/Napísané: 20.6.2014/
Pondelok 16.6.2014
Cesta nočným vlakom z Trebišova do Bratislavy, vyprázdnenie izby, zbalenie ruksaku a kufra, ďalších 5 škatúľ a zopár tašiek na uskladnenie, cesta do práce, prefotenie dokladov, vybavenie posledných mailov, obed ohľadom AIESECu, banka, pošta, stretnutie k mediálnej brožúrke ku koherencii politík pre rozvoj, uloženie posledných pracovných dokumentov, rozlúčkové telefonáty, s Vladom na autobusovú stanicu. Stihla som toho posledný deň pred odchodom celkom dosť. A zabudla som si (zatiaľ) iba gumičku do vlasov. Nejaké síce mám, ale nie takú obyčajnú hnedú. Zistila som tu už v Bratislave, ale na izbe som už žiadnu takú nenašla a do obchodu som nestihla skočiť, respektíve nebola to až taká priorita.
Trošku som pred letom mala obavu, či moje batožiny nepresiahnu 23 kg. Jedna mala asi 23,7 kg a druhá 17 kg, ale na letisku z toho nerobili žiadnu vedu a obe batožiny vzali. Len taký detail. Slečna ich dala poslať priamo do Mekele, pričom náš let bol do Addis Abeba a až na druhý deň sme mali letieť do Mekele. Keď si to uvedomila, ponadávala si, bola trochu nepríjemná, no potom (až na Gate) sa jej to našťastie podarilo opraviť a batožina nám prišla do Addis.
Počas čakania na letisku sme si s druhým dobrovoľníkom, Majom, vymenili očakávania, ktoré si snáď vyhodnotíme po návrate. Kontrolu otvorili až necelú hodinu pred odletom a na moje prekvapenie bolo pri našom Gate veľmi málo ľudí. Možno do 30. Tak som sa zamýšľala, či sa im takto oplatí vypraviť lietadlo. Po nastúpení na palubu som ostala v miernom šoku. Lietadlo bolo plné Etiópčanov, i ďalších pasažierov z iných afrických krajín a zopár Európanov. V miernej neistote, kde sme sa to o 11 v noci ocitli, som kráčala k svojmu miestu. Nedalo mi to a keď letuška roznášala jedlo, spýtala som sa, odkiaľ lietadlo prišlo. Objasnila nám, že vyrazili zo Štokholmu. A bolo po záhade. : ) Počas letu som si samozrejme, ako na väčšine ciest v akomkoľvek dopravnom prostriedku, pospala (tu by Sidka vedela porozprávať zaujímavú historku z Maroka : )). Hlava mi vraj dosť padala, ale pár hodín spánku by som vedela napočítať.
Utorok, 17.6.2014
Po prílete na letisko Bole Internationanal v Addis Abeba nás mal čakať odvoz z hotela. Pri východe síce stálo viacero ľudí s nápismi rôznych hotelov, ten náš tam však nebol. Zrazu sa nám prihovorila jedna pani, aký hotel hľadáme. Povedali sme jeho názov, ona sa poobzerala, spýtala sa kolegov, no nikto z nášho hotela tam nebol. Vypýtala si odo mňa telefónne číslo do hotela, vytočila ho a dala mi telefón k uchu. Veľmi som nerozumela, čo hovorila druhá strana, no dúfala som, že z toho, čo som povedala pochopili, že čakáme na odvoz na letisku. Asi do 20 minút po nás prišiel šofér.
Krátko potom, ako sme sa ubytovali, sme sa vybrali na „Immigration Office“ vybaviť si predĺženie víz. Šli sme taxíkom, ktorý nám objednali z hotela a taxikár vedel, kde sa tento úrad nachádza. Pred úradom stáli desiatky ľudí a snažili sa niečo vybaviť. Pán, u ktorého sme sa informovali ako máme postupovať, nám dal vyplniť tlačivo. Po vyplnení údajov sme sa presunuli do radu, kde čakala väčšina ľudí. Bolo to na schodoch pred vstupom do budovy. Pán si prezrel naše tlačivo a povedal nech prídeme v septembri. Snažili sme sa zistiť, či sa to nedá aj teraz, ale očividne nedalo, tak teda prídeme v septembri. Z Mekele do Addis priletíme 3. septembra a z Addis odlietame 13., takže toho 3. by sme to mohli stihnúť vybaviť. Taxikár nás ochotne počkal na rohu a potom zaviezol späť do hotela. Z doterajšej skúsenosti by sa dalo povedať, že Etiópčania si vážia svojich zákazníkov, čo u nás nie je vždy jasným pravidlom.
Popoludní sme zašli na obed do neďalekej reštiky, kde sme si dali vegetariánsku pizzu. Bola veľmi chutná a pripomenula mi tú, ktorú sme si pred pár rokmi dali s Monikou a Radom na severe Indie v himalájskom mestečku Shimla. Cestou na obed nás zastavil mladý Etiópčan, ktorý predával knihy. Automaticky vytiahol knihu Amharčina pre návštevníkov, tak som si ju po malom váhaní zakúpila. Dúfam, že do konca pobytu ju celú preberiem. : )
Streda, 18.6.2014
V stredu ráno sme si dali raňajky v hoteli, potom sme chceli vyplatiť hotel, ale našimi platobnými kartami sa to práve nedalo, vraj kvôli výpadku siete, tak sme to odložili na neskôr. Ráno o 10 sme mali stretnutie so slovenským veľvyslancom v Addis Abeba. Taxík nám objednali v hoteli. Keďže nie všetky adresy je možné poznať, taxikár zavolal na veľvyslanectvo, aby sme zistili kam presne máme ísť. Cesta trvala necelú pol hodinu. Náš taxikár bol veľmi milý, rozprával dobre po anglicky. Cestou sme sa dozvedeli, že má dve deti a tretie je práve na ceste. Ale život preňho nie je ľahký. Rovnako ako pre väčšinu asi 90 miliónovej Etiópie. Po príchode sme mu hovorili, že môže ísť a potom mu prípadne zavoláme, aby zbytočne nečakal hodinu. No on sa ponúkol, že to nie je problém a že na nás počká. Zároveň nám aj dal svoju vizitku s kontaktmi. Stretnutie s pánom veľvyslancom bolo veľmi príjemné. Získali sme ďalšie informácie o Etiópii a pred odchodom sa pravdepodobne ešte stretneme. Taxikár, ako sľúbil, nás čakal pred budovou a zaviezol späť smerom k hotelu.
Cestou sme si všímali budovy naokolo. V Addis Abeba sa vo veľkom stavia. Všade kam sa pozriete sú rozostavané budovy, pracujúci robotníci. Na pohľad vás zaujme lešenie na budovách, ktoré nie je z kovu, ale z dreva. Taxikár nám vysvetlil, že je to drevo zo stromov, ktoré rastú v Etiópii. Názov som však zabudla. Videli sme ich aj v Addis Abebe a hovoril, že rastú takmer vo všetkých regiónoch Etiópie. Sú pevné a preto vhodné na použitie pri stavbe budov. Cestou sme sa chceli zastaviť v banke, ktorá bola v pešej dostupnosti k nášmu hotelu, a samozrejme aj v tomto prípade nás chcel počkať, kým všetko vybavíme. Tu sme mu už vysvetlili, že tých pár metrov zvládneme aj peši. Zaplatili sme, rozlúčili sa a zapriali si navzájom všetko dobré. Bolo to už druhé milé stretnutie s taxikárom.
V banke to šlo pomalšie a do 12 sme mali uvoľniť hotelové izby, tak sme sa radšej pobrali do hotela. Urobili chcek-out a zaplatili priamo v eurách. Potom sme skočili do neďalekého bankomatu vybrať si lokálnu menu birr, vrátili sa do hotela, odkiaľ nás hotelovým minibusom odviezli na letisko, na let do Mekele.
Ako je to bežné, s nakladaním a vykladaním batožiny pomáhajú lokálni ľudia. Keďže je to ich práca, či už v hoteli alebo na letisku, očakávajú od vás malé sprepitné. Za ich službu sa im tak patrí niečo prihodiť. Hneď pri vstupe do letiskovej haly všetci cestujúci, ako aj batožiny prešli prvou kontrolou. Na letisku sme si potom v miernom zhone vymenili menovky na batožinách s adresou v Mekele. Batožiny nadváhu síce zrejme nemali, no pani na check-ine si ich váhu asi ani nevšímala. Ďalej nebolo cítiť žiaden zhon. Prešli sme ďalšou kontrolou, kde boli opäť veľmi ústretoví a mohli sme si do lietadla vziať aj vodu. Pri Gate 8 sme si počkali vo veľmi pokojnej atmosfére nejakú hodinu. Lietadlo nakoniec pristavili k bráne 10, po ohlásení sme sa tam presunuli a rovno aj nasadali na palubu.
Let z Addis Abeba do Mekele trval necelú hodinu a pol. Išli sme lietadlom Ethiopian Airlines. Bolo menšie s vrtuľami, niečo podobné, akým som sa vracala z Ruska alebo zo Slovinska. Na oboch stranách boli iba dve sedadlá. Cestovali ním mladší i starší, od maličkých detí až po zopár babičiek a deduškov. Belosi by sa dali zrátať na dvoch rukách, alebo možno aj na jednej. Let bol celkom fajn, trochu hlučný a po malých turbulenciách v oblakoch sme leteli blízko nad zemou, čo nám umožnilo vidieť tigrayský región. Zhora to vyzeralo ako mohutné kopcovité pohorie, zväčša suché, hnedé, s občasnou zeleňou a pekne tvarovanými políčkami, ktoré pripomínali tie naše na Slovensku. Plodiny zasadili pravdepodobne nedávno. Mesiace jún, júl a august sú tu jediným obdobím dažďov a preto sú vhodné na poľnohospodárstvo. Počas pobytu tu zrejme budeme vidieť zber úrody. Pár kilometrov pred pristátím bolo pod nami vidieť veterné mlyny.
Po prílete do Mekele sme si vyzdvihli batožinu a rozmýšľali, či nás niekto bude čakať. V hale sme nikoho nevideli, tak sme chceli napísať sestre Medhin, avšak nemali sme signál. Vyšli sme teda von a zrazu sme videli ako na nás niekto kýva. Bola to sestra Medhin a šofér. Milo sme sa privítali, cestou zavolala biskupovi do Adigratu, ktorý nám napísal pozývací list, potrebný k vybaveniu víz. Trošku sme sa porozprávali a odovzdali pozdravy od kolegov z eRka, vďaka ktorému sme sem prišli.
Po približne 15-minútovej ceste z letiska sme dorazili na miesto, kde budeme bývať. Je to areál „Daughters of Charity“ s izbami, pracovňou, spoločenskou a oddychovou miestnosťou, jedálňou a kuchyňou. Budem bývať v sympatickej modrej izbičke so základným nábytkom a nad posteľou mám aj moskytieru. Čo viac si človek môže priať. : ) V areáli nie je internet, čo vnímam celkom pozitívne a teším sa na večerné čítanie francúzskych kníh, ktoré som si sem priniesla (Arnaud Zacharie: Mondialisation: qui gagne et qui perd /Globalizácia: kto ňou získava a kto stráca a Edgard Morin: La Voie, Pour l´avenir de l´humanité /Cesta, pre budúcnosť ľudstva), učenie sa amharčiny a španielčiny. Krásne kvety a čvirikanie vtáčikov dotvárajú atmosféru areálu.
Po príchode sme sa zoznámili s ďalšími 5 sestrami, jednou staršou pani, ktorá tu býva spolu so sestrami a s dvoma študentkami, ktoré chystali etiópsku kávu. Usadili nás v spoločenskej miestnosti, po pár minútach som si všimla presne oproti mne nápis „Welcome Andrea and Marian“. Bola to z nich strany veľmi milá pozornosť.
Káva pochádza z Etiópie z regiónu Kaffa, pravdepodobne preto sa aj v rôznych jazykoch vo svete volá podobne ako táto oblasť. V slovenčine káva, po anglicky „coffee“, po francúzsky „café“. V úradnom jazyku Etiópie, v amharčine, sa však volá buna. Káva je v Etiópii veľmi obľúbeným nápojom. Jej príprava tradičným spôsobom je však časovo náročná a kávu takýmto spôsobom pripravujú po väčšine na špeciálne príležitosti. Ako nám povedali, jednou z nich bol aj náš príchod. Tento rituál prípravy kávy stojí za podrobnejšie opísanie, takže určite sa k nemu dostanem niekedy neskôr. Káva bola skutočne silná, ale veľmi chutná. Našťastie, ako obyčajne, po káve môžem zaspať, a takto to bolo aj v tomto prípade.
Po krátkom oddychu a vybalení batožiny sme šli na spoločnú večeru so sestrami. Ponuka bola pestrá: ryža, špenát, zemiaky, kapusta, omáčky, mäsko a indžara. Mala som si z čoho vybrať. Na otázku, či sme vegetariáni alebo máme nejaké špeciálne stravovanie, som s miernou nevôľou priznala, že som vegetariánka, čo však sestry zobrali bez problémov. Samozrejme pri mojom všeobecnom zvyku jesť málo, myslím, že to nebude problém. Večera bola chutná a ochutnala som takmer všetko, okrem mäsa. Chuť indžare sa na nanešťastie nezmenila, a teda viem, že to s ňou nebudem preháňať. Sestry nás na ochutnávku pohostili aj etiópskym pivom St. George, ktoré bolo rovnako chutné. Po večeri aj po obede, nasleduje ďalší chod, ktorým je ovocie. Pre nás exotické, pre Etiópčanov lokálne. Je tu dostať banány, mango, papáju, či pomaranče.
Po večeri som si povybaľovala zvyšné veci a začala čítať jednu z kníh, ktoré som si sem priniesla. Globalizácia: kto ňou získava a kto stráca. Teším sa na jej pokračovanie a odpovede budem hľadať aj tu v Etiópii.
Štvrtok, 19.6.2014
Prvá noc v Mekele bola príjemná. Mám dobrý vankúš a nič sa mi nesnívalo, čo sa niekedy stáva, keď človek spí na novom mieste. A vraj sa to aj môže splniť. Takže aspoň sa nad tým nemusím zamýšľať. : )
Pri zaspávaní ma akurát trošku prestrašila zrejme mačka, ktorá skákala po plechovej streche. Nad posteľou mám aj moskytieru, ktorú som ale zatiaľ nepoužila. Ako obyčajne, nastavila som si budík o takú hodinu skôr ako bolo pravdepodobné, že asi vstanem.
O tri štvrte na 8 som šla na raňajky. Stretla som práve sestru Medhin a ešte jednu sestru, ktoré končili s raňajkami a šli do práce. Na raňajky som ochutnala domáci chlieb, ktorý tu pečú. Bol v tvare placky a trošku sa podobal na arabský chlieb. Dala som si ho s arašidovým maslom, ktoré som tiež ochutnala po prvý krát a bolo veľmi chutné. Potom prišla sestra Lemkem, s ktorou som sa trošku viac porozprávala. V komunite „Daughters of Charity“ býva 6 sestier, ktoré zároveň patria do komunity a jedna sestra, ktorá býva s nimi, ale patrí do komunity Sv. Anny a učí sa za ošetrovateľku. Tri z nich sú veľmi mladučké, vyzerajú mladšie ako ja. S prácami okolo domu im pomáhajú lokálni zamestnanci a dievčatá z internátu.
Okrem týchto sestier tu ešte býva jedna staršia pani, ktorú len tak prichýlili. Asi pred 15 rokmi prišla o syna a to zanechalo stopy na jej psychickom zdraví. Takže len tak tu býva.
Sestry prevádzkujú v Mekele internát pre dievčatá zo vzdialenejších oblastí, aby mohli navštevovať školu. Momentálne tam poskytujú ubytovanie pre 18 dievčat v 11. a 12. triede. Po skončení by mali ísť študovať ďalej na vyšší nadstavbový stupeň alebo na univerzitu. V Alitene majú podobný internát pre dievčatá v 9. a 10. triede. Okrem toho majú Dauthers of Charity v Mekele a Alitene ďalšie projekty, o ktorých sa zmienim neskôr, napr. očná klinika, primárna zdravotná starostlivosť, práca s deťmi ulice, predškolské vzdelávanie, podpora žien.
Mekele je na severe Etiópie v regióne Tigray asi 780 kilometrov od Addis Abeba v nadmorskej výške 2084 metrov nad morom. Je považované za jedno z hlavných ekonomických a vzdelávacích centier Etiópie. Hovorí sa mu aj Makale, no na rozdiel medzi používaním Mekele a Makale som ešte neprišla. Mekele má vyše 200 000 obyvateľov. Je tu jedna univerzita, ktorá vznikla v roku 2000 zlúčením Mekelle Business College a Mekele University College. Mekele je hlavným mestom regiónu Tigray, ktorý je rozlohou a počtom obyvateľov porovnateľný so Slovenskom. Má 41,410 km2 a takmer 5 miliónov obyvateľov.
Dnes sme sa popoludní prvýkrát prešli po Mekele. Zašli sme do internetovej kaviarne, no internet bol veľmi pomalý a tak som si iba pozrela nové správy, ale odpísať sa nedalo. Takže nabudúce si odpovede pripravím vopred, uložím si to na USB a potom hodím do mailu.
Počasie je celkom príjemné. Pocitovo to odhadujem na 27 stupňov. Z rána býva slnečno, popoludní sa vyskytnú nejaké obláčiky. Na to, že sme v nadmorskej výške ako slovenské najvyššie tatranské štíty, je tu celkom teplo. Počas roka sa v Mekele denná teplota pohybuje medzi 23 – 27 stupňov. V noci býva medzi 16 – 20 stupňov. Takže žiadne 40 stupňové horúčavy, ako by to bol človek očakával, keď si predstaví subsaharskú Afriku.
Podvečer nás dievčatá z internátu pozvali k nim na kávičku. Opäť ju pripravovali tradičným spôsobom. Trošku sme sa porozprávali po anglicky, vymenili si pár slov po amharsky a pohľadali Slovensko na mape sveta (trvalo im to dobrú chvíľku : )). Sedeli sme pod obrovským stromom manga. Z diaľky vyzeral ako náš orech, no bol o niečo mohutnejší a hustejší. Mangá práve dozrievajú a tak si ich o pár mesiacov dievčatá budú môcť vychutnať.
Pondelok 16.6.2014
Cesta nočným vlakom z Trebišova do Bratislavy, vyprázdnenie izby, zbalenie ruksaku a kufra, ďalších 5 škatúľ a zopár tašiek na uskladnenie, cesta do práce, prefotenie dokladov, vybavenie posledných mailov, obed ohľadom AIESECu, banka, pošta, stretnutie k mediálnej brožúrke ku koherencii politík pre rozvoj, uloženie posledných pracovných dokumentov, rozlúčkové telefonáty, s Vladom na autobusovú stanicu. Stihla som toho posledný deň pred odchodom celkom dosť. A zabudla som si (zatiaľ) iba gumičku do vlasov. Nejaké síce mám, ale nie takú obyčajnú hnedú. Zistila som tu už v Bratislave, ale na izbe som už žiadnu takú nenašla a do obchodu som nestihla skočiť, respektíve nebola to až taká priorita.
Trošku som pred letom mala obavu, či moje batožiny nepresiahnu 23 kg. Jedna mala asi 23,7 kg a druhá 17 kg, ale na letisku z toho nerobili žiadnu vedu a obe batožiny vzali. Len taký detail. Slečna ich dala poslať priamo do Mekele, pričom náš let bol do Addis Abeba a až na druhý deň sme mali letieť do Mekele. Keď si to uvedomila, ponadávala si, bola trochu nepríjemná, no potom (až na Gate) sa jej to našťastie podarilo opraviť a batožina nám prišla do Addis.
Počas čakania na letisku sme si s druhým dobrovoľníkom, Majom, vymenili očakávania, ktoré si snáď vyhodnotíme po návrate. Kontrolu otvorili až necelú hodinu pred odletom a na moje prekvapenie bolo pri našom Gate veľmi málo ľudí. Možno do 30. Tak som sa zamýšľala, či sa im takto oplatí vypraviť lietadlo. Po nastúpení na palubu som ostala v miernom šoku. Lietadlo bolo plné Etiópčanov, i ďalších pasažierov z iných afrických krajín a zopár Európanov. V miernej neistote, kde sme sa to o 11 v noci ocitli, som kráčala k svojmu miestu. Nedalo mi to a keď letuška roznášala jedlo, spýtala som sa, odkiaľ lietadlo prišlo. Objasnila nám, že vyrazili zo Štokholmu. A bolo po záhade. : ) Počas letu som si samozrejme, ako na väčšine ciest v akomkoľvek dopravnom prostriedku, pospala (tu by Sidka vedela porozprávať zaujímavú historku z Maroka : )). Hlava mi vraj dosť padala, ale pár hodín spánku by som vedela napočítať.
Utorok, 17.6.2014
Po prílete na letisko Bole Internationanal v Addis Abeba nás mal čakať odvoz z hotela. Pri východe síce stálo viacero ľudí s nápismi rôznych hotelov, ten náš tam však nebol. Zrazu sa nám prihovorila jedna pani, aký hotel hľadáme. Povedali sme jeho názov, ona sa poobzerala, spýtala sa kolegov, no nikto z nášho hotela tam nebol. Vypýtala si odo mňa telefónne číslo do hotela, vytočila ho a dala mi telefón k uchu. Veľmi som nerozumela, čo hovorila druhá strana, no dúfala som, že z toho, čo som povedala pochopili, že čakáme na odvoz na letisku. Asi do 20 minút po nás prišiel šofér.
Krátko potom, ako sme sa ubytovali, sme sa vybrali na „Immigration Office“ vybaviť si predĺženie víz. Šli sme taxíkom, ktorý nám objednali z hotela a taxikár vedel, kde sa tento úrad nachádza. Pred úradom stáli desiatky ľudí a snažili sa niečo vybaviť. Pán, u ktorého sme sa informovali ako máme postupovať, nám dal vyplniť tlačivo. Po vyplnení údajov sme sa presunuli do radu, kde čakala väčšina ľudí. Bolo to na schodoch pred vstupom do budovy. Pán si prezrel naše tlačivo a povedal nech prídeme v septembri. Snažili sme sa zistiť, či sa to nedá aj teraz, ale očividne nedalo, tak teda prídeme v septembri. Z Mekele do Addis priletíme 3. septembra a z Addis odlietame 13., takže toho 3. by sme to mohli stihnúť vybaviť. Taxikár nás ochotne počkal na rohu a potom zaviezol späť do hotela. Z doterajšej skúsenosti by sa dalo povedať, že Etiópčania si vážia svojich zákazníkov, čo u nás nie je vždy jasným pravidlom.
Popoludní sme zašli na obed do neďalekej reštiky, kde sme si dali vegetariánsku pizzu. Bola veľmi chutná a pripomenula mi tú, ktorú sme si pred pár rokmi dali s Monikou a Radom na severe Indie v himalájskom mestečku Shimla. Cestou na obed nás zastavil mladý Etiópčan, ktorý predával knihy. Automaticky vytiahol knihu Amharčina pre návštevníkov, tak som si ju po malom váhaní zakúpila. Dúfam, že do konca pobytu ju celú preberiem. : )
Streda, 18.6.2014
V stredu ráno sme si dali raňajky v hoteli, potom sme chceli vyplatiť hotel, ale našimi platobnými kartami sa to práve nedalo, vraj kvôli výpadku siete, tak sme to odložili na neskôr. Ráno o 10 sme mali stretnutie so slovenským veľvyslancom v Addis Abeba. Taxík nám objednali v hoteli. Keďže nie všetky adresy je možné poznať, taxikár zavolal na veľvyslanectvo, aby sme zistili kam presne máme ísť. Cesta trvala necelú pol hodinu. Náš taxikár bol veľmi milý, rozprával dobre po anglicky. Cestou sme sa dozvedeli, že má dve deti a tretie je práve na ceste. Ale život preňho nie je ľahký. Rovnako ako pre väčšinu asi 90 miliónovej Etiópie. Po príchode sme mu hovorili, že môže ísť a potom mu prípadne zavoláme, aby zbytočne nečakal hodinu. No on sa ponúkol, že to nie je problém a že na nás počká. Zároveň nám aj dal svoju vizitku s kontaktmi. Stretnutie s pánom veľvyslancom bolo veľmi príjemné. Získali sme ďalšie informácie o Etiópii a pred odchodom sa pravdepodobne ešte stretneme. Taxikár, ako sľúbil, nás čakal pred budovou a zaviezol späť smerom k hotelu.
Cestou sme si všímali budovy naokolo. V Addis Abeba sa vo veľkom stavia. Všade kam sa pozriete sú rozostavané budovy, pracujúci robotníci. Na pohľad vás zaujme lešenie na budovách, ktoré nie je z kovu, ale z dreva. Taxikár nám vysvetlil, že je to drevo zo stromov, ktoré rastú v Etiópii. Názov som však zabudla. Videli sme ich aj v Addis Abebe a hovoril, že rastú takmer vo všetkých regiónoch Etiópie. Sú pevné a preto vhodné na použitie pri stavbe budov. Cestou sme sa chceli zastaviť v banke, ktorá bola v pešej dostupnosti k nášmu hotelu, a samozrejme aj v tomto prípade nás chcel počkať, kým všetko vybavíme. Tu sme mu už vysvetlili, že tých pár metrov zvládneme aj peši. Zaplatili sme, rozlúčili sa a zapriali si navzájom všetko dobré. Bolo to už druhé milé stretnutie s taxikárom.
V banke to šlo pomalšie a do 12 sme mali uvoľniť hotelové izby, tak sme sa radšej pobrali do hotela. Urobili chcek-out a zaplatili priamo v eurách. Potom sme skočili do neďalekého bankomatu vybrať si lokálnu menu birr, vrátili sa do hotela, odkiaľ nás hotelovým minibusom odviezli na letisko, na let do Mekele.
Ako je to bežné, s nakladaním a vykladaním batožiny pomáhajú lokálni ľudia. Keďže je to ich práca, či už v hoteli alebo na letisku, očakávajú od vás malé sprepitné. Za ich službu sa im tak patrí niečo prihodiť. Hneď pri vstupe do letiskovej haly všetci cestujúci, ako aj batožiny prešli prvou kontrolou. Na letisku sme si potom v miernom zhone vymenili menovky na batožinách s adresou v Mekele. Batožiny nadváhu síce zrejme nemali, no pani na check-ine si ich váhu asi ani nevšímala. Ďalej nebolo cítiť žiaden zhon. Prešli sme ďalšou kontrolou, kde boli opäť veľmi ústretoví a mohli sme si do lietadla vziať aj vodu. Pri Gate 8 sme si počkali vo veľmi pokojnej atmosfére nejakú hodinu. Lietadlo nakoniec pristavili k bráne 10, po ohlásení sme sa tam presunuli a rovno aj nasadali na palubu.
Let z Addis Abeba do Mekele trval necelú hodinu a pol. Išli sme lietadlom Ethiopian Airlines. Bolo menšie s vrtuľami, niečo podobné, akým som sa vracala z Ruska alebo zo Slovinska. Na oboch stranách boli iba dve sedadlá. Cestovali ním mladší i starší, od maličkých detí až po zopár babičiek a deduškov. Belosi by sa dali zrátať na dvoch rukách, alebo možno aj na jednej. Let bol celkom fajn, trochu hlučný a po malých turbulenciách v oblakoch sme leteli blízko nad zemou, čo nám umožnilo vidieť tigrayský región. Zhora to vyzeralo ako mohutné kopcovité pohorie, zväčša suché, hnedé, s občasnou zeleňou a pekne tvarovanými políčkami, ktoré pripomínali tie naše na Slovensku. Plodiny zasadili pravdepodobne nedávno. Mesiace jún, júl a august sú tu jediným obdobím dažďov a preto sú vhodné na poľnohospodárstvo. Počas pobytu tu zrejme budeme vidieť zber úrody. Pár kilometrov pred pristátím bolo pod nami vidieť veterné mlyny.
Po prílete do Mekele sme si vyzdvihli batožinu a rozmýšľali, či nás niekto bude čakať. V hale sme nikoho nevideli, tak sme chceli napísať sestre Medhin, avšak nemali sme signál. Vyšli sme teda von a zrazu sme videli ako na nás niekto kýva. Bola to sestra Medhin a šofér. Milo sme sa privítali, cestou zavolala biskupovi do Adigratu, ktorý nám napísal pozývací list, potrebný k vybaveniu víz. Trošku sme sa porozprávali a odovzdali pozdravy od kolegov z eRka, vďaka ktorému sme sem prišli.
Po približne 15-minútovej ceste z letiska sme dorazili na miesto, kde budeme bývať. Je to areál „Daughters of Charity“ s izbami, pracovňou, spoločenskou a oddychovou miestnosťou, jedálňou a kuchyňou. Budem bývať v sympatickej modrej izbičke so základným nábytkom a nad posteľou mám aj moskytieru. Čo viac si človek môže priať. : ) V areáli nie je internet, čo vnímam celkom pozitívne a teším sa na večerné čítanie francúzskych kníh, ktoré som si sem priniesla (Arnaud Zacharie: Mondialisation: qui gagne et qui perd /Globalizácia: kto ňou získava a kto stráca a Edgard Morin: La Voie, Pour l´avenir de l´humanité /Cesta, pre budúcnosť ľudstva), učenie sa amharčiny a španielčiny. Krásne kvety a čvirikanie vtáčikov dotvárajú atmosféru areálu.
Po príchode sme sa zoznámili s ďalšími 5 sestrami, jednou staršou pani, ktorá tu býva spolu so sestrami a s dvoma študentkami, ktoré chystali etiópsku kávu. Usadili nás v spoločenskej miestnosti, po pár minútach som si všimla presne oproti mne nápis „Welcome Andrea and Marian“. Bola to z nich strany veľmi milá pozornosť.
Káva pochádza z Etiópie z regiónu Kaffa, pravdepodobne preto sa aj v rôznych jazykoch vo svete volá podobne ako táto oblasť. V slovenčine káva, po anglicky „coffee“, po francúzsky „café“. V úradnom jazyku Etiópie, v amharčine, sa však volá buna. Káva je v Etiópii veľmi obľúbeným nápojom. Jej príprava tradičným spôsobom je však časovo náročná a kávu takýmto spôsobom pripravujú po väčšine na špeciálne príležitosti. Ako nám povedali, jednou z nich bol aj náš príchod. Tento rituál prípravy kávy stojí za podrobnejšie opísanie, takže určite sa k nemu dostanem niekedy neskôr. Káva bola skutočne silná, ale veľmi chutná. Našťastie, ako obyčajne, po káve môžem zaspať, a takto to bolo aj v tomto prípade.
Po krátkom oddychu a vybalení batožiny sme šli na spoločnú večeru so sestrami. Ponuka bola pestrá: ryža, špenát, zemiaky, kapusta, omáčky, mäsko a indžara. Mala som si z čoho vybrať. Na otázku, či sme vegetariáni alebo máme nejaké špeciálne stravovanie, som s miernou nevôľou priznala, že som vegetariánka, čo však sestry zobrali bez problémov. Samozrejme pri mojom všeobecnom zvyku jesť málo, myslím, že to nebude problém. Večera bola chutná a ochutnala som takmer všetko, okrem mäsa. Chuť indžare sa na nanešťastie nezmenila, a teda viem, že to s ňou nebudem preháňať. Sestry nás na ochutnávku pohostili aj etiópskym pivom St. George, ktoré bolo rovnako chutné. Po večeri aj po obede, nasleduje ďalší chod, ktorým je ovocie. Pre nás exotické, pre Etiópčanov lokálne. Je tu dostať banány, mango, papáju, či pomaranče.
Po večeri som si povybaľovala zvyšné veci a začala čítať jednu z kníh, ktoré som si sem priniesla. Globalizácia: kto ňou získava a kto stráca. Teším sa na jej pokračovanie a odpovede budem hľadať aj tu v Etiópii.
Štvrtok, 19.6.2014
Prvá noc v Mekele bola príjemná. Mám dobrý vankúš a nič sa mi nesnívalo, čo sa niekedy stáva, keď človek spí na novom mieste. A vraj sa to aj môže splniť. Takže aspoň sa nad tým nemusím zamýšľať. : )
Pri zaspávaní ma akurát trošku prestrašila zrejme mačka, ktorá skákala po plechovej streche. Nad posteľou mám aj moskytieru, ktorú som ale zatiaľ nepoužila. Ako obyčajne, nastavila som si budík o takú hodinu skôr ako bolo pravdepodobné, že asi vstanem.
O tri štvrte na 8 som šla na raňajky. Stretla som práve sestru Medhin a ešte jednu sestru, ktoré končili s raňajkami a šli do práce. Na raňajky som ochutnala domáci chlieb, ktorý tu pečú. Bol v tvare placky a trošku sa podobal na arabský chlieb. Dala som si ho s arašidovým maslom, ktoré som tiež ochutnala po prvý krát a bolo veľmi chutné. Potom prišla sestra Lemkem, s ktorou som sa trošku viac porozprávala. V komunite „Daughters of Charity“ býva 6 sestier, ktoré zároveň patria do komunity a jedna sestra, ktorá býva s nimi, ale patrí do komunity Sv. Anny a učí sa za ošetrovateľku. Tri z nich sú veľmi mladučké, vyzerajú mladšie ako ja. S prácami okolo domu im pomáhajú lokálni zamestnanci a dievčatá z internátu.
Okrem týchto sestier tu ešte býva jedna staršia pani, ktorú len tak prichýlili. Asi pred 15 rokmi prišla o syna a to zanechalo stopy na jej psychickom zdraví. Takže len tak tu býva.
Sestry prevádzkujú v Mekele internát pre dievčatá zo vzdialenejších oblastí, aby mohli navštevovať školu. Momentálne tam poskytujú ubytovanie pre 18 dievčat v 11. a 12. triede. Po skončení by mali ísť študovať ďalej na vyšší nadstavbový stupeň alebo na univerzitu. V Alitene majú podobný internát pre dievčatá v 9. a 10. triede. Okrem toho majú Dauthers of Charity v Mekele a Alitene ďalšie projekty, o ktorých sa zmienim neskôr, napr. očná klinika, primárna zdravotná starostlivosť, práca s deťmi ulice, predškolské vzdelávanie, podpora žien.
Mekele je na severe Etiópie v regióne Tigray asi 780 kilometrov od Addis Abeba v nadmorskej výške 2084 metrov nad morom. Je považované za jedno z hlavných ekonomických a vzdelávacích centier Etiópie. Hovorí sa mu aj Makale, no na rozdiel medzi používaním Mekele a Makale som ešte neprišla. Mekele má vyše 200 000 obyvateľov. Je tu jedna univerzita, ktorá vznikla v roku 2000 zlúčením Mekelle Business College a Mekele University College. Mekele je hlavným mestom regiónu Tigray, ktorý je rozlohou a počtom obyvateľov porovnateľný so Slovenskom. Má 41,410 km2 a takmer 5 miliónov obyvateľov.
Dnes sme sa popoludní prvýkrát prešli po Mekele. Zašli sme do internetovej kaviarne, no internet bol veľmi pomalý a tak som si iba pozrela nové správy, ale odpísať sa nedalo. Takže nabudúce si odpovede pripravím vopred, uložím si to na USB a potom hodím do mailu.
Počasie je celkom príjemné. Pocitovo to odhadujem na 27 stupňov. Z rána býva slnečno, popoludní sa vyskytnú nejaké obláčiky. Na to, že sme v nadmorskej výške ako slovenské najvyššie tatranské štíty, je tu celkom teplo. Počas roka sa v Mekele denná teplota pohybuje medzi 23 – 27 stupňov. V noci býva medzi 16 – 20 stupňov. Takže žiadne 40 stupňové horúčavy, ako by to bol človek očakával, keď si predstaví subsaharskú Afriku.
Podvečer nás dievčatá z internátu pozvali k nim na kávičku. Opäť ju pripravovali tradičným spôsobom. Trošku sme sa porozprávali po anglicky, vymenili si pár slov po amharsky a pohľadali Slovensko na mape sveta (trvalo im to dobrú chvíľku : )). Sedeli sme pod obrovským stromom manga. Z diaľky vyzeral ako náš orech, no bol o niečo mohutnejší a hustejší. Mangá práve dozrievajú a tak si ich o pár mesiacov dievčatá budú môcť vychutnať.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára