pondelok 21. júla 2014

Ďalší víkend za nami

/Napísané 20.7.2014/

Svadba v Etiópii
Je nedeľa večer. Opäť si hovorím, že víkend zbehol rýchlo. Neviem, či rýchlejšie ako víkendy v Bratislave za posledný rok, kedy som si hádam každú nedeľu večer uvedomila, že je po víkende, no každopádne o pár hodín tu máme nový týždeň. Moje pôvodne pracovné plány sa zmenili, keďže v sobotu sa konala svadba, na ktorú boli pozvaní všetci z nášho domu. Vydávala sa sesternica jednej zo sestier a teda automaticky boli pozvané zvyšné sestry a aj my, ferendži.

Na rozdiel od nášho zvyku, že svadby sa konajú zväčša v sobotu poobede, táto sa konala v sobotu ráno o pol 7, respektíve začala sa o 7 (teda o 1 etiópskeho času, ale o tom niekedy nabudúce). Svadby sa inak môžu konať aj v iné dni. Dnes sme cestou z mesta tiež jednu videli. Omša mala podobný priebeh ako u nás. Trvala o čosi dlhšie, necelé dve hodiny. Po omši sa v kostole a pred kostolom fotili mladomanželia so svadobčanmi. Podobne ako na Vikinej svadbe, ktorú som stihla dva dni pred odchodom do Etiópie, aj na tejto boli družičky v rovnakých šatách a družbovia v rovnakých kravatách.

O 12 sme boli pozvaní na obed, ktorý sa ale začal o pol 2, čo mi padlo vhod, lebo som sa akurát stihla vrátiť od kaderníčky. Svadba tak pokračovala obedom. Oslava sa konala v reštaurácii na konci mesta. Mladomanželia sedeli v čele miestnosti spolu s družičkami a družbami. Družičky po strane nevesty, družbovia po strane ženícha. Jedlo si nabrali najprv oni, potom zvyšní svadobčania. Nasledovalo tancovanie. Najprv družičky a družbovia, potom spolu príbuzní nevesty, nasledovali príbuzní ženícha a potom ako sa všetci vystriedali, začali tancovať nevesta so ženíchom spolu s družičkami a družbami. Podľa tradície, aby mali všetkého v hojnosti, tancovali „oblepení“ stovkami birrov. Utkvelo mi v pamäti, že keď tancovali príbuzní, boli tam hádam všetci, pravdepodobne bez ohľadu na to, či si mysleli, že vedia tancovať, alebo nie. Teda klobúk dole. My sme odišli skôr, no svadba sa vraj konala do 7 večera, potom sa hostia postupne rozišli.

Nanešťastie počas môjho pobytu v Etiópii zmeškám tri svadby mojich blízkych kamarátok. Annelies, Belgičanka, moja spolubývajúca v Indii, sa vydala prvý júlový týždeň. Zuzka a Rado sa budú brať v auguste a Lucia začiatkom septembra. No dohodli sme sa, že skúsime vymyslieť nejaký Skype prenos, alebo minimálne budem prítomná myšlienkami, ako na svadbe Annie, kedy sme zároveň tu v Mekelle pozerali zápas Belgicko – Argentína. Belgicko prehralo, čo hádam znamená, že Annie a Tom budú mať veľmi veľa šťastia v láske.

Detský sen
Keďže jednu tretinu nášho pobytu máme už za nami a celkom to letí, v sobotu som konečne zašla ku kaderníčke. Dohodla mi ju sestra Lemlem. Cege bola veľmi šikovná a zvládla to za približne dve a pol hodiny. Na hlave mám tak okolo 100 copikov. Keď som bola malá, mamka mi zvykla robiť copiky, ale nechávala som si ich iba na noc a bolo ich okolo 15. Pamätám si ako mi raz kamoška Iva cez letné prázdniny urobila podobné copiky ako mám teraz. Nechala som si ich asi dva dni. Ive to zabralo zopár hodín a ku koncu sme to trochu vzdávali, no splnil sa mi detský sen. A tentokrát sa mi splnil skutočne. Nie žeby som nemala iné detské sny, no tento je autentický a rada sa teším z maličkostí. : ) Za dva týždne, ktoré nám ostávajú v Mekelle by som ešte u Cege chcela vyskúšať ďalšie štýly.

Zo zahraničia pre príbuzných
Počas toho ako mi Cege robila účes som sa dozvedela, že má brata v Izraeli. Nie je to pravidlom u každej rodiny, no už som stretla viacerých ľudí, ktorí majú príbuzných v zahraničí. Často je to Saudská Arábia, či Izrael. Tí šťastnejší sa dostanú do Európy, či do USA. Počas prvých dní v Mekelle nám Michael (PR zamestnanec v projekte Abba Gebremichael) cestou okolo „vilovej“ štvrti hovoril, že sú to po väčšine domy, ktoré postavili práve príbuzní z diaspóry v rôznych krajinách: Saudská Arábia, Izrael, Dubaj, USA, Austrália, Nemecko, Švédsko atď. Práve títo príbuzní posielajú domov časť financií, ktoré zarobia a pomáhajú tak svojim rodinám.  

Obyčajné, neobyčajné stretnutia
Dnes sme so sestrou Lemlem zašli do mesta kúpiť nejaké ovocie a zeleninu na obed a večeru. Chodieva väčšinou do toho istého obchodu. Robí v ňom dievča, ktoré chodilo do projektu Abba Gebremichael. Aj ona mala dve sestry, ktoré už niekoľko rokov žijú v Rakúsku. Jedna sa vydala za Rakúšana a druhá tam šla študovať. Bolo tak ľahšie ako obyčajne vysvetliť, kde sa nachádza Slovensko. Zdržali sme sa dobrú pol hodinu, nakúpili okrem iného mangá a zeleno-žlté pomaranče. Na rozlúčku nám prihodila zopár citrónov zdarma a darovala mi aj sladkú tyčinku.

Včera nám sestra Desta ukázala „ferendži“ supermarket, teda obchod, kde je dostať aj „európske“ potraviny. Po prvýkrát odkedy som tu, som si kúpila chipsy. Boli vyrobené v Malajzii s použitím palmového oleja, no človek tu veľmi nemá na výber. Potom sme zašli do internetovej kaviarne, ktorú si otvorila tiež jedna dievčina z projektu, zviazať materiály, z ktorých sa sestra Desta učila na skúšku (študuje na college zdravotníctvo). Aj takýmto spôsobom sa snažia podporovať bývalých beneficientov projektu.

Okrem toho je to milé, keď človek chodí nakupovať na to isté miesto a môže prehodiť s ľuďmi pár slov. Ránami si zvyknem kupovať vodu v obchodíku blízko projektu a tak využijem mojich pár amharskych fráz a opýtam sa pani ako sa má. Niekedy tam je jej dcéra, asi piatačka, tak s ňou radšej po anglicky. Alebo si občas zájdem kúpiť tyčinku Mars do toho istého obchodu cestou do internetovej kaviarne, v ktorej obyčajne tlačím alebo prefocujem materiály na hodiny angličtiny. Niekedy stačí málo a pri stretnutí milých ľudí, podaní si rúk, vymenení si pár fráz, či úsmevov je deň krajší.

Žiadne komentáre: