Už sa mi to kráti, predposledný víkend v Jaipure za mnou

Nedeľa strávená s deťmi zo slumu

V dnešný deň organizovali stážisti z jednej neziskovky deň plný hier pre deti zo slumov. Keďže by sami pravdepodobne nezvládli skoordinovať 500 detí, zavolali na pomoc ostatných stážistov. Predpokladala som, že to môže byť zaujímavá skúsenosť, tak som sa rada pridala. Ráno ale strašne pršalo, tak som si myslela, či to náhodou nezrušia. Ale nezrušili. Cesta z domu na hlavnú ulicu bola dosť náročná. Cesty tu pri našom dome nie sú až také dobré. Keďže pršalo, na ulici boli obrovské mláky. Tak sme sa snažili chodiť aspoň po vyšších obrubníkoch, no nie všade sa to dalo... Cesta, ktorá obyčajne trvá 2 minúty nám tak zabrala asi 8 minút. Keď sme sa konečne dostali na hlavnú ulicu, odkiaľ si obyčajne berieme rikšu, chceli sme prejsť na druhú stranu cesty, no veľmi možné to nebolo. Ulicou sa valila voda, a my sme chodili z jednej strany na druhú a hľadali vhodné miesto, kde by sme mohli mláku preskočiť. Avšak bez úspechu... Nakoniec si nás všimol jeden rikšar a zviezol nás cez mláku na druhú stranu cesty.

Ja som ráno ešte šla do kostola. Je to jediný katolícky kostol, ktorý som v Jaipure našla. Ale ktovie, možno ich je o niečo viac. Omša vyzerala takmer identicky ako tá na Slovensku. Odlišný bol len jazyk- hindština a okolosediaci ľudia, ktorými boli Indovia a mali oblečené indické oblečenie. Inak mala omša rovnakú štruktúru. Iná bola akurát časť, kedy si v kostole podávame ruky na znak pokoja. Indovia si ruky nepodávajú, ale urobia gesto- ruky k sebe ako pri modlitbe a pri tom sa urobia jemný úklon hlavou. Takto sa aj vo všeobecnosti zdravia a hovoria pri tom Namaste, čo je niečo ako naše Dobrý deň.

Po kostole som sa vybrala na spomínanú akciu organizovanú stážistami. Vonku až tak nepršalo, no široko ďaleko som nemohla nájsť rikšu. Nakoniec sa mi podarilo jednu nájsť a odviezla ma k Rajasthan Police Academy, kde sa to malo konať. Celé to prebiehalo na veľkom štadióne. Deti sedeli najprv tribúne a stážisti s nimi hrali rôzne hry. Potom sme tých 500 detí rozdelili do 10 skupín po 50 a každá skupina sa zastavovala pri rôznych stánkoch s aktivitami. Bol tam napríklad skok vo vreci, preťahovanie lanom, hygienické okienko, aby sa naučili nejaké základy hygieny atď. Asi okolo 10 sme im rozdávali džúsy a sušienky a pred koncom sme im dávali obed. Myslím, že to bolo pre nich celkom pekné spestrenie dňa, no z dlhodobého hľadiska sa im touto jednou aktivitou ich život nezlepší. Stážisti to zorganizovali kvôli tomu, že v ich neziskovke nemali prácu, tak sa rozhodli podniknúť niečo z vlastnej iniciatívy.

Po obede deti len tak postávali kade-tade a zrazu niekto z nich uvidel krabicu s mydlami a pastami. Hneď to uvidelo zopár ďalších detí a o pár sekúnd sa ich tam tlačilo asi 50. V strede pri krabici stál jeden francúzsky stážista, no po pár sekundách radšej odskočil preč, lebo by ho tam prevalcovali. Deti po sebe skákali, len aby si stihli niečo uchmatnúť. No a o pár sekúnd bola škatuľa prázdna... Neviem, či tie mydlá boli určené pre nich, no získať ich späť by sa nám ich asi nepodarilo. Tak snáď ich aspoň budú používať.

Inak boli tie deti veľmi milé. Po anglicky síce nerozprávali a väčšina z nich možno ani nechodila do školy. Radi sa hrali a smiali, ako deti na Slovensku. Len ich život sa odohráva v omnoho horších podmienkach a očividne neriešia nový MP3 či Adidas tenisky, ale skôr sa zaujímajú o to, odkiaľ zohnať pitnú vodu alebo, či bude niečo na večeru...

A inak čo nové?

Stále chodím do práce, už som sa zabývala, no traja stážisti z nášho domu už odišli, takže to tu je trochu pusté a v tejto chvíli by som celkom šla domov... Ale dúfam, že táto nostalgická nálada čoskoro prejde, lebo tu ešte musím ostať dva týždne. Do práce chodím stále rikšou a väčšinou aj s mojim rikša šoférom, no niekedy sa stane, že nedôjde, a tak si musím zastaviť iného. Ale je to ok, lebo cestu do práce poznám, takže sa nestratíme a aj som sa naučila zjednávať cenu.

V pondelok, keď som sa vracala z práce, som mala strašnú chuť na zmrzlinu. Tak som si cestou domov kúpila pistáciové korneto a s chuťou som ho zjedla. No na druhý deň som sa zobudila s bolesťami hrdla. Ale teraz je to už lepšie. Až na ten posledný týždeň som tu našťastie nebola chorá. Väčšina stážistov aspoň raz navštívila doktora. Niektorí mali hnačky, iní chrípku či prechladnutie alebo nejaké problémy s trávením. Mňa to našťastie obišlo a dúfam, že to takto bude i naďalej pokračovať.

Čo sa jedla týka, už som si celkom zvykla a po mesiaci som začala jesť indické jedlo : ) Na obed si už okrem butter nan (čo je niečo ako placka, no oni to volajú chlieb) objednávam aj indické jedlo, najčastejšie tiffin (pozostáva z ryže, čapaty a nejakej indickej omáčky tvorenej zeleninou, strukovinami alebo zemiakmi). Je to štipľavé, no veľmi chutné a na korenisté jedlo som si už zvykla. Tento štvrtok sme pre Thayana (Brazílčan) organizovali goodbye party. Varili sme za pomoci jedného Inda indické jedlo pre 20 ľudí. Príprava nám zabrala asi 3 hodiny, no bolo to fakt lahodné a bola som plná ešte dva dni : ) Pred odchodom by som si chcela zapísať zopár indických receptov a potom to doma navarím.

Počasie sa nám tiež o dosť zmenilo. Na začiatku, keď som sem prišla boli v Jaipure horúčavy aj cez 45 stupňov. My sme sa radšej vytratili do Himalájí, kde bolo počasie príjemnejšie, no po návrate do Jaipuru sa trošku ochladilo. Už bolo možno len okolo 40. O týždeň na to začalo aj trochu pršať, ale asi len raz na deň jednu hodinku. Teploty boli okolo 35 stupňov a počasie bolo celkom príjemné, vlhkosť vzduchu nízka. A tak som sa čudovala, o čom hovorili všetci tí ľudia, s ktorými som sa rozprávala o Jaipure pred príchodom sem, že vraj je tu strašne vlhko a človek vyjde na ulicu a je celý mokrý. No teraz to chápem. Skutočný monzún dorazil asi až minulý týždeň a prší trochu častejšie. Ale vlhkosť vzduchu je veľmi vysoká a fakt je to tak, že stačí len krátky pobyt vonku a riadne sa potíte. Tento týždeň som plánovala, že si konečne prvýkrát vyžehlím vlasy, no zas z toho nič nebude. Tak uvidíme, či to pred odchodom ešte stihnem : )