pondelok, 22. septembra 2014

11. september 2014 - Etiópia vstupuje do Nového roku 2007

Môj článok „V Etiópii oslavujú Nový rok v septembri" bol uverejnený na blogu http://mondaeu.blog.sme.sk. Prečítať si ho môžete tu.

pondelok, 8. septembra 2014

O tom ako Etiópia napreduje aj vďaka migrantom

Môj článok „Etiópia napreduje aj vďaka migrantom“ o festivale diaspóry, ktorý sa konal v Mekelle na konci júla bol uverejnený na blogu http://mondaeu.blog.sme.sk. Prečítať si ho môžete tu

sobota, 6. septembra 2014

Druhá zastávka – škola v Maychew

/Napísané 27.8.2014/

Po šiestich týždňoch v Mekelle sme sa presunuli do Maychew (čítaj „Mačo“). Tri týždne strávené v tomto mestečku zbehli veľmi rýchlo. Tak rýchlo, že som nestíhala písať na blog. Mali sme pestrý program v Bethlehem Primary School Daughters of Charity. Dopoludnia sme učili angličtinu deti, popoludní učiteľov zo školy, učiteľky materskej škôlky a ďalšie zamestnankyne. Ja som učila ročníky 2-4, Majo 5-7. Popoludní ja dámy zo škôlky, Majo učiteľov a pani riaditeľku. 

Daughters of Charity pôsobia v Etiópii na štrnástich miestach. Do regiónu Tigray prišli v roku 1973 po vypuknutí humanitárnej krízy. V Tigrayi sú v Mekelle, v Alitene a v Maychew. Maychew je od roku 2004 ich najnovším pôsobiskom. Kvôli nedostatku príležitostí na vzdelávanie oslovili rodičia detí z Maychew biskupa v Adigrate. Biskup poveril Daughters of Charity, aby otvorili dom v Maychew. V roku 2005 založili materskú škôlku a následne v roku 2011 s podporou nemeckého Lions Club Limburg základnú školu Bethlehem Primary School.

V Maychew sme bývali v dome so sestrami. Areál Daughters of Charity je spojený s areálom katolíckej cirkvi, kde býva Abba Hagos. Zároveň je tam kaplnka, kde Abba slúži omše.  Lokálni toto miesto však poznajú podľa názvu Don Bosco. Počas hladomoru v 70. a 80. rokoch tu komunita Don Bosco distribuovala zasiahnutému obyvateľstvu jedlo. Drvivá väčšina obyvateľov Maychew je ortodoxných, malé percento tvoria moslimovia a katolíci sa dajú zrátať na prstoch jednej ruky. Okrem Abba Hagosa a 3 sestier prichádzajú na nedeľnú omšu ešte asi 4 veriaci.

Maychew je asi 36 000 mesto. Nachádza sa tu 9 základných škôl, pričom 6 je vládnych, 3 sú zriadené mimovládnymi inštitúciami. Okrem toho tu majú Technical College a Agricultural College. Pred nástupom do školy môžu deti absolvovať prípravu v materskej škole, avšak tie sú v meste iba 4, všetky z nich mimovládne.

Základnú školu Bethlehem Primary School navštevuje asi 350 detí v ročníkoch od 1-6. V jednej triede je 50 študentov. V septembri 2014 pôjdu šiestaci do 7. ročníka a sestry dúfajú, že budúci roku budú môcť otvoriť 8. ročník.  Bude to však závisieť aj od finančných možností. Dopyt po vzdelaní je veľký, no kvôli nízkym príjmom rodičov, nemôžu zvyšovať už aj teraz nízke poplatky. Zároveň deti z veľmi chudobných rodín majú odpustené školské poplatky. V škole učí 9 učiteľov.  

Počas troch augustových týždňov mali desiati najlepší študenti z každej triedy letný kurz angličtiny. Na to, že väčšina mojich študentov mala 7-9 rokov, ich angličtina bola na slušnej úrovni. Spelling im nerobil veľké problémy. Všetci chodili na hodiny so zošitmi a perami, čo tu nie je pravidlom. Bolo na nich vidieť, že sa radi učia.

Medzi dvoma hodinami sme mali polhodinovú prestávku. Dievčatá sa hrávali s kamienkami, skákali do výšky cez švihadlo alebo len tak tancovali. Asi v druhom týždni som im dala gumu na skákanie, ktorú som priniesla zo Slovenska. Pamätám si, že sme to mali veľmi rady, keď som bola na základnej škole. Spôsoby ako sme to zvykli skákať my som si veľmi nepamätala. Niečo som našla na internete a niečo mi ukázali dievčatá v projekte Abba Gebremichael v Mekelle. Avšak nemusela som mať žiadne obavy. Dievčatkám v Maychew stačilo dať gumu a už ju skákali spôsobmi, ktoré som ešte nevidela. Chlapci zas hrávali futbal, občas basketbal. Raz som si všimla ako dvaja z nich skákali na hlinenom futbalovom ihrisku mlynské kolá. Zabaviť sa dá rôznymi spôsobmi.

Materská škôlka bola síce zatvorená, no s jej učiteľkami som mala angličtinu a raz ma cez prestávku zobrali na prehliadku. V škôlke sú 4 triedy a v každej z nich je 45 dievčat a chlapcov. Každá trieda má učiteľku a asistentku učiteľky. V škôlke sa učí metódou Montessori. Rovnaký systém výučby využívajú Daughters of Chartiy aj v materských škôlkach v Mekelle a Alitene. „Najdôležitejším obdobím v živote nie je univerzitné štúdium, ale obdobie medzi narodením a šiestym rokom života,“ povedala Maria Montessori, podľa ktorej je metóda pomenovaná.

Ako som sa dozvedela, pred zápisom detí do ďalšieho školského roku, mnohí rodičia nocovali v blízkosti škôlky, aby zabezpečili miesto pre svoje deti. Montessori systém umožňuje deťom získať zručnosti do prvého ročníka. Učia sa základy matematiky, angličtiny, amharčiny, jazyka tigriňa, hygienické návyky, spievajú, tancujú, hrajú sa a získavajú sociálne zručnosti.

Aj počas vyučovania popoludní sme mali polhodinovú prestávku. Podával sa počas nej čierny čaj (veľmi chutný, osladený) a dabo (pečivo). Cez prestávku som sa rada rozprávala s pánom Abboyom Gebreselassie. Je to veľmi skromný, statočný a distingvovaný pán. Rozhovory s ním boli hlboké. Bol pravdepodobne už v dôchodkovom veku a momentálne bol v škole knihovníkom. Predtým pracoval ako jej riaditeľ. Vysvetlil nám, že v istom momente ho nahradila súčasná riaditeľka, ktorá mala vládou požadované vzdelanie na túto pozíciu. Abboy vo svojej mladosti nemohol získať vzdelanie, aké by si želal, no je rozhľadený vo všetkých smeroch a sleduje aktuálne dianie vo svete. Vzdelanie doprial ho všetkým svojim piatim deťom, ktoré ukončili alebo študujú na vysokých školách. 

Abboy toho prežil veľa. Ako som sa raz dozvedela od sestier, počas režimu Derg strávil 8 rokov vo väzení. V rozhovore o tomto období mi to nespomenul. Rozprával však, že to bola veľmi krutá doba. V tom čase mal 26 rokov. „Každého, kto mal iný názor prenasledovali. Mladých verbovali, aby šli bojovať. Vzdelanie bolo až druhoradé“, povedal. I keď som komunistický režim v Československu našťastie nezažila, počas jeho rozprávania som videla veľa paralel a spomenula som si na Silva Krčméryho, či Antona Neuwirta.

Čas v Maychew mi bude chýbať. Napriek chladnému počasiu počas prvých dní mi toto na prvý pohľad vidiecke prostredie učarovalo. Škola na okraji mesta, výhľad na horu Bokra, odkiaľ sme Maychew videli z výšky, v pozadí najvyšší vrch regiónu Tigray „Cibet“, ako ho volajú lokálni, poľná, niekedy zablatená, cesta do školy, školské ihrisko plné usmievavých detí, varenie a umývanie riadov so sestrami Adony a Tsege, rozhovory s Abbom Hagosom, milí zamestnanci internetovej kaviarne, predavači kaktusov, sobotný trh plný čerstvého ovocia a zeleniny, podania rúk len tak na ulici. Do videnia Maychew.


nedeľa, 3. augusta 2014

S internetom dobre, bez neho niekedy lepšie

/Napísané 3.8.2014/

Nedeľa je obyčajne dňom, kedy chodievam na internet zavolať domov cez Skype, odpísať kamarátom, známym a kolegom na maily, zistiť, čo je nové doma a vo svete. V Mekelle sme mali internet najčastejšie v internetovej kaviarni. V tej prvej bol veľmi pomalý a ledva sa mi za pol hodinu stihol načítať Gmail. Potom sme našli lepšiu, kde sa dalo aj tlačiť a inernet bol celkom rýchly. Maily som si väčšinou pripravila doma vo Worde a potom som ich iba z kľúča skopírovala a poslala. Asi po týždni, či dvoch mi došlo, že väčšina počítačov v internetových kaviarňach a aj v počítačovej miestnosti, kde sme deti učili informatiku, bola zavírených. Teda aj môj kľúč a počítač chytili vírus. Kľúč som si kúpila nový a dokumenty sa mi našťastie podarilo zachrániť. Jeden kľúč mám teraz vyhradený na „riskantné“ používanie a pravidelne ho formátujem, teda väčšinou mi ho formátuje Majo. Ten druhý, kde mám uložené dokumenty, radšej nepoužívam. Do počítača sa mi po pár týždňoch, keď som chytila rýchlejší internet, podarilo stiahnuť nový antivírusový program a priebežne liečim nové vírusy. Po návrate sa teším na návštevu kamaráta, ktorý sa vyzná v počítačoch. : )

Írsky dobrovoľník Patrick nám odporučil radšej chodiť s vlastným počítačom na Wifi. A ukázal nám aj kam. Tak som zo začiatku pred obedom zvykla zájsť do Hotela Axum alebo inokedy podvečer do reštaurácie Sabisa, ktorá bola 5 minút chôdzou od nášho domu. V projekte internet dosť často vypadával, no aj tak sme najviac času trávili na hodinách s deťmi, takže som len občas stihla poslať pár mailov alebo hodiť niečo na Facebook.

Pamätám si jedno nedeľné popoludnie, kedy som šla na internet do Sabisy. Prišla som tam tesne pred búrkou, no internet práve nešiel. Lialo asi 2 hodiny, tak som si aspoň offline predpripravila maily a popočúvala dobrú hudbu, keď ju bolo počuť kvôli dažďu. : ) Potom keď prestalo liať som sa premiestnila do inej internetovej kaviarne a šla zavolať domov cez Skype. Na väčšine počítačov Skype nefungoval a tak ma pani z kaviarne posadila k svojmu notebooku a mohla som volať.  Bolo to milé gesto. Keď som skončila, premiestnila som sa domov a takmer hneď ako som došla, začalo opäť pršať. Bolo to dobré načasovanie. : )

Asi 2 týždne pred odchodom z Mekelle, kedy som už aj tak nemala veľa času chodiť na internet, som zistila, že do kaviarní môžeme chodiť aj s vlastným počítačom a k nemu si pripojíme kábel. Ku koncu som to využívala, najmä ráno pri tlači materiálov na hodiny angličtiny. Zo svojho PC som si dokumenty poslala na Gmail a potom som Gmail otvorila na počítači v kaviarni a dala to vytlačiť. Trochu komplikovaný proces, no je to celkom praktické riešenie, ako sa vyhnúť vírusom. : )

Občas si na internete pozriem, čo sa deje vo svete. Niekedy si to všimnem vďaka postom mojich kamarátov na Facebooku, inokedy si prečítam zahraničné správy. V tých domácich slovenských ma politické intrigy a vzájomné útoky strán pravdu povediac už nezaujímajú.

Moje zahraničné cesty si pamätám aj podľa toho, čo sa práve deje vo svete. Keď som v lete v roku 2006 brigádovala v Rakúsku, pamätám si, že práve v tom čase vypukol konflikt medzi Izrealom a Libanonom. Počas Erasmu v Nemecku v roku 2008 začínala svetová hospodárska kríza, ktorá v podstate trvá dodnes. V roku 2009, keď sme boli dobrovoľníčiť v Indii sa práve šírila prasacia chrípka. V roku 2010, keď som bola na stáži v Bruseli práve chrlila popol sopka z Islandu a tak som sa bála, či stihnem doletieť domov na štátnice. V tom čase zároveň spadlo Poľské lietadlo pri Smolensku. V roku 2011 po mojom návrate z Ruska, spadlo lietadlo s hokejistami pri Jaroslavli,  kde som bola asi mesiac predtým.

Keď sme sa pred pár týždňami cestou do Lalibely zastavili na obed, v reštaurácii som chytila Wifi a zamrazilo ma, keď som sa dočítala, že Izrael a Palestína opäť bojujú. Rovnako som ostala v šoku, keď som sa jedno piatkové popoludnie na internete dočítala dočítala, že deň predtým na Ukrajine zostrelili malajzijské lietadlo. Aj bombové útoky v Keni, kde sú ďalší traja dobrovoľníci eRka (našťastie na iných miestach) i ebola vo západnej Afrike sa mi budú spájať s týmto pobytom v Etiópii.

V piatok sme prišli do Maychew. Je to mestečko, ktoré má asi 35 000 obyvateľov, no na pohľad vyzerá skôr ako veľká dedina. Zo začiatku nám nikto nevedel povedať, či tu internet vôbec je. Našťastie je. Sú tu asi 2 internetové kaviarne. Jednu sme už aj vyskúšali a bol hádam najrýchlejší od príchodu do Etiópie.

Koniec koncov som však rada, že tu internet nemám doma bežne dostupný. Čas, ktorého tu aj tak nie je nazvyš, tak trávim príjemnejším spôsobom. Okrem práce v projektoch s deťmi, trávim čas stretávaním sa a rozhovormi ľuďmi, občas sa učím amharčinu, čítam, píšem offline, rozmýšľam. V priemere možno štyri hodiny internetu týždenne sú tak viac ako dosť.

pondelok, 21. júla 2014

Ďalší víkend za nami

/Napísané 20.7.2014/

Svadba v Etiópii
Je nedeľa večer. Opäť si hovorím, že víkend zbehol rýchlo. Neviem, či rýchlejšie ako víkendy v Bratislave za posledný rok, kedy som si hádam každú nedeľu večer uvedomila, že je po víkende, no každopádne o pár hodín tu máme nový týždeň. Moje pôvodne pracovné plány sa zmenili, keďže v sobotu sa konala svadba, na ktorú boli pozvaní všetci z nášho domu. Vydávala sa sesternica jednej zo sestier a teda automaticky boli pozvané zvyšné sestry a aj my, ferendži.

Na rozdiel od nášho zvyku, že svadby sa konajú zväčša v sobotu poobede, táto sa konala v sobotu ráno o pol 7, respektíve začala sa o 7 (teda o 1 etiópskeho času, ale o tom niekedy nabudúce). Svadby sa inak môžu konať aj v iné dni. Dnes sme cestou z mesta tiež jednu videli. Omša mala podobný priebeh ako u nás. Trvala o čosi dlhšie, necelé dve hodiny. Po omši sa v kostole a pred kostolom fotili mladomanželia so svadobčanmi. Podobne ako na Vikinej svadbe, ktorú som stihla dva dni pred odchodom do Etiópie, aj na tejto boli družičky v rovnakých šatách a družbovia v rovnakých kravatách.

O 12 sme boli pozvaní na obed, ktorý sa ale začal o pol 2, čo mi padlo vhod, lebo som sa akurát stihla vrátiť od kaderníčky. Svadba tak pokračovala obedom. Oslava sa konala v reštaurácii na konci mesta. Mladomanželia sedeli v čele miestnosti spolu s družičkami a družbami. Družičky po strane nevesty, družbovia po strane ženícha. Jedlo si nabrali najprv oni, potom zvyšní svadobčania. Nasledovalo tancovanie. Najprv družičky a družbovia, potom spolu príbuzní nevesty, nasledovali príbuzní ženícha a potom ako sa všetci vystriedali, začali tancovať nevesta so ženíchom spolu s družičkami a družbami. Podľa tradície, aby mali všetkého v hojnosti, tancovali „oblepení“ stovkami birrov. Utkvelo mi v pamäti, že keď tancovali príbuzní, boli tam hádam všetci, pravdepodobne bez ohľadu na to, či si mysleli, že vedia tancovať, alebo nie. Teda klobúk dole. My sme odišli skôr, no svadba sa vraj konala do 7 večera, potom sa hostia postupne rozišli.

Nanešťastie počas môjho pobytu v Etiópii zmeškám tri svadby mojich blízkych kamarátok. Annelies, Belgičanka, moja spolubývajúca v Indii, sa vydala prvý júlový týždeň. Zuzka a Rado sa budú brať v auguste a Lucia začiatkom septembra. No dohodli sme sa, že skúsime vymyslieť nejaký Skype prenos, alebo minimálne budem prítomná myšlienkami, ako na svadbe Annie, kedy sme zároveň tu v Mekelle pozerali zápas Belgicko – Argentína. Belgicko prehralo, čo hádam znamená, že Annie a Tom budú mať veľmi veľa šťastia v láske.

Detský sen
Keďže jednu tretinu nášho pobytu máme už za nami a celkom to letí, v sobotu som konečne zašla ku kaderníčke. Dohodla mi ju sestra Lemlem. Cege bola veľmi šikovná a zvládla to za približne dve a pol hodiny. Na hlave mám tak okolo 100 copikov. Keď som bola malá, mamka mi zvykla robiť copiky, ale nechávala som si ich iba na noc a bolo ich okolo 15. Pamätám si ako mi raz kamoška Iva cez letné prázdniny urobila podobné copiky ako mám teraz. Nechala som si ich asi dva dni. Ive to zabralo zopár hodín a ku koncu sme to trochu vzdávali, no splnil sa mi detský sen. A tentokrát sa mi splnil skutočne. Nie žeby som nemala iné detské sny, no tento je autentický a rada sa teším z maličkostí. : ) Za dva týždne, ktoré nám ostávajú v Mekelle by som ešte u Cege chcela vyskúšať ďalšie štýly.

Zo zahraničia pre príbuzných
Počas toho ako mi Cege robila účes som sa dozvedela, že má brata v Izraeli. Nie je to pravidlom u každej rodiny, no už som stretla viacerých ľudí, ktorí majú príbuzných v zahraničí. Často je to Saudská Arábia, či Izrael. Tí šťastnejší sa dostanú do Európy, či do USA. Počas prvých dní v Mekelle nám Michael (PR zamestnanec v projekte Abba Gebremichael) cestou okolo „vilovej“ štvrti hovoril, že sú to po väčšine domy, ktoré postavili práve príbuzní z diaspóry v rôznych krajinách: Saudská Arábia, Izrael, Dubaj, USA, Austrália, Nemecko, Švédsko atď. Práve títo príbuzní posielajú domov časť financií, ktoré zarobia a pomáhajú tak svojim rodinám.  

Obyčajné, neobyčajné stretnutia
Dnes sme so sestrou Lemlem zašli do mesta kúpiť nejaké ovocie a zeleninu na obed a večeru. Chodieva väčšinou do toho istého obchodu. Robí v ňom dievča, ktoré chodilo do projektu Abba Gebremichael. Aj ona mala dve sestry, ktoré už niekoľko rokov žijú v Rakúsku. Jedna sa vydala za Rakúšana a druhá tam šla študovať. Bolo tak ľahšie ako obyčajne vysvetliť, kde sa nachádza Slovensko. Zdržali sme sa dobrú pol hodinu, nakúpili okrem iného mangá a zeleno-žlté pomaranče. Na rozlúčku nám prihodila zopár citrónov zdarma a darovala mi aj sladkú tyčinku.

Včera nám sestra Desta ukázala „ferendži“ supermarket, teda obchod, kde je dostať aj „európske“ potraviny. Po prvýkrát odkedy som tu, som si kúpila chipsy. Boli vyrobené v Malajzii s použitím palmového oleja, no človek tu veľmi nemá na výber. Potom sme zašli do internetovej kaviarne, ktorú si otvorila tiež jedna dievčina z projektu, zviazať materiály, z ktorých sa sestra Desta učila na skúšku (študuje na college zdravotníctvo). Aj takýmto spôsobom sa snažia podporovať bývalých beneficientov projektu.

Okrem toho je to milé, keď človek chodí nakupovať na to isté miesto a môže prehodiť s ľuďmi pár slov. Ránami si zvyknem kupovať vodu v obchodíku blízko projektu a tak využijem mojich pár amharskych fráz a opýtam sa pani ako sa má. Niekedy tam je jej dcéra, asi piatačka, tak s ňou radšej po anglicky. Alebo si občas zájdem kúpiť tyčinku Mars do toho istého obchodu cestou do internetovej kaviarne, v ktorej obyčajne tlačím alebo prefocujem materiály na hodiny angličtiny. Niekedy stačí málo a pri stretnutí milých ľudí, podaní si rúk, vymenení si pár fráz, či úsmevov je deň krajší.

utorok, 15. júla 2014

Máš pekný úsmev, skús ho rozdať

/Napísané: 14.7.2014/

Každý deň je svojim spôsobom podobný, no zároveň so sebou prináša niečo nové. Náš šofér Robel má dnes i zajtra dovolenku, a tak som ráno šla peši. Trvá to nejakých 20 minút a je to celkom príjemná prechádzka. Cestou som sa zastavila v papiernictve a kúpila pre deti nové perá. Väčšina z nich totižto pero nemá a keď ho nemajú, cez hodinu tak nemajú čím písať a nedávajú pozor. Je to teda obojstranná (alebo až trojstranná) výhoda. Oni majú čím písať, ja neprídem o hlasivky (a ďalšie deti sa tiež niečo naučia). Pred papiernictvom sa mi prihovorilo dievčatko, ktoré sedelo poblíž. Vošla so mnou do papiernictva, zoznámili sme sa a počkala ma, kým nakúpim. Predavačka mi nemala vydať a keďže som nemala drobné, s úsmevom zbehla do vedľajšieho obchodu, kde si peniaze rozmenila. Podobnú situáciu som zažila viackrát na Slovensku, a bola som to vždy ja, ako zákazníčka, kto musel ísť zmeniť si peniaze, alebo odísť. A to ani nehovorím, ako sa tvárila daná slovenská predavačka.

Dievčatko chcelo, aby som mu dala jedno pero, no keďže mala pred obchodom ešte aspoň ďalších dvoch kamarátov a pred mnou bola ešte polovica cesty, zdvorilo som odmietla. Milo sme sa rozlúčili, s ňou i s predavačkou a pokračovala som v ceste. Ráno mi tak prinieslo dva úprimné úsmevy.

Vedľa areálu Daughters of Charity, kde pracujeme, je knižnica a študovňa, ktoré slúžia aj ako centrum voľného času. Patrí to pod Vincentínov a momentálne tam pôsobia traja dobrovoľníci z Írska, ktorí vedú mesačný prázdninový tábor. Majú o dosť menšie deti ako my, a ráno ich stretávame cestou do nášho projektu. Dnes sa mi prihovorili štyria chlapci vo veku asi 8 rokov. Opäť chceli perá. Vysvitlo, že iba jeden z nich ho nemal a tak som mu ho darovala. Ráno som ich totižto kúpila 10. Potom chceli pero aj tí ďalší. No dohodli sme sa, že na dnes iba jedno. Neviem, čím to je, no pero je tu veľmi veľká vzácnosť. Ak od vás deti niečo chcú na ulici, väčšina z nich povie skôr „give me pen“ (daj mi pero) ako „give me money“ (daj mi peniaze).

Ako obyčajne, ani dnes väčšina detí v mojej triede nemala perá. Rozdala som im teda všetky, ktoré som nakúpila a pridala ešte zo tri moje, s tým, že po hodine mi ich vrátia. A tak sa aj stalo. Mám pocit, že už začínajú chápať ako v angličtine funguje prítomný jednoduchý a prítomný priebehový čas. Dnes som mala po dlhom čase na hodine aj Bruka. Posledné týždne nechodil, lebo mal brigádu - nejakú manuálnu prácu s oknami. Je v 8. triede, no vyzerá staršie, má celkom dobrú angličtinu a pekný úsmev.

Pred hodinou mi jedna žiačka, Negsti, len tak darovala červenú ružičku a po hodine chalan z vedľajšej triedy, Filmon, loďku z papiera a v nej lupienky oranžovej ruže. Neviem, čím to je, no napadlo mi, že možno dátumom v kalendári, 14.7.2014. Žeby etiópsky Valentín? Ďakujem

Daughters of Charity

/Napísané: 10.7.2014/

Daughters of Charity v Mekelle
O projektoch Daughters of Charity sa dozvedáme postupne bližšie informácie. Oboznámila nás s nimi Sr. Medhin, a jedného  dňa nás po nich v skratke previedol írsky dobrovoľník Patrick.

V Mekelle majú Daughters of Charity niekoľko úspešných a dlhodobých projektov. Patrí medzi ne už spomínaný projekt Abba Gebremichael pre deti v zložitých situáciách. Funguje od roku 1993 a od roku 2008 je v súčasných priestoroch. Pôvodne do projektu brali iba chlapcov ulice, no neskôr od roku 2003 začali prijímať aj dievčatá. Areál pozostáva z haly, kde majú deti kultúrne podujatia, jedálne, kuchyne, počítačovej miestnosti, miestností, kde majú hudobný a ďalšie krúžky, umyvární a internátnych izieb, ktoré však využívajú iba v prípade núdze. Snažia sa totižto podporovať, aby deti bývali vo svojich rodinách, resp. so svojimi príbuznými, napriek tomu, že to nie sú podmienky, na ktoré sme zvyknutí my na Slovensku. Okrem toho sa v areáli nachádzajú aj kancelárske priestory pre celý „Coordination Office“ Daughters of Charity.  O projekte som písala viac v predchádzajúcom príspevku a keďže pôsobíme práve v rámci neho, budem o ňom postupne písať viac.

Ďalším projektom, ktorý prevádzkujú Daughters of Charity je klinika. V rámci nej sa venujú trom druhom činností: liečenie a poradenstvo pre HIV-pozitívnych pacientov (vrátane tréningov venujúcich sa zabezpečeniu si živobytia), liečenie detí do 5 rokov, ktoré trpia na podvýživu a zároveň poskytujú všeobecné poradenstvo. Na klinike pracuje asi 14 zamestnancov. Sú medzi nimi viaceré sestry, ktoré majú kvalifikáciu takmer na úrovni lekárov a raz do týždňa chodí do centra spomínaná doktorka Emer z Írska (po zvyšné dni pracuje v nemocnici v Mekelle).

Okrem toho majú Daughters of Charity materskú škôlku pre deti z okolia. Vyučujú tam Montessoriho metódou. Napriek tomu, že sú katolíckou komunitou, pri prijímaní detí, či už do škôlky alebo ďalších projektov náboženstvo nezohráva úlohu a tak sú v škôlke okrem katolíckych detí, aj ortodoxné a moslimské. Celkovo je tam asi 170 detí a v jednej triede je ich okolo 35. Mali sme možnosť nakuknúť do jednej z nich a vidieť disciplinovanosť detí. V pozore nás privítali spevom a riekankami.

V rovnakom areáli sa nachádzajú ďalšie dva projekty. Jeden sa venuje ženám a organizujú v rámci neho tréningy pre ženy, ktoré zlepšujú ich schopnosti v oblasti vyšívania či šitia. Výrobky im zároveň zabezpečujú príjem. Ďalší kurz je zameraný na varenie. Päť mesiacov sa školia v projekte a jeden mesiac absolvujú prax v hoteli. Kurzy sú organizované v malých skupinkách a tak majú všetky ženy možnosť vyskúšať si nadobudnuté vedomosti v praxi, čo nie je jednoduché na iných kurzoch, kde je viac ako 60 účastníkov.

V rámci očnej kliniky poskytujú bežné ošetrenie súvisiace s ochorením očí. Okrem toho sem pravidelne na 2-3 týždne prichádzajú lekári zo Španielska, ktorí vykonávajú operácie pre ľudí, ktorí trpia poruchami zraku (častokrát vôbec nevidia). Jeden lekár vykoná denne asi 10 operácií (operujú dvaja, čiže denne navrátia zrak asi 20 pacientom). Pred ich príchodom idú lokálni zamestnanci kliniky do vidieckych oblastí mimo Mekelle a vyhľadávajú pacientov, ktorí majú poranené oči. Je to v dôsledku prašného prostredia. Len z toho, čo mi hovoril Patrick, v dôsledku prachu a piesku sa im prevrátia viečka a nevidia. Za pol hodinovú operáciu im tak španielski lekári prinavrátia zrak. Zároveň so sebou prinášajú potrebné lieky, ktoré nie je dostať v Mekelle.

Neďaleko od miesta, kde bývame vedú Daughters of Charity internát pre dievčatá z vidieckych oblastí. Volá sa Emmaus Hostel for Girls. Hneď na druhý deň po našom príchode do Mekelle nás pozvali na kávu, čo bolo samozrejme spojené s ceremóniu prípravy kávy. Sedeli sme vonku pod mangovníkom. Bolo to zároveň prvýkrát, kedy som videla mangovník a zároveň som sa teda dozvedela, že mangá rastú na takýchto stromoch. Trochu mi pripomínal náš orech, ktorý sme niekedy mali na záhrade, no bol o niečo hustejší. Dievčatá pochádzajú z vidieckych oblastí v regióne Tigray a sú z ekonomicky a sociálne slabších rodín. Ak by nebývali na tomto internáte, s veľkou pravdepodobnosťou by nenavštevovali 11. a 12. triedu a neskôr ani vysokú školu. Na internáte býva ročne okolo 20 dievčat. Ak sú po skončení 12. triedy prijaté na univerzitu, opúšťajú tento internát a presťahujú sa do univerzitného campusu. Okrem toho, že chodia do školy, majú na internáte zabezpečenú stravu, potrebnú lekársku starostlivosť a zúčastňujú sa na živote komunity Daughters of Charity, či už vypomáhaním v kuchyni alebo na ďalších aktivitách. Sestry im zároveň poskytujú potrebnú duchovnú podporu a dievčatá tak v priebehu roka osobnostne rastú.   

Sestry Daughters of Charity okrem toho pomáhajú starým ľuďom a ľuďom s postihnutím, ktorí sú na okraji spoločnosti. Raz mesačne dostávajú malý príspevok na zlepšenie svojej situácie.

V súčasnosti sú hlavnými donormi Daughters of Charity organizácie SCIAF (Škótsko), Trocaire (Írsko), CAFOD (Anglicko) a nemecká charita a ďalší donori, jednotlivci, bývalí dobrovoľníci.

Okrem Mekelle pôsobia Daughters of Charity v regióne Tigray aj v Maychew, Adigrate a Alitene, kde prevádzkujú podobné projekty. V minulosti pracovali aj s väzňami.

Doteraz som si cestou po Mekelle všimla, že tu pôsobia aj ďalšie organizácie: World Vision, CONCERN, Save the Children, Lekári bez hraníc, Červený kríž, WFP, UNICEF, UNHCR (v okolí Mekelle je niekoľko utečeneckých táborov), komunity Dona Bosco, Matky Terezy, sv. Anny a určite aj mnohé ďalšie lokálne i zahraničné organizácie.

O poslaní, histórii a súčasnosti Daughters of Charity
Daughters of Charity patria k Vincentínom, ktorých zakladateľom bol sv. Vincent de Paul (Komunita Vincenta de Paul sa napríklad v Bratislave venuje práci s ľuďmi bez domova). Zakladateľkou Daughters of Charity bola sv. Lujza v 17. storočí vo Francúzsku. V tom čase sa starali o tých najchudobnejších z chudobných a pomenovanie Daughters of Charity im dali oni samotní. V súčasnosti pôsobia Daughters of Charity v 91 krajinách a majú 18 000 - 19 000 členiek. V Európe je to však staršia generácia vo veku okolo 70 rokov. Hlavným poslaním Daughters of Charity je slúžiť Kristovi službou chudobným. Pričom ide o fyzickú i duchovnú stránku. Od roku 1927 sú Daugthers of Charity v Etiópii. Aktuálne je v ich komunite 64 sestier a pôsobia na 14 miestach v oblasti vzdelávania, zdravotníctva a sociálneho rozvoja. V roku 1973 prišli na sever do regiónu Tigray a to práve kvôli hladomoru, ktorý v tom čase vypukol. V regióne Tigray sú teraz na 4 miestach: v Mekelle, Alitene, Maychew a v Adigrate (sídlo diecézy) a vedú 11 projektov (zdravotné kliniky, programy pre zlepšovanie postavenia žien, materské škôlky, internáty pre dievčatá, projekt pre deti v zložitých situáciách, pre starších ľudí a ľudí s postihnutím).