Hlavnym dovodom preco som v Indii je rozvojova staz. Som tu cez AIESEC a pracujem v neziskovej organizacii, ktora sa vola SIDART www.sidartngo.org. Robit som zacala tyzden po mojom prichode do Indie, po navrate z Himalaji. Bolo to presne 6. jula. Teraz mi bezi uz treti tyzden v praci a ostavam tu robit spolu 8 tyzdnov, cize do konca augusta. Od 1. augusta do 9. augusta by som chcela ist do Nepalu a 10. septembra letim naspat na Slovensko.
I ked som pocas tych troch tyzdnov este stale nezistila kolko ludi v SIDARTe pracuje, zda sa mi, ze je to pomerne mala neziskova organizacia, no napriek tomu robi vela roznych aktivit. Nasou sefkou je Pramila, pricom ona nie je riaditelkou, ale jej poziciou je Honorary Advisor. Pramila ma asi okolo 42 rokov, ma dve deti, manzela a dost vela sluzobnikov. Organizacia SIDART je priamo v jej dome. Pani Pramilu volame Pramilamam. To mam je naznak ucty v Indii. Cize ak niekto povie niecie meno a da k tomu mam, vyjadruje tym respekt. Vcera som si inak v obchode vsimla, ze nas predavaci oslovovali mam. Mile no… Takze okrem Pramily tu robi este Mr. Tiwari, ktory je Office Manager. Na zaciatku, ked som sem prisla sme tu boli spolu 4 stazistky. Shazia (Kanadanka pakistansko-punjabskeho povodu), Kelsey (USA), Sarah (Kanada) a ja. Minuly tyzden vsak Kelsey a Sarah odisli. Kelsey skoncila tyzden skor, lebo chcela ist este cestovat a Sarah sa musela vratit domov kvoli rodinnym veciam. Takze teraz som tu len ja a Shazia. Pricom Shazia vcera nedosla, lebo cez vikend nieco zjedla a sa citi velmi zle, takze teraz som tu sama. Okrem nas tu robi este Kumud- starsia pani, ktora je ale castejsie vo fielde ako v office. Ale ked je tu, tak s nou spolupracujem vascinou ja. Kumud velmi nevie po anglicky, ale tak dohovorit sa vieme. Stazistka Shazia vsak hovori po hindsky, takze prinajhorsom mi trochu pretlmoci. Sem-tam sa tu objavi este jedna uctovnicka a este jedno dievca- Ashu. Ale tie su tu fakt len obcas. Takze to je nase zlozenie. Ale zda sa mi, ze okrem nas robi pre SIDART aj niekolko dobrovolnikov, zopar studentov a externych spolupracovnikov.
Pracu zacim o 9.00 rano. Takze z domu chodim o 8.40, o 8.45 si beriem riksu a o 9.00 som na mieste. Robim 8 hodin denne, cize do 17.00. Ale niekedy sa to trochu pretiahne. Obednajsiu prestavku mame pol hodinu medzi 12.30 a 14.00. (V Indii je inak casovy posun o 3.5 hodiny viac oproti stredoeuropskemu casu). Ako som uz spominala, office je dome Pramily. Dole mame kancelariu my stazisti, Mr. Tiwari, Kumud a Ashu. Je tu 5 pocitacov s internetom a ventilatory, co sa v takychto horucavach celkom zide. No v poseldom case nastastie nie az tak horuco a takmer kazdy den trochu zaprsi. Monzun uz dosiel. Pramilamam ma kancelariu hore. Fungujeme tu na takom principe, ze kazdy stazista ma svoj zosit, ktory stoji u nej hore a rano, ked prideme do prace si ponho musime ist a ona nam povie, co mame robit pocas dna. Dole aj hore su telefony, takze ak nieco chce Pramilamam alebo my, tak si zavolame a vybehneme hore. Taktiez pred odchodom z prace jej musime ist hore povedat, co sme urobili pocas poslednych hodin a zosit nechame v jej kancelarii. Pramilamam vyzera byt dost prisna a skusena, takze voci nej mame respekt. Myslim, ze v minulosti robila pre UNICEF a vladu, takze sa v problematike rozvoja vyzna dost dobre.
V SIDARTe teraz pracujem hlavne na troch projektoch. Jeden sa tyka zalozenia Resource Centra pre obcianske vzdelavanie. Pramilamam chce predlozit projekt na ziskanie financii na vybudovanie tohto centra a na jeho prevadzku pocas piatich rokov. Ja mam na starosti hlavne rozpocet, co je trochu komplikovane, kedze nemam az taky prehlad o cenach v Indii. No jej manzel by mi s tym mal v najblizsom case pomoct. Ale netrufam si povedat, kedy to asi bude, lebo Indovia maju o dost ine ponimanie casu : )
Dalsi projekt sa tyka sirenia osvety o prevencii HIV/AIDS. Tento projekt je fakt zaujimavy a myslim, ze ma aj pozitiny dopad na cielovu skupinu. Projekt sa zacal minuly september a prebieha takou formou, ze umelci, ktori su vlastne obycaji ludia, vyskoleni na hranie predstaveni, predvadzaju na ulici hry, ktorych obsah sa tyka prevencie AIDS. Mame 4 druhy predstaveni. Vsetky z nich su typickym rajastanskym druhom ludoveho umenia. Volaju sa Kathputli, Bhopa show, Kachi godi a Nukad natak. Vacsinou sa v nich spieva a hra na nejaky hudobny nastroj, Kathputli je babkove divadlo a v Kachi godi pouzivaju takeho velkeho kona. Teda jeden herec je akokeby prezleceny za kona. Tieto predstavenia trvaju asi pol hodinu. Stale sa to odohrava v roznych castiach Jaipuru a za mesiac je v priemere 30 predstaveni. Bola som sa na jednom pozriet a bolo to celkom zaujimave. Popri tom tam herci rozdavaju informacne letaky o AIDS a dotaznik.
No a treti projekt, na ktorom robim sa vola Teach India. Je to v spolupraci s indickymi novinami The Times of India. V tomto projekte sa The Times of India snazia spojit neziskovky a skoly, v ktorych budu dobrovlnici ucit deti rozne predmety. Teraz v sobotu budeme vyberat dobrovnikov.
Toto su aktivity, na ktorych robim ja. No hlavnou viziou SIDARTu je empowerment (akesi posilnovanie) zien v splocnosti. K tomu robime pre zeny v dedinach rozne treningy zamerane na to, aby si uvedomili, ze aj ony maju v spolocnosti urcite prava, a aby sa viac politicky angazovali. V ramci tohto projektu organizujeme 28. jula velku konferenciu, takze o tom napisem nabuduce.
utorok 21. júla 2009
pondelok 20. júla 2009
Uz takmer mesiac v Indii
Čas tu letí presne tak rýchlo (hmm, ak nie rychlejsie) ako mi letel doteraz a 3 týždne strávené v Indii sú za mnou. Pred odchodom do Indie mi ľudia hovorili, že India je krajinou to love or to hate. Pre mňa je to zatiaľ tá prvá možnosť : )
Má síce veľa nedostatkov a niektoré veci mi trochu lezú na nervy, ale tak to je India...
Najotravnejšie je asi dohadovanie sa s rikšármi a indický pracovný štýl má tiež svoje chybičky krásy.
Taký najhorší zážitok s rikšou bol asi predminulý štvrtok. Išla som si ráno v pohodičke z domu a o 8,45 sme sa mali s druhou stážistkou, ktorá mala prísť s rikšárom, stretnúť pri Jaipur Hospital. Ja som tam bola asi už o 8,40 a tak som si čakala kým prídu. Keďže dlho neprichádzali a Sarah, ktorá mala ísť so mnou nemala mobil, tak som sa asi po 15 minútach čakania rozhodla, že si stopnem inú rikšu. Obyčajne ich býva na ulici na strašne veľa a každý sa predbieha, aby si zarobil... No v tento deň tomu tak nebolo. Na ulici som široko ďaleko videla len 3 rikše, tak som teda oslovila jedného rikšára po druhom, no buď mi ponúkali najnižšiu cenu 100 rupií, čo je o 30 viac ako platím obyčajne alebo ma vôbec nechceli odviesť... Tak som chodila z jednej strany ulice na druhu a zúfalo som hľadala rikšára. Okolo stojaci ľudia si to všimli, a tak sa ku mne po čase prihovoril starší pán, či mi môže pomôcť. Nakoniec mi našiel rikšára, ktorý bol ochotný odviesť ma za 100 rupií. Pričom hovoril, že jeho auto je pokazené, či také čosi, no neostávalo mi nič iné ako sadnúť a ísť. Bolo totižto už 9 hodín, čiže začiatok môjho pracovného času. Takže sme vyrazili a asi po 5 minútach cesty sme došli na jednu križovatku, kde sa oproti nám rozbehli nejakí rikšári a naša rikša musela zastaviť. Vtedy som pochopila, že v tento štvrtok bol štrajk rikšárov, a preto ich na ceste vôbec nebolo vidieť. Hneď nato ku mne pribehli nejakí iní rikšári a hovorili mi, aby som išla bike rikšou. Neostávalo mi nič iné ako sadnúť a ísť. Cesta, ktorá mi obyčajne trvá 10- 15 minút sa tak pretiahla na hodinu. Rikšári totižto nepoznajú všetky ulice a tak sme blúdili hore dole a každý nás odkazoval na iný smer. No po hodine sa to predsa len podarilo, ale do práce som tým prišla o hodinu neskôr a Sarah, ktorá mala prísť o 8,45 po mňa aj s rikšárom, došla asi o pol hodinu po mne, lebo náš rikšár pravdepodobne tiež štrajkoval.
Po tom ako Sarah ukončila stáž som minulý týždeň chodievala sama s rikšárom za 140 rupií tam aj späť. No dnes sa mi podarilo dobaviť si iného, len za 100 rupií. Chcela som to síce zjednať na ešte nižšiu cenu, no po 10 minútach dohadovania sa som to vzdala. Možno nabudúce : )
Moje postrehy
O Indii koluju famy, ze tu normalne toalety neupozivaju. Nie je tomu celkom tak. Teda, vo vacsine pripadov tu maju WC-dieru, ale v restauraciach alebo v lepsich domoch maju klasicke WC ako v Europe. U nas v dome mame aj aj. Stazisti pouzivaju to europske WC a domaci dieru : ) Pravdou vsak je to, ze Indovia nepouzivaju toaletny papier. Takze asi si viete predstavit, co po pouziti WC pouziju. Ale v takom McDonalde alebo Pizzi Hut najdete aj toaletak. Tiez ho obvykle nie je dostat v obycajnych obchodoch na ulici, ale len vo vascich supermarketoch a kedze je to luxusny tovar, aj cena je taka…
Doma, ale aj v restauraciach jedia obycajne bez priboru. Pomahaju si pritom vacsinou uz spominanou capatou. Minule, ked sme prisli do takej lepsej restuaracie, mali sme na stole pribor. No hned ako sme si objednali, nam ho casnik siel vziat. Tak sme ho radsej zastavili a pekne krasne sme jedli priborom : )
Ked som uz spminala tu Pizzu Hut, prvy krat, ked sme tam prisli, sme boli dost prekvapeni. Pred vstupom stal jeden casnik a zapisoval si poradovnik ludi, kedze to tam bolo uplne plne. Tak sme sa zapisali aj my a museli sme cakat asi pol hodinu, kym sme sa vobec dostali dnu. Takze po pol hodine sme sa vratali a mohli sme si konecne sadnut a objednat. Tato Pizza Hut bola vo velkom shopping centre a bolo to myslim, ze v nedelu vecer okolo 9, takze asi kvoli tomu tam bolo tak vela ludi. A takou odlisnostou oproti Slovensku je, ze na ucte v restauraciach maju vzdy poplatok za obsluhu, takze sprepitne sa asi nenechava.
India nie je az taka chudobna ako som si myslela pred prichodom sem. Ja som si to asi predstavovala velmi zle, no tym lepsie pre mna. Aspon to nebol taky velky sok : ) Tym nechcem povdat, ze je to rozvinuta krajina. Je to krajina, ktora sa rozvija. Neviem presne kolko percent obyvatelov zije pod hranicou chudoby, no Visnu (majitel domu, kde byvame) mi raz hovoril, ze asi 17 percent ludi v Jaipure zije v slumoch. Na jednej strane to je celkom dost, no na druhej je to menej ako polovica… Cisla su relativne…
Ked som prisla do Jaipuru prvy den autobusom z Delhi, pohlad von oknom bol dost kruty. Prechadzali sme totiz okolo stvrte, kde boli len slumy, ludia spiaci na ulici, strasny zapach. No v ostatnych castiach mesta to vyzera lepsie. I ked vsade sa najde viacero zobrakov, dezdomovcov, ludia spiaci a zijuci na uliciach… No toto je India. Asi dvakrat sme sa vracali z mesta okolo jednej krizovatky a na takom perone medzi cestami spalo tesne vedla seba mozno 20 ludi. Spali bud na zemi, ale na nejakej plache a zo vsetkych stran okolo nich prechadzali trubiace auta… Pohlad na ludi zijucich na ulici, bud na zemi alebo v nejakych chatrciach tu bohuzial nie je nicim neobyklym…
Pred prichodom do Indie mi vela ludi hovorilo, ze India je strasne spinava krajina, ze tu odpadkove kose velmi nepouzivaju a ze vsade na ceste su odpadky. Ja som si to predstavovala tak, ze chodim po ulici a odkopujem odpadky, aby som mohla prejst. No v skutocnosti to nie je az take zle. Odpadky su vacsinou na okraji cesty a niektore casti miest su celkom ciste. Na tabuliach v meste som si dokonca vsimla, ze tu maju aj kampan na vytvorenie cisteho mesta. Green Jaipur Clean Jaipur. Turisticke mesta ako napr. Shimla, Jaisalmer alebo Agra neboli az take spinave. V Jaipure je aj zopar parkov (samozerjme netreba si to predstavovat ako Hyde Park v Londyne: )) a popri ceste v su vysadene celkom pekne stormy a krasne rozkvitnute ruzove ruze. Takze odporucam, ak pojdete do nejakej kraiiny, ktora nema az taku dobru povest, vykreslit si vsetko v co najhorsom svetle a potom vas budu cakat same mile prekvania a pomyslite si hmm, ved to nie je az take strasne : )
Nabuduce napisem konecne nieco o mojej praci, o Indoch, o vylete k Taj Mahalu a na pust. Fotky sa uz dve hodiny snazim dat na Facebook, ale zatial bez uspechu. Zajtra to snad uz pojde. Tak zatiiim
Má síce veľa nedostatkov a niektoré veci mi trochu lezú na nervy, ale tak to je India...
Najotravnejšie je asi dohadovanie sa s rikšármi a indický pracovný štýl má tiež svoje chybičky krásy.
Taký najhorší zážitok s rikšou bol asi predminulý štvrtok. Išla som si ráno v pohodičke z domu a o 8,45 sme sa mali s druhou stážistkou, ktorá mala prísť s rikšárom, stretnúť pri Jaipur Hospital. Ja som tam bola asi už o 8,40 a tak som si čakala kým prídu. Keďže dlho neprichádzali a Sarah, ktorá mala ísť so mnou nemala mobil, tak som sa asi po 15 minútach čakania rozhodla, že si stopnem inú rikšu. Obyčajne ich býva na ulici na strašne veľa a každý sa predbieha, aby si zarobil... No v tento deň tomu tak nebolo. Na ulici som široko ďaleko videla len 3 rikše, tak som teda oslovila jedného rikšára po druhom, no buď mi ponúkali najnižšiu cenu 100 rupií, čo je o 30 viac ako platím obyčajne alebo ma vôbec nechceli odviesť... Tak som chodila z jednej strany ulice na druhu a zúfalo som hľadala rikšára. Okolo stojaci ľudia si to všimli, a tak sa ku mne po čase prihovoril starší pán, či mi môže pomôcť. Nakoniec mi našiel rikšára, ktorý bol ochotný odviesť ma za 100 rupií. Pričom hovoril, že jeho auto je pokazené, či také čosi, no neostávalo mi nič iné ako sadnúť a ísť. Bolo totižto už 9 hodín, čiže začiatok môjho pracovného času. Takže sme vyrazili a asi po 5 minútach cesty sme došli na jednu križovatku, kde sa oproti nám rozbehli nejakí rikšári a naša rikša musela zastaviť. Vtedy som pochopila, že v tento štvrtok bol štrajk rikšárov, a preto ich na ceste vôbec nebolo vidieť. Hneď nato ku mne pribehli nejakí iní rikšári a hovorili mi, aby som išla bike rikšou. Neostávalo mi nič iné ako sadnúť a ísť. Cesta, ktorá mi obyčajne trvá 10- 15 minút sa tak pretiahla na hodinu. Rikšári totižto nepoznajú všetky ulice a tak sme blúdili hore dole a každý nás odkazoval na iný smer. No po hodine sa to predsa len podarilo, ale do práce som tým prišla o hodinu neskôr a Sarah, ktorá mala prísť o 8,45 po mňa aj s rikšárom, došla asi o pol hodinu po mne, lebo náš rikšár pravdepodobne tiež štrajkoval.
Po tom ako Sarah ukončila stáž som minulý týždeň chodievala sama s rikšárom za 140 rupií tam aj späť. No dnes sa mi podarilo dobaviť si iného, len za 100 rupií. Chcela som to síce zjednať na ešte nižšiu cenu, no po 10 minútach dohadovania sa som to vzdala. Možno nabudúce : )
Moje postrehy
O Indii koluju famy, ze tu normalne toalety neupozivaju. Nie je tomu celkom tak. Teda, vo vacsine pripadov tu maju WC-dieru, ale v restauraciach alebo v lepsich domoch maju klasicke WC ako v Europe. U nas v dome mame aj aj. Stazisti pouzivaju to europske WC a domaci dieru : ) Pravdou vsak je to, ze Indovia nepouzivaju toaletny papier. Takze asi si viete predstavit, co po pouziti WC pouziju. Ale v takom McDonalde alebo Pizzi Hut najdete aj toaletak. Tiez ho obvykle nie je dostat v obycajnych obchodoch na ulici, ale len vo vascich supermarketoch a kedze je to luxusny tovar, aj cena je taka…
Doma, ale aj v restauraciach jedia obycajne bez priboru. Pomahaju si pritom vacsinou uz spominanou capatou. Minule, ked sme prisli do takej lepsej restuaracie, mali sme na stole pribor. No hned ako sme si objednali, nam ho casnik siel vziat. Tak sme ho radsej zastavili a pekne krasne sme jedli priborom : )
Ked som uz spminala tu Pizzu Hut, prvy krat, ked sme tam prisli, sme boli dost prekvapeni. Pred vstupom stal jeden casnik a zapisoval si poradovnik ludi, kedze to tam bolo uplne plne. Tak sme sa zapisali aj my a museli sme cakat asi pol hodinu, kym sme sa vobec dostali dnu. Takze po pol hodine sme sa vratali a mohli sme si konecne sadnut a objednat. Tato Pizza Hut bola vo velkom shopping centre a bolo to myslim, ze v nedelu vecer okolo 9, takze asi kvoli tomu tam bolo tak vela ludi. A takou odlisnostou oproti Slovensku je, ze na ucte v restauraciach maju vzdy poplatok za obsluhu, takze sprepitne sa asi nenechava.
India nie je az taka chudobna ako som si myslela pred prichodom sem. Ja som si to asi predstavovala velmi zle, no tym lepsie pre mna. Aspon to nebol taky velky sok : ) Tym nechcem povdat, ze je to rozvinuta krajina. Je to krajina, ktora sa rozvija. Neviem presne kolko percent obyvatelov zije pod hranicou chudoby, no Visnu (majitel domu, kde byvame) mi raz hovoril, ze asi 17 percent ludi v Jaipure zije v slumoch. Na jednej strane to je celkom dost, no na druhej je to menej ako polovica… Cisla su relativne…
Ked som prisla do Jaipuru prvy den autobusom z Delhi, pohlad von oknom bol dost kruty. Prechadzali sme totiz okolo stvrte, kde boli len slumy, ludia spiaci na ulici, strasny zapach. No v ostatnych castiach mesta to vyzera lepsie. I ked vsade sa najde viacero zobrakov, dezdomovcov, ludia spiaci a zijuci na uliciach… No toto je India. Asi dvakrat sme sa vracali z mesta okolo jednej krizovatky a na takom perone medzi cestami spalo tesne vedla seba mozno 20 ludi. Spali bud na zemi, ale na nejakej plache a zo vsetkych stran okolo nich prechadzali trubiace auta… Pohlad na ludi zijucich na ulici, bud na zemi alebo v nejakych chatrciach tu bohuzial nie je nicim neobyklym…
Pred prichodom do Indie mi vela ludi hovorilo, ze India je strasne spinava krajina, ze tu odpadkove kose velmi nepouzivaju a ze vsade na ceste su odpadky. Ja som si to predstavovala tak, ze chodim po ulici a odkopujem odpadky, aby som mohla prejst. No v skutocnosti to nie je az take zle. Odpadky su vacsinou na okraji cesty a niektore casti miest su celkom ciste. Na tabuliach v meste som si dokonca vsimla, ze tu maju aj kampan na vytvorenie cisteho mesta. Green Jaipur Clean Jaipur. Turisticke mesta ako napr. Shimla, Jaisalmer alebo Agra neboli az take spinave. V Jaipure je aj zopar parkov (samozerjme netreba si to predstavovat ako Hyde Park v Londyne: )) a popri ceste v su vysadene celkom pekne stormy a krasne rozkvitnute ruzove ruze. Takze odporucam, ak pojdete do nejakej kraiiny, ktora nema az taku dobru povest, vykreslit si vsetko v co najhorsom svetle a potom vas budu cakat same mile prekvania a pomyslite si hmm, ved to nie je az take strasne : )
Nabuduce napisem konecne nieco o mojej praci, o Indoch, o vylete k Taj Mahalu a na pust. Fotky sa uz dve hodiny snazim dat na Facebook, ale zatial bez uspechu. Zajtra to snad uz pojde. Tak zatiiim
streda 15. júla 2009
Treti tyzden v Indii, druhy tyzden v praci
Po navrate z Himalaji som hned v pondelok zacala pracovat. Vratili sme sa v sobotu vecer, jednu noc sme este stravili v dome, kde byva Rado a v nedelu poobede som sa prestahovala do druheho domu pre stazistov. Ten dom, kde byva Rado bol celkom fajn, tak som si myslela, ze aj vsetky ostatne trainee domy budu vyzerat podobne. Avask opak bol pravdou. Ked som uvidela moj novy dom, bola som v soku. Vyzeralo to tam dost zle. Dolna izba vyzerala skoro ako cela vo vazeni, ta hore vyzerala trochu lepsie, ale byval v nej jeden stazista. No nakoniec sme sa dohodli, ze chlapci budu byvat dole a baby hore. Takze teraz byvam v izbe hore a nie je to tam az take zle : ) Bol to len taky prvotny sok. V dome mame aj taky mily balkon, takze vacsinu casu travime tam. Byvam este s dvoma Belgicankami, Rusom, Brazilcanom a Japoncom. Takze mame to celkom multi-kulti. V dome byva aj jeho majitel Visnu so svojou rodinou. Je to celkom mily chlapik a hovori dost dobre po anglicky. V najblizsom case chce zalozit nejaku neziskovku na podporu deti. A dole v dome mame filmove studio, ale este som nestihla objavit ake filmy tam vlastne robia. Stvrt, v ktorej byvam je celkom cista a bezpecna. Su tam asfaltove cesty a hlavne tu nie je smrad. V tom dome predtym som nikdy neotvarala okno, lebo cerstvy vzduch tam nejak neprudil. Teraz mám nad posteľou natiahnutú moskitieru proti komárom a každý deň spím pod ňou. Vraj Jaipur nie je malarická oblasť, ale istota je istota... No ešte taká pikoška. Raz keď som prišla domov z práce mi spolubývajúca povedala, že som mala na tej moskitiere myš:/ Hmm, ešte dobre, že som to nevidela na vlastné oči... Ale Višnu ju vraj zobral preč. Tak dúfam, že také prekvapenie tu niekedy v budúcnosti nebudeme mať. Spolubývajúce chcú ale spať pri otvorenom okne, takže kto vie aká háveď nám sem môže vojsť. No ale nevadí : )
Minuly tyzden tu boli dost velke horucavy. Mozno 45 stupnov. No tento tyzden su uz asi len tridsiatky a aj tu obcas zahrmi a zaprsi. Teraz prsi uz asi 2 hodiny v kuse. Takze do vecera by to mohlo prestat.
Kazdu stredu mame stazisticke vecere. Cize aj dnes by mala byt jedna.
Co sa dopravy tyka, ako som uz spominala je to tu dost chaoticke, no napriek tomu som tu este nevidela ziadnu havarku. Ale minule, ked sme sli z Agry, tak sa nas bus trochu zrazil s nejakym osobnym autom, ale nikto to neriesil a ani sa nezastavil. Prechody pre chodcov tú síce na niektorých miestach označené majú, no absolútne nikto to nerešpektuje. Cez cestu sa chodí hocikadiaľ a počas dopravnej špičky (čo je asi okolo 6-7 večer) je dosť problematické dostať sa na druhú stranu frekventovanej ulice. Zo všetkých strán sa rútia trúbiace autá, autobusy, rikše a bicycle. Okrem toho chodia po ceste ťavy a kravy, takže opatrnosť je na mieste : )
Ak niekam idem, tak si beriem riksu. Do práce chodím tiež rikšou. Doteraz som chodila ešte s jednou babou, ale tá dnes v práci skončila, lebo sa musí vrátiť domov, takže budem chodiť sama. Každé ráno mám dohodnutého toho istého rikšára a ten istý ma aj vozí naspäť, ale platím až 140 rupuií tam aj spať, čo je dosť veľa, lebo cesta trvá len 10-15 minút, takže budem si musieť nájsť nejakého nového, ak nechcem prísť na mizinu...
Jedlo je tu dosť korenisté, takže radšej veľmi neexperimentujem. Na obed mávam väčšinou nan (alebo čapaty- je to niečo ako naša zemiaková placka, ale robí sa to asi len z múky a vody a pre Indov to je asi chlieb). Je to celkom chutné. Klasický slovenský chlieb tu nemajú, ani žiadne poriadne pečivo som ešte nevidela. Majú tu len taký toastový chlieb ako v Anglicku... No a inak tu jem banány, mango, chipsy a asi tak dvakrát do týždňa ideme niekam na normálnu večeru. Predvčerom som si prvýkrát varila. Nebolo to nič špeciálne, len sója a ryža, ktorú som mala ešte z domu a k tomu mango. Bolo to celkom chutné : ) A dnes som mala na obed indický jogurt (myslím, že sa to volá sa raica) s ananásom a k tomu nan. Ten jogurt bol prvý mliečny výrobok odkedy som tu, takže padlo mi to celkom vhod : ) Z kohútika pitná voda nejde, ale väčšina ľudí má v dome zariadenie na filtrovanie (aj my ho máme), takže pijem filtrovanú vodu. Je úplne ok a zatiaľ mi z nej nič nie je. A typickým indickým nápojom je asi čaj. No mne až tak nechutí. Teda myslím, že som ho pila len raz v práci, ale bol príliš sladký, zmiešaný s mliekom a chutil čudne.
Keď chodím po ulici, tak sa necítim nebezpečne. Ľudia sú tu celkom milí a nemám z nich pocit, že by ma hneď chceli okradnúť. Na ulici sa síce za nami bielymi obzerajú, ale myslím, že to je celkom prirodzené. Aj na Slovensku, keby sa v nejakej dedinke zjavil černoch, tak by všetci kukali jak na zjavenie : ) A deti sú tu tiež veľmi milé. Po anglicky tu väčšina obyčajných ľudí nehovorí, ale takí vzdelanejší speakuju bez problémov.
Iné spôsoby som si všimla keď, keď som bola v nejakom väčšom obchode alebo shopping centre. Vyzerá to tam tak, že pri vchode stoja niečo ako SBSkári. Ale stále tam stojí jedna žena a jeden muž. Žena kontroluje ženy a muž mužov. Vyzerá to tam podobne ako na letisku. Čudné no... A po zaplatení nákupu si musíte obložiť bloček, lebo vám na základe neho kontrolujú tašku, či ste niečo neukradli... Iný kraj, iný mrav : ) A v obchode majú väčšinou pri výrobkoch zlé ceny, ale na výrobku je cena napísaná, takže treba sa pozerať radšej naň. Predavači sú vo veľkých obchodoch až veľmi ochotní a s radosťou vám všetko ponúkajú. Minule, keď sme boli na nákup sme si chceli kúpiť víno, no v celom obchode nemali žiadny alkohol. To ma trochu prekvapilo. A alkohol tu vraj predávajú len do 8 večera, takže budeme to musieť nabudúce včas vystihnúť : ) Zaujímavé je, že firmy ako McDonald´s alebo Pizza Hut, majú menu prispôsobené indickému spôsobu stravovania. Teda je to normálne, že to tak majú, ale až teraz keď som tu, som si uvedomila ako funguje medzinárodný marketing, výroba a všetko okolo toho. Takže majú to prispôsobené tomu, že Indovia sú viac-menej vegetariáni, čo mi celkom vyhovuje : )
Pokračovanie čoskoro : ) Ide sa na večeru
Minuly tyzden tu boli dost velke horucavy. Mozno 45 stupnov. No tento tyzden su uz asi len tridsiatky a aj tu obcas zahrmi a zaprsi. Teraz prsi uz asi 2 hodiny v kuse. Takze do vecera by to mohlo prestat.
Kazdu stredu mame stazisticke vecere. Cize aj dnes by mala byt jedna.
Co sa dopravy tyka, ako som uz spominala je to tu dost chaoticke, no napriek tomu som tu este nevidela ziadnu havarku. Ale minule, ked sme sli z Agry, tak sa nas bus trochu zrazil s nejakym osobnym autom, ale nikto to neriesil a ani sa nezastavil. Prechody pre chodcov tú síce na niektorých miestach označené majú, no absolútne nikto to nerešpektuje. Cez cestu sa chodí hocikadiaľ a počas dopravnej špičky (čo je asi okolo 6-7 večer) je dosť problematické dostať sa na druhú stranu frekventovanej ulice. Zo všetkých strán sa rútia trúbiace autá, autobusy, rikše a bicycle. Okrem toho chodia po ceste ťavy a kravy, takže opatrnosť je na mieste : )
Ak niekam idem, tak si beriem riksu. Do práce chodím tiež rikšou. Doteraz som chodila ešte s jednou babou, ale tá dnes v práci skončila, lebo sa musí vrátiť domov, takže budem chodiť sama. Každé ráno mám dohodnutého toho istého rikšára a ten istý ma aj vozí naspäť, ale platím až 140 rupuií tam aj spať, čo je dosť veľa, lebo cesta trvá len 10-15 minút, takže budem si musieť nájsť nejakého nového, ak nechcem prísť na mizinu...
Jedlo je tu dosť korenisté, takže radšej veľmi neexperimentujem. Na obed mávam väčšinou nan (alebo čapaty- je to niečo ako naša zemiaková placka, ale robí sa to asi len z múky a vody a pre Indov to je asi chlieb). Je to celkom chutné. Klasický slovenský chlieb tu nemajú, ani žiadne poriadne pečivo som ešte nevidela. Majú tu len taký toastový chlieb ako v Anglicku... No a inak tu jem banány, mango, chipsy a asi tak dvakrát do týždňa ideme niekam na normálnu večeru. Predvčerom som si prvýkrát varila. Nebolo to nič špeciálne, len sója a ryža, ktorú som mala ešte z domu a k tomu mango. Bolo to celkom chutné : ) A dnes som mala na obed indický jogurt (myslím, že sa to volá sa raica) s ananásom a k tomu nan. Ten jogurt bol prvý mliečny výrobok odkedy som tu, takže padlo mi to celkom vhod : ) Z kohútika pitná voda nejde, ale väčšina ľudí má v dome zariadenie na filtrovanie (aj my ho máme), takže pijem filtrovanú vodu. Je úplne ok a zatiaľ mi z nej nič nie je. A typickým indickým nápojom je asi čaj. No mne až tak nechutí. Teda myslím, že som ho pila len raz v práci, ale bol príliš sladký, zmiešaný s mliekom a chutil čudne.
Keď chodím po ulici, tak sa necítim nebezpečne. Ľudia sú tu celkom milí a nemám z nich pocit, že by ma hneď chceli okradnúť. Na ulici sa síce za nami bielymi obzerajú, ale myslím, že to je celkom prirodzené. Aj na Slovensku, keby sa v nejakej dedinke zjavil černoch, tak by všetci kukali jak na zjavenie : ) A deti sú tu tiež veľmi milé. Po anglicky tu väčšina obyčajných ľudí nehovorí, ale takí vzdelanejší speakuju bez problémov.
Iné spôsoby som si všimla keď, keď som bola v nejakom väčšom obchode alebo shopping centre. Vyzerá to tam tak, že pri vchode stoja niečo ako SBSkári. Ale stále tam stojí jedna žena a jeden muž. Žena kontroluje ženy a muž mužov. Vyzerá to tam podobne ako na letisku. Čudné no... A po zaplatení nákupu si musíte obložiť bloček, lebo vám na základe neho kontrolujú tašku, či ste niečo neukradli... Iný kraj, iný mrav : ) A v obchode majú väčšinou pri výrobkoch zlé ceny, ale na výrobku je cena napísaná, takže treba sa pozerať radšej naň. Predavači sú vo veľkých obchodoch až veľmi ochotní a s radosťou vám všetko ponúkajú. Minule, keď sme boli na nákup sme si chceli kúpiť víno, no v celom obchode nemali žiadny alkohol. To ma trochu prekvapilo. A alkohol tu vraj predávajú len do 8 večera, takže budeme to musieť nabudúce včas vystihnúť : ) Zaujímavé je, že firmy ako McDonald´s alebo Pizza Hut, majú menu prispôsobené indickému spôsobu stravovania. Teda je to normálne, že to tak majú, ale až teraz keď som tu, som si uvedomila ako funguje medzinárodný marketing, výroba a všetko okolo toho. Takže majú to prispôsobené tomu, že Indovia sú viac-menej vegetariáni, čo mi celkom vyhovuje : )
Pokračovanie čoskoro : ) Ide sa na večeru
nedeľa 5. júla 2009
Smer Himalaje
Piatok 26.6., sobota 27.6.
Po prvom dni v Jaipure sme to tu zabalili a vydali sme sa na cestu do Himalájí. Išli sme autobusom v piatok 26. júna o 8 večer z Jaipuru priamo do Shimly, ktorá je hlavným mestom Himachal Pradeshu. Na stanicu sme šli už spomínanou rikšou a došli sme tesne pred odchodom autobusu. Hneď ako sme z nej vystúpili, padali na nás pohľady okoloidúcich alebo okolostojacich Indov, no ako obyčajne nevšímali sme si ich. Autobus nebol klimatizovaný, čo sme si všimli až počas cesty, keď sme sa spýtali šoféra, či by nemohol zapnúť klímu. A on na to, že sme si klímu nezaplatili... Takže cesta bola fakt náročná. Bolo neskutočne teplo, takže sme si radšej otvorili okná, cez ktoré nám však do busu nalietalo strašne veľa komárov. Tak sme ich celou cestou odplašovali a striekali sa repelentmi, aby sme náhodou nechytili maláriu. Cestou po diaľnici do Delhi aj z Dehli do Shimly nás okrem komárov a tepla otravovali zvuk, smrad a trúbenie okoloidúcich kamiónov. Bolo to dosť zlé. Asi po každých troch hodinách sme mali prestávku. No tá prestávka bola na takých miestach, že sme radšej ostali sedieť v autobuse.
V horách to potom vyzeralo omnoho lepšie. I keď tí ľudia očividne neboli žiadni milionári, slumy sme videli čoraz menej a ľudia tam bolí iní, priateľskejší... Postupom času sme šli do stále vyššej nadmorskej výšky a cesta sa zdala byť pre mňa ako nie veľmi dobrého vodiča dosť nebezpečná, plná zákrut a úzkych ciest, no Indovia sú dobrí vodiči a po sedemnástich hodinách sme sa konečne dostali do Shimly. Keď autobus zastavoval rozbehlo sa k nemu asi 10 miestnych mužov a začali sa naň vešať a otvárať okná. Riadny šok... Vystúpili sme hneď vedľa tourist officu, tak sme sa tam nahrnuli a zavolali sme do nášho hotela, či by po nás nemohli prísť. Po odmietavej reakcii sme ho išli hľadať sami, no v polovici cesty nás stretlo milé prekvapenie. Bol to chlapík z hotela Gangal, ktorý nám šiel oproti. Po ubytovaní sa sme si šli prezrieť mesto a rozmýšľali sme nad ďalším smerovaním našej cesty.
Nedeľa 28.6.
Nedeľa bol celkom pokojný deň. Ráno sme sa vybrali do mesta na hlavnú ulicu the Mall. Bolo to niečo ako hlavná ulica v nejakom slovenskom meste, iba že sa po nej neprechádzali Slováci, ale Indovia. Shimla je v tomto čase plná turistov. Nie však bielych, ale Indov. Medzi Indami je populárna kvôli tomu, že je vo vyššej nadmorskej výške, a tak sem bohatší Indovia utekajú v lete pred horúčavami. Teda veľká časť ľudí, ktorí tam boli, boli bohatí indickí turisti a ten zvyšok boli domáci, ktorí boli chudobnejší, no napriek tomu na tom neboli tak zle ako ľudia, ktorých sme stretli v Delhi alebo v Jaipure. Počas prechádzky sme sa zastavili v katolíckom kostole, ktorý tam po sebe zanechali ešte Briti. V kostole sme videli niekoľko bielych tvárí a zozadu sme si na jednom chalanovi všimli tričko AIESEC. Tak sme si prisadli a prihovorili sa. I keď sme sa bavili v angličtine, nakoniec vysvitlo, že to bol Čech, ktorý bol ešte so zopár AIESECármi na stáži v Chandighare a práve boli na jednodňovom výlete v Shimle. Ďalej sme pokračovali v ceste k hinduistickému pamätníku, ktorý bol jedným z najvyšších bodov v Shimle. Spoločnosť nám počas cesty robila indická rodinka, s ktorou sme si urobili zopár fotiek. Najprv som ich chcela nenápadne odfotiť, no oni si to všimli, a potom sa nám pekne nastúpili ako u fotografa a na oplátku chceli oni fotku s nami J Prihovárali sa nám väčšinou v hindštine a sem-tam tam zamiešali anglické slovíčko, takže sme veľmi nepokecali, no napriek tomu to bola vtipná cesta. Keď sme vystupovali hore, cestou sa nám prihovorila aj skupinka Indiek, aby sme si dávali pozor na okuliare a zvyšné veci, lebo vraj tam hore opice kradnú. Nám síce neukradli nič, no niektorí Indovia z nich boli riadne vystrašení. Spomínaní hinduistický pamätník bol na vrchu kopca. Keďže sme nevedeli, či sa môžeme ísť pozrieť aj do vnútra, tak sme tam len tak postávali a zrazu sa k nám prihovoril nejaký strážnik, ktorý nám povedal, že tam môžeme ísť. Tak sme sa teda vyzuli, odložili si do vedľajšej miestnosti topánky a na chvíľu sme tam nakukli. Hinduistickú terminológiu ešte dobre neovládam, takže ho radšej opisovať nebudem. No vo vnúti bol pravdepodobne nejaký brahman, ktorý dával prichádzajúcim Indom na čelo požehnanie vo forme farebnej bodky. Počas cesty naspäť sa s nami vyfotilo ešte zopár Indov a jeden sa k nám aj prihovoril a robil nám na chvíľu sprievodcu. Okrem spomínaných bielych AIESECárov sme v meste ešte občas natrafili na ďalších belochov, takže neboli sme jedinou atrakciou v meste JTento deň sme ukončili v kontinentálnej reštaurácii, kde sme si dali konečne varenú indickú stravu. I keď sme to jedli s obavami, našťastie to naša žalúdky zniesli J
Pondelok 29.6.
V noci sa prehnala Shimlou riadna búrka. Ráno to našťastie bolo už preč a začal sa ďalší zaujímavý deň v Shimle. Na raňajky sme si dali ako obyčajne nejaké chispy alebo sušienky a hneď sme šli na internet, aby sme si mohli naplánovať pokračovanie našej cesty. Rozhodli sme sa, že to bude smerom na Reckong Peo. Tento tip som mala od jedného známeho (Mišo ďakujem J). Hotel sa nám síce rezervovať nepodarilo, lebo na žiadne číslo sa nám dovolať nedalo, no napriek tomu sme si kúpili lístky na večer o 18,30 do Reckong Peo. Predtým sme sa ešte prechádzali po meste. Rado mal na sebe tričko, na ktorom bolo vzadu napísané Bratislava. To upútalo jedného milučkého deduška, ktorý šiel za nami. Zrazu sme počuli, že za nami kričí, tak sme sa zastavili a on sa nás hneď spýtal, či sme zo Slovenska. Bolo to veľmi milé prekvapenie, že poznal Slovensko. Merhutro tam totižto pred pár desiatkami rokov bol na návšteve u kamaráta, tak nám porozprával zopár svojich zážitkov a zaspomínal si na pekné časy. Dal nám aj krátky exkurz do histórie Shimly a odporučil nám, aby sme šli k Petershofu a k Advanced Studies Institute. Obidve pamiatky boli veľmi pekné a mali sme z nich výhľad na celú Shimlu. Hore sme si oddýchli, urobili fotky a pomaly sme sa vracali späť dole. Vtipné bolo to, že na rovnakom mieste ako sme sa lúčili s Merhutrom, sme ho pri návrate dole opäť stretli J Tak sme prehodili ešte pár slov a išli sme sa pred cestou do Reckong Peo najesť do našej odskúšanej reštaurácie. Tento krát sme si dali pizzu. Cesta do Reckong Pea bola dosť drsná. Bola noc, k tomu začalo pršať a cesty boli na niektorých úsekoch úzke ako jednosmerky. Stále sme postupovali do vyššej nadmorskej výšky a pod nami sa nakoniec ocitla len priepasť s prudko tečúcou riekou. Pohľad dolu nebol nič moc L. V autobuse s nami cestovali väčšinou robotníci, ktorí postupne vystupovali v horách. Počas celej cesty sme mali možnosť vidieť, že sa tam niečo stavalo. Boli to mosty, elektrárne, cesty, tunely... A na niektorých miestach sa asi ťažil cement. Niektoré z kamiónov, ktoré šli z Delhi smerom na sever šli možno práve do Himalájí. Každopádne bolo dosť nepríjemné vidieť ako sa takýmto spôsobom zasahuje do prírody a znečisťuje sa ovzdušie, voda, pôda...
Utorok 30.6.
Asi o tretej ráno sme došli do spomínaného Reckong Pea. Vonku ešte stále pršalo a naša batožina bola naložená hore na streche, takže bola celá mokrá. Na rozdiel od Shimly, kde nám batožinu naložil za 10 rupií nejaký lokálny nakladač batožín, sme takéhoto v Reckong Peo nenašli, a tak na strechu autobusu musel vybehnúť Rado. Keďže sme nechceli na stanici len tak o tretej ráno postávať, vybrali sme sa k hotelu hneď oproti stanici. Hotel bol však zatvorený, a i keď sme sa pokúšali klopať a zvoniť nik nám neotvoril. Zo stanice nás pozorovali nejakí chlapi a naokolo bolo dosť veľa psov, tak sme sa radšej po čase rozhodli ísť hľadať nejaké iné ubytovanie. Asi po desiatich minútach cesty dole dedinou sme našli jeden údajne J luxury hotel, no ten bol tiež zatvorený. Napriek tomu sme tam ostali stáť a počkali sme až do svitania. Keď išlo naokolo nejaké auto alebo chodec, tak sme sa radšej skrývali. Vyzeralo to tam dosť vymreto, a tak sme sa vybrali k inému rest housu. Tento bol pre zmenu otvorený. Vošli sme dnu, no recepčný tam nebol žiadny. Klopali sme do všetkých izieb na prízemí a nakoniec sme narazili na jednu, v ktorej bol ubytovaný akýsi Ind. Ten nám otvoril prvú izbu a povedal nech počkáme na recepčného. Predtým ako nám povedal cenu za jednu noc 1000 rupií, sme sa stihli aspoň umyť. Keďže 1000 rupií pre nás bolo veľa, šli sme k nášmu luxury hotelu, ktorý stál len 600. Luxury to síce nebolo, no mali sme kde spať a aj sa umyť.
Ráno sme sa ešte trochu vyspali a potom sme si šli pozrieť dedinku. Na to, že sme v noci videli iba stanicu, pustú cestu a sem-tam nejaký opustený hotel, to bolo celkom pekné miestočko. Smerom dole do dediny sme stretli skupinu študentov, s ktorými sme sa aj odfotiliJ Mladí a deti žijúce v horách majú veľkú radosť z fotenia a najmä, ak im potom ukážete fotku na foťákuJ Predtým ako som šla do Indie, mi kamaráti, ktorí majú skúsenosti s rozvojovými krajinami hovorili, že sa mám pripraviť na to, že za fotenie odo mňa budú pýtať peniaze. S ničím takým som sa však doteraz v Indii nestretla. V horách sú ľudia veľmi srdeční a nesnažia sa zo všetkého vyťažiť peniaze. A aj ceny v „obchodoch“ nám dávali normálne. Vo väčšine bola totiž na každom výrobku vytlačená cena. Keď sme zišli dole na trh, resp. hlavnú ulicu, boli sme opäť atrakciou. V tom čase sme boli v Reckong Peo hádam jediní bieli. A tak sa za nami ľudia trochu obzerali alebo nám milo zdravili. Poobede sa trochu rozpršalo, tak sme sa vrátili na izbu a z balkóna sme pozorovali okolopracujúcich horských mužíkov a ženy. Vedľa nášho hotela boli na zemi nahádzané tehly a oni si ich na seba naskladali asi do výšky 50 cm, potom si ich priviazali cez hlavu na chrbát a nosili ich hore do lesa. To bola ich celodenná aktivita.
Pred večerom sme sa vybrali hore dedinou a keď sme tak postupovali, dostali sme sa až k budhistickému chrámu. V ňom boli dvaja mnísi. Jeden z nich sa k nám hneď prihovoril a pozval nás do vnútra. Tak sme sa vyzuli a poobzerali si to tam. Videli sme obrazy Dalajlámu a ďalšie budhistické ikony. Mních bol veľmi milý a aj sme sa s ním odfotili. Bol veľmi rád a hneď mi dal jeho adresu, aby som mu potom poslala fotky J Takže hneď ako dôjdem domov mu ich pošlem. Potom sme ešte trochu postávali pred chrámom a pozorovali krásne zasnežené hory. Zrazu som zazrela mnícha ako sedel pred svojím domom a telefonoval alebo smskoval J V Indii je často vidieť, že aj chudobnejší majú mobil a často telefonujú alebo si len tak na ulici, či v autobuse nahlas púšťajú hudbu. Cestou k budhistickému chrámu nás sprevádzala skupinka školákov, s ktorými sme sa hore tiež odfotili J
Streda 1.7.
V stredu ráno o 9, 30 sme sa vybrali na ďalšiu štvorhodinovú cestu do Chitkulu. V autobusoch HPTC (Himachal Pradesh Tourism Corporation) to funguje tak, že batožina sa nakladá hore na strechu autobusu, ale aj vpredu je miesto na nejaké 3 batohy. Keďže pre nás bolo dosť netradičné dávať si batožinu hore a ešte k tomu po poslednej ceste do Reckong Pea som mala všetky veci mokré a sušila ich celý deň, keďže v noci pršalo, tak sme uprednostnili priviazať si batožinu dopredu k vodičovi. Do autobusu sme vošli asi 15 minút pred jeho odchodom, číslo autobusu sme aspoň trikrát skontrolovali a tak sme si pokojne sedeli a čakali na odchod. Ľudia v autobuse po anglicky nehovorili, no keď sme sa ich pýtali Chitkul? Tak hovorili Chitkul. No zrazu nám niekto klope na okno a kričí, že do Chitkulu ide práve odchádzajúci autobus. Chyba bola v tom, že pri okienku nám povedali, že autobus do Chitkulu má číslo 665, ale v skutočnosti to bolo 556, čo bol vedľajší autobus. Ktovie kam by sme s našou 665 došli... Takže sme rýchlo vybehli, odviazali našu batožinu z miesta pri šoférovi a bežali sme do odchádzajúceho autobusu. Našťastie sme to stihli a batožinu sme si nechali pri sebe, no hneď na druhej zastávke nám šofér prikázal, aby sme si ju dali hore na strechu. Takže Rado už ako takmer skúsený viazač batožinyJ tam vyskočil, priviazal ju a šli sme. Cesta bola asi ešte nebezpečnejšia ako doteraz. V autobuse sme cestovali s horskými mužíkmi a ženičkami, ktorí vyzerali ako škriatkovia z rozprávky. Všetci nosili rovnaké čiapky a ženy mali dlhé vlasy zapletené do vrkoča. Vyzerali už ináč ako tí v Jaipure, či Delhi. Sáry veľmi nenosili, ale mali na sebe teplejšie horské oblečenie. Prestávku sme mali v Sangle, kde k nám nastúpili ďalšie ženy. Bol to opäť rozdiel, pretože doteraz sme cestovali po väčšine v autobusoch s mužmi. Ženy v horách sú asi emancipovanejšie J Počas cesty nám v autobuse šofér zapol aj miestnu hudbu, ktorá nám spríjemňovala cestu a cítili sme sa tak úplne ako v inom svete. Do Chitkulu sme po štyroch hodinách náročnej cesty došli živí a zdraví J Ubytovali sme sa v hoteli, v ktorom okrem nás pravdepodobne nik nebýval, no v knihe pre návštevníkov sme si všimli, že tam pred nami boli po väčšine Izraelčania a Indovia. Dole na recepcii sedel manažér hotelaJ v typickej himalájskej čiapke a okolo neho ďalších 5 chlapcov pozerajúcich indickú televíziu. Celkom pohodový život J
Chitkul bola úplne maličká dedinka „na konci sveta“, tipujem, asi tak s maximálne 500 obyvateľmi. Bola to posledná dedinka pred tibetskými hranicami. Domy tam boli drevené, cez dedinku tiekol malý potôčik, klíma bola chladnejšia, o internete, či signáli na mobile sme mohli len snívať, no práve kvôli tomu to tam malo úžasnú atmosféru. Ľudia boli úplne jednoduchí, nezničení konzumným spôsobom života. Bolo tam asi zo päť obchodíkov s jedlom. Po väčšine tam mali chipsy, sušienky, vodu a banány, a to bolo v podstate aj zloženie mojej stravy v Himalájach (teda ak do toho nezapočítam dve pizze so Shimly J). Nad Chitkulom sa rozprestierali krásne zasnežené vrcholy Himalájí. Dolu tiekla rozvodnená rieka a všade naokolo nič len hory a krásna príroda. Ľudia po anglicky veľmi nerozprávali. Poznali len zopár slov, takže na dlhšie konverzácie to určite nebolo, no to ako žijú sme počas tých dvoch dní stihli odpozorovať...
Bola som milo prekvapená, že aj v tej najmenšej dedinke pred Tibetom deti chodili do školy. Škola bola asi 10 minút peši od dedinky pri rieke. Deti sedeli na zemi na dvore, v troch skupinách asi po 10 žiakov, pred nimi bola tabuľa s učiteľom a takto prebiehalo vyučovanie. Za Chitkulom sa rozprestierali maličké políčka, na ktorých si miestny pestovali po väčšine hrach a v horách sa páslo stádo kráv...
Štvrtok 2.7.
Po chladnej noci v Chitkule, nás ráno privítalo slniečko a obloha bez obláčiku. Z Chitkulu premávali iba 2 autobusy denne. Jeden asi okolo 7 ráno a ten druhý okolo 2 poobede. Rozhodli sme sa ísť tým neskorším a dopoludnie sme využili na krátku túru. Vybrali sme sa smerom k tibetským hraniciam. Cesta popri rieke nás zaviedla k ďalšiemu miestu, o ktorom sme si z diaľky mysleli, že to je nejaká osada, no v skutočnosti to bola vojenská základňa. Pred ňou sme stretli vojaka, ktorý si bol práve natrhať ruže J. Hovoril, že ďalej je už len tibetská hranica a za túto vojenskú základňu vstup povolený nebol, tak sme sa radšej pomaly vrátili späť.
Na zastávke v Chitkule sme stretli 4 Izraelčanov a asi 50-ročného Fína s amsterdamskou šiltovkou, ktorý bol v himalájskym turistickým sprievodcom na trekku vysoko v horách. Ktovie prečo toľko Izraelčanov chodí práve do Chitkulu....
Z Chitkulu sme šli asi 2 hodiny do Sangly, kde sme si kúpili typické himalájske čiapky, šli na internet, ktorý nefungoval a zvyšok času sme strávili v tibetskej reštaurácii. Objednali sme si čaj, no keď sme ho uvideli, pitie sme si radšej rozmysleli J Sangla bola asi nejakou prestupnou stanicou, lebo sme tam streli až prekvapivo veľa bielych turistov. Tesne pred odchodom sme uvideli, že chlapík vedľa pri stole je čapaty (typická indická placka), a tak sme poprosili domácu, či by nám takých 6 neurobila. Potom sme dobehli na autobus a strašná cesta sa mohla začať J Autobus bol stále plný, zo všetkých strán sa o nás niekto opieral, opäť sme šli nad priepasťami, no nakoniec sme po 11 hodinách dorazili do Shimly.
O 5 ráno sme sa šli ubytovať opäť do toho istého hotela ako počas prvých dní. Tento krát bol zázračne o polovicu lacnejší, čo nám ale neprekážalo. Trochu sme sa vyspali, šli sa najesť do už overenej kontinentálnej reštaurácie, a potom sme sa vybrali na menšiu túru na Glen. Postupne však začalo kropiť, a tak som dostala myšlienku, že bolo by fajn niekoho stopnúť. V chvíli ako sme sa o tom bavili nám zastavilo auto a vyviezlo nás späť hore :) Keď sa rozpršalo uchýlili sme sa pod prístrešok najbližšieho neznámeho domu. Ľudia boli milí a zavolali nás do vnútra, tak sme asi hodinu čakali v nejakej pracovni, kým neprestalo pršať. Mali sme fakt šťastie, že nás to auto zviezlo, lebo postupne začali padať krúpy... No našťastie nás už nezastihli.
O 21, 30 sme vyrazili zo Shimly do Delhi klimatizovaným autobusom. Bol niečo ako autobusy Student Agancy, takže dosť neporovnateľný v porovnaní s ostanými autobusmi, ktorými sme v Indii zatiaľ cestovali. Ale pohodlná cesta nám padla vhod...
Do Delhi sme dorazili asi o pol 7 ráno a hneď sa okolo nás zoskupila skupina rikšárov, ktorí sa nás snažili presvedčiť, aby sme s nimi šli na nejakú veľmi blízku stanicu, odkiaľ nám vraj mal ísť super klimatizovaný autobus do Jaipuru, ktorý mal ísť o 15 minút a z Bikaner Housu by nám vraj šiel autobus až o 10, pričom sme vedeli, že chodí od rána každú hodinu... Veľmi sa nám to nepozdávalo, no otravovali nás asi 15 minút. Ktovie kam nás chceli zaviesť... My sme stále trvali na tom, že chceme ísť na Bikaner House, odkiaľ sme šli do Jaipuru aj prvý deň. Nakoniec sa nám horko ťažko podarilo zbaviť sa ich a sadali sme k inému rikšárovi, ktorý nás za 80 rupií odviezol k Bikaner Housu. Odtiaľ sme ďalších 6 hodín šli do Jaipuru.
Keď to tak zhrniem 8 dní na ceste, 63 hodín v autobuse, 3 hotely, veľa vody, sušienky, banány, chipsy, dve pizze, milí ľudia, usmievavé deti, dobrodružné autobusy, budhistický chrám, fotenia chtiví Indovia, opice v nadmorskej výške 2600 m.n.m., krásne hory a zážitok na celý život :)
PS: To J, ktore sa zobrazuje za niektorymi vetami je smile :) Len sa mi to nejak zle skopirovalo.
Po prvom dni v Jaipure sme to tu zabalili a vydali sme sa na cestu do Himalájí. Išli sme autobusom v piatok 26. júna o 8 večer z Jaipuru priamo do Shimly, ktorá je hlavným mestom Himachal Pradeshu. Na stanicu sme šli už spomínanou rikšou a došli sme tesne pred odchodom autobusu. Hneď ako sme z nej vystúpili, padali na nás pohľady okoloidúcich alebo okolostojacich Indov, no ako obyčajne nevšímali sme si ich. Autobus nebol klimatizovaný, čo sme si všimli až počas cesty, keď sme sa spýtali šoféra, či by nemohol zapnúť klímu. A on na to, že sme si klímu nezaplatili... Takže cesta bola fakt náročná. Bolo neskutočne teplo, takže sme si radšej otvorili okná, cez ktoré nám však do busu nalietalo strašne veľa komárov. Tak sme ich celou cestou odplašovali a striekali sa repelentmi, aby sme náhodou nechytili maláriu. Cestou po diaľnici do Delhi aj z Dehli do Shimly nás okrem komárov a tepla otravovali zvuk, smrad a trúbenie okoloidúcich kamiónov. Bolo to dosť zlé. Asi po každých troch hodinách sme mali prestávku. No tá prestávka bola na takých miestach, že sme radšej ostali sedieť v autobuse.
V horách to potom vyzeralo omnoho lepšie. I keď tí ľudia očividne neboli žiadni milionári, slumy sme videli čoraz menej a ľudia tam bolí iní, priateľskejší... Postupom času sme šli do stále vyššej nadmorskej výšky a cesta sa zdala byť pre mňa ako nie veľmi dobrého vodiča dosť nebezpečná, plná zákrut a úzkych ciest, no Indovia sú dobrí vodiči a po sedemnástich hodinách sme sa konečne dostali do Shimly. Keď autobus zastavoval rozbehlo sa k nemu asi 10 miestnych mužov a začali sa naň vešať a otvárať okná. Riadny šok... Vystúpili sme hneď vedľa tourist officu, tak sme sa tam nahrnuli a zavolali sme do nášho hotela, či by po nás nemohli prísť. Po odmietavej reakcii sme ho išli hľadať sami, no v polovici cesty nás stretlo milé prekvapenie. Bol to chlapík z hotela Gangal, ktorý nám šiel oproti. Po ubytovaní sa sme si šli prezrieť mesto a rozmýšľali sme nad ďalším smerovaním našej cesty.
Nedeľa 28.6.
Nedeľa bol celkom pokojný deň. Ráno sme sa vybrali do mesta na hlavnú ulicu the Mall. Bolo to niečo ako hlavná ulica v nejakom slovenskom meste, iba že sa po nej neprechádzali Slováci, ale Indovia. Shimla je v tomto čase plná turistov. Nie však bielych, ale Indov. Medzi Indami je populárna kvôli tomu, že je vo vyššej nadmorskej výške, a tak sem bohatší Indovia utekajú v lete pred horúčavami. Teda veľká časť ľudí, ktorí tam boli, boli bohatí indickí turisti a ten zvyšok boli domáci, ktorí boli chudobnejší, no napriek tomu na tom neboli tak zle ako ľudia, ktorých sme stretli v Delhi alebo v Jaipure. Počas prechádzky sme sa zastavili v katolíckom kostole, ktorý tam po sebe zanechali ešte Briti. V kostole sme videli niekoľko bielych tvárí a zozadu sme si na jednom chalanovi všimli tričko AIESEC. Tak sme si prisadli a prihovorili sa. I keď sme sa bavili v angličtine, nakoniec vysvitlo, že to bol Čech, ktorý bol ešte so zopár AIESECármi na stáži v Chandighare a práve boli na jednodňovom výlete v Shimle. Ďalej sme pokračovali v ceste k hinduistickému pamätníku, ktorý bol jedným z najvyšších bodov v Shimle. Spoločnosť nám počas cesty robila indická rodinka, s ktorou sme si urobili zopár fotiek. Najprv som ich chcela nenápadne odfotiť, no oni si to všimli, a potom sa nám pekne nastúpili ako u fotografa a na oplátku chceli oni fotku s nami J Prihovárali sa nám väčšinou v hindštine a sem-tam tam zamiešali anglické slovíčko, takže sme veľmi nepokecali, no napriek tomu to bola vtipná cesta. Keď sme vystupovali hore, cestou sa nám prihovorila aj skupinka Indiek, aby sme si dávali pozor na okuliare a zvyšné veci, lebo vraj tam hore opice kradnú. Nám síce neukradli nič, no niektorí Indovia z nich boli riadne vystrašení. Spomínaní hinduistický pamätník bol na vrchu kopca. Keďže sme nevedeli, či sa môžeme ísť pozrieť aj do vnútra, tak sme tam len tak postávali a zrazu sa k nám prihovoril nejaký strážnik, ktorý nám povedal, že tam môžeme ísť. Tak sme sa teda vyzuli, odložili si do vedľajšej miestnosti topánky a na chvíľu sme tam nakukli. Hinduistickú terminológiu ešte dobre neovládam, takže ho radšej opisovať nebudem. No vo vnúti bol pravdepodobne nejaký brahman, ktorý dával prichádzajúcim Indom na čelo požehnanie vo forme farebnej bodky. Počas cesty naspäť sa s nami vyfotilo ešte zopár Indov a jeden sa k nám aj prihovoril a robil nám na chvíľu sprievodcu. Okrem spomínaných bielych AIESECárov sme v meste ešte občas natrafili na ďalších belochov, takže neboli sme jedinou atrakciou v meste JTento deň sme ukončili v kontinentálnej reštaurácii, kde sme si dali konečne varenú indickú stravu. I keď sme to jedli s obavami, našťastie to naša žalúdky zniesli J
Pondelok 29.6.
V noci sa prehnala Shimlou riadna búrka. Ráno to našťastie bolo už preč a začal sa ďalší zaujímavý deň v Shimle. Na raňajky sme si dali ako obyčajne nejaké chispy alebo sušienky a hneď sme šli na internet, aby sme si mohli naplánovať pokračovanie našej cesty. Rozhodli sme sa, že to bude smerom na Reckong Peo. Tento tip som mala od jedného známeho (Mišo ďakujem J). Hotel sa nám síce rezervovať nepodarilo, lebo na žiadne číslo sa nám dovolať nedalo, no napriek tomu sme si kúpili lístky na večer o 18,30 do Reckong Peo. Predtým sme sa ešte prechádzali po meste. Rado mal na sebe tričko, na ktorom bolo vzadu napísané Bratislava. To upútalo jedného milučkého deduška, ktorý šiel za nami. Zrazu sme počuli, že za nami kričí, tak sme sa zastavili a on sa nás hneď spýtal, či sme zo Slovenska. Bolo to veľmi milé prekvapenie, že poznal Slovensko. Merhutro tam totižto pred pár desiatkami rokov bol na návšteve u kamaráta, tak nám porozprával zopár svojich zážitkov a zaspomínal si na pekné časy. Dal nám aj krátky exkurz do histórie Shimly a odporučil nám, aby sme šli k Petershofu a k Advanced Studies Institute. Obidve pamiatky boli veľmi pekné a mali sme z nich výhľad na celú Shimlu. Hore sme si oddýchli, urobili fotky a pomaly sme sa vracali späť dole. Vtipné bolo to, že na rovnakom mieste ako sme sa lúčili s Merhutrom, sme ho pri návrate dole opäť stretli J Tak sme prehodili ešte pár slov a išli sme sa pred cestou do Reckong Peo najesť do našej odskúšanej reštaurácie. Tento krát sme si dali pizzu. Cesta do Reckong Pea bola dosť drsná. Bola noc, k tomu začalo pršať a cesty boli na niektorých úsekoch úzke ako jednosmerky. Stále sme postupovali do vyššej nadmorskej výšky a pod nami sa nakoniec ocitla len priepasť s prudko tečúcou riekou. Pohľad dolu nebol nič moc L. V autobuse s nami cestovali väčšinou robotníci, ktorí postupne vystupovali v horách. Počas celej cesty sme mali možnosť vidieť, že sa tam niečo stavalo. Boli to mosty, elektrárne, cesty, tunely... A na niektorých miestach sa asi ťažil cement. Niektoré z kamiónov, ktoré šli z Delhi smerom na sever šli možno práve do Himalájí. Každopádne bolo dosť nepríjemné vidieť ako sa takýmto spôsobom zasahuje do prírody a znečisťuje sa ovzdušie, voda, pôda...
Utorok 30.6.
Asi o tretej ráno sme došli do spomínaného Reckong Pea. Vonku ešte stále pršalo a naša batožina bola naložená hore na streche, takže bola celá mokrá. Na rozdiel od Shimly, kde nám batožinu naložil za 10 rupií nejaký lokálny nakladač batožín, sme takéhoto v Reckong Peo nenašli, a tak na strechu autobusu musel vybehnúť Rado. Keďže sme nechceli na stanici len tak o tretej ráno postávať, vybrali sme sa k hotelu hneď oproti stanici. Hotel bol však zatvorený, a i keď sme sa pokúšali klopať a zvoniť nik nám neotvoril. Zo stanice nás pozorovali nejakí chlapi a naokolo bolo dosť veľa psov, tak sme sa radšej po čase rozhodli ísť hľadať nejaké iné ubytovanie. Asi po desiatich minútach cesty dole dedinou sme našli jeden údajne J luxury hotel, no ten bol tiež zatvorený. Napriek tomu sme tam ostali stáť a počkali sme až do svitania. Keď išlo naokolo nejaké auto alebo chodec, tak sme sa radšej skrývali. Vyzeralo to tam dosť vymreto, a tak sme sa vybrali k inému rest housu. Tento bol pre zmenu otvorený. Vošli sme dnu, no recepčný tam nebol žiadny. Klopali sme do všetkých izieb na prízemí a nakoniec sme narazili na jednu, v ktorej bol ubytovaný akýsi Ind. Ten nám otvoril prvú izbu a povedal nech počkáme na recepčného. Predtým ako nám povedal cenu za jednu noc 1000 rupií, sme sa stihli aspoň umyť. Keďže 1000 rupií pre nás bolo veľa, šli sme k nášmu luxury hotelu, ktorý stál len 600. Luxury to síce nebolo, no mali sme kde spať a aj sa umyť.
Ráno sme sa ešte trochu vyspali a potom sme si šli pozrieť dedinku. Na to, že sme v noci videli iba stanicu, pustú cestu a sem-tam nejaký opustený hotel, to bolo celkom pekné miestočko. Smerom dole do dediny sme stretli skupinu študentov, s ktorými sme sa aj odfotiliJ Mladí a deti žijúce v horách majú veľkú radosť z fotenia a najmä, ak im potom ukážete fotku na foťákuJ Predtým ako som šla do Indie, mi kamaráti, ktorí majú skúsenosti s rozvojovými krajinami hovorili, že sa mám pripraviť na to, že za fotenie odo mňa budú pýtať peniaze. S ničím takým som sa však doteraz v Indii nestretla. V horách sú ľudia veľmi srdeční a nesnažia sa zo všetkého vyťažiť peniaze. A aj ceny v „obchodoch“ nám dávali normálne. Vo väčšine bola totiž na každom výrobku vytlačená cena. Keď sme zišli dole na trh, resp. hlavnú ulicu, boli sme opäť atrakciou. V tom čase sme boli v Reckong Peo hádam jediní bieli. A tak sa za nami ľudia trochu obzerali alebo nám milo zdravili. Poobede sa trochu rozpršalo, tak sme sa vrátili na izbu a z balkóna sme pozorovali okolopracujúcich horských mužíkov a ženy. Vedľa nášho hotela boli na zemi nahádzané tehly a oni si ich na seba naskladali asi do výšky 50 cm, potom si ich priviazali cez hlavu na chrbát a nosili ich hore do lesa. To bola ich celodenná aktivita.
Pred večerom sme sa vybrali hore dedinou a keď sme tak postupovali, dostali sme sa až k budhistickému chrámu. V ňom boli dvaja mnísi. Jeden z nich sa k nám hneď prihovoril a pozval nás do vnútra. Tak sme sa vyzuli a poobzerali si to tam. Videli sme obrazy Dalajlámu a ďalšie budhistické ikony. Mních bol veľmi milý a aj sme sa s ním odfotili. Bol veľmi rád a hneď mi dal jeho adresu, aby som mu potom poslala fotky J Takže hneď ako dôjdem domov mu ich pošlem. Potom sme ešte trochu postávali pred chrámom a pozorovali krásne zasnežené hory. Zrazu som zazrela mnícha ako sedel pred svojím domom a telefonoval alebo smskoval J V Indii je často vidieť, že aj chudobnejší majú mobil a často telefonujú alebo si len tak na ulici, či v autobuse nahlas púšťajú hudbu. Cestou k budhistickému chrámu nás sprevádzala skupinka školákov, s ktorými sme sa hore tiež odfotili J
Streda 1.7.
V stredu ráno o 9, 30 sme sa vybrali na ďalšiu štvorhodinovú cestu do Chitkulu. V autobusoch HPTC (Himachal Pradesh Tourism Corporation) to funguje tak, že batožina sa nakladá hore na strechu autobusu, ale aj vpredu je miesto na nejaké 3 batohy. Keďže pre nás bolo dosť netradičné dávať si batožinu hore a ešte k tomu po poslednej ceste do Reckong Pea som mala všetky veci mokré a sušila ich celý deň, keďže v noci pršalo, tak sme uprednostnili priviazať si batožinu dopredu k vodičovi. Do autobusu sme vošli asi 15 minút pred jeho odchodom, číslo autobusu sme aspoň trikrát skontrolovali a tak sme si pokojne sedeli a čakali na odchod. Ľudia v autobuse po anglicky nehovorili, no keď sme sa ich pýtali Chitkul? Tak hovorili Chitkul. No zrazu nám niekto klope na okno a kričí, že do Chitkulu ide práve odchádzajúci autobus. Chyba bola v tom, že pri okienku nám povedali, že autobus do Chitkulu má číslo 665, ale v skutočnosti to bolo 556, čo bol vedľajší autobus. Ktovie kam by sme s našou 665 došli... Takže sme rýchlo vybehli, odviazali našu batožinu z miesta pri šoférovi a bežali sme do odchádzajúceho autobusu. Našťastie sme to stihli a batožinu sme si nechali pri sebe, no hneď na druhej zastávke nám šofér prikázal, aby sme si ju dali hore na strechu. Takže Rado už ako takmer skúsený viazač batožinyJ tam vyskočil, priviazal ju a šli sme. Cesta bola asi ešte nebezpečnejšia ako doteraz. V autobuse sme cestovali s horskými mužíkmi a ženičkami, ktorí vyzerali ako škriatkovia z rozprávky. Všetci nosili rovnaké čiapky a ženy mali dlhé vlasy zapletené do vrkoča. Vyzerali už ináč ako tí v Jaipure, či Delhi. Sáry veľmi nenosili, ale mali na sebe teplejšie horské oblečenie. Prestávku sme mali v Sangle, kde k nám nastúpili ďalšie ženy. Bol to opäť rozdiel, pretože doteraz sme cestovali po väčšine v autobusoch s mužmi. Ženy v horách sú asi emancipovanejšie J Počas cesty nám v autobuse šofér zapol aj miestnu hudbu, ktorá nám spríjemňovala cestu a cítili sme sa tak úplne ako v inom svete. Do Chitkulu sme po štyroch hodinách náročnej cesty došli živí a zdraví J Ubytovali sme sa v hoteli, v ktorom okrem nás pravdepodobne nik nebýval, no v knihe pre návštevníkov sme si všimli, že tam pred nami boli po väčšine Izraelčania a Indovia. Dole na recepcii sedel manažér hotelaJ v typickej himalájskej čiapke a okolo neho ďalších 5 chlapcov pozerajúcich indickú televíziu. Celkom pohodový život J
Chitkul bola úplne maličká dedinka „na konci sveta“, tipujem, asi tak s maximálne 500 obyvateľmi. Bola to posledná dedinka pred tibetskými hranicami. Domy tam boli drevené, cez dedinku tiekol malý potôčik, klíma bola chladnejšia, o internete, či signáli na mobile sme mohli len snívať, no práve kvôli tomu to tam malo úžasnú atmosféru. Ľudia boli úplne jednoduchí, nezničení konzumným spôsobom života. Bolo tam asi zo päť obchodíkov s jedlom. Po väčšine tam mali chipsy, sušienky, vodu a banány, a to bolo v podstate aj zloženie mojej stravy v Himalájach (teda ak do toho nezapočítam dve pizze so Shimly J). Nad Chitkulom sa rozprestierali krásne zasnežené vrcholy Himalájí. Dolu tiekla rozvodnená rieka a všade naokolo nič len hory a krásna príroda. Ľudia po anglicky veľmi nerozprávali. Poznali len zopár slov, takže na dlhšie konverzácie to určite nebolo, no to ako žijú sme počas tých dvoch dní stihli odpozorovať...
Bola som milo prekvapená, že aj v tej najmenšej dedinke pred Tibetom deti chodili do školy. Škola bola asi 10 minút peši od dedinky pri rieke. Deti sedeli na zemi na dvore, v troch skupinách asi po 10 žiakov, pred nimi bola tabuľa s učiteľom a takto prebiehalo vyučovanie. Za Chitkulom sa rozprestierali maličké políčka, na ktorých si miestny pestovali po väčšine hrach a v horách sa páslo stádo kráv...
Štvrtok 2.7.
Po chladnej noci v Chitkule, nás ráno privítalo slniečko a obloha bez obláčiku. Z Chitkulu premávali iba 2 autobusy denne. Jeden asi okolo 7 ráno a ten druhý okolo 2 poobede. Rozhodli sme sa ísť tým neskorším a dopoludnie sme využili na krátku túru. Vybrali sme sa smerom k tibetským hraniciam. Cesta popri rieke nás zaviedla k ďalšiemu miestu, o ktorom sme si z diaľky mysleli, že to je nejaká osada, no v skutočnosti to bola vojenská základňa. Pred ňou sme stretli vojaka, ktorý si bol práve natrhať ruže J. Hovoril, že ďalej je už len tibetská hranica a za túto vojenskú základňu vstup povolený nebol, tak sme sa radšej pomaly vrátili späť.
Na zastávke v Chitkule sme stretli 4 Izraelčanov a asi 50-ročného Fína s amsterdamskou šiltovkou, ktorý bol v himalájskym turistickým sprievodcom na trekku vysoko v horách. Ktovie prečo toľko Izraelčanov chodí práve do Chitkulu....
Z Chitkulu sme šli asi 2 hodiny do Sangly, kde sme si kúpili typické himalájske čiapky, šli na internet, ktorý nefungoval a zvyšok času sme strávili v tibetskej reštaurácii. Objednali sme si čaj, no keď sme ho uvideli, pitie sme si radšej rozmysleli J Sangla bola asi nejakou prestupnou stanicou, lebo sme tam streli až prekvapivo veľa bielych turistov. Tesne pred odchodom sme uvideli, že chlapík vedľa pri stole je čapaty (typická indická placka), a tak sme poprosili domácu, či by nám takých 6 neurobila. Potom sme dobehli na autobus a strašná cesta sa mohla začať J Autobus bol stále plný, zo všetkých strán sa o nás niekto opieral, opäť sme šli nad priepasťami, no nakoniec sme po 11 hodinách dorazili do Shimly.
O 5 ráno sme sa šli ubytovať opäť do toho istého hotela ako počas prvých dní. Tento krát bol zázračne o polovicu lacnejší, čo nám ale neprekážalo. Trochu sme sa vyspali, šli sa najesť do už overenej kontinentálnej reštaurácie, a potom sme sa vybrali na menšiu túru na Glen. Postupne však začalo kropiť, a tak som dostala myšlienku, že bolo by fajn niekoho stopnúť. V chvíli ako sme sa o tom bavili nám zastavilo auto a vyviezlo nás späť hore :) Keď sa rozpršalo uchýlili sme sa pod prístrešok najbližšieho neznámeho domu. Ľudia boli milí a zavolali nás do vnútra, tak sme asi hodinu čakali v nejakej pracovni, kým neprestalo pršať. Mali sme fakt šťastie, že nás to auto zviezlo, lebo postupne začali padať krúpy... No našťastie nás už nezastihli.
O 21, 30 sme vyrazili zo Shimly do Delhi klimatizovaným autobusom. Bol niečo ako autobusy Student Agancy, takže dosť neporovnateľný v porovnaní s ostanými autobusmi, ktorými sme v Indii zatiaľ cestovali. Ale pohodlná cesta nám padla vhod...
Do Delhi sme dorazili asi o pol 7 ráno a hneď sa okolo nás zoskupila skupina rikšárov, ktorí sa nás snažili presvedčiť, aby sme s nimi šli na nejakú veľmi blízku stanicu, odkiaľ nám vraj mal ísť super klimatizovaný autobus do Jaipuru, ktorý mal ísť o 15 minút a z Bikaner Housu by nám vraj šiel autobus až o 10, pričom sme vedeli, že chodí od rána každú hodinu... Veľmi sa nám to nepozdávalo, no otravovali nás asi 15 minút. Ktovie kam nás chceli zaviesť... My sme stále trvali na tom, že chceme ísť na Bikaner House, odkiaľ sme šli do Jaipuru aj prvý deň. Nakoniec sa nám horko ťažko podarilo zbaviť sa ich a sadali sme k inému rikšárovi, ktorý nás za 80 rupií odviezol k Bikaner Housu. Odtiaľ sme ďalších 6 hodín šli do Jaipuru.
Keď to tak zhrniem 8 dní na ceste, 63 hodín v autobuse, 3 hotely, veľa vody, sušienky, banány, chipsy, dve pizze, milí ľudia, usmievavé deti, dobrodružné autobusy, budhistický chrám, fotenia chtiví Indovia, opice v nadmorskej výške 2600 m.n.m., krásne hory a zážitok na celý život :)
PS: To J, ktore sa zobrazuje za niektorymi vetami je smile :) Len sa mi to nejak zle skopirovalo.
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)