhone vymenili menovky na batožinách s adresou v Mekele. Batožiny nadváhu síce zrejme nemali, no pani na check-ine si ich váhu asi ani nevšímala. Ďalej nebolo cítiť žiaden zhon. Prešli sme ďalšou kontrolou, kde boli opäť veľmi ústretoví a mohli sme si do lietadla vziať aj vodu. Pri Gate 8 sme si počkali vo veľmi pokojnej atmosfére nejakú hodinu. Lietadlo nakoniec pristavili k bráne 10, po ohlásení sme sa tam presunuli a rovno aj nasadali na palubu.
Let z Addis Abeba do Mekele trval necelú hodinu a pol. Išli sme lietadlom Ethiopian Airlines. Bolo menšie s vrtuľami, niečo podobné, akým som sa vracala z Ruska alebo zo Slovinska. Na oboch stranách boli iba dve sedadlá. Cestovali ním mladší i starší, od maličkých detí až po zopár babičiek a deduškov. Belosi by sa dali zrátať na dvoch rukách, alebo možno aj na jednej. Let bol celkom fajn, trochu hlučný a po malých turbulenciách v oblakoch sme leteli blízko nad zemou, čo nám umožnilo vidieť tigrayský región. Zhora to vyzeralo ako mohutné kopcovité pohorie, zväčša suché, hnedé, s občasnou zeleňou a pekne tvarovanými políčkami, ktoré pripomínali tie naše na Slovensku. Plodiny zasadili pravdepodobne nedávno. Mesiace jún, júl a august sú tu jediným obdobím dažďov a preto sú vhodné na poľnohospodárstvo. Počas pobytu tu zrejme budeme vidieť zber úrody. Pár kilometrov pred pristátím bolo pod nami vidieť veterné mlyny.
Po prílete do Mekele sme si vyzdvihli batožinu a rozmýšľali, či nás niekto bude čakať. V hale sme nikoho nevideli, tak sme chceli napísať sestre Medhin, avšak nemali sme signál. Vyšli sme teda von a zrazu sme videli ako na nás niekto kýva. Bola to sestra Medhin a šofér. Milo sme sa privítali, cestou zavolala biskupovi do Adigratu, ktorý nám napísal pozývací list, potrebný k vybaveniu víz. Trošku sme sa porozprávali a odovzdali pozdravy od kolegov z eRka, vďaka ktorému sme sem prišli.
Po približne 15-minútovej ceste z letiska sme dorazili na miesto, kde budeme bývať. Je to areál „Daughters of Charity“ s izbami, pracovňou, spoločenskou a oddychovou miestnosťou, jedálňou a kuchyňou. Budem bývať v sympatickej modrej izbičke so základným nábytkom a nad posteľou mám aj moskytieru. Čo viac si človek môže priať. : ) V areáli nie je internet, čo vnímam celkom pozitívne a teším sa na večerné čítanie francúzskych kníh, ktoré som si sem priniesla (Arnaud Zacharie: Mondialisation: qui gagne et qui perd /Globalizácia: kto ňou získava a kto stráca a Edgard Morin: La Voie, Pour l´avenir de l´humanité /Cesta, pre budúcnosť ľudstva), učenie sa amharčiny a španielčiny. Krásne kvety a čvirikanie vtáčikov dotvárajú atmosféru areálu.
Po príchode sme sa zoznámili s ďalšími 5 sestrami, jednou staršou pani, ktorá tu býva spolu so sestrami a s dvoma študentkami, ktoré chystali etiópsku kávu. Usadili nás v spoločenskej miestnosti, po pár minútach som si všimla presne oproti mne nápis „Welcome Andrea and Marian“. Bola to z nich strany veľmi milá pozornosť.
Káva pochádza z Etiópie z regiónu Kaffa, pravdepodobne preto sa aj v rôznych jazykoch vo svete volá podobne ako táto oblasť. V slovenčine káva, po anglicky „coffee“, po francúzsky „café“. V úradnom jazyku Etiópie, v amharčine, sa však volá buna. Káva je v Etiópii veľmi obľúbeným nápojom. Jej príprava tradičným spôsobom je však časovo náročná a kávu takýmto spôsobom pripravujú po väčšine na špeciálne príležitosti. Ako nám povedali, jednou z nich bol aj náš príchod. Tento rituál prípravy kávy stojí za podrobnejšie opísanie, takže určite sa k nemu dostanem niekedy neskôr. Káva bola skutočne silná, ale veľmi chutná. Našťastie, ako obyčajne, po káve môžem zaspať, a takto to bolo aj v tomto prípade.
Po krátkom oddychu a vybalení batožiny sme šli na spoločnú večeru so sestrami. Ponuka bola pestrá: ryža, špenát, zemiaky, kapusta, omáčky, mäsko a indžara. Mala som si z čoho vybrať. Na otázku, či sme vegetariáni alebo máme nejaké špeciálne stravovanie, som s miernou nevôľou priznala, že som vegetariánka, čo však sestry zobrali bez problémov. Samozrejme pri mojom všeobecnom zvyku jesť málo, myslím, že to nebude problém. Večera bola chutná a ochutnala som takmer všetko, okrem mäsa. Chuť indžare sa na nanešťastie nezmenila, a teda viem, že to s ňou nebudem preháňať. Sestry nás na ochutnávku pohostili aj etiópskym pivom St. George, ktoré bolo rovnako chutné. Po večeri aj po obede, nasleduje ďalší chod, ktorým je ovocie. Pre nás exotické, pre Etiópčanov lokálne. Je tu dostať banány, mango, papáju, či pomaranče.
Po večeri som si povybaľovala zvyšné veci a začala čítať jednu z kníh, ktoré som si sem priniesla. Globalizácia: kto ňou získava a kto stráca. Teším sa na jej pokračovanie a odpovede budem hľadať aj tu v Etiópii.
Štvrtok, 19.6.2014
Prvá noc v Mekele bola príjemná. Mám dobrý vankúš a nič sa mi nesnívalo, čo sa niekedy stáva, keď človek spí na novom mieste. A vraj sa to aj môže splniť. Takže aspoň sa nad tým nemusím zamýšľať. : )
Pri zaspávaní ma akurát trošku prestrašila zrejme mačka, ktorá skákala po plechovej streche. Nad posteľou mám aj moskytieru, ktorú som ale zatiaľ nepoužila. Ako obyčajne, nastavila som si budík o takú hodinu skôr ako bolo pravdepodobné, že asi vstanem.
O tri štvrte na 8 som šla na raňajky. Stretla som práve sestru Medhin a ešte jednu sestru, ktoré končili s raňajkami a šli do práce. Na raňajky som ochutnala domáci chlieb, ktorý tu pečú. Bol v tvare placky a trošku sa podobal na arabský chlieb. Dala som si ho s arašidovým maslom, ktoré som tiež ochutnala po prvý krát a bolo veľmi chutné. Potom prišla sestra Lemkem, s ktorou som sa trošku viac porozprávala. V komunite „Daughters of Charity“ býva 6 sestier, ktoré zároveň patria do komunity a jedna sestra, ktorá býva s nimi, ale patrí do komunity Sv. Anny a učí sa za ošetrovateľku. Tri z nich sú veľmi mladučké, vyzerajú mladšie ako ja. S prácami okolo domu im pomáhajú lokálni zamestnanci a dievčatá z internátu.
Okrem týchto sestier tu ešte býva jedna staršia pani, ktorú len tak prichýlili. Asi pred 15 rokmi prišla o syna a to zanechalo stopy na jej psychickom zdraví. Takže len tak tu býva.
Sestry prevádzkujú v Mekele internát pre dievčatá zo vzdialenejších oblastí, aby mohli navštevovať školu. Momentálne tam poskytujú ubytovanie pre 18 dievčat v 11. a 12. triede. Po skončení by mali ísť študovať ďalej na vyšší nadstavbový stupeň alebo na univerzitu. V Alitene majú podobný internát pre dievčatá v 9. a 10. triede. Okrem toho majú Dauthers of Charity v Mekele a Alitene ďalšie projekty, o ktorých sa zmienim neskôr, napr. očná klinika, primárna zdravotná starostlivosť, práca s deťmi ulice, predškolské vzdelávanie, podpora žien.
Mekele je na severe Etiópie v regióne Tigray asi 780 kilometrov od Addis Abeba v nadmorskej výške 2084 metrov nad morom. Je považované za jedno z hlavných ekonomických a vzdelávacích centier Etiópie. Hovorí sa mu aj Makale, no na rozdiel medzi používaním Mekele a Makale som ešte neprišla. Mekele má vyše 200 000 obyvateľov. Je tu jedna univerzita, ktorá vznikla v roku 2000 zlúčením Mekelle Business College a Mekele University College. Mekele je hlavným mestom regiónu Tigray, ktorý je rozlohou a počtom obyvateľov porovnateľný so Slovenskom. Má 41,410 km2 a takmer 5 miliónov obyvateľov.
Dnes sme sa popoludní prvýkrát prešli po Mekele. Zašli sme do internetovej kaviarne, no internet bol veľmi pomalý a tak som si iba pozrela nové správy, ale odpísať sa nedalo. Takže nabudúce si odpovede pripravím vopred, uložím si to na USB a potom hodím do mailu.
Počasie je celkom príjemné. Pocitovo to odhadujem na 27 stupňov. Z rána býva slnečno, popoludní sa vyskytnú nejaké obláčiky. Na to, že sme v nadmorskej výške ako slovenské najvyššie tatranské štíty, je tu celkom teplo. Počas roka sa v Mekele denná teplota pohybuje medzi 23 – 27 stupňov. V noci býva medzi 16 – 20 stupňov. Takže žiadne 40 stupňové horúčavy, ako by to bol človek očakával, keď si predstaví subsaharskú Afriku.
Podvečer nás dievčatá z internátu pozvali k nim na kávičku. Opäť ju pripravovali tradičným spôsobom. Trošku sme sa porozprávali po anglicky, vymenili si pár slov po amharsky a pohľadali Slovensko na mape sveta (trvalo im to dobrú chvíľku : )). Sedeli sme pod obrovským stromom manga. Z diaľky vyzeral ako náš orech, no bol o niečo mohutnejší a hustejší. Mangá práve dozrievajú a tak si ich o pár mesiacov dievčatá budú môcť vychutnať.
... a moja cesta viedla do Etiópie...
/Napísané: 20.6.2014/
Od mojej cesty do Indie, o ktorej som písala na tomto blogu, ubehlo takmer 5 rokov. Medzitým som navštívila viacero zaujímavých krajín za účelom štúdia, stáží, cestovania, či práce. Z viacerých z nich som si poznámky písala perom na papiere, niektoré mám odložené, z jednej cesty ich neviem nájsť, niektoré mi ostali v mysli alebo srdci, na iné som zabudla alebo časom zabudnem. V Etiópii som po druhý krát a rada by som sa o skúsenosti podelila s mojimi blízkymi i ľuďmi, ktorých by to mohlo zaujímať. Na základe predchádzajúcich skúseností viem, že ak to nebudem robiť priebežne počas môjho pobytu tu, pravdepodobne by som to stále odďaľovala. Tento blog budem písať osobnejším a neformálnym štýlom a budem sa snažiť priblížiť každodenné skúsenosti, ktoré aj kvôli slabému pripojeniu na internet nemôžem sprostredkovať prostredníctvom Skypu tým, ktorí čakajú na moje novinky. O rozvojovú spoluprácu a globálne súvislosti sa zaujímam z pracovného hľadiska a ak budem mať možnosť, rada by som krátke reflexie na túto tému sprostredkovala širšej verejnosti prostredníctvom blogu na sme.sk.
V prvom rade by som sa aj touto cestou chcela poďakovať občianskemu združeniu eRko – Hnutie kresťanských spoločenstiev detí za možnosť zúčastniť sa tohto dobrovoľníckeho pobytu v Etiópii. Dobrovoľnícky pobyt je podporený z prostriedkov programu slovenskej oficiálnej rozvojovej pomoci SlovakAid v rámci Programu MZVaEZ SR na vysielanie dobrovoľníkov do rozvojových krajín v rámci oficiálnej rozvojovej pomoci: www.slovakaid.sk. Na príprave programu sa spolupodieľala Platforma mimovládnych rozvojových organizácií: www.mvro.sk.
OZ eRko v rámci programu Dobrá novina: www.dobranovina.sk spolupracuje na severe Etiópie s Katolíckou eparchiou Adigrat. V minulosti z Dobrej noviny podporili vybavenie materskej škôlky v Adigrate a chov včiel v Alitene, vďaka ktorému sa vytvorili príležitosti na podnikanie a zamestnanie žien z poľnohospodárskych domácností. V spolupráci so združením HEfDA z Dobrej noviny podporili základné vzdelávanie a posilňovanie postavenia žien v Arssi, južne od Addis Abeba.
Po dlhoročných skúsenostiach eRka s vysielaním dobrovoľníkov do Kene, v tomto roku rozšírilo program Dobrovoľníci pre Afriku o ďalšiu krajinu, Etiópiu. Spolu s Mariánom Hodošim budeme väčšinu 3-mesačného pobytu pôsobiť na severe Etiópie v regióne Tigray na projektoch „Daughters of Charity“ v Mekele a Alitene a v závere, začiatkom septembra, sa zúčastníme cesty do Arssi, kde navštívime projekty partnerského združenia HEfDA .
Zo slovenských organizácií okrem eRka s partnerskou organizáciou v Debre Zeit spolupracuje Nadácia Integra a v minulosti v Etiópii pôsobila Vysoká škola sv. Alžbety. V Addis Abeba sa nachádza veľvyslanectvo SR v Etiópii.
Od mojej cesty do Indie, o ktorej som písala na tomto blogu, ubehlo takmer 5 rokov. Medzitým som navštívila viacero zaujímavých krajín za účelom štúdia, stáží, cestovania, či práce. Z viacerých z nich som si poznámky písala perom na papiere, niektoré mám odložené, z jednej cesty ich neviem nájsť, niektoré mi ostali v mysli alebo srdci, na iné som zabudla alebo časom zabudnem. V Etiópii som po druhý krát a rada by som sa o skúsenosti podelila s mojimi blízkymi i ľuďmi, ktorých by to mohlo zaujímať. Na základe predchádzajúcich skúseností viem, že ak to nebudem robiť priebežne počas môjho pobytu tu, pravdepodobne by som to stále odďaľovala. Tento blog budem písať osobnejším a neformálnym štýlom a budem sa snažiť priblížiť každodenné skúsenosti, ktoré aj kvôli slabému pripojeniu na internet nemôžem sprostredkovať prostredníctvom Skypu tým, ktorí čakajú na moje novinky. O rozvojovú spoluprácu a globálne súvislosti sa zaujímam z pracovného hľadiska a ak budem mať možnosť, rada by som krátke reflexie na túto tému sprostredkovala širšej verejnosti prostredníctvom blogu na sme.sk.
V prvom rade by som sa aj touto cestou chcela poďakovať občianskemu združeniu eRko – Hnutie kresťanských spoločenstiev detí za možnosť zúčastniť sa tohto dobrovoľníckeho pobytu v Etiópii. Dobrovoľnícky pobyt je podporený z prostriedkov programu slovenskej oficiálnej rozvojovej pomoci SlovakAid v rámci Programu MZVaEZ SR na vysielanie dobrovoľníkov do rozvojových krajín v rámci oficiálnej rozvojovej pomoci: www.slovakaid.sk. Na príprave programu sa spolupodieľala Platforma mimovládnych rozvojových organizácií: www.mvro.sk.
OZ eRko v rámci programu Dobrá novina: www.dobranovina.sk spolupracuje na severe Etiópie s Katolíckou eparchiou Adigrat. V minulosti z Dobrej noviny podporili vybavenie materskej škôlky v Adigrate a chov včiel v Alitene, vďaka ktorému sa vytvorili príležitosti na podnikanie a zamestnanie žien z poľnohospodárskych domácností. V spolupráci so združením HEfDA z Dobrej noviny podporili základné vzdelávanie a posilňovanie postavenia žien v Arssi, južne od Addis Abeba.
Po dlhoročných skúsenostiach eRka s vysielaním dobrovoľníkov do Kene, v tomto roku rozšírilo program Dobrovoľníci pre Afriku o ďalšiu krajinu, Etiópiu. Spolu s Mariánom Hodošim budeme väčšinu 3-mesačného pobytu pôsobiť na severe Etiópie v regióne Tigray na projektoch „Daughters of Charity“ v Mekele a Alitene a v závere, začiatkom septembra, sa zúčastníme cesty do Arssi, kde navštívime projekty partnerského združenia HEfDA .
Zo slovenských organizácií okrem eRka s partnerskou organizáciou v Debre Zeit spolupracuje Nadácia Integra a v minulosti v Etiópii pôsobila Vysoká škola sv. Alžbety. V Addis Abeba sa nachádza veľvyslanectvo SR v Etiópii.
nedeľa 16. augusta 2009
Už sa mi to kráti, predposledný víkend v Jaipure za mnou
Nedeľa strávená s deťmi zo slumu
V dnešný deň organizovali stážisti z jednej neziskovky deň plný hier pre deti zo slumov. Keďže by sami pravdepodobne nezvládli skoordinovať 500 detí, zavolali na pomoc ostatných stážistov. Predpokladala som, že to môže byť zaujímavá skúsenosť, tak som sa rada pridala. Ráno ale strašne pršalo, tak som si myslela, či to náhodou nezrušia. Ale nezrušili. Cesta z domu na hlavnú ulicu bola dosť náročná. Cesty tu pri našom dome nie sú až také dobré. Keďže pršalo, na ulici boli obrovské mláky. Tak sme sa snažili chodiť aspoň po vyšších obrubníkoch, no nie všade sa to dalo... Cesta, ktorá obyčajne trvá 2 minúty nám tak zabrala asi 8 minút. Keď sme sa konečne dostali na hlavnú ulicu, odkiaľ si obyčajne berieme rikšu, chceli sme prejsť na druhú stranu cesty, no veľmi možné to nebolo. Ulicou sa valila voda, a my sme chodili z jednej strany na druhú a hľadali vhodné miesto, kde by sme mohli mláku preskočiť. Avšak bez úspechu... Nakoniec si nás všimol jeden rikšar a zviezol nás cez mláku na druhú stranu cesty.
Ja som ráno ešte šla do kostola. Je to jediný katolícky kostol, ktorý som v Jaipure našla. Ale ktovie, možno ich je o niečo viac. Omša vyzerala takmer identicky ako tá na Slovensku. Odlišný bol len jazyk- hindština a okolosediaci ľudia, ktorými boli Indovia a mali oblečené indické oblečenie. Inak mala omša rovnakú štruktúru. Iná bola akurát časť, kedy si v kostole podávame ruky na znak pokoja. Indovia si ruky nepodávajú, ale urobia gesto- ruky k sebe ako pri modlitbe a pri tom sa urobia jemný úklon hlavou. Takto sa aj vo všeobecnosti zdravia a hovoria pri tom Namaste, čo je niečo ako naše Dobrý deň.
Po kostole som sa vybrala na spomínanú akciu organizovanú stážistami. Vonku až tak nepršalo, no široko ďaleko som nemohla nájsť rikšu. Nakoniec sa mi podarilo jednu nájsť a odviezla ma k Rajasthan Police Academy, kde sa to malo konať. Celé to prebiehalo na veľkom štadióne. Deti sedeli najprv tribúne a stážisti s nimi hrali rôzne hry. Potom sme tých 500 detí rozdelili do 10 skupín po 50 a každá skupina sa zastavovala pri rôznych stánkoch s aktivitami. Bol tam napríklad skok vo vreci, preťahovanie lanom, hygienické okienko, aby sa naučili nejaké základy hygieny atď. Asi okolo 10 sme im rozdávali džúsy a sušienky a pred koncom sme im dávali obed. Myslím, že to bolo pre nich celkom pekné spestrenie dňa, no z dlhodobého hľadiska sa im touto jednou aktivitou ich život nezlepší. Stážisti to zorganizovali kvôli tomu, že v ich neziskovke nemali prácu, tak sa rozhodli podniknúť niečo z vlastnej iniciatívy.
Po obede deti len tak postávali kade-tade a zrazu niekto z nich uvidel krabicu s mydlami a pastami. Hneď to uvidelo zopár ďalších detí a o pár sekúnd sa ich tam tlačilo asi 50. V strede pri krabici stál jeden francúzsky stážista, no po pár sekundách radšej odskočil preč, lebo by ho tam prevalcovali. Deti po sebe skákali, len aby si stihli niečo uchmatnúť. No a o pár sekúnd bola škatuľa prázdna... Neviem, či tie mydlá boli určené pre nich, no získať ich späť by sa nám ich asi nepodarilo. Tak snáď ich aspoň budú používať.
Inak boli tie deti veľmi milé. Po anglicky síce nerozprávali a väčšina z nich možno ani nechodila do školy. Radi sa hrali a smiali, ako deti na Slovensku. Len ich život sa odohráva v omnoho horších podmienkach a očividne neriešia nový MP3 či Adidas tenisky, ale skôr sa zaujímajú o to, odkiaľ zohnať pitnú vodu alebo, či bude niečo na večeru...
A inak čo nové?
Stále chodím do práce, už som sa zabývala, no traja stážisti z nášho domu už odišli, takže to tu je trochu pusté a v tejto chvíli by som celkom šla domov... Ale dúfam, že táto nostalgická nálada čoskoro prejde, lebo tu ešte musím ostať dva týždne. Do práce chodím stále rikšou a väčšinou aj s mojim rikša šoférom, no niekedy sa stane, že nedôjde, a tak si musím zastaviť iného. Ale je to ok, lebo cestu do práce poznám, takže sa nestratíme a aj som sa naučila zjednávať cenu.
V pondelok, keď som sa vracala z práce, som mala strašnú chuť na zmrzlinu. Tak som si cestou domov kúpila pistáciové korneto a s chuťou som ho zjedla. No na druhý deň som sa zobudila s bolesťami hrdla. Ale teraz je to už lepšie. Až na ten posledný týždeň som tu našťastie nebola chorá. Väčšina stážistov aspoň raz navštívila doktora. Niektorí mali hnačky, iní chrípku či prechladnutie alebo nejaké problémy s trávením. Mňa to našťastie obišlo a dúfam, že to takto bude i naďalej pokračovať.
Čo sa jedla týka, už som si celkom zvykla a po mesiaci som začala jesť indické jedlo : ) Na obed si už okrem butter nan (čo je niečo ako placka, no oni to volajú chlieb) objednávam aj indické jedlo, najčastejšie tiffin (pozostáva z ryže, čapaty a nejakej indickej omáčky tvorenej zeleninou, strukovinami alebo zemiakmi). Je to štipľavé, no veľmi chutné a na korenisté jedlo som si už zvykla. Tento štvrtok sme pre Thayana (Brazílčan) organizovali goodbye party. Varili sme za pomoci jedného Inda indické jedlo pre 20 ľudí. Príprava nám zabrala asi 3 hodiny, no bolo to fakt lahodné a bola som plná ešte dva dni : ) Pred odchodom by som si chcela zapísať zopár indických receptov a potom to doma navarím.
Počasie sa nám tiež o dosť zmenilo. Na začiatku, keď som sem prišla boli v Jaipure horúčavy aj cez 45 stupňov. My sme sa radšej vytratili do Himalájí, kde bolo počasie príjemnejšie, no po návrate do Jaipuru sa trošku ochladilo. Už bolo možno len okolo 40. O týždeň na to začalo aj trochu pršať, ale asi len raz na deň jednu hodinku. Teploty boli okolo 35 stupňov a počasie bolo celkom príjemné, vlhkosť vzduchu nízka. A tak som sa čudovala, o čom hovorili všetci tí ľudia, s ktorými som sa rozprávala o Jaipure pred príchodom sem, že vraj je tu strašne vlhko a človek vyjde na ulicu a je celý mokrý. No teraz to chápem. Skutočný monzún dorazil asi až minulý týždeň a prší trochu častejšie. Ale vlhkosť vzduchu je veľmi vysoká a fakt je to tak, že stačí len krátky pobyt vonku a riadne sa potíte. Tento týždeň som plánovala, že si konečne prvýkrát vyžehlím vlasy, no zas z toho nič nebude. Tak uvidíme, či to pred odchodom ešte stihnem : )
V dnešný deň organizovali stážisti z jednej neziskovky deň plný hier pre deti zo slumov. Keďže by sami pravdepodobne nezvládli skoordinovať 500 detí, zavolali na pomoc ostatných stážistov. Predpokladala som, že to môže byť zaujímavá skúsenosť, tak som sa rada pridala. Ráno ale strašne pršalo, tak som si myslela, či to náhodou nezrušia. Ale nezrušili. Cesta z domu na hlavnú ulicu bola dosť náročná. Cesty tu pri našom dome nie sú až také dobré. Keďže pršalo, na ulici boli obrovské mláky. Tak sme sa snažili chodiť aspoň po vyšších obrubníkoch, no nie všade sa to dalo... Cesta, ktorá obyčajne trvá 2 minúty nám tak zabrala asi 8 minút. Keď sme sa konečne dostali na hlavnú ulicu, odkiaľ si obyčajne berieme rikšu, chceli sme prejsť na druhú stranu cesty, no veľmi možné to nebolo. Ulicou sa valila voda, a my sme chodili z jednej strany na druhú a hľadali vhodné miesto, kde by sme mohli mláku preskočiť. Avšak bez úspechu... Nakoniec si nás všimol jeden rikšar a zviezol nás cez mláku na druhú stranu cesty.
Ja som ráno ešte šla do kostola. Je to jediný katolícky kostol, ktorý som v Jaipure našla. Ale ktovie, možno ich je o niečo viac. Omša vyzerala takmer identicky ako tá na Slovensku. Odlišný bol len jazyk- hindština a okolosediaci ľudia, ktorými boli Indovia a mali oblečené indické oblečenie. Inak mala omša rovnakú štruktúru. Iná bola akurát časť, kedy si v kostole podávame ruky na znak pokoja. Indovia si ruky nepodávajú, ale urobia gesto- ruky k sebe ako pri modlitbe a pri tom sa urobia jemný úklon hlavou. Takto sa aj vo všeobecnosti zdravia a hovoria pri tom Namaste, čo je niečo ako naše Dobrý deň.
Po kostole som sa vybrala na spomínanú akciu organizovanú stážistami. Vonku až tak nepršalo, no široko ďaleko som nemohla nájsť rikšu. Nakoniec sa mi podarilo jednu nájsť a odviezla ma k Rajasthan Police Academy, kde sa to malo konať. Celé to prebiehalo na veľkom štadióne. Deti sedeli najprv tribúne a stážisti s nimi hrali rôzne hry. Potom sme tých 500 detí rozdelili do 10 skupín po 50 a každá skupina sa zastavovala pri rôznych stánkoch s aktivitami. Bol tam napríklad skok vo vreci, preťahovanie lanom, hygienické okienko, aby sa naučili nejaké základy hygieny atď. Asi okolo 10 sme im rozdávali džúsy a sušienky a pred koncom sme im dávali obed. Myslím, že to bolo pre nich celkom pekné spestrenie dňa, no z dlhodobého hľadiska sa im touto jednou aktivitou ich život nezlepší. Stážisti to zorganizovali kvôli tomu, že v ich neziskovke nemali prácu, tak sa rozhodli podniknúť niečo z vlastnej iniciatívy.
Po obede deti len tak postávali kade-tade a zrazu niekto z nich uvidel krabicu s mydlami a pastami. Hneď to uvidelo zopár ďalších detí a o pár sekúnd sa ich tam tlačilo asi 50. V strede pri krabici stál jeden francúzsky stážista, no po pár sekundách radšej odskočil preč, lebo by ho tam prevalcovali. Deti po sebe skákali, len aby si stihli niečo uchmatnúť. No a o pár sekúnd bola škatuľa prázdna... Neviem, či tie mydlá boli určené pre nich, no získať ich späť by sa nám ich asi nepodarilo. Tak snáď ich aspoň budú používať.
Inak boli tie deti veľmi milé. Po anglicky síce nerozprávali a väčšina z nich možno ani nechodila do školy. Radi sa hrali a smiali, ako deti na Slovensku. Len ich život sa odohráva v omnoho horších podmienkach a očividne neriešia nový MP3 či Adidas tenisky, ale skôr sa zaujímajú o to, odkiaľ zohnať pitnú vodu alebo, či bude niečo na večeru...
A inak čo nové?
Stále chodím do práce, už som sa zabývala, no traja stážisti z nášho domu už odišli, takže to tu je trochu pusté a v tejto chvíli by som celkom šla domov... Ale dúfam, že táto nostalgická nálada čoskoro prejde, lebo tu ešte musím ostať dva týždne. Do práce chodím stále rikšou a väčšinou aj s mojim rikša šoférom, no niekedy sa stane, že nedôjde, a tak si musím zastaviť iného. Ale je to ok, lebo cestu do práce poznám, takže sa nestratíme a aj som sa naučila zjednávať cenu.
V pondelok, keď som sa vracala z práce, som mala strašnú chuť na zmrzlinu. Tak som si cestou domov kúpila pistáciové korneto a s chuťou som ho zjedla. No na druhý deň som sa zobudila s bolesťami hrdla. Ale teraz je to už lepšie. Až na ten posledný týždeň som tu našťastie nebola chorá. Väčšina stážistov aspoň raz navštívila doktora. Niektorí mali hnačky, iní chrípku či prechladnutie alebo nejaké problémy s trávením. Mňa to našťastie obišlo a dúfam, že to takto bude i naďalej pokračovať.
Čo sa jedla týka, už som si celkom zvykla a po mesiaci som začala jesť indické jedlo : ) Na obed si už okrem butter nan (čo je niečo ako placka, no oni to volajú chlieb) objednávam aj indické jedlo, najčastejšie tiffin (pozostáva z ryže, čapaty a nejakej indickej omáčky tvorenej zeleninou, strukovinami alebo zemiakmi). Je to štipľavé, no veľmi chutné a na korenisté jedlo som si už zvykla. Tento štvrtok sme pre Thayana (Brazílčan) organizovali goodbye party. Varili sme za pomoci jedného Inda indické jedlo pre 20 ľudí. Príprava nám zabrala asi 3 hodiny, no bolo to fakt lahodné a bola som plná ešte dva dni : ) Pred odchodom by som si chcela zapísať zopár indických receptov a potom to doma navarím.
Počasie sa nám tiež o dosť zmenilo. Na začiatku, keď som sem prišla boli v Jaipure horúčavy aj cez 45 stupňov. My sme sa radšej vytratili do Himalájí, kde bolo počasie príjemnejšie, no po návrate do Jaipuru sa trošku ochladilo. Už bolo možno len okolo 40. O týždeň na to začalo aj trochu pršať, ale asi len raz na deň jednu hodinku. Teploty boli okolo 35 stupňov a počasie bolo celkom príjemné, vlhkosť vzduchu nízka. A tak som sa čudovala, o čom hovorili všetci tí ľudia, s ktorými som sa rozprávala o Jaipure pred príchodom sem, že vraj je tu strašne vlhko a človek vyjde na ulicu a je celý mokrý. No teraz to chápem. Skutočný monzún dorazil asi až minulý týždeň a prší trochu častejšie. Ale vlhkosť vzduchu je veľmi vysoká a fakt je to tak, že stačí len krátky pobyt vonku a riadne sa potíte. Tento týždeň som plánovala, že si konečne prvýkrát vyžehlím vlasy, no zas z toho nič nebude. Tak uvidíme, či to pred odchodom ešte stihnem : )
sobota 15. augusta 2009
Výlet k Taj Mahalu a na púšť
Taj Mahal
Hned dasli vikend po navrate z Himalaji sme sa vybrali na vylet k jednemu z novodobych 7 divov sveta, k Taj Mahalu. Boli sme skupinka 10 stazistov, prenajali sme si klimatizovany minibus a o polnoci sme sa vybrali na cestu. Cesta bola fajn, az klimu, ktora bola nastavena na prilis nizku teplotu. K Taj Mahalu sme dosli asi o 6,30 rano. Vychod slnka sme sice nestihli, no i tak to bolo pekne.
Nas autobus zastavil na parkovisku, takze sme sli asi 20 minut pesi k Taj Mahalu. Pocas cesty nas otravovalo vela riksarov alebo poulicnych predavacov ponukajucich suveniry za ceny so 100 ak nie viac percentnou prirazkou. Iduc k Taj Mahalu nas otravovalo aj dost vela deti, ktore nieco predavali. Boli to vacsinou chlapci vo veku asi 10 rokov. Vedeli celkom dobre po anglicky a fakt sa nas velmi snazili nahovorit, aby sme si nieco kupili. Kazdy, ktory sa k nam prihovoril, sa aj pekne prestavil a hovoril nam, aby sme si zapamatali jeho meno a pri navrate z Taj Mahalu sa vratili k jeho stanku. Jeden mily chlapcek, Viky, mi ponukal celkom peknu sadu pohladnic Taj Mahalu iba za two fifty (dve patdesiat). Hmm, tak som sa zacudovala, preco je to take lacne a sla si ich kupit. Ako su mu davala dve rupie, tak sa na mna cudne pozeral a vtedy mi dosli, ze on tym two fifty myslel 250 rupii : ) Tak som sa nanho pekne usmiala a pokracovala v ceste. No a on siel samozrejme s nami a pokracoval stale dookola“madam madam, two fifty, very good price….”
Ked sme dosli k arealu Taj Mahalu, kupili sme si listky, ktore boli pre turistov myslim, ze za 750 rupii, pricom pre domacich to bolo asi za 20 : ) Indovia su fakt dobri biznismeni. V balicku bola aj flasa vody a navleky na topanky, ktore sme museli v Taj Mahle mat obute. Pred vstupom do arealu sme museli prejst kontrolou ako na letisku a po vstupe sa k nam opat prihovarali Indovia, no teraz to boli pre zmenu turisticki sprievodcovia. Kedze sme boli 10 a cena bola celkom fajn, tak sme sa rozhodli jedneho si prenajat. Zo zaciatku nam len robil fotky, no potom sa trochu rozbehol a povedal nam aj nieco z historie.
Taj Mahal je stavba pri Agre v indickom štáte Uttar Pradeš. Je súčasťou svetového dedičstva UNESCO. Pozostáva z hlavnej budovy obklopenej štyrmi minaretmi (ktoré su ľahko naklonené, takže sa pri zemetrasení zrútia), mešity na západe (čiže smerom k Mekke) a domu pre hostí na východe. Podľa prevažujúceho oficiálneho názoru je to mauzóleum, ktoré postavil Šáhdžáhán na pamiatku svojej ženy Mumtáz Mahal (Ardžumand Bano Begum). Podľa oficiálneho zápisu UNESCO sa stavba začala v roku 1631 a skončila roku 1648. Stavalo ju vyše 20 000 remeselníkov z celej južnej a strednej Ázie. Vraví sa, že na architektonickom stvárnení sa mali podielať jeden Francúz a istý Benátčan. Zodpovedným architektom bol Usad Ahmad z Lahore, starého hlavného mesta ríše Mogulov (Mughalov). Stavebný materiál bol dopravený z celej Indie a Ázie. Použilo sa vyše 1000 slonov a 28 rôznych druhov drahokamov a polodrahokamov bolo zasadených do mramoru.
Roku 1629 pri pôrode štrnásteho dieťaťa zomrela manželka indického mogula. Mala 36 rokov a bola už 17 rokov vydatá. Jej manžel Šáhdžáhán stratil tým nielen milovanú ženu, ale aj múdru politickú radkyňu. Vraví sa, že za ňou trúchlil celé dva roky (podľa iných správ mu bolesťou zbeleli vlasy). Zložil sľub, že postaví pomník, ktorý bude hoden jeho ženy, niečo celkom mimoriadne. Nemožno poprieť, že sa mu to aj podarilo. Arjumand Banu, ktorá je tiež známa pod menom Mumtáz Mahal (vyvolená paláca), dostala takto neobyčajný náhrobok, ktorý sa označuje skratkou jej mena Tádž Mahal.
Okrem sprievodcov bolo v Taj Mahali aj zopar “profesionalnych fotografov”, ktori sa snazili urobit kazdemu co najviac fotiek. Potom pred odchodom sme mali moznost kupit si tie, ktore sa nam pacia.
Z rana nas privitala celkom prijemna teplota, no postupom casu bolo stale viac a viac horuco. Po odchode z Taj Mahalu nas cestou k autobusu sprevadzalo opat velmi vela podnikaniachtivych Indov. Zastavili sme sa aj pri niektorych stankoch a nakupili si zopar suvenirov. Od Vikyho som si kupila aj spominane pohladnice, ktore stali zrazu uz len 50 rupii. Takze ktovie, aka bola skutocna cena... V istom okamihu sa na mna nalepil dalsi chlapcek, ktory mi ponukal dve klucenky Taj Mahalu za velmi dobru cenu 100 rupii. Ta cena bola neskutocne prehnana, lebo pocas cesty som si kupila rovnake privesky, jeden asi za 5 rupii. Kupila som si ich az 4, lebo tie deti stale otravovali a bolo mi ich luto... Tomu chlapcovi som sa celou cestou snazila vysvetlit, ze som si uz kupila 4 rovnake privesky, no on bol ako pokazena platna a stale dookola “madam, madam 100 rupees, very good price...” Medzitym ako to dookola omlielal som sa ho trochu povypytovala aj na skolu. Nastastie do skoly chodil, no v spominany den bola nedela, takze mal volno a snazil sa nieco si privyrobit. Aj takto vyzera zivot malych Indov...
Po odchode z Taj Mahalu sme pokracovali k miestu, ktore sa vola Agra Fort. Je to pevnost v meste Agra, blizko Taj Mahalu. Dosli sme tam potom ako sme sa naobedovali v Pizzi Hut, co bolo mozno o 1 poobede. Bolo tam strasne teplo, takze sme chodili ako polomrtvi a asi po hodine topenia sa, sme sa rozhodli, ze radsej vyrazime na cestu spat do Jaipuru. Nie zeby na tej pevnosti nebolo, co obdivovat, no ja nie som az taky architektonicky fanusik a to teplo nam dalo riadne zabrat. Ale pripojim aspon jednu fotku, aby ste mali predstavu ako to tam vyzeralo : )
Jaisalmer
Vylet do Jaisalmeru bol celkom vzruso : ) Nazberalo sa nas asi az 18 stazistov. Z nasho domu sme mali ist busom o 5 poobede a druha skupina mala prist za nami az busom o 8 vecer, lebo museli dlhsie robit. Sli sme tam v piatok 17. jula. O 16.30 sme sa mali stretnut na stanici a odtial sme mali ist na nejaku inu stanicu, z ktorej mal ist nas bus. Ja som tam bola pred 16.30 a cakala na zvysok nasej delegacie. Po case prisiel na stanicu Rajeev (koordinator stazistov), ktory nas mal vzat na miesto, odkial mal ist autobus. Tak sme cakali spolu. Kedze zvysok ludi neprichadzal, tak som im po case zavolala a oni boli este stale doma, lebo im niekto dal mylnu informaciu, ze nas autobus odchadza az o 8. To vsak pravda nebola, takze Els, Ani a Thayan si rychlo vzali riksu a ponahlali sa na stanicu. Po case som ale zistila, ze Yukio s nimi nebol. On bol este stale v praci. Takze hned ako sme mu povedali, ze nas autobus ma odchod o 5, vystartoval smerom na stanicu. Kym sme sa vsetci pozbierali bolo nieco po siestej. Mali sme ale stastie, ze Rajeev zavolal nasej autobusovej spolocnosti a pockali na nas. V autobuse sme mali kupene miesta na spanie, no ked som ich uvidela, tak mi prislo trochu zle. Takze asi po 10 minutach cesty sme poprosili dolusediacich Indov (lozka boli hore), ci by sa s nami nechceli vymenit. No a oni boli samozrejme stastni, ze mozu lezat, takze sa s nami radi vymenili a my sme boli stastni, ze za mozme sediet...
Cesta trvala asi 12 hodin a asi kazde 4 hodiny sme mali prestavku na nejakom “motoreste”. Miesta na sedenie som si vymenila len ja s chalanmi a baby ostali lezat. To ale asi nebol najlepsi napad, lebo hned ako sme vystupili z autobusu nam Els povedala, ze sa citi zle, a ze ma teplotu. Po tom ako vystupila z autobusu, sa jej zatocila hlava a takmer padla na zem. Na stanici nas nastastie cakal Babu, miestny sprievodca, ktory nas vzal do hotela. Els si tam oddychla a ked prisla druha skupina stazistov spolu s Rajeevom, vzali sme ju do nemocnice.
Bola to mala indicka nemocnica. Vo vnutri budovy bola na pravej strane lekaren a na lavej strane priestor oddeleny zaclonou. To bola pravedepodobne ordinacia. Boli tam dve postele, zopar stoliciek a jeden lekarsky stol, na ktorom bolo nahadzanych zopar liekov... Ked to Els uvidela, myslim, ze sa este viac zlakla... Asi po 15 minutach cakania k nam dosiel doktor, trochu ju prezrel a stanovil diagnozu, ze je to typicka turisticka hnacka. Els ostala v nemocnici asi 2 hodiny pocas, ktorych jej tiekla do zily vyziva. My sme medzitym sli do mesta a na obed a po dvoch hodinach, ked sa Els citila lepsie, sme pokracovali smerom na pust. Sli sme dvoma dzipmi a cesta bola velmi prijemna. Pred nami rovna cesta, vsade naokolo polopust, sem-tam nejaka dedinka a v dialke iduce tavy. Bol to pekny pohlad a hlvane ziadny ruch velkomesta…
Asi po hodine cesty sme zastavili uprostred nicoho, kde na nas cakali tavy s lokalnymi pastiermi. Pre kazdeho bola pripravena jedna tava, no niekotri bojazlivi, mna nevynimajuc : ) uprednostnili jazdu vo dvojici. Takze sme nasadli a v zastupe sme sa vybrali smerom k skutocnej pusti, kde boli len duny a piesok. Jadza na tavach trvala asi 2 hodiny. V strede puste sme zosadli, urobili si fotky, poobdivovali krasy prirody a pokracovali sme dalej k nasmu resortu. Bolo to velmi pekne miesto a siroko daleko nic. Celkom prijemne na oddych. Bolo tam asi 12 chatiek, ohradenych branou a v strede ohnisko. Ked sme prisli na zemi bolo pripravene miesto na veceru. Sedeli sme na vankusoch a kadzy mal pred sebou maly stolik vo vyske asi 15 centimetrov od zeme. Na veceru sme mali typicke indicke jedlo, ktore pozostvalo z ryze, chapaty, zeleniny a dhalu. Bolo to stiplave, ale bolo to celkom lahodne, takze sme si pochutnali. Po veceri prisli do nasho resortu styria indicki hudobnici a dve tanecnice a postarali sa o nas vecerny program. Vecer bol prijemny, no bolo tam strasne vela velkych otravnych chrobakov, ktori sa k nam priblizovali zo vsetkych stran. No okrem tych chrobakov to stalo za to : ) Asi okolo 11 vecer pokracovala druha davka vecere, co ma trochu prekvaliplo, no opat som si rada pochutnala.
Rano sme vstali asi okolo 6 a sli sme si pozriet vychod slnka. I ked bolo trochu zamracene, bol to velmi pekny pohlad. Po ranajkach sme sa vybrali naspat do Jaiselmeru. Els bola opat chora, tak sme ju zaviezli do nemocnice. A potom sme sa sli najest do peknej restauracie Little Italy. Po obede sme si isli pozriet mesto, v ktorom bola najdolezitejsim bodom pevnost. Vsede v meste predavali lacne kabelky a penazenky z tavej koze. Tak som si aj ja kupila : )
Okolo piatej vecer sme sa vybrali na vlak. Bolo to prvykrat, ked sme cestovali indickym vlakom. Listky sme si kupili dopredu, pretoze indicke vlaky su dost preplnene. Na kazdom vozni bol napisany zoznam pasazierov. My sme mali lozka. No od zaciatku mi bolo jasne, ze to pravdepodobne nebudu lozka ako vo vlaku z Trebisova do Bratislavy. Takze vosli sme do vlaku. Na pravej strane boli kupe, ktore ale neboli oddelene od ostatneho priestoru vlaku dverami. V kupe bolo miesto pre 6 ludi. Boli to miesta na sedenie, no nad nimi boli este dve postele. Jedna bola sklopena, takze na zaciatku to bolo vlaste operadlo pri sedeni, no potom sme to nejak pripevnili a sluzilo to ako postel. Takze tam bolo vlastne 6 posteli (na sebou tri na jednej strane, tri na druhej). Najprv sme sedeli a hrali nejake hry : ), no a po polnoci sme pripevnili tu druhu postel a spali sme, kazdy na jednej posteli. Na lavej strane vlaku boli nad sebou tiez dve miesta na spanie. Takze spaci vozen vyzeral podstatne inac ako na Slovensku. Cesta trvala 12 hodin. Nebola to luxusna cesta no dalo sa to prezit : ) A hlavne sme mali pocas cesty srandu a bolo nas vela, takze to bolo fajn : ) Ked sme hrali rozne hry vo vlaku, Indovia sa na nas pozerali ako na zjavenia, tak sme mali srandu aj z nich. Pocas cesty vlak zastavil vo viacerych mestach. Pocas tych zastavok ludia vybehovali na stanicu, nieco si kupit, kedze pri kazdej stanici bolo vela obchodov s jedlom a vodou. No na druhej strane, to nebolo az take dobre, ze vlak zastavoval na dlhsiu dobu, pretoze pocas toho ako sme stali, sa do vlaku nahrnulo zopar zobrakov, ci deti. Pamatam si jedneho maleho chlapceka, ktory prisiel do vlaku a utieral tam dlazku. No potom nastavil ruku a cakal, ze mu dame nejake peniaze. Vo vlaku bola velka spina, prach a piesok, pretoze sme cestovali cez pustnu oblast a vsetky okna boli otvorene. Asi po polnoci sme sa rozhodli, ze pojdeme spat, kedze na dalsi den rano sme mali ist do prace. Zatvorili sme okna, no stavalo sa, ze na niekorych zastavakch nam ich otvarli z vonku... Predtym ako sme isli spat, sme si kadzy natiahli na “postel” bud plachtu alebo spacak. Ja spacak nosim stale, ked niekam ideme na noc a zatial to bola vzdy velmi dobra volba : ) Napriek tomu, ze to tam nebolo az take pohodlne, som sa trochu vyspala. Rano sme dorazli do Jaipuru asi okolo 6 rano, vzali sme riksu a ponahlali sa domov. Po rychlej sprche a ranajkach sme sli do prace. Prva cesta vlakom teda bola dobrodruzna, no sama by som takto cestovat nechcela.
Hned dasli vikend po navrate z Himalaji sme sa vybrali na vylet k jednemu z novodobych 7 divov sveta, k Taj Mahalu. Boli sme skupinka 10 stazistov, prenajali sme si klimatizovany minibus a o polnoci sme sa vybrali na cestu. Cesta bola fajn, az klimu, ktora bola nastavena na prilis nizku teplotu. K Taj Mahalu sme dosli asi o 6,30 rano. Vychod slnka sme sice nestihli, no i tak to bolo pekne.
Nas autobus zastavil na parkovisku, takze sme sli asi 20 minut pesi k Taj Mahalu. Pocas cesty nas otravovalo vela riksarov alebo poulicnych predavacov ponukajucich suveniry za ceny so 100 ak nie viac percentnou prirazkou. Iduc k Taj Mahalu nas otravovalo aj dost vela deti, ktore nieco predavali. Boli to vacsinou chlapci vo veku asi 10 rokov. Vedeli celkom dobre po anglicky a fakt sa nas velmi snazili nahovorit, aby sme si nieco kupili. Kazdy, ktory sa k nam prihovoril, sa aj pekne prestavil a hovoril nam, aby sme si zapamatali jeho meno a pri navrate z Taj Mahalu sa vratili k jeho stanku. Jeden mily chlapcek, Viky, mi ponukal celkom peknu sadu pohladnic Taj Mahalu iba za two fifty (dve patdesiat). Hmm, tak som sa zacudovala, preco je to take lacne a sla si ich kupit. Ako su mu davala dve rupie, tak sa na mna cudne pozeral a vtedy mi dosli, ze on tym two fifty myslel 250 rupii : ) Tak som sa nanho pekne usmiala a pokracovala v ceste. No a on siel samozrejme s nami a pokracoval stale dookola“madam madam, two fifty, very good price….”
Ked sme dosli k arealu Taj Mahalu, kupili sme si listky, ktore boli pre turistov myslim, ze za 750 rupii, pricom pre domacich to bolo asi za 20 : ) Indovia su fakt dobri biznismeni. V balicku bola aj flasa vody a navleky na topanky, ktore sme museli v Taj Mahle mat obute. Pred vstupom do arealu sme museli prejst kontrolou ako na letisku a po vstupe sa k nam opat prihovarali Indovia, no teraz to boli pre zmenu turisticki sprievodcovia. Kedze sme boli 10 a cena bola celkom fajn, tak sme sa rozhodli jedneho si prenajat. Zo zaciatku nam len robil fotky, no potom sa trochu rozbehol a povedal nam aj nieco z historie.
Taj Mahal je stavba pri Agre v indickom štáte Uttar Pradeš. Je súčasťou svetového dedičstva UNESCO. Pozostáva z hlavnej budovy obklopenej štyrmi minaretmi (ktoré su ľahko naklonené, takže sa pri zemetrasení zrútia), mešity na západe (čiže smerom k Mekke) a domu pre hostí na východe. Podľa prevažujúceho oficiálneho názoru je to mauzóleum, ktoré postavil Šáhdžáhán na pamiatku svojej ženy Mumtáz Mahal (Ardžumand Bano Begum). Podľa oficiálneho zápisu UNESCO sa stavba začala v roku 1631 a skončila roku 1648. Stavalo ju vyše 20 000 remeselníkov z celej južnej a strednej Ázie. Vraví sa, že na architektonickom stvárnení sa mali podielať jeden Francúz a istý Benátčan. Zodpovedným architektom bol Usad Ahmad z Lahore, starého hlavného mesta ríše Mogulov (Mughalov). Stavebný materiál bol dopravený z celej Indie a Ázie. Použilo sa vyše 1000 slonov a 28 rôznych druhov drahokamov a polodrahokamov bolo zasadených do mramoru.
Roku 1629 pri pôrode štrnásteho dieťaťa zomrela manželka indického mogula. Mala 36 rokov a bola už 17 rokov vydatá. Jej manžel Šáhdžáhán stratil tým nielen milovanú ženu, ale aj múdru politickú radkyňu. Vraví sa, že za ňou trúchlil celé dva roky (podľa iných správ mu bolesťou zbeleli vlasy). Zložil sľub, že postaví pomník, ktorý bude hoden jeho ženy, niečo celkom mimoriadne. Nemožno poprieť, že sa mu to aj podarilo. Arjumand Banu, ktorá je tiež známa pod menom Mumtáz Mahal (vyvolená paláca), dostala takto neobyčajný náhrobok, ktorý sa označuje skratkou jej mena Tádž Mahal.
Okrem sprievodcov bolo v Taj Mahali aj zopar “profesionalnych fotografov”, ktori sa snazili urobit kazdemu co najviac fotiek. Potom pred odchodom sme mali moznost kupit si tie, ktore sa nam pacia.
Z rana nas privitala celkom prijemna teplota, no postupom casu bolo stale viac a viac horuco. Po odchode z Taj Mahalu nas cestou k autobusu sprevadzalo opat velmi vela podnikaniachtivych Indov. Zastavili sme sa aj pri niektorych stankoch a nakupili si zopar suvenirov. Od Vikyho som si kupila aj spominane pohladnice, ktore stali zrazu uz len 50 rupii. Takze ktovie, aka bola skutocna cena... V istom okamihu sa na mna nalepil dalsi chlapcek, ktory mi ponukal dve klucenky Taj Mahalu za velmi dobru cenu 100 rupii. Ta cena bola neskutocne prehnana, lebo pocas cesty som si kupila rovnake privesky, jeden asi za 5 rupii. Kupila som si ich az 4, lebo tie deti stale otravovali a bolo mi ich luto... Tomu chlapcovi som sa celou cestou snazila vysvetlit, ze som si uz kupila 4 rovnake privesky, no on bol ako pokazena platna a stale dookola “madam, madam 100 rupees, very good price...” Medzitym ako to dookola omlielal som sa ho trochu povypytovala aj na skolu. Nastastie do skoly chodil, no v spominany den bola nedela, takze mal volno a snazil sa nieco si privyrobit. Aj takto vyzera zivot malych Indov...
Po odchode z Taj Mahalu sme pokracovali k miestu, ktore sa vola Agra Fort. Je to pevnost v meste Agra, blizko Taj Mahalu. Dosli sme tam potom ako sme sa naobedovali v Pizzi Hut, co bolo mozno o 1 poobede. Bolo tam strasne teplo, takze sme chodili ako polomrtvi a asi po hodine topenia sa, sme sa rozhodli, ze radsej vyrazime na cestu spat do Jaipuru. Nie zeby na tej pevnosti nebolo, co obdivovat, no ja nie som az taky architektonicky fanusik a to teplo nam dalo riadne zabrat. Ale pripojim aspon jednu fotku, aby ste mali predstavu ako to tam vyzeralo : )
Jaisalmer
Vylet do Jaisalmeru bol celkom vzruso : ) Nazberalo sa nas asi az 18 stazistov. Z nasho domu sme mali ist busom o 5 poobede a druha skupina mala prist za nami az busom o 8 vecer, lebo museli dlhsie robit. Sli sme tam v piatok 17. jula. O 16.30 sme sa mali stretnut na stanici a odtial sme mali ist na nejaku inu stanicu, z ktorej mal ist nas bus. Ja som tam bola pred 16.30 a cakala na zvysok nasej delegacie. Po case prisiel na stanicu Rajeev (koordinator stazistov), ktory nas mal vzat na miesto, odkial mal ist autobus. Tak sme cakali spolu. Kedze zvysok ludi neprichadzal, tak som im po case zavolala a oni boli este stale doma, lebo im niekto dal mylnu informaciu, ze nas autobus odchadza az o 8. To vsak pravda nebola, takze Els, Ani a Thayan si rychlo vzali riksu a ponahlali sa na stanicu. Po case som ale zistila, ze Yukio s nimi nebol. On bol este stale v praci. Takze hned ako sme mu povedali, ze nas autobus ma odchod o 5, vystartoval smerom na stanicu. Kym sme sa vsetci pozbierali bolo nieco po siestej. Mali sme ale stastie, ze Rajeev zavolal nasej autobusovej spolocnosti a pockali na nas. V autobuse sme mali kupene miesta na spanie, no ked som ich uvidela, tak mi prislo trochu zle. Takze asi po 10 minutach cesty sme poprosili dolusediacich Indov (lozka boli hore), ci by sa s nami nechceli vymenit. No a oni boli samozrejme stastni, ze mozu lezat, takze sa s nami radi vymenili a my sme boli stastni, ze za mozme sediet...
Cesta trvala asi 12 hodin a asi kazde 4 hodiny sme mali prestavku na nejakom “motoreste”. Miesta na sedenie som si vymenila len ja s chalanmi a baby ostali lezat. To ale asi nebol najlepsi napad, lebo hned ako sme vystupili z autobusu nam Els povedala, ze sa citi zle, a ze ma teplotu. Po tom ako vystupila z autobusu, sa jej zatocila hlava a takmer padla na zem. Na stanici nas nastastie cakal Babu, miestny sprievodca, ktory nas vzal do hotela. Els si tam oddychla a ked prisla druha skupina stazistov spolu s Rajeevom, vzali sme ju do nemocnice.
Bola to mala indicka nemocnica. Vo vnutri budovy bola na pravej strane lekaren a na lavej strane priestor oddeleny zaclonou. To bola pravedepodobne ordinacia. Boli tam dve postele, zopar stoliciek a jeden lekarsky stol, na ktorom bolo nahadzanych zopar liekov... Ked to Els uvidela, myslim, ze sa este viac zlakla... Asi po 15 minutach cakania k nam dosiel doktor, trochu ju prezrel a stanovil diagnozu, ze je to typicka turisticka hnacka. Els ostala v nemocnici asi 2 hodiny pocas, ktorych jej tiekla do zily vyziva. My sme medzitym sli do mesta a na obed a po dvoch hodinach, ked sa Els citila lepsie, sme pokracovali smerom na pust. Sli sme dvoma dzipmi a cesta bola velmi prijemna. Pred nami rovna cesta, vsade naokolo polopust, sem-tam nejaka dedinka a v dialke iduce tavy. Bol to pekny pohlad a hlvane ziadny ruch velkomesta…
Asi po hodine cesty sme zastavili uprostred nicoho, kde na nas cakali tavy s lokalnymi pastiermi. Pre kazdeho bola pripravena jedna tava, no niekotri bojazlivi, mna nevynimajuc : ) uprednostnili jazdu vo dvojici. Takze sme nasadli a v zastupe sme sa vybrali smerom k skutocnej pusti, kde boli len duny a piesok. Jadza na tavach trvala asi 2 hodiny. V strede puste sme zosadli, urobili si fotky, poobdivovali krasy prirody a pokracovali sme dalej k nasmu resortu. Bolo to velmi pekne miesto a siroko daleko nic. Celkom prijemne na oddych. Bolo tam asi 12 chatiek, ohradenych branou a v strede ohnisko. Ked sme prisli na zemi bolo pripravene miesto na veceru. Sedeli sme na vankusoch a kadzy mal pred sebou maly stolik vo vyske asi 15 centimetrov od zeme. Na veceru sme mali typicke indicke jedlo, ktore pozostvalo z ryze, chapaty, zeleniny a dhalu. Bolo to stiplave, ale bolo to celkom lahodne, takze sme si pochutnali. Po veceri prisli do nasho resortu styria indicki hudobnici a dve tanecnice a postarali sa o nas vecerny program. Vecer bol prijemny, no bolo tam strasne vela velkych otravnych chrobakov, ktori sa k nam priblizovali zo vsetkych stran. No okrem tych chrobakov to stalo za to : ) Asi okolo 11 vecer pokracovala druha davka vecere, co ma trochu prekvaliplo, no opat som si rada pochutnala.
Rano sme vstali asi okolo 6 a sli sme si pozriet vychod slnka. I ked bolo trochu zamracene, bol to velmi pekny pohlad. Po ranajkach sme sa vybrali naspat do Jaiselmeru. Els bola opat chora, tak sme ju zaviezli do nemocnice. A potom sme sa sli najest do peknej restauracie Little Italy. Po obede sme si isli pozriet mesto, v ktorom bola najdolezitejsim bodom pevnost. Vsede v meste predavali lacne kabelky a penazenky z tavej koze. Tak som si aj ja kupila : )
Okolo piatej vecer sme sa vybrali na vlak. Bolo to prvykrat, ked sme cestovali indickym vlakom. Listky sme si kupili dopredu, pretoze indicke vlaky su dost preplnene. Na kazdom vozni bol napisany zoznam pasazierov. My sme mali lozka. No od zaciatku mi bolo jasne, ze to pravdepodobne nebudu lozka ako vo vlaku z Trebisova do Bratislavy. Takze vosli sme do vlaku. Na pravej strane boli kupe, ktore ale neboli oddelene od ostatneho priestoru vlaku dverami. V kupe bolo miesto pre 6 ludi. Boli to miesta na sedenie, no nad nimi boli este dve postele. Jedna bola sklopena, takze na zaciatku to bolo vlaste operadlo pri sedeni, no potom sme to nejak pripevnili a sluzilo to ako postel. Takze tam bolo vlastne 6 posteli (na sebou tri na jednej strane, tri na druhej). Najprv sme sedeli a hrali nejake hry : ), no a po polnoci sme pripevnili tu druhu postel a spali sme, kazdy na jednej posteli. Na lavej strane vlaku boli nad sebou tiez dve miesta na spanie. Takze spaci vozen vyzeral podstatne inac ako na Slovensku. Cesta trvala 12 hodin. Nebola to luxusna cesta no dalo sa to prezit : ) A hlavne sme mali pocas cesty srandu a bolo nas vela, takze to bolo fajn : ) Ked sme hrali rozne hry vo vlaku, Indovia sa na nas pozerali ako na zjavenia, tak sme mali srandu aj z nich. Pocas cesty vlak zastavil vo viacerych mestach. Pocas tych zastavok ludia vybehovali na stanicu, nieco si kupit, kedze pri kazdej stanici bolo vela obchodov s jedlom a vodou. No na druhej strane, to nebolo az take dobre, ze vlak zastavoval na dlhsiu dobu, pretoze pocas toho ako sme stali, sa do vlaku nahrnulo zopar zobrakov, ci deti. Pamatam si jedneho maleho chlapceka, ktory prisiel do vlaku a utieral tam dlazku. No potom nastavil ruku a cakal, ze mu dame nejake peniaze. Vo vlaku bola velka spina, prach a piesok, pretoze sme cestovali cez pustnu oblast a vsetky okna boli otvorene. Asi po polnoci sme sa rozhodli, ze pojdeme spat, kedze na dalsi den rano sme mali ist do prace. Zatvorili sme okna, no stavalo sa, ze na niekorych zastavakch nam ich otvarli z vonku... Predtym ako sme isli spat, sme si kadzy natiahli na “postel” bud plachtu alebo spacak. Ja spacak nosim stale, ked niekam ideme na noc a zatial to bola vzdy velmi dobra volba : ) Napriek tomu, ze to tam nebolo az take pohodlne, som sa trochu vyspala. Rano sme dorazli do Jaipuru asi okolo 6 rano, vzali sme riksu a ponahlali sa domov. Po rychlej sprche a ranajkach sme sli do prace. Prva cesta vlakom teda bola dobrodruzna, no sama by som takto cestovat nechcela.
piatok 7. augusta 2009
Raki
Predvcerom, 5. augusta, bol v Indii statny sviatok. Myslim, ze sa vola Raki alebo aktivita, ktoru robia pocas tohto dna sa vola Raki. Je to den, akejsi oslavy vztahu medzi bratom a sestrou. Sestry viazu bratom na ruku naramok a brat sa za to zavazuje sestru ochranovat. Je to celkom mile. V pripade, ze su v rodine len chlapci, nejake ine dievca, ktore ma blizky vztah k rodine tak nahradi sestru a uviaze naramok na ruku svojmu “Raki bratovi”.
Indovia maju tento sviatok velmi v laske a vsetci sa nanho velmi tesia. Vacsina obchodov je v tento den zatvorena, rodiny sa navsetvuju alebo stravia den niekde v meste, v prirode, v parku ci pri nejakych pamiatkach.
Takze 5. august je sviatok (nie vsak statny sviatok). Potvrdil mi kazdy, koho som sa pytla a v tento den mali volno samozrejme, ze aj vsetci stazisti. Planovali sme ist do centra Jaipuru pozriet si nejake pamiatky. V pondelok, ked som odchadzala z prace sme sa zo sefkou bavili, ze do 5. augusta je potrebne podal aplikacku na jedno ocenenie, tak som hovorila, ze by sme to teda mali urobit do 4. augusta, kedze v stredu je volno. No a ona na to, ze v stredu nie je volno, ze ideme do prace. Tak ma to trochu zarazilo. Ked som prisla domov, opat som sa pytala spolubyvajucich a Vishnu, ci teda je volno alebo nie, no a kazdy mi samozrejme potvrdil, ze 5. august je volno. V utorok, ked som odchadzala z prace som sa sefky Pramilymam spytala, ci by som mohla mat v stredu volno, kedze je to statny sviatok a kazdy ma volno, a ona na to, ze to nie je statny sviatok, a ze by som mala prist. No potom som jej povedala, ze so stazistami mame nejake plany, a ze by som mohla prist dalsich 8 dni o hodinu skor do prace, aby som si to nahradila. Tak povedala, ze zavola prezidentke, a ze vecer jej mam zavolat a da mi vediet. Vecer, ked som jej volala, mi to samozrejme nezdvihla. Tak som planovala zavolat jej rano. No ona ma predbehla a okolo 8 mi poslala SMS, ze mozem ist na vylet so stazitami. Takze celkom ma to potesilo : ) No dnes som v praci od 8. Ale nie je to az take zle, aspon mam cas pisat blog : ) Ona totiz zapina pocitac az okolo 10 a na jej pocitac su napojene vsetky ostatne pocitace a internet. No a kedze internet nejde, tak teraz rano nemozem ani velmi robit, lebo k tomu potrebujem internet.
Takze v stredu sme chodili cely den po pamiatkach v Jaipure. Je tu toho na pozeranie dost vela. Rano sme sli k City Palace, co je muzeum viac menej o historii Jaipuru. Kedze sa mi do muzea az tak velmi nechcelo ist, cakala som v parku pred nim a citala som knihu o Indii s nazvomWhite Tiger. A precitala som asi az 40 stran : ) Pocas tych dvoch hodin ako som tam sedela sa pri mne pristavil jeden manzelsky par a urobili si so mnou fotku a potom este jedna rodinka, ktora chcela, aby som im vymenila film vo fotaku : ) No kedze ten klasicky fotak s filmom uz dlho nepouzivam, velmi som im nepomohla. Do City Palace prichadzalo neustale vela bielych turistov. Taku koncentraciu belochov som v Jaipure este nevidela : ) Ked sme odchadzali zbadali sme nasho stareho znameho sprievodcu s klimatizovanym autom, ktory stale hovoril “ja, ja, wunderbar”, tak sme prehodili par slov a pokracovali sme v ceste k Wind Palace (Hawa Mahal).
Hawa Mahal je velmi pekny palac ruzovej farby v centre Jaipuru. Je to jedna z mala budov v Pink City, ktore su skotocne pink : ) V palaci sme sa uzkou chodbickou dostali az na najvyssi balkon, z ktoreho sme mali vyhlad na cely Jaipur. Teda mozno nie na cely, kedze je to obrovske mesto, ale aspon na jeho velku cast. Pri navrate dole sme si v rohu jednej chodby vsimli opicu. Indovia nas stale varovali, aby sme si pri stretnuti s opicou davali pozor na veci, kedze opice su velmi prefikane a kradnu. Doteraz som tu videla vela opic, no nastastie mi nikdy nic neukradli. Vidiet opicu v palaci nie je az take obvykle, tak sme si ju hned sli odfotit. Ako tak Ani okolo nej prechadzala opica jej schmatla z ruky igelitovu tasku s ovocim : ) Bol tam jeden banan a hruska. Ani sa pokusala zobrat jej ju naspat, no opica vyzerala byt fakt dost agresivna a tvarila sa, akoby si myslela “skus mi ten banan zobrat a uvidis”. Hruska sa z tasky odkotulala dole, no banan si opica nechala, hned si ho pekne olupala a pred nami ho jedla : ) Celkom neobyly ukaz : )
Pri vychode z palacu stal jeden Ind, ktory predaval pohladnice. Tak som si ich konecne kupila, uz aj vypisala a buduci tyzden by som ich chcela poslat. To bolo zatial prve miesto, kde som videla, ze predavaju pohladnice. Pohladnice nie su asi az taky dobry biznis: )
Dalej sme sli autobusom k pevnosti, ktora sa vola Amber Fort a Jaigarh Fort. Bolo to autobusom asi 40 minut od centra, na okraji mesta. V tento den som sla prvykrat miestnou MHD. System fungovania MHD je dost zaujimavy : ) Nieco ako casovy rozpis autobusov tu nemaju. Dokonca nemaju oznacene ani zastavky. Zastavka je tam, kde je zoskupena vacsia skupina cakajucich ludi. Popripade, niekori nastupuju na krizovatke, ci pocas jazdy. Napriek tomu, ze je to chaoticke, celkom to funguje. Kedze bol sviatok Raki, dievcata mali cestovanie v MHD zdarma : ) No inak to stoji okolo 5-10 rupii. Takze je to fakt lacne. Listky sa kupuju v autobuse. V kadzom autobuse (lokalnom aj na dlhsie vzdialenosti) je sprievodca, ktory predava listky. Listky su male papieriky, na ktorych je napisane nieco po hindsky a je tam aj nejaka suma, ale vacsinou ina, ako v skutocnosti platite. Takze prvykrat sme sli autobusom od zastavky Jaipur Hospital, k Ajmiri Gate (brana do Pink City, na hlavnej ulici M.I. Road). Ledva sme sa tam natrepali a cesta bola fakt strasna. Ludia sa na nas tlacili zo vsetkych stran a bolo tam strasne teplo. Tak som si spomenula na pohodlnu cestu v riksi. Za riksu platim kazdy den 100 rupii, no asi jej ostanem verna. A ani neviem, ci k mojej praci ide nejaky autobus... Ludia nastupuju do autobusu cez stredne alebo zadne dvere a vystupuje sa cez predne dvere. Takze ked chcel niekto vystupit, tlacil sa zo zadnej casti autobusu dopredu. Bol to fakt zazitok : ) Autobus bol asi tak natrieskany ako 84 z Horskeho parku k Ekonomickej univerzite. Takze kto to zazil, asi si vie predstavit ako komplikovane by bolo dostat sa zo zadnej strany autobusu dopredu. Ale kedze v Indii velmi pravidla nerespektuju, samozrejme, ze niektori ludia vystupovali aj cez zadne ci stredne dvere. Ked autobus zastavuje na “zastavke” sprievodca autobusu zapiska na pistalke a rovnako to je aj ked sa autobus pohyna zo zastavky. Cesta z Pink City k Amber Fort bola o cosi lepsia. Nastupili sme do autobusu medzi prvymi a boli tam volne este dve miesta. Tak sme si ich rychlo uchmatli a sadli si. Boli sme ale tri, takze Ani na zaciatku chvilu stala, no nejaky mily Ind sa hned postavil a uvolnil nam tretie miesto. A to sa nam stalo aj pri ceste spat. Autobus nebol uplne napraskany, no vsetky miesta na sedenie boli obsadene, ale Indovia sa postavili a uvolnili nam ich. Co celkom potesilo : )
Amber Fort a Jaigarh Fort boli dve obrovske pevnosti na vrchu kopca. Stale to bolo v Jaipure, no prostredie bolo uplne ine ako v centre mesta. Vsade naokolo boli krasne zelene kopce na vrchu ktorych boli mensie pevnosti. Dole pod Amber Fort boli pekne zahrady, v ktorych travili Indovia stredajsie popoludnie. My sme sa vybrali cestou hore k Jaigarh Fort. Bola to celkom dobra tura hore do kopca, ktora nam trvala dobrych 50 minut. Cestou hore sme stretli asi len dvoch bielych turistov, inak tam boli len Indovia, ktori sa snazili odfotit si nas. Okrem nich sme stretli aj kravy, kozy a prasce : ) V Indii typicky ukaz, no vyzeraju inac ako tie slovenske. Nase su krajsie. Hlavne tie u mojho uja : )) V Jaigartt Fort som prvykrat v Indii vyuzila moj ISIC preukaz : ) Vstupne tu pre zahranicnych studentov bolo len 15 rupii, inak to bolo pre cudzincov 75 rupii. A ak sme chceli v pevnosti aj fotit, mohli sme si priplatit dalsich 50 rupii, ale to nehrozilo : ). No zopar fotiek sa nam aj tak podarilo urobit : ) Na zaciatku sa k nam hned prihovoril nejaky sprievodca, ktory nas povodil po celej pevnosti. Na rozdiel od toho v Taj Mahale, bol tento statny, a tak si nemohol pytat sprepitne. Aj na tabuliach v penosti bolo napisane, aby sme nedavali ziadne sprepitne. Jaigarh Fort zacali stavat asi v 11. storoci a dokoncili ju v 17. storoci. Vystriedalo sa tam vela maharadzov a ocividne sa im tam zilo celkom fajn. V pevnosti bolo aj divadlo, zahrady, podium, kde sa tancovalo atd. atd. V Jaigarh Fort boli aj dve male muzea. Jedno bolo vojenske a v tom druhom bolo nieco z historie. V tejto pevnosti sa nachadzalo aj najvacsie delo na svete. Bolo dlhe 6 metrov a na jeho nadvihnutie ci otocenie bolo potrebnych 5 slonov. Pri pohlade z hora sme mali moznost vidiet Jal Mahal, palac na vode, ktory je tiez velmi pekny.
Ked sme sa vracali, dole v parku sa nam miestni obchodnici snazili predat nejake suveniry. Boli tam velmi pekne pera, ktore maju na Slovensku vacsinou v nejakych alternativnych ci ezoterickych obchodoch (v Trebisove napr. v Bubu shope). Na Slovensku stoja asi nejakych 150 Sk, no tu v Indii stalo jedno 10 rupii. Tak nekupis aspon pat? : )
Indovia maju tento sviatok velmi v laske a vsetci sa nanho velmi tesia. Vacsina obchodov je v tento den zatvorena, rodiny sa navsetvuju alebo stravia den niekde v meste, v prirode, v parku ci pri nejakych pamiatkach.
Takze 5. august je sviatok (nie vsak statny sviatok). Potvrdil mi kazdy, koho som sa pytla a v tento den mali volno samozrejme, ze aj vsetci stazisti. Planovali sme ist do centra Jaipuru pozriet si nejake pamiatky. V pondelok, ked som odchadzala z prace sme sa zo sefkou bavili, ze do 5. augusta je potrebne podal aplikacku na jedno ocenenie, tak som hovorila, ze by sme to teda mali urobit do 4. augusta, kedze v stredu je volno. No a ona na to, ze v stredu nie je volno, ze ideme do prace. Tak ma to trochu zarazilo. Ked som prisla domov, opat som sa pytala spolubyvajucich a Vishnu, ci teda je volno alebo nie, no a kazdy mi samozrejme potvrdil, ze 5. august je volno. V utorok, ked som odchadzala z prace som sa sefky Pramilymam spytala, ci by som mohla mat v stredu volno, kedze je to statny sviatok a kazdy ma volno, a ona na to, ze to nie je statny sviatok, a ze by som mala prist. No potom som jej povedala, ze so stazistami mame nejake plany, a ze by som mohla prist dalsich 8 dni o hodinu skor do prace, aby som si to nahradila. Tak povedala, ze zavola prezidentke, a ze vecer jej mam zavolat a da mi vediet. Vecer, ked som jej volala, mi to samozrejme nezdvihla. Tak som planovala zavolat jej rano. No ona ma predbehla a okolo 8 mi poslala SMS, ze mozem ist na vylet so stazitami. Takze celkom ma to potesilo : ) No dnes som v praci od 8. Ale nie je to az take zle, aspon mam cas pisat blog : ) Ona totiz zapina pocitac az okolo 10 a na jej pocitac su napojene vsetky ostatne pocitace a internet. No a kedze internet nejde, tak teraz rano nemozem ani velmi robit, lebo k tomu potrebujem internet.
Takze v stredu sme chodili cely den po pamiatkach v Jaipure. Je tu toho na pozeranie dost vela. Rano sme sli k City Palace, co je muzeum viac menej o historii Jaipuru. Kedze sa mi do muzea az tak velmi nechcelo ist, cakala som v parku pred nim a citala som knihu o Indii s nazvomWhite Tiger. A precitala som asi az 40 stran : ) Pocas tych dvoch hodin ako som tam sedela sa pri mne pristavil jeden manzelsky par a urobili si so mnou fotku a potom este jedna rodinka, ktora chcela, aby som im vymenila film vo fotaku : ) No kedze ten klasicky fotak s filmom uz dlho nepouzivam, velmi som im nepomohla. Do City Palace prichadzalo neustale vela bielych turistov. Taku koncentraciu belochov som v Jaipure este nevidela : ) Ked sme odchadzali zbadali sme nasho stareho znameho sprievodcu s klimatizovanym autom, ktory stale hovoril “ja, ja, wunderbar”, tak sme prehodili par slov a pokracovali sme v ceste k Wind Palace (Hawa Mahal).
Hawa Mahal je velmi pekny palac ruzovej farby v centre Jaipuru. Je to jedna z mala budov v Pink City, ktore su skotocne pink : ) V palaci sme sa uzkou chodbickou dostali az na najvyssi balkon, z ktoreho sme mali vyhlad na cely Jaipur. Teda mozno nie na cely, kedze je to obrovske mesto, ale aspon na jeho velku cast. Pri navrate dole sme si v rohu jednej chodby vsimli opicu. Indovia nas stale varovali, aby sme si pri stretnuti s opicou davali pozor na veci, kedze opice su velmi prefikane a kradnu. Doteraz som tu videla vela opic, no nastastie mi nikdy nic neukradli. Vidiet opicu v palaci nie je az take obvykle, tak sme si ju hned sli odfotit. Ako tak Ani okolo nej prechadzala opica jej schmatla z ruky igelitovu tasku s ovocim : ) Bol tam jeden banan a hruska. Ani sa pokusala zobrat jej ju naspat, no opica vyzerala byt fakt dost agresivna a tvarila sa, akoby si myslela “skus mi ten banan zobrat a uvidis”. Hruska sa z tasky odkotulala dole, no banan si opica nechala, hned si ho pekne olupala a pred nami ho jedla : ) Celkom neobyly ukaz : )
Pri vychode z palacu stal jeden Ind, ktory predaval pohladnice. Tak som si ich konecne kupila, uz aj vypisala a buduci tyzden by som ich chcela poslat. To bolo zatial prve miesto, kde som videla, ze predavaju pohladnice. Pohladnice nie su asi az taky dobry biznis: )
Dalej sme sli autobusom k pevnosti, ktora sa vola Amber Fort a Jaigarh Fort. Bolo to autobusom asi 40 minut od centra, na okraji mesta. V tento den som sla prvykrat miestnou MHD. System fungovania MHD je dost zaujimavy : ) Nieco ako casovy rozpis autobusov tu nemaju. Dokonca nemaju oznacene ani zastavky. Zastavka je tam, kde je zoskupena vacsia skupina cakajucich ludi. Popripade, niekori nastupuju na krizovatke, ci pocas jazdy. Napriek tomu, ze je to chaoticke, celkom to funguje. Kedze bol sviatok Raki, dievcata mali cestovanie v MHD zdarma : ) No inak to stoji okolo 5-10 rupii. Takze je to fakt lacne. Listky sa kupuju v autobuse. V kadzom autobuse (lokalnom aj na dlhsie vzdialenosti) je sprievodca, ktory predava listky. Listky su male papieriky, na ktorych je napisane nieco po hindsky a je tam aj nejaka suma, ale vacsinou ina, ako v skutocnosti platite. Takze prvykrat sme sli autobusom od zastavky Jaipur Hospital, k Ajmiri Gate (brana do Pink City, na hlavnej ulici M.I. Road). Ledva sme sa tam natrepali a cesta bola fakt strasna. Ludia sa na nas tlacili zo vsetkych stran a bolo tam strasne teplo. Tak som si spomenula na pohodlnu cestu v riksi. Za riksu platim kazdy den 100 rupii, no asi jej ostanem verna. A ani neviem, ci k mojej praci ide nejaky autobus... Ludia nastupuju do autobusu cez stredne alebo zadne dvere a vystupuje sa cez predne dvere. Takze ked chcel niekto vystupit, tlacil sa zo zadnej casti autobusu dopredu. Bol to fakt zazitok : ) Autobus bol asi tak natrieskany ako 84 z Horskeho parku k Ekonomickej univerzite. Takze kto to zazil, asi si vie predstavit ako komplikovane by bolo dostat sa zo zadnej strany autobusu dopredu. Ale kedze v Indii velmi pravidla nerespektuju, samozrejme, ze niektori ludia vystupovali aj cez zadne ci stredne dvere. Ked autobus zastavuje na “zastavke” sprievodca autobusu zapiska na pistalke a rovnako to je aj ked sa autobus pohyna zo zastavky. Cesta z Pink City k Amber Fort bola o cosi lepsia. Nastupili sme do autobusu medzi prvymi a boli tam volne este dve miesta. Tak sme si ich rychlo uchmatli a sadli si. Boli sme ale tri, takze Ani na zaciatku chvilu stala, no nejaky mily Ind sa hned postavil a uvolnil nam tretie miesto. A to sa nam stalo aj pri ceste spat. Autobus nebol uplne napraskany, no vsetky miesta na sedenie boli obsadene, ale Indovia sa postavili a uvolnili nam ich. Co celkom potesilo : )
Amber Fort a Jaigarh Fort boli dve obrovske pevnosti na vrchu kopca. Stale to bolo v Jaipure, no prostredie bolo uplne ine ako v centre mesta. Vsade naokolo boli krasne zelene kopce na vrchu ktorych boli mensie pevnosti. Dole pod Amber Fort boli pekne zahrady, v ktorych travili Indovia stredajsie popoludnie. My sme sa vybrali cestou hore k Jaigarh Fort. Bola to celkom dobra tura hore do kopca, ktora nam trvala dobrych 50 minut. Cestou hore sme stretli asi len dvoch bielych turistov, inak tam boli len Indovia, ktori sa snazili odfotit si nas. Okrem nich sme stretli aj kravy, kozy a prasce : ) V Indii typicky ukaz, no vyzeraju inac ako tie slovenske. Nase su krajsie. Hlavne tie u mojho uja : )) V Jaigartt Fort som prvykrat v Indii vyuzila moj ISIC preukaz : ) Vstupne tu pre zahranicnych studentov bolo len 15 rupii, inak to bolo pre cudzincov 75 rupii. A ak sme chceli v pevnosti aj fotit, mohli sme si priplatit dalsich 50 rupii, ale to nehrozilo : ). No zopar fotiek sa nam aj tak podarilo urobit : ) Na zaciatku sa k nam hned prihovoril nejaky sprievodca, ktory nas povodil po celej pevnosti. Na rozdiel od toho v Taj Mahale, bol tento statny, a tak si nemohol pytat sprepitne. Aj na tabuliach v penosti bolo napisane, aby sme nedavali ziadne sprepitne. Jaigarh Fort zacali stavat asi v 11. storoci a dokoncili ju v 17. storoci. Vystriedalo sa tam vela maharadzov a ocividne sa im tam zilo celkom fajn. V pevnosti bolo aj divadlo, zahrady, podium, kde sa tancovalo atd. atd. V Jaigarh Fort boli aj dve male muzea. Jedno bolo vojenske a v tom druhom bolo nieco z historie. V tejto pevnosti sa nachadzalo aj najvacsie delo na svete. Bolo dlhe 6 metrov a na jeho nadvihnutie ci otocenie bolo potrebnych 5 slonov. Pri pohlade z hora sme mali moznost vidiet Jal Mahal, palac na vode, ktory je tiez velmi pekny.
Ked sme sa vracali, dole v parku sa nam miestni obchodnici snazili predat nejake suveniry. Boli tam velmi pekne pera, ktore maju na Slovensku vacsinou v nejakych alternativnych ci ezoterickych obchodoch (v Trebisove napr. v Bubu shope). Na Slovensku stoja asi nejakych 150 Sk, no tu v Indii stalo jedno 10 rupii. Tak nekupis aspon pat? : )
India a Indovia
Ako som uz spominala, Indovia su celkom mili ludia. Par krat sa nam stalo, ze sme sa v obchode nejak nevedeli dorozumiet, kedze nie vsetci Indovia horovira po anglicky, no hned sa pri nas pristavili mladsi Indovia, asi v nasom veku a snazili sa nam pomoct. V turistickych miestach a pri nakupe suvernirov davaju po vacsine turistom vyssie ceny, no na druhej strane, je to celkom pochopitelne... Ved aj oni z niecoho zit musia. V obchodoch na ulici nam predavaju potraviny za rovnake ceny ako Indom. Cena je vacsinou aj predtlacena na vyrobku, takze si to vieme skontrolovat. Moja obava pred prichodom do Indie, ze ma na kazdom kroku bude chciet niekto prepadnut a okradnut je tak vyvratena. Indovia su mierumilovni ludia, co je spojene s ich nabozenstvom. Snazia sa zit dobry zivot, pretoze ak by konali zlo, v buducom zivote by sa im to vypomstilo.
Jaipur a myslim, ze aj India celkovo je krajina plna kontrastov. Na jednej strane je tu vidiet luxusne hotely, Indov na drahych autach, shopping centra, dobre restauracie, no vsetko to je obkolesene chudobnymi Indami zijucimi na ulici, detmi hrajucimi sa na cestach popri premavajucich autach, ci matkami drziacimi deti v naruci a zobrajucimi pocas cervenej na krizovatke.
I ked bol kastovy system oficialne zruseny, v praxi to tak nevyzera. Indovia lipnu na tradicii a tak sa i kasty praktizuju dodnes. Musim sa priznat, ze cely ten kastovy system je dost komplikovany a myslim, ze som ho este uplne nepochopila. Z toho co som pochopila:
Existuju tu 4 hlavne kasty, no v skutocnosti ich je ovela viac. Kazdy je zaradeny do urcitej kasty pri narodeni a v tej istej kaste ostava az do konca zivota. Kastu ziska od rodicov, cize rodicia musia byt z tej istej kasty. No a to je problem pri manzelstve. Je nepriatelne, ak by sa mali zobrat dvaja ludia z inej kasty. Niektore liberalnejsie rodiny to zacinaju povolovat, no vo vseobecnosti je to neobvykle. To do akej kasty patrite, si so sebou nesiete cely zivot, pretoze vase priezvisko je vlastne nazov vasej kasty. Pred prichodom do Jaipuru som komunikovala s jednym AIESECarom, ktory mal priezvisko Choudhary. A potom som si vsimla, ze dalsi clen AIESECu mal rovnake priezvisko. Tak som si myslela, ze su mozno surodenci. No po case som zistila, ze ich zhodne prievzisko znamena, ze su z rovnakej kasty.
Vacsina manzelstiev v Indii je dohodnuta (arranged marriage). Cize rodicia dvoch deti, ci mladych ludi z rovnakej kasty sa dohodnu, ze ich deti sa v buducnosti vezmu. Niekedy sa to stava uz pri narodeni, inokedy vo vyssom veku. Napriklad taky Vishnu (majitel domu, v ktorom byvame) mal dohodnute manzelstvo, ked mal 12 rokov. No vzali sa az, ked mali 18. Jeho syn ma teraz asi 20 a Vishnu mu dohaduje manzelstvo az teraz. Cize Vishnu sa dohodne s rodicmi nastavajucej jeho syna no a mozno o rok sa vezmu... Dost nepredstavitelne v nasej kulture...
Popri dohodnutych manzelstvach existuju aj manzelstva z lasky, no tych je pomenej. Moja sefka mi vsak povedala, ze ona take mala. No v skutocnosti je tendencia vraj taka, ze manzelstva z lasky sa v poslednej dobe uzatvaraju trochu castejsie a nie je to az take tabu ako v minulosti. No stale to zavisi od rodiny a rodinnej tradicie. A tiez plati, ze manzelstva z lasky sa vyskytuju castejsie (alebo len) vo velkych mestach, ktorych sposob zivota sa zacina podobat tomu zapadnemu. Takze na vidieku su stale a asi este aj dlho budu arranged marriages. A uzatvaraju sa v ovela mladsom veku. Castokrat sa na vidieku stava, ze ak su v rodine dve dcery napriklad vo veku 13 a 18 rokov, rodicia urobia jednu svadbu, aby tym usetrili. Pre tu 18-rocnu to nie je az take zle, no chudinka ta, co ma len 13 rokov…
Jednou z takych vtipnych veci, ktore som tu spozorovala je indicka mimika. Trvalo mi asi 2 tyzdne, kym som pochopila, akym sposobom vyjadruju suhlas. Na zaciatku sa nam stavalo, ze sme s riksarom dohadovali cenu a nikdy sme nevedeli, ci suhlasi s tym, co hovorime alebo nie. Povedzme, ze on povedal 70, my sme dali 30, tak nakoniec sme to chceli dohodnut za 50, no a ked sme sa ho teda spytali “fifty?”, kyval hlavou zo strany na stranu (hlavou smerom k ramenu). U nas by take gesto znamenalo, mozno alebo co ja viem... Tak sme sa ho spytali este raz “fifty?” a on na to opat kyval zo strany na stranu. Po stvrtej otazke “fifty?” nas to prestalo bavit, tak sme nasadli a dufali, ze nam to da za 50. No a skutocne sme zaplatili 50. Takze Indovia pri vyjadrovani suhlasu nekyvu hlavou z hora dole, ale zo strany na stranu : ) Este stale som si na to celkom nezvykla, no uz aspon viem, co to znamena.
Jednou z na prvy pohlad viditelnych odlisnosti medzi Indami a Eurpanmi je oblecenie. Rajasthan patri medzi staty Indie, ktrore si az dodnes udrziavaju tradicie. Muzi sa obliekaju podobne ako ti v Europe, nejake nohavice ci rifle a tricko alebo kosela. Male percento z nich, nosia aj indicke oblecnie. Su to napr. biele nohavice a biela dlha kosela alebo cudne previazane nohavice, ktore vyzeraju skor ako pyzamo a na hlave nosia typicky rajasthansky turban. Zeny nosia ale tradicne indicke oblecenie. Starsie alebo vydate nosia vacsinou sari. Vyzera to ako dlhe saty, no v skutocnosti je to dlhy kus latky, ktory maju okolo seba obtoceny a tak to ma formu siat. Mladsie dievcata nosia obycajne kurtu (nieco ako kosela asi po kolena), dupatu (satka) a salvu (nohavice). Tie nohavice su bud uplne siroke alebo hore siroke a dole uplne uzke a nazberane. Ked som si to prvykrat skusala, tak to vyzeralo fakt vtipne, lebo pas bol asi 3 krat vacsi ako ten moj, no je tam taka snurka na stiahnutie a tym, ze su dole nazberane asi do vysky 25 centimentrov od chodidla, tak su asi o pol metra dlhsie ako normalne nohavice. Pravdou vsak je, ze okrem tradicneho oblecenia dievcata nosia aj obtiahnute dzinsy a bluzky alebo tricka. Postupom casu sa aj styl obliekania pravdepodobe bude prisposobovat tomu zapandeme. Co je na druhej strane skoda, lebo sa tym moze vytratit caro indickej kultury.
Jaipur a myslim, ze aj India celkovo je krajina plna kontrastov. Na jednej strane je tu vidiet luxusne hotely, Indov na drahych autach, shopping centra, dobre restauracie, no vsetko to je obkolesene chudobnymi Indami zijucimi na ulici, detmi hrajucimi sa na cestach popri premavajucich autach, ci matkami drziacimi deti v naruci a zobrajucimi pocas cervenej na krizovatke.
I ked bol kastovy system oficialne zruseny, v praxi to tak nevyzera. Indovia lipnu na tradicii a tak sa i kasty praktizuju dodnes. Musim sa priznat, ze cely ten kastovy system je dost komplikovany a myslim, ze som ho este uplne nepochopila. Z toho co som pochopila:
Existuju tu 4 hlavne kasty, no v skutocnosti ich je ovela viac. Kazdy je zaradeny do urcitej kasty pri narodeni a v tej istej kaste ostava az do konca zivota. Kastu ziska od rodicov, cize rodicia musia byt z tej istej kasty. No a to je problem pri manzelstve. Je nepriatelne, ak by sa mali zobrat dvaja ludia z inej kasty. Niektore liberalnejsie rodiny to zacinaju povolovat, no vo vseobecnosti je to neobvykle. To do akej kasty patrite, si so sebou nesiete cely zivot, pretoze vase priezvisko je vlastne nazov vasej kasty. Pred prichodom do Jaipuru som komunikovala s jednym AIESECarom, ktory mal priezvisko Choudhary. A potom som si vsimla, ze dalsi clen AIESECu mal rovnake priezvisko. Tak som si myslela, ze su mozno surodenci. No po case som zistila, ze ich zhodne prievzisko znamena, ze su z rovnakej kasty.
Vacsina manzelstiev v Indii je dohodnuta (arranged marriage). Cize rodicia dvoch deti, ci mladych ludi z rovnakej kasty sa dohodnu, ze ich deti sa v buducnosti vezmu. Niekedy sa to stava uz pri narodeni, inokedy vo vyssom veku. Napriklad taky Vishnu (majitel domu, v ktorom byvame) mal dohodnute manzelstvo, ked mal 12 rokov. No vzali sa az, ked mali 18. Jeho syn ma teraz asi 20 a Vishnu mu dohaduje manzelstvo az teraz. Cize Vishnu sa dohodne s rodicmi nastavajucej jeho syna no a mozno o rok sa vezmu... Dost nepredstavitelne v nasej kulture...
Popri dohodnutych manzelstvach existuju aj manzelstva z lasky, no tych je pomenej. Moja sefka mi vsak povedala, ze ona take mala. No v skutocnosti je tendencia vraj taka, ze manzelstva z lasky sa v poslednej dobe uzatvaraju trochu castejsie a nie je to az take tabu ako v minulosti. No stale to zavisi od rodiny a rodinnej tradicie. A tiez plati, ze manzelstva z lasky sa vyskytuju castejsie (alebo len) vo velkych mestach, ktorych sposob zivota sa zacina podobat tomu zapadnemu. Takze na vidieku su stale a asi este aj dlho budu arranged marriages. A uzatvaraju sa v ovela mladsom veku. Castokrat sa na vidieku stava, ze ak su v rodine dve dcery napriklad vo veku 13 a 18 rokov, rodicia urobia jednu svadbu, aby tym usetrili. Pre tu 18-rocnu to nie je az take zle, no chudinka ta, co ma len 13 rokov…
Jednou z takych vtipnych veci, ktore som tu spozorovala je indicka mimika. Trvalo mi asi 2 tyzdne, kym som pochopila, akym sposobom vyjadruju suhlas. Na zaciatku sa nam stavalo, ze sme s riksarom dohadovali cenu a nikdy sme nevedeli, ci suhlasi s tym, co hovorime alebo nie. Povedzme, ze on povedal 70, my sme dali 30, tak nakoniec sme to chceli dohodnut za 50, no a ked sme sa ho teda spytali “fifty?”, kyval hlavou zo strany na stranu (hlavou smerom k ramenu). U nas by take gesto znamenalo, mozno alebo co ja viem... Tak sme sa ho spytali este raz “fifty?” a on na to opat kyval zo strany na stranu. Po stvrtej otazke “fifty?” nas to prestalo bavit, tak sme nasadli a dufali, ze nam to da za 50. No a skutocne sme zaplatili 50. Takze Indovia pri vyjadrovani suhlasu nekyvu hlavou z hora dole, ale zo strany na stranu : ) Este stale som si na to celkom nezvykla, no uz aspon viem, co to znamena.
Jednou z na prvy pohlad viditelnych odlisnosti medzi Indami a Eurpanmi je oblecenie. Rajasthan patri medzi staty Indie, ktrore si az dodnes udrziavaju tradicie. Muzi sa obliekaju podobne ako ti v Europe, nejake nohavice ci rifle a tricko alebo kosela. Male percento z nich, nosia aj indicke oblecnie. Su to napr. biele nohavice a biela dlha kosela alebo cudne previazane nohavice, ktore vyzeraju skor ako pyzamo a na hlave nosia typicky rajasthansky turban. Zeny nosia ale tradicne indicke oblecenie. Starsie alebo vydate nosia vacsinou sari. Vyzera to ako dlhe saty, no v skutocnosti je to dlhy kus latky, ktory maju okolo seba obtoceny a tak to ma formu siat. Mladsie dievcata nosia obycajne kurtu (nieco ako kosela asi po kolena), dupatu (satka) a salvu (nohavice). Tie nohavice su bud uplne siroke alebo hore siroke a dole uplne uzke a nazberane. Ked som si to prvykrat skusala, tak to vyzeralo fakt vtipne, lebo pas bol asi 3 krat vacsi ako ten moj, no je tam taka snurka na stiahnutie a tym, ze su dole nazberane asi do vysky 25 centimentrov od chodidla, tak su asi o pol metra dlhsie ako normalne nohavice. Pravdou vsak je, ze okrem tradicneho oblecenia dievcata nosia aj obtiahnute dzinsy a bluzky alebo tricka. Postupom casu sa aj styl obliekania pravdepodobe bude prisposobovat tomu zapandeme. Co je na druhej strane skoda, lebo sa tym moze vytratit caro indickej kultury.
sobota 1. augusta 2009
Konečne oddychová sobota
Je sobota (25. júla 2009) a ja mám konečne voľný deň : ) Nie žeby som po iné soboty bola v práci, ale stále sme šli na nejaký výlet, takže víkendy doteraz boli dosť uponáhľané. Dnes som sa konečne poriadne vyspala a bol to prvý deň, kedy som si nenastavila budík. A prvýkrát odkedy som tu som mala na raňajky mlieko. V supermarkete kam chodím ho nepredávajú a len tak na ulici som sa bála kúpiť si ho. No riskla som to a bolo to celkom fajn : ) Z domu zo Slovenska som si doniesla aj Granko, ale keďže mi z kuchyne niekto ukradol všetko moje jedlo, tak bolo aj po Granku. Dnes ráno som si však kúpila nejaké podobné kakao, ale niet nad naše granko : )
Keď som už začala opisom dnešného dňa, tak budem ešte trochu pokračovať. Ráno som si bola vydvihnúť blúzky zo „žehliarne“. Teda žehliareň sa to určite nevolá, ale neviem ako inak by som to nazvala. Je to miesto, kde žehlia veci. Je to dom na ulici a v ňom stojí chlapík a celý deň tam žehlí veci. To sú služby : ) V dome nemáme ani žehličku ani práčku. Takže veci si perieme vo vedre a nechávame si ich žehliť v žehliarni tu na rohu. Jeden kus stojí 2 rupie, čo je o niečo menej ako 1 Sk. A taktiež tam aj perú, čo stojí 10 rupií za jeden kus. Takže tiež fajn.
Mám takú jednu pikošku : ) Ako som minule písala, bývam na izbe s dvoma Belgičankami (Ani a Els). Jedna je na rozvojovej stáži a tá druhá je na manažérskej. Manažérske stáže sú lepšie platené a aj sa o stážistov lepšie starajú. Hoci som na rozvojovej stáži, tento krát to má výhodu aj pre mňa. O Ani v práci fakt veľmi dbajú a snažia sa, aby sa cítila dobre. Na začiatku jej ponúkli, že sa môže presťahovať do nejakého domu blízko práce, no bývala by tam sama, takže to odmietla. A tak sa jej spýtali, či má v dome, v ktorom bývame klímu a ona na to, že nie, tak nám hneď druhý týždeň prišli do izby namontovať klímu : ) V poslednom čase tu nie je až tak horúco a prší takmer každý deň, no klíma predsa len poteší : )
V sobotu večer sme šli do Pink City- je to časť Jaipuru, ktorá sa volá Pink City, lebo sú tam všetky budovy namaľované na ružovo. Teda možno niekedy boli ružové, no teraz sú orandžovo-špinavo-hnedé : ) Trochu sme si tam popozerali nejaké pamiatky, ale bolo už po 6 večer, takže sme sa do vnútra nedostali. Ako sme tak postávali pred nejakým palácom a lamentovali nad okolitou špinou, došiel k nám nejaký miestny sprievodca na bielom aute značky BMW Tata : ) a ponúkol sa, že nás za dobrú cenu vezme v klimatizovanom aute k Jal Mahal- palácu na vode a do Bollywoodskych záhrad. Keďže sme lepší program nemali a palác na vode sme ešte nevideli, ľahko sme sa dali nahovoriť a šli sme. Auto bolo fakt dobre klimatizované a sprievodca bol veľmi milý. Pred nami viezol nejakých nemeckých turistov a tak vkuse omieľal „ ja, ja, wunderbaar : )“. Počas cesty sme pred sebou uvideli zástup slnov, pretože v Pink City bol v ten večer práve nejaký miestny festival. Slony mali tvár pomaľovanú farebnými ornamentmi a vyzerali ako z rozprávky. Náš sprievodca nám ochotne zastavil, aby sme si urobili fotky so slonmi a pokračovali sme v ceste : ) Bolo to inak asi prvýkrát, keď som videla slona. Bola to príjemná jazda. Palác na vode bol veľmi pekne vysvietený a Bollywoodske záhrady vyzerali fakt romanticky : ) Ich súčasťou bolo aj zopár palácov a hinduistický chrám. V ňom sedel nejaký chlapík a dal nám na krk veľmi pekný náhrdelník z voňavých kvetov. Potom nás náš sprievodca vzal do neďalekej priemyselnej štvrti a tam nám urobili exkurziu do dielne, kde sa vyrábajú, resp. farbia a sušia látky. Bolo to veľmi zaujímavé. Hneď na to nás vzali hore, kde mali predajňu látok, posteľnej bielizne, šálov atď. Bolo to skutočne veľmi pekné, pestrofarebné z rôzneho materiálu. Oveľa krajšie ako obliečky, ktoré som kedy videla v Európe : ) No a keďže mám slabosť na šatky, tak som si aj jednu kúpila. A tu v Indii ich nosím aj v lete, mami : )
Keď som už začala opisom dnešného dňa, tak budem ešte trochu pokračovať. Ráno som si bola vydvihnúť blúzky zo „žehliarne“. Teda žehliareň sa to určite nevolá, ale neviem ako inak by som to nazvala. Je to miesto, kde žehlia veci. Je to dom na ulici a v ňom stojí chlapík a celý deň tam žehlí veci. To sú služby : ) V dome nemáme ani žehličku ani práčku. Takže veci si perieme vo vedre a nechávame si ich žehliť v žehliarni tu na rohu. Jeden kus stojí 2 rupie, čo je o niečo menej ako 1 Sk. A taktiež tam aj perú, čo stojí 10 rupií za jeden kus. Takže tiež fajn.
Mám takú jednu pikošku : ) Ako som minule písala, bývam na izbe s dvoma Belgičankami (Ani a Els). Jedna je na rozvojovej stáži a tá druhá je na manažérskej. Manažérske stáže sú lepšie platené a aj sa o stážistov lepšie starajú. Hoci som na rozvojovej stáži, tento krát to má výhodu aj pre mňa. O Ani v práci fakt veľmi dbajú a snažia sa, aby sa cítila dobre. Na začiatku jej ponúkli, že sa môže presťahovať do nejakého domu blízko práce, no bývala by tam sama, takže to odmietla. A tak sa jej spýtali, či má v dome, v ktorom bývame klímu a ona na to, že nie, tak nám hneď druhý týždeň prišli do izby namontovať klímu : ) V poslednom čase tu nie je až tak horúco a prší takmer každý deň, no klíma predsa len poteší : )
V sobotu večer sme šli do Pink City- je to časť Jaipuru, ktorá sa volá Pink City, lebo sú tam všetky budovy namaľované na ružovo. Teda možno niekedy boli ružové, no teraz sú orandžovo-špinavo-hnedé : ) Trochu sme si tam popozerali nejaké pamiatky, ale bolo už po 6 večer, takže sme sa do vnútra nedostali. Ako sme tak postávali pred nejakým palácom a lamentovali nad okolitou špinou, došiel k nám nejaký miestny sprievodca na bielom aute značky BMW Tata : ) a ponúkol sa, že nás za dobrú cenu vezme v klimatizovanom aute k Jal Mahal- palácu na vode a do Bollywoodskych záhrad. Keďže sme lepší program nemali a palác na vode sme ešte nevideli, ľahko sme sa dali nahovoriť a šli sme. Auto bolo fakt dobre klimatizované a sprievodca bol veľmi milý. Pred nami viezol nejakých nemeckých turistov a tak vkuse omieľal „ ja, ja, wunderbaar : )“. Počas cesty sme pred sebou uvideli zástup slnov, pretože v Pink City bol v ten večer práve nejaký miestny festival. Slony mali tvár pomaľovanú farebnými ornamentmi a vyzerali ako z rozprávky. Náš sprievodca nám ochotne zastavil, aby sme si urobili fotky so slonmi a pokračovali sme v ceste : ) Bolo to inak asi prvýkrát, keď som videla slona. Bola to príjemná jazda. Palác na vode bol veľmi pekne vysvietený a Bollywoodske záhrady vyzerali fakt romanticky : ) Ich súčasťou bolo aj zopár palácov a hinduistický chrám. V ňom sedel nejaký chlapík a dal nám na krk veľmi pekný náhrdelník z voňavých kvetov. Potom nás náš sprievodca vzal do neďalekej priemyselnej štvrti a tam nám urobili exkurziu do dielne, kde sa vyrábajú, resp. farbia a sušia látky. Bolo to veľmi zaujímavé. Hneď na to nás vzali hore, kde mali predajňu látok, posteľnej bielizne, šálov atď. Bolo to skutočne veľmi pekné, pestrofarebné z rôzneho materiálu. Oveľa krajšie ako obliečky, ktoré som kedy videla v Európe : ) No a keďže mám slabosť na šatky, tak som si aj jednu kúpila. A tu v Indii ich nosím aj v lete, mami : )
utorok 21. júla 2009
Rozvojova staz v SIDARTe
Hlavnym dovodom preco som v Indii je rozvojova staz. Som tu cez AIESEC a pracujem v neziskovej organizacii, ktora sa vola SIDART www.sidartngo.org. Robit som zacala tyzden po mojom prichode do Indie, po navrate z Himalaji. Bolo to presne 6. jula. Teraz mi bezi uz treti tyzden v praci a ostavam tu robit spolu 8 tyzdnov, cize do konca augusta. Od 1. augusta do 9. augusta by som chcela ist do Nepalu a 10. septembra letim naspat na Slovensko.
I ked som pocas tych troch tyzdnov este stale nezistila kolko ludi v SIDARTe pracuje, zda sa mi, ze je to pomerne mala neziskova organizacia, no napriek tomu robi vela roznych aktivit. Nasou sefkou je Pramila, pricom ona nie je riaditelkou, ale jej poziciou je Honorary Advisor. Pramila ma asi okolo 42 rokov, ma dve deti, manzela a dost vela sluzobnikov. Organizacia SIDART je priamo v jej dome. Pani Pramilu volame Pramilamam. To mam je naznak ucty v Indii. Cize ak niekto povie niecie meno a da k tomu mam, vyjadruje tym respekt. Vcera som si inak v obchode vsimla, ze nas predavaci oslovovali mam. Mile no… Takze okrem Pramily tu robi este Mr. Tiwari, ktory je Office Manager. Na zaciatku, ked som sem prisla sme tu boli spolu 4 stazistky. Shazia (Kanadanka pakistansko-punjabskeho povodu), Kelsey (USA), Sarah (Kanada) a ja. Minuly tyzden vsak Kelsey a Sarah odisli. Kelsey skoncila tyzden skor, lebo chcela ist este cestovat a Sarah sa musela vratit domov kvoli rodinnym veciam. Takze teraz som tu len ja a Shazia. Pricom Shazia vcera nedosla, lebo cez vikend nieco zjedla a sa citi velmi zle, takze teraz som tu sama. Okrem nas tu robi este Kumud- starsia pani, ktora je ale castejsie vo fielde ako v office. Ale ked je tu, tak s nou spolupracujem vascinou ja. Kumud velmi nevie po anglicky, ale tak dohovorit sa vieme. Stazistka Shazia vsak hovori po hindsky, takze prinajhorsom mi trochu pretlmoci. Sem-tam sa tu objavi este jedna uctovnicka a este jedno dievca- Ashu. Ale tie su tu fakt len obcas. Takze to je nase zlozenie. Ale zda sa mi, ze okrem nas robi pre SIDART aj niekolko dobrovolnikov, zopar studentov a externych spolupracovnikov.
Pracu zacim o 9.00 rano. Takze z domu chodim o 8.40, o 8.45 si beriem riksu a o 9.00 som na mieste. Robim 8 hodin denne, cize do 17.00. Ale niekedy sa to trochu pretiahne. Obednajsiu prestavku mame pol hodinu medzi 12.30 a 14.00. (V Indii je inak casovy posun o 3.5 hodiny viac oproti stredoeuropskemu casu). Ako som uz spominala, office je dome Pramily. Dole mame kancelariu my stazisti, Mr. Tiwari, Kumud a Ashu. Je tu 5 pocitacov s internetom a ventilatory, co sa v takychto horucavach celkom zide. No v poseldom case nastastie nie az tak horuco a takmer kazdy den trochu zaprsi. Monzun uz dosiel. Pramilamam ma kancelariu hore. Fungujeme tu na takom principe, ze kazdy stazista ma svoj zosit, ktory stoji u nej hore a rano, ked prideme do prace si ponho musime ist a ona nam povie, co mame robit pocas dna. Dole aj hore su telefony, takze ak nieco chce Pramilamam alebo my, tak si zavolame a vybehneme hore. Taktiez pred odchodom z prace jej musime ist hore povedat, co sme urobili pocas poslednych hodin a zosit nechame v jej kancelarii. Pramilamam vyzera byt dost prisna a skusena, takze voci nej mame respekt. Myslim, ze v minulosti robila pre UNICEF a vladu, takze sa v problematike rozvoja vyzna dost dobre.
V SIDARTe teraz pracujem hlavne na troch projektoch. Jeden sa tyka zalozenia Resource Centra pre obcianske vzdelavanie. Pramilamam chce predlozit projekt na ziskanie financii na vybudovanie tohto centra a na jeho prevadzku pocas piatich rokov. Ja mam na starosti hlavne rozpocet, co je trochu komplikovane, kedze nemam az taky prehlad o cenach v Indii. No jej manzel by mi s tym mal v najblizsom case pomoct. Ale netrufam si povedat, kedy to asi bude, lebo Indovia maju o dost ine ponimanie casu : )
Dalsi projekt sa tyka sirenia osvety o prevencii HIV/AIDS. Tento projekt je fakt zaujimavy a myslim, ze ma aj pozitiny dopad na cielovu skupinu. Projekt sa zacal minuly september a prebieha takou formou, ze umelci, ktori su vlastne obycaji ludia, vyskoleni na hranie predstaveni, predvadzaju na ulici hry, ktorych obsah sa tyka prevencie AIDS. Mame 4 druhy predstaveni. Vsetky z nich su typickym rajastanskym druhom ludoveho umenia. Volaju sa Kathputli, Bhopa show, Kachi godi a Nukad natak. Vacsinou sa v nich spieva a hra na nejaky hudobny nastroj, Kathputli je babkove divadlo a v Kachi godi pouzivaju takeho velkeho kona. Teda jeden herec je akokeby prezleceny za kona. Tieto predstavenia trvaju asi pol hodinu. Stale sa to odohrava v roznych castiach Jaipuru a za mesiac je v priemere 30 predstaveni. Bola som sa na jednom pozriet a bolo to celkom zaujimave. Popri tom tam herci rozdavaju informacne letaky o AIDS a dotaznik.
No a treti projekt, na ktorom robim sa vola Teach India. Je to v spolupraci s indickymi novinami The Times of India. V tomto projekte sa The Times of India snazia spojit neziskovky a skoly, v ktorych budu dobrovlnici ucit deti rozne predmety. Teraz v sobotu budeme vyberat dobrovnikov.
Toto su aktivity, na ktorych robim ja. No hlavnou viziou SIDARTu je empowerment (akesi posilnovanie) zien v splocnosti. K tomu robime pre zeny v dedinach rozne treningy zamerane na to, aby si uvedomili, ze aj ony maju v spolocnosti urcite prava, a aby sa viac politicky angazovali. V ramci tohto projektu organizujeme 28. jula velku konferenciu, takze o tom napisem nabuduce.
I ked som pocas tych troch tyzdnov este stale nezistila kolko ludi v SIDARTe pracuje, zda sa mi, ze je to pomerne mala neziskova organizacia, no napriek tomu robi vela roznych aktivit. Nasou sefkou je Pramila, pricom ona nie je riaditelkou, ale jej poziciou je Honorary Advisor. Pramila ma asi okolo 42 rokov, ma dve deti, manzela a dost vela sluzobnikov. Organizacia SIDART je priamo v jej dome. Pani Pramilu volame Pramilamam. To mam je naznak ucty v Indii. Cize ak niekto povie niecie meno a da k tomu mam, vyjadruje tym respekt. Vcera som si inak v obchode vsimla, ze nas predavaci oslovovali mam. Mile no… Takze okrem Pramily tu robi este Mr. Tiwari, ktory je Office Manager. Na zaciatku, ked som sem prisla sme tu boli spolu 4 stazistky. Shazia (Kanadanka pakistansko-punjabskeho povodu), Kelsey (USA), Sarah (Kanada) a ja. Minuly tyzden vsak Kelsey a Sarah odisli. Kelsey skoncila tyzden skor, lebo chcela ist este cestovat a Sarah sa musela vratit domov kvoli rodinnym veciam. Takze teraz som tu len ja a Shazia. Pricom Shazia vcera nedosla, lebo cez vikend nieco zjedla a sa citi velmi zle, takze teraz som tu sama. Okrem nas tu robi este Kumud- starsia pani, ktora je ale castejsie vo fielde ako v office. Ale ked je tu, tak s nou spolupracujem vascinou ja. Kumud velmi nevie po anglicky, ale tak dohovorit sa vieme. Stazistka Shazia vsak hovori po hindsky, takze prinajhorsom mi trochu pretlmoci. Sem-tam sa tu objavi este jedna uctovnicka a este jedno dievca- Ashu. Ale tie su tu fakt len obcas. Takze to je nase zlozenie. Ale zda sa mi, ze okrem nas robi pre SIDART aj niekolko dobrovolnikov, zopar studentov a externych spolupracovnikov.
Pracu zacim o 9.00 rano. Takze z domu chodim o 8.40, o 8.45 si beriem riksu a o 9.00 som na mieste. Robim 8 hodin denne, cize do 17.00. Ale niekedy sa to trochu pretiahne. Obednajsiu prestavku mame pol hodinu medzi 12.30 a 14.00. (V Indii je inak casovy posun o 3.5 hodiny viac oproti stredoeuropskemu casu). Ako som uz spominala, office je dome Pramily. Dole mame kancelariu my stazisti, Mr. Tiwari, Kumud a Ashu. Je tu 5 pocitacov s internetom a ventilatory, co sa v takychto horucavach celkom zide. No v poseldom case nastastie nie az tak horuco a takmer kazdy den trochu zaprsi. Monzun uz dosiel. Pramilamam ma kancelariu hore. Fungujeme tu na takom principe, ze kazdy stazista ma svoj zosit, ktory stoji u nej hore a rano, ked prideme do prace si ponho musime ist a ona nam povie, co mame robit pocas dna. Dole aj hore su telefony, takze ak nieco chce Pramilamam alebo my, tak si zavolame a vybehneme hore. Taktiez pred odchodom z prace jej musime ist hore povedat, co sme urobili pocas poslednych hodin a zosit nechame v jej kancelarii. Pramilamam vyzera byt dost prisna a skusena, takze voci nej mame respekt. Myslim, ze v minulosti robila pre UNICEF a vladu, takze sa v problematike rozvoja vyzna dost dobre.
V SIDARTe teraz pracujem hlavne na troch projektoch. Jeden sa tyka zalozenia Resource Centra pre obcianske vzdelavanie. Pramilamam chce predlozit projekt na ziskanie financii na vybudovanie tohto centra a na jeho prevadzku pocas piatich rokov. Ja mam na starosti hlavne rozpocet, co je trochu komplikovane, kedze nemam az taky prehlad o cenach v Indii. No jej manzel by mi s tym mal v najblizsom case pomoct. Ale netrufam si povedat, kedy to asi bude, lebo Indovia maju o dost ine ponimanie casu : )
Dalsi projekt sa tyka sirenia osvety o prevencii HIV/AIDS. Tento projekt je fakt zaujimavy a myslim, ze ma aj pozitiny dopad na cielovu skupinu. Projekt sa zacal minuly september a prebieha takou formou, ze umelci, ktori su vlastne obycaji ludia, vyskoleni na hranie predstaveni, predvadzaju na ulici hry, ktorych obsah sa tyka prevencie AIDS. Mame 4 druhy predstaveni. Vsetky z nich su typickym rajastanskym druhom ludoveho umenia. Volaju sa Kathputli, Bhopa show, Kachi godi a Nukad natak. Vacsinou sa v nich spieva a hra na nejaky hudobny nastroj, Kathputli je babkove divadlo a v Kachi godi pouzivaju takeho velkeho kona. Teda jeden herec je akokeby prezleceny za kona. Tieto predstavenia trvaju asi pol hodinu. Stale sa to odohrava v roznych castiach Jaipuru a za mesiac je v priemere 30 predstaveni. Bola som sa na jednom pozriet a bolo to celkom zaujimave. Popri tom tam herci rozdavaju informacne letaky o AIDS a dotaznik.
No a treti projekt, na ktorom robim sa vola Teach India. Je to v spolupraci s indickymi novinami The Times of India. V tomto projekte sa The Times of India snazia spojit neziskovky a skoly, v ktorych budu dobrovlnici ucit deti rozne predmety. Teraz v sobotu budeme vyberat dobrovnikov.
Toto su aktivity, na ktorych robim ja. No hlavnou viziou SIDARTu je empowerment (akesi posilnovanie) zien v splocnosti. K tomu robime pre zeny v dedinach rozne treningy zamerane na to, aby si uvedomili, ze aj ony maju v spolocnosti urcite prava, a aby sa viac politicky angazovali. V ramci tohto projektu organizujeme 28. jula velku konferenciu, takze o tom napisem nabuduce.
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)