Môj článok „V Etiópii oslavujú Nový rok v septembri" bol uverejnený na blogu http://mondaeu.blog.sme.sk. Prečítať si ho môžete tu.
pondelok 22. septembra 2014
pondelok 8. septembra 2014
O tom ako Etiópia napreduje aj vďaka migrantom
Môj článok „Etiópia napreduje aj vďaka migrantom“ o festivale diaspóry, ktorý sa konal v Mekelle na konci júla bol uverejnený na blogu http://mondaeu.blog.sme.sk. Prečítať si ho môžete tu.
sobota 6. septembra 2014
Druhá zastávka – škola v Maychew
/Napísané 27.8.2014/
Po šiestich týždňoch v Mekelle sme sa presunuli do Maychew (čítaj „Mačo“). Tri týždne strávené v tomto mestečku zbehli veľmi rýchlo. Tak rýchlo, že som nestíhala písať na blog. Mali sme pestrý program v Bethlehem Primary School Daughters of Charity. Dopoludnia sme učili angličtinu deti, popoludní učiteľov zo školy, učiteľky materskej škôlky a ďalšie zamestnankyne. Ja som učila ročníky 2-4, Majo 5-7. Popoludní ja dámy zo škôlky, Majo učiteľov a pani riaditeľku.
Daughters of Charity pôsobia v Etiópii na štrnástich miestach. Do regiónu Tigray prišli v roku 1973 po vypuknutí humanitárnej krízy. V Tigrayi sú v Mekelle, v Alitene a v Maychew. Maychew je od roku 2004 ich najnovším pôsobiskom. Kvôli nedostatku príležitostí na vzdelávanie oslovili rodičia detí z Maychew biskupa v Adigrate. Biskup poveril Daughters of Charity, aby otvorili dom v Maychew. V roku 2005 založili materskú škôlku a následne v roku 2011 s podporou nemeckého Lions Club Limburg základnú školu Bethlehem Primary School.
V Maychew sme bývali v dome so sestrami. Areál Daughters of Charity je spojený s areálom katolíckej cirkvi, kde býva Abba Hagos. Zároveň je tam kaplnka, kde Abba slúži omše. Lokálni toto miesto však poznajú podľa názvu Don Bosco. Počas hladomoru v 70. a 80. rokoch tu komunita Don Bosco distribuovala zasiahnutému obyvateľstvu jedlo. Drvivá väčšina obyvateľov Maychew je ortodoxných, malé percento tvoria moslimovia a katolíci sa dajú zrátať na prstoch jednej ruky. Okrem Abba Hagosa a 3 sestier prichádzajú na nedeľnú omšu ešte asi 4 veriaci.
Maychew je asi 36 000 mesto. Nachádza sa tu 9 základných škôl, pričom 6 je vládnych, 3 sú zriadené mimovládnymi inštitúciami. Okrem toho tu majú Technical College a Agricultural College. Pred nástupom do školy môžu deti absolvovať prípravu v materskej škole, avšak tie sú v meste iba 4, všetky z nich mimovládne.
Základnú školu Bethlehem Primary School navštevuje asi 350 detí v ročníkoch od 1-6. V jednej triede je 50 študentov. V septembri 2014 pôjdu šiestaci do 7. ročníka a sestry dúfajú, že budúci roku budú môcť otvoriť 8. ročník. Bude to však závisieť aj od finančných možností. Dopyt po vzdelaní je veľký, no kvôli nízkym príjmom rodičov, nemôžu zvyšovať už aj teraz nízke poplatky. Zároveň deti z veľmi chudobných rodín majú odpustené školské poplatky. V škole učí 9 učiteľov.
Počas troch augustových týždňov mali desiati najlepší študenti z každej triedy letný kurz angličtiny. Na to, že väčšina mojich študentov mala 7-9 rokov, ich angličtina bola na slušnej úrovni. Spelling im nerobil veľké problémy. Všetci chodili na hodiny so zošitmi a perami, čo tu nie je pravidlom. Bolo na nich vidieť, že sa radi učia.
Medzi dvoma hodinami sme mali polhodinovú prestávku. Dievčatá sa hrávali s kamienkami, skákali do výšky cez švihadlo alebo len tak tancovali. Asi v druhom týždni som im dala gumu na skákanie, ktorú som priniesla zo Slovenska. Pamätám si, že sme to mali veľmi rady, keď som bola na základnej škole. Spôsoby ako sme to zvykli skákať my som si veľmi nepamätala. Niečo som našla na internete a niečo mi ukázali dievčatá v projekte Abba Gebremichael v Mekelle. Avšak nemusela som mať žiadne obavy. Dievčatkám v Maychew stačilo dať gumu a už ju skákali spôsobmi, ktoré som ešte nevidela. Chlapci zas hrávali futbal, občas basketbal. Raz som si všimla ako dvaja z nich skákali na hlinenom futbalovom ihrisku mlynské kolá. Zabaviť sa dá rôznymi spôsobmi.
Materská škôlka bola síce zatvorená, no s jej učiteľkami som mala angličtinu a raz ma cez prestávku zobrali na prehliadku. V škôlke sú 4 triedy a v každej z nich je 45 dievčat a chlapcov. Každá trieda má učiteľku a asistentku učiteľky. V škôlke sa učí metódou Montessori. Rovnaký systém výučby využívajú Daughters of Chartiy aj v materských škôlkach v Mekelle a Alitene. „Najdôležitejším obdobím v živote nie je univerzitné štúdium, ale obdobie medzi narodením a šiestym rokom života,“ povedala Maria Montessori, podľa ktorej je metóda pomenovaná.
Ako som sa dozvedela, pred zápisom detí do ďalšieho školského roku, mnohí rodičia nocovali v blízkosti škôlky, aby zabezpečili miesto pre svoje deti. Montessori systém umožňuje deťom získať zručnosti do prvého ročníka. Učia sa základy matematiky, angličtiny, amharčiny, jazyka tigriňa, hygienické návyky, spievajú, tancujú, hrajú sa a získavajú sociálne zručnosti.
Aj počas vyučovania popoludní sme mali polhodinovú prestávku. Podával sa počas nej čierny čaj (veľmi chutný, osladený) a dabo (pečivo). Cez prestávku som sa rada rozprávala s pánom Abboyom Gebreselassie. Je to veľmi skromný, statočný a distingvovaný pán. Rozhovory s ním boli hlboké. Bol pravdepodobne už v dôchodkovom veku a momentálne bol v škole knihovníkom. Predtým pracoval ako jej riaditeľ. Vysvetlil nám, že v istom momente ho nahradila súčasná riaditeľka, ktorá mala vládou požadované vzdelanie na túto pozíciu. Abboy vo svojej mladosti nemohol získať vzdelanie, aké by si želal, no je rozhľadený vo všetkých smeroch a sleduje aktuálne dianie vo svete. Vzdelanie doprial ho všetkým svojim piatim deťom, ktoré ukončili alebo študujú na vysokých školách.
Abboy toho prežil veľa. Ako som sa raz dozvedela od sestier, počas režimu Derg strávil 8 rokov vo väzení. V rozhovore o tomto období mi to nespomenul. Rozprával však, že to bola veľmi krutá doba. V tom čase mal 26 rokov. „Každého, kto mal iný názor prenasledovali. Mladých verbovali, aby šli bojovať. Vzdelanie bolo až druhoradé“, povedal. I keď som komunistický režim v Československu našťastie nezažila, počas jeho rozprávania som videla veľa paralel a spomenula som si na Silva Krčméryho, či Antona Neuwirta.
Čas v Maychew mi bude chýbať. Napriek chladnému počasiu počas prvých dní mi toto na prvý pohľad vidiecke prostredie učarovalo. Škola na okraji mesta, výhľad na horu Bokra, odkiaľ sme Maychew videli z výšky, v pozadí najvyšší vrch regiónu Tigray „Cibet“, ako ho volajú lokálni, poľná, niekedy zablatená, cesta do školy, školské ihrisko plné usmievavých detí, varenie a umývanie riadov so sestrami Adony a Tsege, rozhovory s Abbom Hagosom, milí zamestnanci internetovej kaviarne, predavači kaktusov, sobotný trh plný čerstvého ovocia a zeleniny, podania rúk len tak na ulici. Do videnia Maychew.
Po šiestich týždňoch v Mekelle sme sa presunuli do Maychew (čítaj „Mačo“). Tri týždne strávené v tomto mestečku zbehli veľmi rýchlo. Tak rýchlo, že som nestíhala písať na blog. Mali sme pestrý program v Bethlehem Primary School Daughters of Charity. Dopoludnia sme učili angličtinu deti, popoludní učiteľov zo školy, učiteľky materskej škôlky a ďalšie zamestnankyne. Ja som učila ročníky 2-4, Majo 5-7. Popoludní ja dámy zo škôlky, Majo učiteľov a pani riaditeľku.
Daughters of Charity pôsobia v Etiópii na štrnástich miestach. Do regiónu Tigray prišli v roku 1973 po vypuknutí humanitárnej krízy. V Tigrayi sú v Mekelle, v Alitene a v Maychew. Maychew je od roku 2004 ich najnovším pôsobiskom. Kvôli nedostatku príležitostí na vzdelávanie oslovili rodičia detí z Maychew biskupa v Adigrate. Biskup poveril Daughters of Charity, aby otvorili dom v Maychew. V roku 2005 založili materskú škôlku a následne v roku 2011 s podporou nemeckého Lions Club Limburg základnú školu Bethlehem Primary School.
V Maychew sme bývali v dome so sestrami. Areál Daughters of Charity je spojený s areálom katolíckej cirkvi, kde býva Abba Hagos. Zároveň je tam kaplnka, kde Abba slúži omše. Lokálni toto miesto však poznajú podľa názvu Don Bosco. Počas hladomoru v 70. a 80. rokoch tu komunita Don Bosco distribuovala zasiahnutému obyvateľstvu jedlo. Drvivá väčšina obyvateľov Maychew je ortodoxných, malé percento tvoria moslimovia a katolíci sa dajú zrátať na prstoch jednej ruky. Okrem Abba Hagosa a 3 sestier prichádzajú na nedeľnú omšu ešte asi 4 veriaci.
Maychew je asi 36 000 mesto. Nachádza sa tu 9 základných škôl, pričom 6 je vládnych, 3 sú zriadené mimovládnymi inštitúciami. Okrem toho tu majú Technical College a Agricultural College. Pred nástupom do školy môžu deti absolvovať prípravu v materskej škole, avšak tie sú v meste iba 4, všetky z nich mimovládne.
Základnú školu Bethlehem Primary School navštevuje asi 350 detí v ročníkoch od 1-6. V jednej triede je 50 študentov. V septembri 2014 pôjdu šiestaci do 7. ročníka a sestry dúfajú, že budúci roku budú môcť otvoriť 8. ročník. Bude to však závisieť aj od finančných možností. Dopyt po vzdelaní je veľký, no kvôli nízkym príjmom rodičov, nemôžu zvyšovať už aj teraz nízke poplatky. Zároveň deti z veľmi chudobných rodín majú odpustené školské poplatky. V škole učí 9 učiteľov.
Počas troch augustových týždňov mali desiati najlepší študenti z každej triedy letný kurz angličtiny. Na to, že väčšina mojich študentov mala 7-9 rokov, ich angličtina bola na slušnej úrovni. Spelling im nerobil veľké problémy. Všetci chodili na hodiny so zošitmi a perami, čo tu nie je pravidlom. Bolo na nich vidieť, že sa radi učia.
Medzi dvoma hodinami sme mali polhodinovú prestávku. Dievčatá sa hrávali s kamienkami, skákali do výšky cez švihadlo alebo len tak tancovali. Asi v druhom týždni som im dala gumu na skákanie, ktorú som priniesla zo Slovenska. Pamätám si, že sme to mali veľmi rady, keď som bola na základnej škole. Spôsoby ako sme to zvykli skákať my som si veľmi nepamätala. Niečo som našla na internete a niečo mi ukázali dievčatá v projekte Abba Gebremichael v Mekelle. Avšak nemusela som mať žiadne obavy. Dievčatkám v Maychew stačilo dať gumu a už ju skákali spôsobmi, ktoré som ešte nevidela. Chlapci zas hrávali futbal, občas basketbal. Raz som si všimla ako dvaja z nich skákali na hlinenom futbalovom ihrisku mlynské kolá. Zabaviť sa dá rôznymi spôsobmi.
Materská škôlka bola síce zatvorená, no s jej učiteľkami som mala angličtinu a raz ma cez prestávku zobrali na prehliadku. V škôlke sú 4 triedy a v každej z nich je 45 dievčat a chlapcov. Každá trieda má učiteľku a asistentku učiteľky. V škôlke sa učí metódou Montessori. Rovnaký systém výučby využívajú Daughters of Chartiy aj v materských škôlkach v Mekelle a Alitene. „Najdôležitejším obdobím v živote nie je univerzitné štúdium, ale obdobie medzi narodením a šiestym rokom života,“ povedala Maria Montessori, podľa ktorej je metóda pomenovaná.
Ako som sa dozvedela, pred zápisom detí do ďalšieho školského roku, mnohí rodičia nocovali v blízkosti škôlky, aby zabezpečili miesto pre svoje deti. Montessori systém umožňuje deťom získať zručnosti do prvého ročníka. Učia sa základy matematiky, angličtiny, amharčiny, jazyka tigriňa, hygienické návyky, spievajú, tancujú, hrajú sa a získavajú sociálne zručnosti.
Aj počas vyučovania popoludní sme mali polhodinovú prestávku. Podával sa počas nej čierny čaj (veľmi chutný, osladený) a dabo (pečivo). Cez prestávku som sa rada rozprávala s pánom Abboyom Gebreselassie. Je to veľmi skromný, statočný a distingvovaný pán. Rozhovory s ním boli hlboké. Bol pravdepodobne už v dôchodkovom veku a momentálne bol v škole knihovníkom. Predtým pracoval ako jej riaditeľ. Vysvetlil nám, že v istom momente ho nahradila súčasná riaditeľka, ktorá mala vládou požadované vzdelanie na túto pozíciu. Abboy vo svojej mladosti nemohol získať vzdelanie, aké by si želal, no je rozhľadený vo všetkých smeroch a sleduje aktuálne dianie vo svete. Vzdelanie doprial ho všetkým svojim piatim deťom, ktoré ukončili alebo študujú na vysokých školách.
Abboy toho prežil veľa. Ako som sa raz dozvedela od sestier, počas režimu Derg strávil 8 rokov vo väzení. V rozhovore o tomto období mi to nespomenul. Rozprával však, že to bola veľmi krutá doba. V tom čase mal 26 rokov. „Každého, kto mal iný názor prenasledovali. Mladých verbovali, aby šli bojovať. Vzdelanie bolo až druhoradé“, povedal. I keď som komunistický režim v Československu našťastie nezažila, počas jeho rozprávania som videla veľa paralel a spomenula som si na Silva Krčméryho, či Antona Neuwirta.
Čas v Maychew mi bude chýbať. Napriek chladnému počasiu počas prvých dní mi toto na prvý pohľad vidiecke prostredie učarovalo. Škola na okraji mesta, výhľad na horu Bokra, odkiaľ sme Maychew videli z výšky, v pozadí najvyšší vrch regiónu Tigray „Cibet“, ako ho volajú lokálni, poľná, niekedy zablatená, cesta do školy, školské ihrisko plné usmievavých detí, varenie a umývanie riadov so sestrami Adony a Tsege, rozhovory s Abbom Hagosom, milí zamestnanci internetovej kaviarne, predavači kaktusov, sobotný trh plný čerstvého ovocia a zeleniny, podania rúk len tak na ulici. Do videnia Maychew.
nedeľa 3. augusta 2014
S internetom dobre, bez neho niekedy lepšie
/Napísané 3.8.2014/
Nedeľa je obyčajne dňom, kedy chodievam na internet zavolať domov cez Skype, odpísať kamarátom, známym a kolegom na maily, zistiť, čo je nové doma a vo svete. V Mekelle sme mali internet najčastejšie v internetovej kaviarni. V tej prvej bol veľmi pomalý a ledva sa mi za pol hodinu stihol načítať Gmail. Potom sme našli lepšiu, kde sa dalo aj tlačiť a inernet bol celkom rýchly. Maily som si väčšinou pripravila doma vo Worde a potom som ich iba z kľúča skopírovala a poslala. Asi po týždni, či dvoch mi došlo, že väčšina počítačov v internetových kaviarňach a aj v počítačovej miestnosti, kde sme deti učili informatiku, bola zavírených. Teda aj môj kľúč a počítač chytili vírus. Kľúč som si kúpila nový a dokumenty sa mi našťastie podarilo zachrániť. Jeden kľúč mám teraz vyhradený na „riskantné“ používanie a pravidelne ho formátujem, teda väčšinou mi ho formátuje Majo. Ten druhý, kde mám uložené dokumenty, radšej nepoužívam. Do počítača sa mi po pár týždňoch, keď som chytila rýchlejší internet, podarilo stiahnuť nový antivírusový program a priebežne liečim nové vírusy. Po návrate sa teším na návštevu kamaráta, ktorý sa vyzná v počítačoch. : )
Írsky dobrovoľník Patrick nám odporučil radšej chodiť s vlastným počítačom na Wifi. A ukázal nám aj kam. Tak som zo začiatku pred obedom zvykla zájsť do Hotela Axum alebo inokedy podvečer do reštaurácie Sabisa, ktorá bola 5 minút chôdzou od nášho domu. V projekte internet dosť často vypadával, no aj tak sme najviac času trávili na hodinách s deťmi, takže som len občas stihla poslať pár mailov alebo hodiť niečo na Facebook.
Pamätám si jedno nedeľné popoludnie, kedy som šla na internet do Sabisy. Prišla som tam tesne pred búrkou, no internet práve nešiel. Lialo asi 2 hodiny, tak som si aspoň offline predpripravila maily a popočúvala dobrú hudbu, keď ju bolo počuť kvôli dažďu. : ) Potom keď prestalo liať som sa premiestnila do inej internetovej kaviarne a šla zavolať domov cez Skype. Na väčšine počítačov Skype nefungoval a tak ma pani z kaviarne posadila k svojmu notebooku a mohla som volať. Bolo to milé gesto. Keď som skončila, premiestnila som sa domov a takmer hneď ako som došla, začalo opäť pršať. Bolo to dobré načasovanie. : )
Asi 2 týždne pred odchodom z Mekelle, kedy som už aj tak nemala veľa času chodiť na internet, som zistila, že do kaviarní môžeme chodiť aj s vlastným počítačom a k nemu si pripojíme kábel. Ku koncu som to využívala, najmä ráno pri tlači materiálov na hodiny angličtiny. Zo svojho PC som si dokumenty poslala na Gmail a potom som Gmail otvorila na počítači v kaviarni a dala to vytlačiť. Trochu komplikovaný proces, no je to celkom praktické riešenie, ako sa vyhnúť vírusom. : )
Občas si na internete pozriem, čo sa deje vo svete. Niekedy si to všimnem vďaka postom mojich kamarátov na Facebooku, inokedy si prečítam zahraničné správy. V tých domácich slovenských ma politické intrigy a vzájomné útoky strán pravdu povediac už nezaujímajú.
Moje zahraničné cesty si pamätám aj podľa toho, čo sa práve deje vo svete. Keď som v lete v roku 2006 brigádovala v Rakúsku, pamätám si, že práve v tom čase vypukol konflikt medzi Izrealom a Libanonom. Počas Erasmu v Nemecku v roku 2008 začínala svetová hospodárska kríza, ktorá v podstate trvá dodnes. V roku 2009, keď sme boli dobrovoľníčiť v Indii sa práve šírila prasacia chrípka. V roku 2010, keď som bola na stáži v Bruseli práve chrlila popol sopka z Islandu a tak som sa bála, či stihnem doletieť domov na štátnice. V tom čase zároveň spadlo Poľské lietadlo pri Smolensku. V roku 2011 po mojom návrate z Ruska, spadlo lietadlo s hokejistami pri Jaroslavli, kde som bola asi mesiac predtým.
Keď sme sa pred pár týždňami cestou do Lalibely zastavili na obed, v reštaurácii som chytila Wifi a zamrazilo ma, keď som sa dočítala, že Izrael a Palestína opäť bojujú. Rovnako som ostala v šoku, keď som sa jedno piatkové popoludnie na internete dočítala dočítala, že deň predtým na Ukrajine zostrelili malajzijské lietadlo. Aj bombové útoky v Keni, kde sú ďalší traja dobrovoľníci eRka (našťastie na iných miestach) i ebola vo západnej Afrike sa mi budú spájať s týmto pobytom v Etiópii.
V piatok sme prišli do Maychew. Je to mestečko, ktoré má asi 35 000 obyvateľov, no na pohľad vyzerá skôr ako veľká dedina. Zo začiatku nám nikto nevedel povedať, či tu internet vôbec je. Našťastie je. Sú tu asi 2 internetové kaviarne. Jednu sme už aj vyskúšali a bol hádam najrýchlejší od príchodu do Etiópie.
Koniec koncov som však rada, že tu internet nemám doma bežne dostupný. Čas, ktorého tu aj tak nie je nazvyš, tak trávim príjemnejším spôsobom. Okrem práce v projektoch s deťmi, trávim čas stretávaním sa a rozhovormi ľuďmi, občas sa učím amharčinu, čítam, píšem offline, rozmýšľam. V priemere možno štyri hodiny internetu týždenne sú tak viac ako dosť.
Nedeľa je obyčajne dňom, kedy chodievam na internet zavolať domov cez Skype, odpísať kamarátom, známym a kolegom na maily, zistiť, čo je nové doma a vo svete. V Mekelle sme mali internet najčastejšie v internetovej kaviarni. V tej prvej bol veľmi pomalý a ledva sa mi za pol hodinu stihol načítať Gmail. Potom sme našli lepšiu, kde sa dalo aj tlačiť a inernet bol celkom rýchly. Maily som si väčšinou pripravila doma vo Worde a potom som ich iba z kľúča skopírovala a poslala. Asi po týždni, či dvoch mi došlo, že väčšina počítačov v internetových kaviarňach a aj v počítačovej miestnosti, kde sme deti učili informatiku, bola zavírených. Teda aj môj kľúč a počítač chytili vírus. Kľúč som si kúpila nový a dokumenty sa mi našťastie podarilo zachrániť. Jeden kľúč mám teraz vyhradený na „riskantné“ používanie a pravidelne ho formátujem, teda väčšinou mi ho formátuje Majo. Ten druhý, kde mám uložené dokumenty, radšej nepoužívam. Do počítača sa mi po pár týždňoch, keď som chytila rýchlejší internet, podarilo stiahnuť nový antivírusový program a priebežne liečim nové vírusy. Po návrate sa teším na návštevu kamaráta, ktorý sa vyzná v počítačoch. : )
Írsky dobrovoľník Patrick nám odporučil radšej chodiť s vlastným počítačom na Wifi. A ukázal nám aj kam. Tak som zo začiatku pred obedom zvykla zájsť do Hotela Axum alebo inokedy podvečer do reštaurácie Sabisa, ktorá bola 5 minút chôdzou od nášho domu. V projekte internet dosť často vypadával, no aj tak sme najviac času trávili na hodinách s deťmi, takže som len občas stihla poslať pár mailov alebo hodiť niečo na Facebook.
Pamätám si jedno nedeľné popoludnie, kedy som šla na internet do Sabisy. Prišla som tam tesne pred búrkou, no internet práve nešiel. Lialo asi 2 hodiny, tak som si aspoň offline predpripravila maily a popočúvala dobrú hudbu, keď ju bolo počuť kvôli dažďu. : ) Potom keď prestalo liať som sa premiestnila do inej internetovej kaviarne a šla zavolať domov cez Skype. Na väčšine počítačov Skype nefungoval a tak ma pani z kaviarne posadila k svojmu notebooku a mohla som volať. Bolo to milé gesto. Keď som skončila, premiestnila som sa domov a takmer hneď ako som došla, začalo opäť pršať. Bolo to dobré načasovanie. : )
Asi 2 týždne pred odchodom z Mekelle, kedy som už aj tak nemala veľa času chodiť na internet, som zistila, že do kaviarní môžeme chodiť aj s vlastným počítačom a k nemu si pripojíme kábel. Ku koncu som to využívala, najmä ráno pri tlači materiálov na hodiny angličtiny. Zo svojho PC som si dokumenty poslala na Gmail a potom som Gmail otvorila na počítači v kaviarni a dala to vytlačiť. Trochu komplikovaný proces, no je to celkom praktické riešenie, ako sa vyhnúť vírusom. : )
Občas si na internete pozriem, čo sa deje vo svete. Niekedy si to všimnem vďaka postom mojich kamarátov na Facebooku, inokedy si prečítam zahraničné správy. V tých domácich slovenských ma politické intrigy a vzájomné útoky strán pravdu povediac už nezaujímajú.
Moje zahraničné cesty si pamätám aj podľa toho, čo sa práve deje vo svete. Keď som v lete v roku 2006 brigádovala v Rakúsku, pamätám si, že práve v tom čase vypukol konflikt medzi Izrealom a Libanonom. Počas Erasmu v Nemecku v roku 2008 začínala svetová hospodárska kríza, ktorá v podstate trvá dodnes. V roku 2009, keď sme boli dobrovoľníčiť v Indii sa práve šírila prasacia chrípka. V roku 2010, keď som bola na stáži v Bruseli práve chrlila popol sopka z Islandu a tak som sa bála, či stihnem doletieť domov na štátnice. V tom čase zároveň spadlo Poľské lietadlo pri Smolensku. V roku 2011 po mojom návrate z Ruska, spadlo lietadlo s hokejistami pri Jaroslavli, kde som bola asi mesiac predtým.
Keď sme sa pred pár týždňami cestou do Lalibely zastavili na obed, v reštaurácii som chytila Wifi a zamrazilo ma, keď som sa dočítala, že Izrael a Palestína opäť bojujú. Rovnako som ostala v šoku, keď som sa jedno piatkové popoludnie na internete dočítala dočítala, že deň predtým na Ukrajine zostrelili malajzijské lietadlo. Aj bombové útoky v Keni, kde sú ďalší traja dobrovoľníci eRka (našťastie na iných miestach) i ebola vo západnej Afrike sa mi budú spájať s týmto pobytom v Etiópii.
V piatok sme prišli do Maychew. Je to mestečko, ktoré má asi 35 000 obyvateľov, no na pohľad vyzerá skôr ako veľká dedina. Zo začiatku nám nikto nevedel povedať, či tu internet vôbec je. Našťastie je. Sú tu asi 2 internetové kaviarne. Jednu sme už aj vyskúšali a bol hádam najrýchlejší od príchodu do Etiópie.
Koniec koncov som však rada, že tu internet nemám doma bežne dostupný. Čas, ktorého tu aj tak nie je nazvyš, tak trávim príjemnejším spôsobom. Okrem práce v projektoch s deťmi, trávim čas stretávaním sa a rozhovormi ľuďmi, občas sa učím amharčinu, čítam, píšem offline, rozmýšľam. V priemere možno štyri hodiny internetu týždenne sú tak viac ako dosť.
pondelok 21. júla 2014
Ďalší víkend za nami
/Napísané 20.7.2014/
Svadba v Etiópii
Je nedeľa večer. Opäť si hovorím, že víkend zbehol rýchlo. Neviem, či rýchlejšie ako víkendy v Bratislave za posledný rok, kedy som si hádam každú nedeľu večer uvedomila, že je po víkende, no každopádne o pár hodín tu máme nový týždeň. Moje pôvodne pracovné plány sa zmenili, keďže v sobotu sa konala svadba, na ktorú boli pozvaní všetci z nášho domu. Vydávala sa sesternica jednej zo sestier a teda automaticky boli pozvané zvyšné sestry a aj my, ferendži.
Na rozdiel od nášho zvyku, že svadby sa konajú zväčša v sobotu poobede, táto sa konala v sobotu ráno o pol 7, respektíve začala sa o 7 (teda o 1 etiópskeho času, ale o tom niekedy nabudúce). Svadby sa inak môžu konať aj v iné dni. Dnes sme cestou z mesta tiež jednu videli. Omša mala podobný priebeh ako u nás. Trvala o čosi dlhšie, necelé dve hodiny. Po omši sa v kostole a pred kostolom fotili mladomanželia so svadobčanmi. Podobne ako na Vikinej svadbe, ktorú som stihla dva dni pred odchodom do Etiópie, aj na tejto boli družičky v rovnakých šatách a družbovia v rovnakých kravatách.
O 12 sme boli pozvaní na obed, ktorý sa ale začal o pol 2, čo mi padlo vhod, lebo som sa akurát stihla vrátiť od kaderníčky. Svadba tak pokračovala obedom. Oslava sa konala v reštaurácii na konci mesta. Mladomanželia sedeli v čele miestnosti spolu s družičkami a družbami. Družičky po strane nevesty, družbovia po strane ženícha. Jedlo si nabrali najprv oni, potom zvyšní svadobčania. Nasledovalo tancovanie. Najprv družičky a družbovia, potom spolu príbuzní nevesty, nasledovali príbuzní ženícha a potom ako sa všetci vystriedali, začali tancovať nevesta so ženíchom spolu s družičkami a družbami. Podľa tradície, aby mali všetkého v hojnosti, tancovali „oblepení“ stovkami birrov. Utkvelo mi v pamäti, že keď tancovali príbuzní, boli tam hádam všetci, pravdepodobne bez ohľadu na to, či si mysleli, že vedia tancovať, alebo nie. Teda klobúk dole. My sme odišli skôr, no svadba sa vraj konala do 7 večera, potom sa hostia postupne rozišli.
Nanešťastie počas môjho pobytu v Etiópii zmeškám tri svadby mojich blízkych kamarátok. Annelies, Belgičanka, moja spolubývajúca v Indii, sa vydala prvý júlový týždeň. Zuzka a Rado sa budú brať v auguste a Lucia začiatkom septembra. No dohodli sme sa, že skúsime vymyslieť nejaký Skype prenos, alebo minimálne budem prítomná myšlienkami, ako na svadbe Annie, kedy sme zároveň tu v Mekelle pozerali zápas Belgicko – Argentína. Belgicko prehralo, čo hádam znamená, že Annie a Tom budú mať veľmi veľa šťastia v láske.
Detský sen
Keďže jednu tretinu nášho pobytu máme už za nami a celkom to letí, v sobotu som konečne zašla ku kaderníčke. Dohodla mi ju sestra Lemlem. Cege bola veľmi šikovná a zvládla to za približne dve a pol hodiny. Na hlave mám tak okolo 100 copikov. Keď som bola malá, mamka mi zvykla robiť copiky, ale nechávala som si ich iba na noc a bolo ich okolo 15. Pamätám si ako mi raz kamoška Iva cez letné prázdniny urobila podobné copiky ako mám teraz. Nechala som si ich asi dva dni. Ive to zabralo zopár hodín a ku koncu sme to trochu vzdávali, no splnil sa mi detský sen. A tentokrát sa mi splnil skutočne. Nie žeby som nemala iné detské sny, no tento je autentický a rada sa teším z maličkostí. : ) Za dva týždne, ktoré nám ostávajú v Mekelle by som ešte u Cege chcela vyskúšať ďalšie štýly.
Zo zahraničia pre príbuzných
Počas toho ako mi Cege robila účes som sa dozvedela, že má brata v Izraeli. Nie je to pravidlom u každej rodiny, no už som stretla viacerých ľudí, ktorí majú príbuzných v zahraničí. Často je to Saudská Arábia, či Izrael. Tí šťastnejší sa dostanú do Európy, či do USA. Počas prvých dní v Mekelle nám Michael (PR zamestnanec v projekte Abba Gebremichael) cestou okolo „vilovej“ štvrti hovoril, že sú to po väčšine domy, ktoré postavili práve príbuzní z diaspóry v rôznych krajinách: Saudská Arábia, Izrael, Dubaj, USA, Austrália, Nemecko, Švédsko atď. Práve títo príbuzní posielajú domov časť financií, ktoré zarobia a pomáhajú tak svojim rodinám.
Obyčajné, neobyčajné stretnutia
Dnes sme so sestrou Lemlem zašli do mesta kúpiť nejaké ovocie a zeleninu na obed a večeru. Chodieva väčšinou do toho istého obchodu. Robí v ňom dievča, ktoré chodilo do projektu Abba Gebremichael. Aj ona mala dve sestry, ktoré už niekoľko rokov žijú v Rakúsku. Jedna sa vydala za Rakúšana a druhá tam šla študovať. Bolo tak ľahšie ako obyčajne vysvetliť, kde sa nachádza Slovensko. Zdržali sme sa dobrú pol hodinu, nakúpili okrem iného mangá a zeleno-žlté pomaranče. Na rozlúčku nám prihodila zopár citrónov zdarma a darovala mi aj sladkú tyčinku.
Včera nám sestra Desta ukázala „ferendži“ supermarket, teda obchod, kde je dostať aj „európske“ potraviny. Po prvýkrát odkedy som tu, som si kúpila chipsy. Boli vyrobené v Malajzii s použitím palmového oleja, no človek tu veľmi nemá na výber. Potom sme zašli do internetovej kaviarne, ktorú si otvorila tiež jedna dievčina z projektu, zviazať materiály, z ktorých sa sestra Desta učila na skúšku (študuje na college zdravotníctvo). Aj takýmto spôsobom sa snažia podporovať bývalých beneficientov projektu.
Okrem toho je to milé, keď človek chodí nakupovať na to isté miesto a môže prehodiť s ľuďmi pár slov. Ránami si zvyknem kupovať vodu v obchodíku blízko projektu a tak využijem mojich pár amharskych fráz a opýtam sa pani ako sa má. Niekedy tam je jej dcéra, asi piatačka, tak s ňou radšej po anglicky. Alebo si občas zájdem kúpiť tyčinku Mars do toho istého obchodu cestou do internetovej kaviarne, v ktorej obyčajne tlačím alebo prefocujem materiály na hodiny angličtiny. Niekedy stačí málo a pri stretnutí milých ľudí, podaní si rúk, vymenení si pár fráz, či úsmevov je deň krajší.
Svadba v Etiópii
Je nedeľa večer. Opäť si hovorím, že víkend zbehol rýchlo. Neviem, či rýchlejšie ako víkendy v Bratislave za posledný rok, kedy som si hádam každú nedeľu večer uvedomila, že je po víkende, no každopádne o pár hodín tu máme nový týždeň. Moje pôvodne pracovné plány sa zmenili, keďže v sobotu sa konala svadba, na ktorú boli pozvaní všetci z nášho domu. Vydávala sa sesternica jednej zo sestier a teda automaticky boli pozvané zvyšné sestry a aj my, ferendži.
Na rozdiel od nášho zvyku, že svadby sa konajú zväčša v sobotu poobede, táto sa konala v sobotu ráno o pol 7, respektíve začala sa o 7 (teda o 1 etiópskeho času, ale o tom niekedy nabudúce). Svadby sa inak môžu konať aj v iné dni. Dnes sme cestou z mesta tiež jednu videli. Omša mala podobný priebeh ako u nás. Trvala o čosi dlhšie, necelé dve hodiny. Po omši sa v kostole a pred kostolom fotili mladomanželia so svadobčanmi. Podobne ako na Vikinej svadbe, ktorú som stihla dva dni pred odchodom do Etiópie, aj na tejto boli družičky v rovnakých šatách a družbovia v rovnakých kravatách.
O 12 sme boli pozvaní na obed, ktorý sa ale začal o pol 2, čo mi padlo vhod, lebo som sa akurát stihla vrátiť od kaderníčky. Svadba tak pokračovala obedom. Oslava sa konala v reštaurácii na konci mesta. Mladomanželia sedeli v čele miestnosti spolu s družičkami a družbami. Družičky po strane nevesty, družbovia po strane ženícha. Jedlo si nabrali najprv oni, potom zvyšní svadobčania. Nasledovalo tancovanie. Najprv družičky a družbovia, potom spolu príbuzní nevesty, nasledovali príbuzní ženícha a potom ako sa všetci vystriedali, začali tancovať nevesta so ženíchom spolu s družičkami a družbami. Podľa tradície, aby mali všetkého v hojnosti, tancovali „oblepení“ stovkami birrov. Utkvelo mi v pamäti, že keď tancovali príbuzní, boli tam hádam všetci, pravdepodobne bez ohľadu na to, či si mysleli, že vedia tancovať, alebo nie. Teda klobúk dole. My sme odišli skôr, no svadba sa vraj konala do 7 večera, potom sa hostia postupne rozišli.
Nanešťastie počas môjho pobytu v Etiópii zmeškám tri svadby mojich blízkych kamarátok. Annelies, Belgičanka, moja spolubývajúca v Indii, sa vydala prvý júlový týždeň. Zuzka a Rado sa budú brať v auguste a Lucia začiatkom septembra. No dohodli sme sa, že skúsime vymyslieť nejaký Skype prenos, alebo minimálne budem prítomná myšlienkami, ako na svadbe Annie, kedy sme zároveň tu v Mekelle pozerali zápas Belgicko – Argentína. Belgicko prehralo, čo hádam znamená, že Annie a Tom budú mať veľmi veľa šťastia v láske.
Detský sen
Keďže jednu tretinu nášho pobytu máme už za nami a celkom to letí, v sobotu som konečne zašla ku kaderníčke. Dohodla mi ju sestra Lemlem. Cege bola veľmi šikovná a zvládla to za približne dve a pol hodiny. Na hlave mám tak okolo 100 copikov. Keď som bola malá, mamka mi zvykla robiť copiky, ale nechávala som si ich iba na noc a bolo ich okolo 15. Pamätám si ako mi raz kamoška Iva cez letné prázdniny urobila podobné copiky ako mám teraz. Nechala som si ich asi dva dni. Ive to zabralo zopár hodín a ku koncu sme to trochu vzdávali, no splnil sa mi detský sen. A tentokrát sa mi splnil skutočne. Nie žeby som nemala iné detské sny, no tento je autentický a rada sa teším z maličkostí. : ) Za dva týždne, ktoré nám ostávajú v Mekelle by som ešte u Cege chcela vyskúšať ďalšie štýly.
Zo zahraničia pre príbuzných
Počas toho ako mi Cege robila účes som sa dozvedela, že má brata v Izraeli. Nie je to pravidlom u každej rodiny, no už som stretla viacerých ľudí, ktorí majú príbuzných v zahraničí. Často je to Saudská Arábia, či Izrael. Tí šťastnejší sa dostanú do Európy, či do USA. Počas prvých dní v Mekelle nám Michael (PR zamestnanec v projekte Abba Gebremichael) cestou okolo „vilovej“ štvrti hovoril, že sú to po väčšine domy, ktoré postavili práve príbuzní z diaspóry v rôznych krajinách: Saudská Arábia, Izrael, Dubaj, USA, Austrália, Nemecko, Švédsko atď. Práve títo príbuzní posielajú domov časť financií, ktoré zarobia a pomáhajú tak svojim rodinám.
Obyčajné, neobyčajné stretnutia
Dnes sme so sestrou Lemlem zašli do mesta kúpiť nejaké ovocie a zeleninu na obed a večeru. Chodieva väčšinou do toho istého obchodu. Robí v ňom dievča, ktoré chodilo do projektu Abba Gebremichael. Aj ona mala dve sestry, ktoré už niekoľko rokov žijú v Rakúsku. Jedna sa vydala za Rakúšana a druhá tam šla študovať. Bolo tak ľahšie ako obyčajne vysvetliť, kde sa nachádza Slovensko. Zdržali sme sa dobrú pol hodinu, nakúpili okrem iného mangá a zeleno-žlté pomaranče. Na rozlúčku nám prihodila zopár citrónov zdarma a darovala mi aj sladkú tyčinku.
Včera nám sestra Desta ukázala „ferendži“ supermarket, teda obchod, kde je dostať aj „európske“ potraviny. Po prvýkrát odkedy som tu, som si kúpila chipsy. Boli vyrobené v Malajzii s použitím palmového oleja, no človek tu veľmi nemá na výber. Potom sme zašli do internetovej kaviarne, ktorú si otvorila tiež jedna dievčina z projektu, zviazať materiály, z ktorých sa sestra Desta učila na skúšku (študuje na college zdravotníctvo). Aj takýmto spôsobom sa snažia podporovať bývalých beneficientov projektu.
Okrem toho je to milé, keď človek chodí nakupovať na to isté miesto a môže prehodiť s ľuďmi pár slov. Ránami si zvyknem kupovať vodu v obchodíku blízko projektu a tak využijem mojich pár amharskych fráz a opýtam sa pani ako sa má. Niekedy tam je jej dcéra, asi piatačka, tak s ňou radšej po anglicky. Alebo si občas zájdem kúpiť tyčinku Mars do toho istého obchodu cestou do internetovej kaviarne, v ktorej obyčajne tlačím alebo prefocujem materiály na hodiny angličtiny. Niekedy stačí málo a pri stretnutí milých ľudí, podaní si rúk, vymenení si pár fráz, či úsmevov je deň krajší.
utorok 15. júla 2014
Máš pekný úsmev, skús ho rozdať
/Napísané: 14.7.2014/
Každý deň je svojim spôsobom podobný, no zároveň so sebou prináša niečo nové. Náš šofér Robel má dnes i zajtra dovolenku, a tak som ráno šla peši. Trvá to nejakých 20 minút a je to celkom príjemná prechádzka. Cestou som sa zastavila v papiernictve a kúpila pre deti nové perá. Väčšina z nich totižto pero nemá a keď ho nemajú, cez hodinu tak nemajú čím písať a nedávajú pozor. Je to teda obojstranná (alebo až trojstranná) výhoda. Oni majú čím písať, ja neprídem o hlasivky (a ďalšie deti sa tiež niečo naučia). Pred papiernictvom sa mi prihovorilo dievčatko, ktoré sedelo poblíž. Vošla so mnou do papiernictva, zoznámili sme sa a počkala ma, kým nakúpim. Predavačka mi nemala vydať a keďže som nemala drobné, s úsmevom zbehla do vedľajšieho obchodu, kde si peniaze rozmenila. Podobnú situáciu som zažila viackrát na Slovensku, a bola som to vždy ja, ako zákazníčka, kto musel ísť zmeniť si peniaze, alebo odísť. A to ani nehovorím, ako sa tvárila daná slovenská predavačka.
Dievčatko chcelo, aby som mu dala jedno pero, no keďže mala pred obchodom ešte aspoň ďalších dvoch kamarátov a pred mnou bola ešte polovica cesty, zdvorilo som odmietla. Milo sme sa rozlúčili, s ňou i s predavačkou a pokračovala som v ceste. Ráno mi tak prinieslo dva úprimné úsmevy.
Vedľa areálu Daughters of Charity, kde pracujeme, je knižnica a študovňa, ktoré slúžia aj ako centrum voľného času. Patrí to pod Vincentínov a momentálne tam pôsobia traja dobrovoľníci z Írska, ktorí vedú mesačný prázdninový tábor. Majú o dosť menšie deti ako my, a ráno ich stretávame cestou do nášho projektu. Dnes sa mi prihovorili štyria chlapci vo veku asi 8 rokov. Opäť chceli perá. Vysvitlo, že iba jeden z nich ho nemal a tak som mu ho darovala. Ráno som ich totižto kúpila 10. Potom chceli pero aj tí ďalší. No dohodli sme sa, že na dnes iba jedno. Neviem, čím to je, no pero je tu veľmi veľká vzácnosť. Ak od vás deti niečo chcú na ulici, väčšina z nich povie skôr „give me pen“ (daj mi pero) ako „give me money“ (daj mi peniaze).
Ako obyčajne, ani dnes väčšina detí v mojej triede nemala perá. Rozdala som im teda všetky, ktoré som nakúpila a pridala ešte zo tri moje, s tým, že po hodine mi ich vrátia. A tak sa aj stalo. Mám pocit, že už začínajú chápať ako v angličtine funguje prítomný jednoduchý a prítomný priebehový čas. Dnes som mala po dlhom čase na hodine aj Bruka. Posledné týždne nechodil, lebo mal brigádu - nejakú manuálnu prácu s oknami. Je v 8. triede, no vyzerá staršie, má celkom dobrú angličtinu a pekný úsmev.
Pred hodinou mi jedna žiačka, Negsti, len tak darovala červenú ružičku a po hodine chalan z vedľajšej triedy, Filmon, loďku z papiera a v nej lupienky oranžovej ruže. Neviem, čím to je, no napadlo mi, že možno dátumom v kalendári, 14.7.2014. Žeby etiópsky Valentín? Ďakujem
Každý deň je svojim spôsobom podobný, no zároveň so sebou prináša niečo nové. Náš šofér Robel má dnes i zajtra dovolenku, a tak som ráno šla peši. Trvá to nejakých 20 minút a je to celkom príjemná prechádzka. Cestou som sa zastavila v papiernictve a kúpila pre deti nové perá. Väčšina z nich totižto pero nemá a keď ho nemajú, cez hodinu tak nemajú čím písať a nedávajú pozor. Je to teda obojstranná (alebo až trojstranná) výhoda. Oni majú čím písať, ja neprídem o hlasivky (a ďalšie deti sa tiež niečo naučia). Pred papiernictvom sa mi prihovorilo dievčatko, ktoré sedelo poblíž. Vošla so mnou do papiernictva, zoznámili sme sa a počkala ma, kým nakúpim. Predavačka mi nemala vydať a keďže som nemala drobné, s úsmevom zbehla do vedľajšieho obchodu, kde si peniaze rozmenila. Podobnú situáciu som zažila viackrát na Slovensku, a bola som to vždy ja, ako zákazníčka, kto musel ísť zmeniť si peniaze, alebo odísť. A to ani nehovorím, ako sa tvárila daná slovenská predavačka.
Dievčatko chcelo, aby som mu dala jedno pero, no keďže mala pred obchodom ešte aspoň ďalších dvoch kamarátov a pred mnou bola ešte polovica cesty, zdvorilo som odmietla. Milo sme sa rozlúčili, s ňou i s predavačkou a pokračovala som v ceste. Ráno mi tak prinieslo dva úprimné úsmevy.
Vedľa areálu Daughters of Charity, kde pracujeme, je knižnica a študovňa, ktoré slúžia aj ako centrum voľného času. Patrí to pod Vincentínov a momentálne tam pôsobia traja dobrovoľníci z Írska, ktorí vedú mesačný prázdninový tábor. Majú o dosť menšie deti ako my, a ráno ich stretávame cestou do nášho projektu. Dnes sa mi prihovorili štyria chlapci vo veku asi 8 rokov. Opäť chceli perá. Vysvitlo, že iba jeden z nich ho nemal a tak som mu ho darovala. Ráno som ich totižto kúpila 10. Potom chceli pero aj tí ďalší. No dohodli sme sa, že na dnes iba jedno. Neviem, čím to je, no pero je tu veľmi veľká vzácnosť. Ak od vás deti niečo chcú na ulici, väčšina z nich povie skôr „give me pen“ (daj mi pero) ako „give me money“ (daj mi peniaze).
Ako obyčajne, ani dnes väčšina detí v mojej triede nemala perá. Rozdala som im teda všetky, ktoré som nakúpila a pridala ešte zo tri moje, s tým, že po hodine mi ich vrátia. A tak sa aj stalo. Mám pocit, že už začínajú chápať ako v angličtine funguje prítomný jednoduchý a prítomný priebehový čas. Dnes som mala po dlhom čase na hodine aj Bruka. Posledné týždne nechodil, lebo mal brigádu - nejakú manuálnu prácu s oknami. Je v 8. triede, no vyzerá staršie, má celkom dobrú angličtinu a pekný úsmev.
Pred hodinou mi jedna žiačka, Negsti, len tak darovala červenú ružičku a po hodine chalan z vedľajšej triedy, Filmon, loďku z papiera a v nej lupienky oranžovej ruže. Neviem, čím to je, no napadlo mi, že možno dátumom v kalendári, 14.7.2014. Žeby etiópsky Valentín? Ďakujem
Daughters of Charity
/Napísané: 10.7.2014/
Daughters of Charity v Mekelle
O projektoch Daughters of Charity sa dozvedáme postupne bližšie informácie. Oboznámila nás s nimi Sr. Medhin, a jedného dňa nás po nich v skratke previedol írsky dobrovoľník Patrick.
V Mekelle majú Daughters of Charity niekoľko úspešných a dlhodobých projektov. Patrí medzi ne už spomínaný projekt Abba Gebremichael pre deti v zložitých situáciách. Funguje od roku 1993 a od roku 2008 je v súčasných priestoroch. Pôvodne do projektu brali iba chlapcov ulice, no neskôr od roku 2003 začali prijímať aj dievčatá. Areál pozostáva z haly, kde majú deti kultúrne podujatia, jedálne, kuchyne, počítačovej miestnosti, miestností, kde majú hudobný a ďalšie krúžky, umyvární a internátnych izieb, ktoré však využívajú iba v prípade núdze. Snažia sa totižto podporovať, aby deti bývali vo svojich rodinách, resp. so svojimi príbuznými, napriek tomu, že to nie sú podmienky, na ktoré sme zvyknutí my na Slovensku. Okrem toho sa v areáli nachádzajú aj kancelárske priestory pre celý „Coordination Office“ Daughters of Charity. O projekte som písala viac v predchádzajúcom príspevku a keďže pôsobíme práve v rámci neho, budem o ňom postupne písať viac.
Ďalším projektom, ktorý prevádzkujú Daughters of Charity je klinika. V rámci nej sa venujú trom druhom činností: liečenie a poradenstvo pre HIV-pozitívnych pacientov (vrátane tréningov venujúcich sa zabezpečeniu si živobytia), liečenie detí do 5 rokov, ktoré trpia na podvýživu a zároveň poskytujú všeobecné poradenstvo. Na klinike pracuje asi 14 zamestnancov. Sú medzi nimi viaceré sestry, ktoré majú kvalifikáciu takmer na úrovni lekárov a raz do týždňa chodí do centra spomínaná doktorka Emer z Írska (po zvyšné dni pracuje v nemocnici v Mekelle).
Okrem toho majú Daughters of Charity materskú škôlku pre deti z okolia. Vyučujú tam Montessoriho metódou. Napriek tomu, že sú katolíckou komunitou, pri prijímaní detí, či už do škôlky alebo ďalších projektov náboženstvo nezohráva úlohu a tak sú v škôlke okrem katolíckych detí, aj ortodoxné a moslimské. Celkovo je tam asi 170 detí a v jednej triede je ich okolo 35. Mali sme možnosť nakuknúť do jednej z nich a vidieť disciplinovanosť detí. V pozore nás privítali spevom a riekankami.
V rovnakom areáli sa nachádzajú ďalšie dva projekty. Jeden sa venuje ženám a organizujú v rámci neho tréningy pre ženy, ktoré zlepšujú ich schopnosti v oblasti vyšívania či šitia. Výrobky im zároveň zabezpečujú príjem. Ďalší kurz je zameraný na varenie. Päť mesiacov sa školia v projekte a jeden mesiac absolvujú prax v hoteli. Kurzy sú organizované v malých skupinkách a tak majú všetky ženy možnosť vyskúšať si nadobudnuté vedomosti v praxi, čo nie je jednoduché na iných kurzoch, kde je viac ako 60 účastníkov.
V rámci očnej kliniky poskytujú bežné ošetrenie súvisiace s ochorením očí. Okrem toho sem pravidelne na 2-3 týždne prichádzajú lekári zo Španielska, ktorí vykonávajú operácie pre ľudí, ktorí trpia poruchami zraku (častokrát vôbec nevidia). Jeden lekár vykoná denne asi 10 operácií (operujú dvaja, čiže denne navrátia zrak asi 20 pacientom). Pred ich príchodom idú lokálni zamestnanci kliniky do vidieckych oblastí mimo Mekelle a vyhľadávajú pacientov, ktorí majú poranené oči. Je to v dôsledku prašného prostredia. Len z toho, čo mi hovoril Patrick, v dôsledku prachu a piesku sa im prevrátia viečka a nevidia. Za pol hodinovú operáciu im tak španielski lekári prinavrátia zrak. Zároveň so sebou prinášajú potrebné lieky, ktoré nie je dostať v Mekelle.
Neďaleko od miesta, kde bývame vedú Daughters of Charity internát pre dievčatá z vidieckych oblastí. Volá sa Emmaus Hostel for Girls. Hneď na druhý deň po našom príchode do Mekelle nás pozvali na kávu, čo bolo samozrejme spojené s ceremóniu prípravy kávy. Sedeli sme vonku pod mangovníkom. Bolo to zároveň prvýkrát, kedy som videla mangovník a zároveň som sa teda dozvedela, že mangá rastú na takýchto stromoch. Trochu mi pripomínal náš orech, ktorý sme niekedy mali na záhrade, no bol o niečo hustejší. Dievčatá pochádzajú z vidieckych oblastí v regióne Tigray a sú z ekonomicky a sociálne slabších rodín. Ak by nebývali na tomto internáte, s veľkou pravdepodobnosťou by nenavštevovali 11. a 12. triedu a neskôr ani vysokú školu. Na internáte býva ročne okolo 20 dievčat. Ak sú po skončení 12. triedy prijaté na univerzitu, opúšťajú tento internát a presťahujú sa do univerzitného campusu. Okrem toho, že chodia do školy, majú na internáte zabezpečenú stravu, potrebnú lekársku starostlivosť a zúčastňujú sa na živote komunity Daughters of Charity, či už vypomáhaním v kuchyni alebo na ďalších aktivitách. Sestry im zároveň poskytujú potrebnú duchovnú podporu a dievčatá tak v priebehu roka osobnostne rastú.
Sestry Daughters of Charity okrem toho pomáhajú starým ľuďom a ľuďom s postihnutím, ktorí sú na okraji spoločnosti. Raz mesačne dostávajú malý príspevok na zlepšenie svojej situácie.
V súčasnosti sú hlavnými donormi Daughters of Charity organizácie SCIAF (Škótsko), Trocaire (Írsko), CAFOD (Anglicko) a nemecká charita a ďalší donori, jednotlivci, bývalí dobrovoľníci.
Okrem Mekelle pôsobia Daughters of Charity v regióne Tigray aj v Maychew, Adigrate a Alitene, kde prevádzkujú podobné projekty. V minulosti pracovali aj s väzňami.
Doteraz som si cestou po Mekelle všimla, že tu pôsobia aj ďalšie organizácie: World Vision, CONCERN, Save the Children, Lekári bez hraníc, Červený kríž, WFP, UNICEF, UNHCR (v okolí Mekelle je niekoľko utečeneckých táborov), komunity Dona Bosco, Matky Terezy, sv. Anny a určite aj mnohé ďalšie lokálne i zahraničné organizácie.
O poslaní, histórii a súčasnosti Daughters of Charity
Daughters of Charity patria k Vincentínom, ktorých zakladateľom bol sv. Vincent de Paul (Komunita Vincenta de Paul sa napríklad v Bratislave venuje práci s ľuďmi bez domova). Zakladateľkou Daughters of Charity bola sv. Lujza v 17. storočí vo Francúzsku. V tom čase sa starali o tých najchudobnejších z chudobných a pomenovanie Daughters of Charity im dali oni samotní. V súčasnosti pôsobia Daughters of Charity v 91 krajinách a majú 18 000 - 19 000 členiek. V Európe je to však staršia generácia vo veku okolo 70 rokov. Hlavným poslaním Daughters of Charity je slúžiť Kristovi službou chudobným. Pričom ide o fyzickú i duchovnú stránku. Od roku 1927 sú Daugthers of Charity v Etiópii. Aktuálne je v ich komunite 64 sestier a pôsobia na 14 miestach v oblasti vzdelávania, zdravotníctva a sociálneho rozvoja. V roku 1973 prišli na sever do regiónu Tigray a to práve kvôli hladomoru, ktorý v tom čase vypukol. V regióne Tigray sú teraz na 4 miestach: v Mekelle, Alitene, Maychew a v Adigrate (sídlo diecézy) a vedú 11 projektov (zdravotné kliniky, programy pre zlepšovanie postavenia žien, materské škôlky, internáty pre dievčatá, projekt pre deti v zložitých situáciách, pre starších ľudí a ľudí s postihnutím).
Daughters of Charity v Mekelle
O projektoch Daughters of Charity sa dozvedáme postupne bližšie informácie. Oboznámila nás s nimi Sr. Medhin, a jedného dňa nás po nich v skratke previedol írsky dobrovoľník Patrick.
V Mekelle majú Daughters of Charity niekoľko úspešných a dlhodobých projektov. Patrí medzi ne už spomínaný projekt Abba Gebremichael pre deti v zložitých situáciách. Funguje od roku 1993 a od roku 2008 je v súčasných priestoroch. Pôvodne do projektu brali iba chlapcov ulice, no neskôr od roku 2003 začali prijímať aj dievčatá. Areál pozostáva z haly, kde majú deti kultúrne podujatia, jedálne, kuchyne, počítačovej miestnosti, miestností, kde majú hudobný a ďalšie krúžky, umyvární a internátnych izieb, ktoré však využívajú iba v prípade núdze. Snažia sa totižto podporovať, aby deti bývali vo svojich rodinách, resp. so svojimi príbuznými, napriek tomu, že to nie sú podmienky, na ktoré sme zvyknutí my na Slovensku. Okrem toho sa v areáli nachádzajú aj kancelárske priestory pre celý „Coordination Office“ Daughters of Charity. O projekte som písala viac v predchádzajúcom príspevku a keďže pôsobíme práve v rámci neho, budem o ňom postupne písať viac.
Ďalším projektom, ktorý prevádzkujú Daughters of Charity je klinika. V rámci nej sa venujú trom druhom činností: liečenie a poradenstvo pre HIV-pozitívnych pacientov (vrátane tréningov venujúcich sa zabezpečeniu si živobytia), liečenie detí do 5 rokov, ktoré trpia na podvýživu a zároveň poskytujú všeobecné poradenstvo. Na klinike pracuje asi 14 zamestnancov. Sú medzi nimi viaceré sestry, ktoré majú kvalifikáciu takmer na úrovni lekárov a raz do týždňa chodí do centra spomínaná doktorka Emer z Írska (po zvyšné dni pracuje v nemocnici v Mekelle).
Okrem toho majú Daughters of Charity materskú škôlku pre deti z okolia. Vyučujú tam Montessoriho metódou. Napriek tomu, že sú katolíckou komunitou, pri prijímaní detí, či už do škôlky alebo ďalších projektov náboženstvo nezohráva úlohu a tak sú v škôlke okrem katolíckych detí, aj ortodoxné a moslimské. Celkovo je tam asi 170 detí a v jednej triede je ich okolo 35. Mali sme možnosť nakuknúť do jednej z nich a vidieť disciplinovanosť detí. V pozore nás privítali spevom a riekankami.
V rovnakom areáli sa nachádzajú ďalšie dva projekty. Jeden sa venuje ženám a organizujú v rámci neho tréningy pre ženy, ktoré zlepšujú ich schopnosti v oblasti vyšívania či šitia. Výrobky im zároveň zabezpečujú príjem. Ďalší kurz je zameraný na varenie. Päť mesiacov sa školia v projekte a jeden mesiac absolvujú prax v hoteli. Kurzy sú organizované v malých skupinkách a tak majú všetky ženy možnosť vyskúšať si nadobudnuté vedomosti v praxi, čo nie je jednoduché na iných kurzoch, kde je viac ako 60 účastníkov.
V rámci očnej kliniky poskytujú bežné ošetrenie súvisiace s ochorením očí. Okrem toho sem pravidelne na 2-3 týždne prichádzajú lekári zo Španielska, ktorí vykonávajú operácie pre ľudí, ktorí trpia poruchami zraku (častokrát vôbec nevidia). Jeden lekár vykoná denne asi 10 operácií (operujú dvaja, čiže denne navrátia zrak asi 20 pacientom). Pred ich príchodom idú lokálni zamestnanci kliniky do vidieckych oblastí mimo Mekelle a vyhľadávajú pacientov, ktorí majú poranené oči. Je to v dôsledku prašného prostredia. Len z toho, čo mi hovoril Patrick, v dôsledku prachu a piesku sa im prevrátia viečka a nevidia. Za pol hodinovú operáciu im tak španielski lekári prinavrátia zrak. Zároveň so sebou prinášajú potrebné lieky, ktoré nie je dostať v Mekelle.
Neďaleko od miesta, kde bývame vedú Daughters of Charity internát pre dievčatá z vidieckych oblastí. Volá sa Emmaus Hostel for Girls. Hneď na druhý deň po našom príchode do Mekelle nás pozvali na kávu, čo bolo samozrejme spojené s ceremóniu prípravy kávy. Sedeli sme vonku pod mangovníkom. Bolo to zároveň prvýkrát, kedy som videla mangovník a zároveň som sa teda dozvedela, že mangá rastú na takýchto stromoch. Trochu mi pripomínal náš orech, ktorý sme niekedy mali na záhrade, no bol o niečo hustejší. Dievčatá pochádzajú z vidieckych oblastí v regióne Tigray a sú z ekonomicky a sociálne slabších rodín. Ak by nebývali na tomto internáte, s veľkou pravdepodobnosťou by nenavštevovali 11. a 12. triedu a neskôr ani vysokú školu. Na internáte býva ročne okolo 20 dievčat. Ak sú po skončení 12. triedy prijaté na univerzitu, opúšťajú tento internát a presťahujú sa do univerzitného campusu. Okrem toho, že chodia do školy, majú na internáte zabezpečenú stravu, potrebnú lekársku starostlivosť a zúčastňujú sa na živote komunity Daughters of Charity, či už vypomáhaním v kuchyni alebo na ďalších aktivitách. Sestry im zároveň poskytujú potrebnú duchovnú podporu a dievčatá tak v priebehu roka osobnostne rastú.
Sestry Daughters of Charity okrem toho pomáhajú starým ľuďom a ľuďom s postihnutím, ktorí sú na okraji spoločnosti. Raz mesačne dostávajú malý príspevok na zlepšenie svojej situácie.
V súčasnosti sú hlavnými donormi Daughters of Charity organizácie SCIAF (Škótsko), Trocaire (Írsko), CAFOD (Anglicko) a nemecká charita a ďalší donori, jednotlivci, bývalí dobrovoľníci.
Okrem Mekelle pôsobia Daughters of Charity v regióne Tigray aj v Maychew, Adigrate a Alitene, kde prevádzkujú podobné projekty. V minulosti pracovali aj s väzňami.
Doteraz som si cestou po Mekelle všimla, že tu pôsobia aj ďalšie organizácie: World Vision, CONCERN, Save the Children, Lekári bez hraníc, Červený kríž, WFP, UNICEF, UNHCR (v okolí Mekelle je niekoľko utečeneckých táborov), komunity Dona Bosco, Matky Terezy, sv. Anny a určite aj mnohé ďalšie lokálne i zahraničné organizácie.
O poslaní, histórii a súčasnosti Daughters of Charity
Daughters of Charity patria k Vincentínom, ktorých zakladateľom bol sv. Vincent de Paul (Komunita Vincenta de Paul sa napríklad v Bratislave venuje práci s ľuďmi bez domova). Zakladateľkou Daughters of Charity bola sv. Lujza v 17. storočí vo Francúzsku. V tom čase sa starali o tých najchudobnejších z chudobných a pomenovanie Daughters of Charity im dali oni samotní. V súčasnosti pôsobia Daughters of Charity v 91 krajinách a majú 18 000 - 19 000 členiek. V Európe je to však staršia generácia vo veku okolo 70 rokov. Hlavným poslaním Daughters of Charity je slúžiť Kristovi službou chudobným. Pričom ide o fyzickú i duchovnú stránku. Od roku 1927 sú Daugthers of Charity v Etiópii. Aktuálne je v ich komunite 64 sestier a pôsobia na 14 miestach v oblasti vzdelávania, zdravotníctva a sociálneho rozvoja. V roku 1973 prišli na sever do regiónu Tigray a to práve kvôli hladomoru, ktorý v tom čase vypukol. V regióne Tigray sú teraz na 4 miestach: v Mekelle, Alitene, Maychew a v Adigrate (sídlo diecézy) a vedú 11 projektov (zdravotné kliniky, programy pre zlepšovanie postavenia žien, materské škôlky, internáty pre dievčatá, projekt pre deti v zložitých situáciách, pre starších ľudí a ľudí s postihnutím).
Úvod do nášho pôsobenia
/Napísané: 9.7.2014/
Nečakané privítanie
Po dvoch dňoch oddychu nás v sobotu (21.6.) sestra Medhin vzala do projektu Abba Gebremichael, ktorý je zameraný na prácu s deťmi v zložitých situáciách. V minulosti tento projekt nazývali „Street Children“ (deti ulice). Moja predstava bola asi taká, že tam prídeme a sestra nám v kancelárii predstaví aktivity, ktorým sa venujú. Pripravili však pre nás veľmi milé a nečakané prekvapenie.
Hneď ako sme vošli do areálu nás deti privítali nastúpené pred budovou. Jedno dievčatko a jeden chlapček nás privítali s kytičkami kvetov v rukách a za spevu sme sa presunuli do spoločenskej haly. Tam nás čakal veľký plagát s nápisom „Welcome“ (Vitajte) a na pódiu bol nalepený plagát „Welcome Andrea and Marian, Feel at Home“ (Vitajte Andrea a Marian, Cíťte sa tu ako doma). Na pódiu hrala kapela a deti v tradičnom sviatočnom oblečení tancovali. Okrem toho prebiehala ceremónia prípravy kávy, ktorou nás ponúkli. Sestra Medhin mala uvítací prejav. Tisli sa mi slzy do očí.
Potom pokračovalo tancovanie, pričom do tanca vtiahli aj nás, spievanie a za študentov nás privítal jeden z nich, Elias. Mal skutočne veľmi dobrú angličtinu. S Eliasom sme sa počas ďalších týždňov viac spriatelili a dozvedeli sa niečo o jeho neľahkom osude. Po káve prenechali slovo Majovi a mne. Majo mal so sebou vlajku Slovenska, ktorá nám poslúžila ako vhodný artefakt. Predstavili sme sa a zároveň sme predstavili aj eRko, vďaka ktorému tu sme.
Projekt Abba Gebremichael pre deti v zložitých situáciách
Potom nás vedúci projektu pán Welday oboznámil s projektom a aktivitami, ktoré v rámci neho pre deti organizujú. Deti chodia do projektu na 8 ráno. Dostanú raňajky a majú možnosť umyť sa. Dostávajú aj mydlo, prášok na pranie oblečenia a podobne. Potom idú každý do svojej školy, do projektu sa vracajú na obed a na večeru. O 17 odchádzajú domov. Medzitým majú možnosť navštevovať rôzne krúžky, napr. dramatický, tanečný, počítačový, hudobný, angličtinu atď. V projekte sa snažia pre deti zabezpečiť, aby boli v dobrej fyzickej i psychickej kondícii.
Našou náplňou práce je dopoludnia učiť deti angličtinu a popoludní počítače. Bude to tak každý deň okrem stredy dopoludnia, kedy budú mať deti spoločný kultúrny program, počas ktorého budú prezentovať svoje umelecké schopnosti, napr. v oblasti divadla, tanca, hudby, literatúry a podobne.
Momentálne je v projekte 128 detí a v blízkej dobe príjmu ďalších 31. Chcú sa však dostať na 200. Pri výbere detí spolupracujú s miestnou administratívou, ktorá im pošle zoznam detí, ktoré sú v núdzi, čo si následne preveria. Snažia sa vyberať deti tak, aby v rámci jednej rodiny bolo podporené nie viac ako jedno dieťa. Pán Welday nás zároveň upozornil na to, že sa môže stať, že niektoré deti nebudú chodiť na každú hodinu, lebo v daný deň budú napríklad pomáhať rodičom, alebo budú mať nejakú prácu na privyrobenie si, čo uprednostnia pred vzdelávaním z finančných dôvodov. Deti budú rozdelené podľa ročníkov do dvoch skupín.
V Etiópii sa práve v tomto čase končí školský rok. Ročníky 8, 10 a 12 už mali záverečné skúšky. Ročníky 7, 9 a 11 ich budú mať v najbližšom týždni (23.6.2014). A začiatkom júla si ešte pôjdu do školy po výsledky a nové učebnice.
Dvanásty ročník je posledným ročníkom strednej školy. V projekte sa snažia, aby deti nastúpili na univerzitu a celkom sa im v tom darí. Pre deti, ktoré z 10. triedy nepostúpia do 11. organizujú tréning, aby si po ukončení školy ľahšie vedeli nájsť prácu.
Nečakané privítanie
Po dvoch dňoch oddychu nás v sobotu (21.6.) sestra Medhin vzala do projektu Abba Gebremichael, ktorý je zameraný na prácu s deťmi v zložitých situáciách. V minulosti tento projekt nazývali „Street Children“ (deti ulice). Moja predstava bola asi taká, že tam prídeme a sestra nám v kancelárii predstaví aktivity, ktorým sa venujú. Pripravili však pre nás veľmi milé a nečakané prekvapenie.
Hneď ako sme vošli do areálu nás deti privítali nastúpené pred budovou. Jedno dievčatko a jeden chlapček nás privítali s kytičkami kvetov v rukách a za spevu sme sa presunuli do spoločenskej haly. Tam nás čakal veľký plagát s nápisom „Welcome“ (Vitajte) a na pódiu bol nalepený plagát „Welcome Andrea and Marian, Feel at Home“ (Vitajte Andrea a Marian, Cíťte sa tu ako doma). Na pódiu hrala kapela a deti v tradičnom sviatočnom oblečení tancovali. Okrem toho prebiehala ceremónia prípravy kávy, ktorou nás ponúkli. Sestra Medhin mala uvítací prejav. Tisli sa mi slzy do očí.
Potom pokračovalo tancovanie, pričom do tanca vtiahli aj nás, spievanie a za študentov nás privítal jeden z nich, Elias. Mal skutočne veľmi dobrú angličtinu. S Eliasom sme sa počas ďalších týždňov viac spriatelili a dozvedeli sa niečo o jeho neľahkom osude. Po káve prenechali slovo Majovi a mne. Majo mal so sebou vlajku Slovenska, ktorá nám poslúžila ako vhodný artefakt. Predstavili sme sa a zároveň sme predstavili aj eRko, vďaka ktorému tu sme.
Projekt Abba Gebremichael pre deti v zložitých situáciách
Potom nás vedúci projektu pán Welday oboznámil s projektom a aktivitami, ktoré v rámci neho pre deti organizujú. Deti chodia do projektu na 8 ráno. Dostanú raňajky a majú možnosť umyť sa. Dostávajú aj mydlo, prášok na pranie oblečenia a podobne. Potom idú každý do svojej školy, do projektu sa vracajú na obed a na večeru. O 17 odchádzajú domov. Medzitým majú možnosť navštevovať rôzne krúžky, napr. dramatický, tanečný, počítačový, hudobný, angličtinu atď. V projekte sa snažia pre deti zabezpečiť, aby boli v dobrej fyzickej i psychickej kondícii.
Našou náplňou práce je dopoludnia učiť deti angličtinu a popoludní počítače. Bude to tak každý deň okrem stredy dopoludnia, kedy budú mať deti spoločný kultúrny program, počas ktorého budú prezentovať svoje umelecké schopnosti, napr. v oblasti divadla, tanca, hudby, literatúry a podobne.
Momentálne je v projekte 128 detí a v blízkej dobe príjmu ďalších 31. Chcú sa však dostať na 200. Pri výbere detí spolupracujú s miestnou administratívou, ktorá im pošle zoznam detí, ktoré sú v núdzi, čo si následne preveria. Snažia sa vyberať deti tak, aby v rámci jednej rodiny bolo podporené nie viac ako jedno dieťa. Pán Welday nás zároveň upozornil na to, že sa môže stať, že niektoré deti nebudú chodiť na každú hodinu, lebo v daný deň budú napríklad pomáhať rodičom, alebo budú mať nejakú prácu na privyrobenie si, čo uprednostnia pred vzdelávaním z finančných dôvodov. Deti budú rozdelené podľa ročníkov do dvoch skupín.
V Etiópii sa práve v tomto čase končí školský rok. Ročníky 8, 10 a 12 už mali záverečné skúšky. Ročníky 7, 9 a 11 ich budú mať v najbližšom týždni (23.6.2014). A začiatkom júla si ešte pôjdu do školy po výsledky a nové učebnice.
Dvanásty ročník je posledným ročníkom strednej školy. V projekte sa snažia, aby deti nastúpili na univerzitu a celkom sa im v tom darí. Pre deti, ktoré z 10. triedy nepostúpia do 11. organizujú tréning, aby si po ukončení školy ľahšie vedeli nájsť prácu.
Prvé postrehy
/Napísané: 30.6.2014/
Od môjho posledného príspevku uplynul týždeň aj niečo. Poctivo si píšem zoznam toho, o čom by sa dalo písať, no písať to nestíham. Postrehov, námetov a inšpirácií je veľa, za čo som veľmi vďačná. Poďme teda pekne po poriadku.
Skúsim trochu retrospektívne. Spomínam si, ako som si pár dní pred odletom v duchu položila otázku, či by mi predsa len nebolo dobre ostať na Slovensku. Opäť cesta do neznáma. No v duchu som si aj hovorila, že hádam to bude fajn a keďže idem, asi mám ísť. Asi ako pred každou cestou, človek má zopár otáznikov, no odpovede nenachádza. Po dvoch týždňoch v Etiópii poznám odpovede na moje otázky z pred cesty a život tu je príjemnejší, ako by som si bola predstavovala.
Rodinná atmosféra
Sestry „Daughters of Charity“ nám vytvárajú rodinné prostredie a pekne sa o nás starajú. Tri z nich – sestra Medhin, sestra Tiblet a sestra Zebib pracujú v projekte pre deti v zložitých situáciách, kde robíme aj my, sestra Desta pracuje na klinike a zároveň študuje ošetrovateľstvo na vysokej škole, ďalšia sestra Medhin robí v Health Centre (vláda definuje tri druhy zdravotníckych zariadení- Health post, Health Center a Hospital) a tiež si robí nadstavbu v ošetrovateľstve, sestra Lemlem je najstaršia a venuje sa najmä dievčatám z internátu oproti, ktorý tiež prevádzkujú Daughters of Charity. Okrem nich tu s nami býva sestra Eteneš, ktorá je najmladšia a tiež študuje na vysokej škole. Nie je z Daughters of Charity, ale zo spoločenstva sv. Anny, no momentálne tu býva. Sestra Eteneš je mojou učiteľkou amharčiny. Len tak na raňajkách, pri obede, či večeri sype amharske slovíčka a ja si ich poctivo zapisujem. Niečo už aj viem povedať : ) Včera mi zas len-tak začala vysvetľovať ako sa čítajú jednotlivé písmená a tak asi upustím od môjho plánu učiť sa iba rozprávať. To písmo (na piaty pohľad) nevyzerá až tak zložito, tak sa do toho asi pustím. Za tri mesiace možno budem vedieť čo-to prečítať. Na oplátku som sestre Eteneš včera navrhla, že ju môžem doučovať angličtinu. Sestry sú inak veľmi veselé, otvorené a veľa sa spolu nasmejeme. Momentálne sú viaceré z nich veľkými fanúšičkami futbalu. Takmer každý deň pozerajú zápas a fandia ako sa len dá.
Mená majú význam
V Etiópii má každé meno význam v ich lokálnom jazyku. Sestra Lemlem nám rozprávala, že jej meno sa viaže k zelenej farbe a dali jej ho preto, lebo sa narodila v auguste, kedy je všetko zelené. Júl a august patria k mesiacom, kedy prší a sú preto vhodné na poľnohospodárstvo. Medhin by sa dalo preložiť ako záchranca. Desta znamená šťastie. Pomerne častým menom je meno Abeba, čo v amharčine, oficiálnom jazyku Etiópie, znamená kvet. Meno Wejny je odvodené od vína. A tak by sa dalo pokračovať. Najbližšie si na internete opäť pozriem, čo znamená moje meno.
Prvé dni v Mekele a úvod do histórie
Po prílete do Mekele v stredu sme mali vo štvrtok a piatok voľno. Sestra Medhin nám dopriala čas na aklimatizáciu, čo mi padlo vhod a celkom som sa zregenerovala : ) V piatok nás Michael, ktorý robí na projekte s deťmi v zložitých situáciách na pozícii PR vzal do mesta. Šli sme navštíviť pamätník na počesť obetiam vojny proti komunistickému režimu Derg, ktorého najvyšším predstaviteľom bol Mengistu Heile Mariam. Michael predtým pracoval v múzeu pri pamätníku, takže lepšieho sprievodcu sme si ani nemohli priať. Táto občianska vojna vypukla v roku 1974. K TPLF (Tigrayan People Liberation´s Front) sa pridali aj ďalšie národy Etiópie a spolu sa im po 17 rokov krutej vojny podarilo poraziť autoritatívny režim. Významnou osobnosťou v boji proti režimu Derg bol aj neskorší premiér Meles Zenawi, ktorého nám Michael ukazoval na viacerých fotografiách v múzeu. Bolo to veľmi tragické obdobie v histórii Etiópie a vyžiadalo si viac ako 500 000 obetí. Zbrane boli dovážané najmä zo ZSSR. Počas tejto vojny v rokoch 1984-1985 Etiópiu postihol najväčší hladomor v jej histórii, pričom počet obetí sa odhaduje až na 7 miliónov ľudí.
Na pamätníku bolo zaujímavé to, že mal 4 nohy, ktoré predstavovali 4 svetové strany. Teda ľudia zo severu, juhu, východu i západu Etiópie sa v tomto boji spojili – pamätník sa v istom bode spája do jednej konštrukcie – a potom na vrchole sa tieto 4 strany opäť rozpájajú a každý národ ide po spoločnom víťazstve svojou cestou. V areáli pamätníka bola fontána v tvare regiónu Tigray. Nielen v menách Etiópčanov, ale všade naokolo sú skryté významy.
Po páde režimu Derg sa neskôr stal premiérom Meles Zenawi, ktorý bol pri moci 3 volebné obdobia. Zomrel v auguste 2012, no jeho prítomnosť je vidieť všade na okolí. Jeho fotografie sú v oknách obchodov, v školách, na budovách, na bilboardoch. Rôzne, i protirečivé, informácie o jeho úradovaní je možné nájsť na internete. Ja zhrniem to, čo mi povedali lokálni ľudia. Etiópčania si vážia, čo urobil pre krajinu a k jeho pamiatke sa stavajú s patričnou úctou. Po jeho smrti vraj všetci plakali a dlho smútili. V rozhovore mi to potvrdil Etiópčan John, ktorý spomínal na obdobie z pred pár rokov a hovoril, že pokrok je veľmi viditeľný. Najmä od roku 2008 je to vidieť na budovaní infraštruktúry. Asi pred troma rokmi natiahli asfalt z letiska do mesta. Všade sa vo veľkom stavia. Mesto je v pohybe, ľudia sa snažia zarobiť si na živobytie a ešte som nevidela, aby človek v produktívnom veku len tak sedel na ulici a nič nerobil, či prosil o peniaze. Každý sa snaží ako vie a môže.
Ferendži
Pri návšteve pamätníka sa nám po prvýkrát stalo, že nás niekto oslovil „ferendži“. Bolo to veľmi milé stretnutie so skupinkou krásnych detičiek vo veku od 3-6 rokov, ktoré boli práve na školskej exkurzii. Keď nás zbadali hromadne skričali „ferendžiii“ a ukazovali na nás. Potom sa priblížili a podávali sme si ruky. Ferendži je v amharčine pomenovanie pre cudzincov bielej farby pleti. V Keni muzungu, v Etiópii ferendži. Možno to bude tou podobnosťou s francúzštinou, no príde mi to celkom milé. Keď ideme po ulici, ľudia sa na nás trošku pozerajú, no nie výstredne. Ferendži občas povedia deti, zriedkakedy dospelí. Minulú sobotu sme šli spolu s Patrickom z Írska a jeho ženou Emer na večeru a potom pozerať futbal. Tak to mohlo byť pre domácich celkom zaujímavé vidieť 4 ferendži pokope. Zatiaľ by som cudzincov, ktorých som stretla len tak v meste za túto dobu vedela spočítať na dvoch rukách.
Patrick a Emer sú tiež dobrovoľníkmi. Patrick robí projektové veci a aktualizuje webstránku pre Daughters of Charity, Emer je lekárka. Pracuje v lokálnej nemocnici a raz do týždňa aj na klinike Daughters of Charity. Zobrali sa minulý rok a sú tu asi od januára na pol roka a potom idú cestovať na tri mesiace po Latinskej Amerike. Medzitým si odskočili na necelé dva týždne do Tanzánie a na Zanzibar. Pas mal : ) Okrem toho sme v sobotu spoznali aj ich kamarátku Judit. Tiež lekárka, pôvodom z Venezuely, so španielskym pasom. Trošku sme sa porozprávali po španielsky. Je tu necelé tri roky, do Etiópie sa zamilovala a ak jej predĺžia zmluvu v nemocnici, chcela by tu ostať potom ešte aspoň ďalšie dva roky.
Od môjho posledného príspevku uplynul týždeň aj niečo. Poctivo si píšem zoznam toho, o čom by sa dalo písať, no písať to nestíham. Postrehov, námetov a inšpirácií je veľa, za čo som veľmi vďačná. Poďme teda pekne po poriadku.
Skúsim trochu retrospektívne. Spomínam si, ako som si pár dní pred odletom v duchu položila otázku, či by mi predsa len nebolo dobre ostať na Slovensku. Opäť cesta do neznáma. No v duchu som si aj hovorila, že hádam to bude fajn a keďže idem, asi mám ísť. Asi ako pred každou cestou, človek má zopár otáznikov, no odpovede nenachádza. Po dvoch týždňoch v Etiópii poznám odpovede na moje otázky z pred cesty a život tu je príjemnejší, ako by som si bola predstavovala.
Rodinná atmosféra
Sestry „Daughters of Charity“ nám vytvárajú rodinné prostredie a pekne sa o nás starajú. Tri z nich – sestra Medhin, sestra Tiblet a sestra Zebib pracujú v projekte pre deti v zložitých situáciách, kde robíme aj my, sestra Desta pracuje na klinike a zároveň študuje ošetrovateľstvo na vysokej škole, ďalšia sestra Medhin robí v Health Centre (vláda definuje tri druhy zdravotníckych zariadení- Health post, Health Center a Hospital) a tiež si robí nadstavbu v ošetrovateľstve, sestra Lemlem je najstaršia a venuje sa najmä dievčatám z internátu oproti, ktorý tiež prevádzkujú Daughters of Charity. Okrem nich tu s nami býva sestra Eteneš, ktorá je najmladšia a tiež študuje na vysokej škole. Nie je z Daughters of Charity, ale zo spoločenstva sv. Anny, no momentálne tu býva. Sestra Eteneš je mojou učiteľkou amharčiny. Len tak na raňajkách, pri obede, či večeri sype amharske slovíčka a ja si ich poctivo zapisujem. Niečo už aj viem povedať : ) Včera mi zas len-tak začala vysvetľovať ako sa čítajú jednotlivé písmená a tak asi upustím od môjho plánu učiť sa iba rozprávať. To písmo (na piaty pohľad) nevyzerá až tak zložito, tak sa do toho asi pustím. Za tri mesiace možno budem vedieť čo-to prečítať. Na oplátku som sestre Eteneš včera navrhla, že ju môžem doučovať angličtinu. Sestry sú inak veľmi veselé, otvorené a veľa sa spolu nasmejeme. Momentálne sú viaceré z nich veľkými fanúšičkami futbalu. Takmer každý deň pozerajú zápas a fandia ako sa len dá.
Mená majú význam
V Etiópii má každé meno význam v ich lokálnom jazyku. Sestra Lemlem nám rozprávala, že jej meno sa viaže k zelenej farbe a dali jej ho preto, lebo sa narodila v auguste, kedy je všetko zelené. Júl a august patria k mesiacom, kedy prší a sú preto vhodné na poľnohospodárstvo. Medhin by sa dalo preložiť ako záchranca. Desta znamená šťastie. Pomerne častým menom je meno Abeba, čo v amharčine, oficiálnom jazyku Etiópie, znamená kvet. Meno Wejny je odvodené od vína. A tak by sa dalo pokračovať. Najbližšie si na internete opäť pozriem, čo znamená moje meno.
Prvé dni v Mekele a úvod do histórie
Po prílete do Mekele v stredu sme mali vo štvrtok a piatok voľno. Sestra Medhin nám dopriala čas na aklimatizáciu, čo mi padlo vhod a celkom som sa zregenerovala : ) V piatok nás Michael, ktorý robí na projekte s deťmi v zložitých situáciách na pozícii PR vzal do mesta. Šli sme navštíviť pamätník na počesť obetiam vojny proti komunistickému režimu Derg, ktorého najvyšším predstaviteľom bol Mengistu Heile Mariam. Michael predtým pracoval v múzeu pri pamätníku, takže lepšieho sprievodcu sme si ani nemohli priať. Táto občianska vojna vypukla v roku 1974. K TPLF (Tigrayan People Liberation´s Front) sa pridali aj ďalšie národy Etiópie a spolu sa im po 17 rokov krutej vojny podarilo poraziť autoritatívny režim. Významnou osobnosťou v boji proti režimu Derg bol aj neskorší premiér Meles Zenawi, ktorého nám Michael ukazoval na viacerých fotografiách v múzeu. Bolo to veľmi tragické obdobie v histórii Etiópie a vyžiadalo si viac ako 500 000 obetí. Zbrane boli dovážané najmä zo ZSSR. Počas tejto vojny v rokoch 1984-1985 Etiópiu postihol najväčší hladomor v jej histórii, pričom počet obetí sa odhaduje až na 7 miliónov ľudí.
Na pamätníku bolo zaujímavé to, že mal 4 nohy, ktoré predstavovali 4 svetové strany. Teda ľudia zo severu, juhu, východu i západu Etiópie sa v tomto boji spojili – pamätník sa v istom bode spája do jednej konštrukcie – a potom na vrchole sa tieto 4 strany opäť rozpájajú a každý národ ide po spoločnom víťazstve svojou cestou. V areáli pamätníka bola fontána v tvare regiónu Tigray. Nielen v menách Etiópčanov, ale všade naokolo sú skryté významy.
Po páde režimu Derg sa neskôr stal premiérom Meles Zenawi, ktorý bol pri moci 3 volebné obdobia. Zomrel v auguste 2012, no jeho prítomnosť je vidieť všade na okolí. Jeho fotografie sú v oknách obchodov, v školách, na budovách, na bilboardoch. Rôzne, i protirečivé, informácie o jeho úradovaní je možné nájsť na internete. Ja zhrniem to, čo mi povedali lokálni ľudia. Etiópčania si vážia, čo urobil pre krajinu a k jeho pamiatke sa stavajú s patričnou úctou. Po jeho smrti vraj všetci plakali a dlho smútili. V rozhovore mi to potvrdil Etiópčan John, ktorý spomínal na obdobie z pred pár rokov a hovoril, že pokrok je veľmi viditeľný. Najmä od roku 2008 je to vidieť na budovaní infraštruktúry. Asi pred troma rokmi natiahli asfalt z letiska do mesta. Všade sa vo veľkom stavia. Mesto je v pohybe, ľudia sa snažia zarobiť si na živobytie a ešte som nevidela, aby človek v produktívnom veku len tak sedel na ulici a nič nerobil, či prosil o peniaze. Každý sa snaží ako vie a môže.
Ferendži
Pri návšteve pamätníka sa nám po prvýkrát stalo, že nás niekto oslovil „ferendži“. Bolo to veľmi milé stretnutie so skupinkou krásnych detičiek vo veku od 3-6 rokov, ktoré boli práve na školskej exkurzii. Keď nás zbadali hromadne skričali „ferendžiii“ a ukazovali na nás. Potom sa priblížili a podávali sme si ruky. Ferendži je v amharčine pomenovanie pre cudzincov bielej farby pleti. V Keni muzungu, v Etiópii ferendži. Možno to bude tou podobnosťou s francúzštinou, no príde mi to celkom milé. Keď ideme po ulici, ľudia sa na nás trošku pozerajú, no nie výstredne. Ferendži občas povedia deti, zriedkakedy dospelí. Minulú sobotu sme šli spolu s Patrickom z Írska a jeho ženou Emer na večeru a potom pozerať futbal. Tak to mohlo byť pre domácich celkom zaujímavé vidieť 4 ferendži pokope. Zatiaľ by som cudzincov, ktorých som stretla len tak v meste za túto dobu vedela spočítať na dvoch rukách.
Patrick a Emer sú tiež dobrovoľníkmi. Patrick robí projektové veci a aktualizuje webstránku pre Daughters of Charity, Emer je lekárka. Pracuje v lokálnej nemocnici a raz do týždňa aj na klinike Daughters of Charity. Zobrali sa minulý rok a sú tu asi od januára na pol roka a potom idú cestovať na tri mesiace po Latinskej Amerike. Medzitým si odskočili na necelé dva týždne do Tanzánie a na Zanzibar. Pas mal : ) Okrem toho sme v sobotu spoznali aj ich kamarátku Judit. Tiež lekárka, pôvodom z Venezuely, so španielskym pasom. Trošku sme sa porozprávali po španielsky. Je tu necelé tri roky, do Etiópie sa zamilovala a ak jej predĺžia zmluvu v nemocnici, chcela by tu ostať potom ešte aspoň ďalšie dva roky.
Prvé dni druhýkrát v Etiópii
/Napísané: 20.6.2014/
Pondelok 16.6.2014
Cesta nočným vlakom z Trebišova do Bratislavy, vyprázdnenie izby, zbalenie ruksaku a kufra, ďalších 5 škatúľ a zopár tašiek na uskladnenie, cesta do práce, prefotenie dokladov, vybavenie posledných mailov, obed ohľadom AIESECu, banka, pošta, stretnutie k mediálnej brožúrke ku koherencii politík pre rozvoj, uloženie posledných pracovných dokumentov, rozlúčkové telefonáty, s Vladom na autobusovú stanicu. Stihla som toho posledný deň pred odchodom celkom dosť. A zabudla som si (zatiaľ) iba gumičku do vlasov. Nejaké síce mám, ale nie takú obyčajnú hnedú. Zistila som tu už v Bratislave, ale na izbe som už žiadnu takú nenašla a do obchodu som nestihla skočiť, respektíve nebola to až taká priorita.
Trošku som pred letom mala obavu, či moje batožiny nepresiahnu 23 kg. Jedna mala asi 23,7 kg a druhá 17 kg, ale na letisku z toho nerobili žiadnu vedu a obe batožiny vzali. Len taký detail. Slečna ich dala poslať priamo do Mekele, pričom náš let bol do Addis Abeba a až na druhý deň sme mali letieť do Mekele. Keď si to uvedomila, ponadávala si, bola trochu nepríjemná, no potom (až na Gate) sa jej to našťastie podarilo opraviť a batožina nám prišla do Addis.
Počas čakania na letisku sme si s druhým dobrovoľníkom, Majom, vymenili očakávania, ktoré si snáď vyhodnotíme po návrate. Kontrolu otvorili až necelú hodinu pred odletom a na moje prekvapenie bolo pri našom Gate veľmi málo ľudí. Možno do 30. Tak som sa zamýšľala, či sa im takto oplatí vypraviť lietadlo. Po nastúpení na palubu som ostala v miernom šoku. Lietadlo bolo plné Etiópčanov, i ďalších pasažierov z iných afrických krajín a zopár Európanov. V miernej neistote, kde sme sa to o 11 v noci ocitli, som kráčala k svojmu miestu. Nedalo mi to a keď letuška roznášala jedlo, spýtala som sa, odkiaľ lietadlo prišlo. Objasnila nám, že vyrazili zo Štokholmu. A bolo po záhade. : ) Počas letu som si samozrejme, ako na väčšine ciest v akomkoľvek dopravnom prostriedku, pospala (tu by Sidka vedela porozprávať zaujímavú historku z Maroka : )). Hlava mi vraj dosť padala, ale pár hodín spánku by som vedela napočítať.
Utorok, 17.6.2014
Po prílete na letisko Bole Internationanal v Addis Abeba nás mal čakať odvoz z hotela. Pri východe síce stálo viacero ľudí s nápismi rôznych hotelov, ten náš tam však nebol. Zrazu sa nám prihovorila jedna pani, aký hotel hľadáme. Povedali sme jeho názov, ona sa poobzerala, spýtala sa kolegov, no nikto z nášho hotela tam nebol. Vypýtala si odo mňa telefónne číslo do hotela, vytočila ho a dala mi telefón k uchu. Veľmi som nerozumela, čo hovorila druhá strana, no dúfala som, že z toho, čo som povedala pochopili, že čakáme na odvoz na letisku. Asi do 20 minút po nás prišiel šofér.
Krátko potom, ako sme sa ubytovali, sme sa vybrali na „Immigration Office“ vybaviť si predĺženie víz. Šli sme taxíkom, ktorý nám objednali z hotela a taxikár vedel, kde sa tento úrad nachádza. Pred úradom stáli desiatky ľudí a snažili sa niečo vybaviť. Pán, u ktorého sme sa informovali ako máme postupovať, nám dal vyplniť tlačivo. Po vyplnení údajov sme sa presunuli do radu, kde čakala väčšina ľudí. Bolo to na schodoch pred vstupom do budovy. Pán si prezrel naše tlačivo a povedal nech prídeme v septembri. Snažili sme sa zistiť, či sa to nedá aj teraz, ale očividne nedalo, tak teda prídeme v septembri. Z Mekele do Addis priletíme 3. septembra a z Addis odlietame 13., takže toho 3. by sme to mohli stihnúť vybaviť. Taxikár nás ochotne počkal na rohu a potom zaviezol späť do hotela. Z doterajšej skúsenosti by sa dalo povedať, že Etiópčania si vážia svojich zákazníkov, čo u nás nie je vždy jasným pravidlom.
Popoludní sme zašli na obed do neďalekej reštiky, kde sme si dali vegetariánsku pizzu. Bola veľmi chutná a pripomenula mi tú, ktorú sme si pred pár rokmi dali s Monikou a Radom na severe Indie v himalájskom mestečku Shimla. Cestou na obed nás zastavil mladý Etiópčan, ktorý predával knihy. Automaticky vytiahol knihu Amharčina pre návštevníkov, tak som si ju po malom váhaní zakúpila. Dúfam, že do konca pobytu ju celú preberiem. : )
Streda, 18.6.2014
V stredu ráno sme si dali raňajky v hoteli, potom sme chceli vyplatiť hotel, ale našimi platobnými kartami sa to práve nedalo, vraj kvôli výpadku siete, tak sme to odložili na neskôr. Ráno o 10 sme mali stretnutie so slovenským veľvyslancom v Addis Abeba. Taxík nám objednali v hoteli. Keďže nie všetky adresy je možné poznať, taxikár zavolal na veľvyslanectvo, aby sme zistili kam presne máme ísť. Cesta trvala necelú pol hodinu. Náš taxikár bol veľmi milý, rozprával dobre po anglicky. Cestou sme sa dozvedeli, že má dve deti a tretie je práve na ceste. Ale život preňho nie je ľahký. Rovnako ako pre väčšinu asi 90 miliónovej Etiópie. Po príchode sme mu hovorili, že môže ísť a potom mu prípadne zavoláme, aby zbytočne nečakal hodinu. No on sa ponúkol, že to nie je problém a že na nás počká. Zároveň nám aj dal svoju vizitku s kontaktmi. Stretnutie s pánom veľvyslancom bolo veľmi príjemné. Získali sme ďalšie informácie o Etiópii a pred odchodom sa pravdepodobne ešte stretneme. Taxikár, ako sľúbil, nás čakal pred budovou a zaviezol späť smerom k hotelu.
Cestou sme si všímali budovy naokolo. V Addis Abeba sa vo veľkom stavia. Všade kam sa pozriete sú rozostavané budovy, pracujúci robotníci. Na pohľad vás zaujme lešenie na budovách, ktoré nie je z kovu, ale z dreva. Taxikár nám vysvetlil, že je to drevo zo stromov, ktoré rastú v Etiópii. Názov som však zabudla. Videli sme ich aj v Addis Abebe a hovoril, že rastú takmer vo všetkých regiónoch Etiópie. Sú pevné a preto vhodné na použitie pri stavbe budov. Cestou sme sa chceli zastaviť v banke, ktorá bola v pešej dostupnosti k nášmu hotelu, a samozrejme aj v tomto prípade nás chcel počkať, kým všetko vybavíme. Tu sme mu už vysvetlili, že tých pár metrov zvládneme aj peši. Zaplatili sme, rozlúčili sa a zapriali si navzájom všetko dobré. Bolo to už druhé milé stretnutie s taxikárom.
V banke to šlo pomalšie a do 12 sme mali uvoľniť hotelové izby, tak sme sa radšej pobrali do hotela. Urobili chcek-out a zaplatili priamo v eurách. Potom sme skočili do neďalekého bankomatu vybrať si lokálnu menu birr, vrátili sa do hotela, odkiaľ nás hotelovým minibusom odviezli na letisko, na let do Mekele.
Ako je to bežné, s nakladaním a vykladaním batožiny pomáhajú lokálni ľudia. Keďže je to ich práca, či už v hoteli alebo na letisku, očakávajú od vás malé sprepitné. Za ich službu sa im tak patrí niečo prihodiť. Hneď pri vstupe do letiskovej haly všetci cestujúci, ako aj batožiny prešli prvou kontrolou. Na letisku sme si potom v miernom zhone vymenili menovky na batožinách s adresou v Mekele. Batožiny nadváhu síce zrejme nemali, no pani na check-ine si ich váhu asi ani nevšímala. Ďalej nebolo cítiť žiaden zhon. Prešli sme ďalšou kontrolou, kde boli opäť veľmi ústretoví a mohli sme si do lietadla vziať aj vodu. Pri Gate 8 sme si počkali vo veľmi pokojnej atmosfére nejakú hodinu. Lietadlo nakoniec pristavili k bráne 10, po ohlásení sme sa tam presunuli a rovno aj nasadali na palubu.
Let z Addis Abeba do Mekele trval necelú hodinu a pol. Išli sme lietadlom Ethiopian Airlines. Bolo menšie s vrtuľami, niečo podobné, akým som sa vracala z Ruska alebo zo Slovinska. Na oboch stranách boli iba dve sedadlá. Cestovali ním mladší i starší, od maličkých detí až po zopár babičiek a deduškov. Belosi by sa dali zrátať na dvoch rukách, alebo možno aj na jednej. Let bol celkom fajn, trochu hlučný a po malých turbulenciách v oblakoch sme leteli blízko nad zemou, čo nám umožnilo vidieť tigrayský región. Zhora to vyzeralo ako mohutné kopcovité pohorie, zväčša suché, hnedé, s občasnou zeleňou a pekne tvarovanými políčkami, ktoré pripomínali tie naše na Slovensku. Plodiny zasadili pravdepodobne nedávno. Mesiace jún, júl a august sú tu jediným obdobím dažďov a preto sú vhodné na poľnohospodárstvo. Počas pobytu tu zrejme budeme vidieť zber úrody. Pár kilometrov pred pristátím bolo pod nami vidieť veterné mlyny.
Po prílete do Mekele sme si vyzdvihli batožinu a rozmýšľali, či nás niekto bude čakať. V hale sme nikoho nevideli, tak sme chceli napísať sestre Medhin, avšak nemali sme signál. Vyšli sme teda von a zrazu sme videli ako na nás niekto kýva. Bola to sestra Medhin a šofér. Milo sme sa privítali, cestou zavolala biskupovi do Adigratu, ktorý nám napísal pozývací list, potrebný k vybaveniu víz. Trošku sme sa porozprávali a odovzdali pozdravy od kolegov z eRka, vďaka ktorému sme sem prišli.
Po približne 15-minútovej ceste z letiska sme dorazili na miesto, kde budeme bývať. Je to areál „Daughters of Charity“ s izbami, pracovňou, spoločenskou a oddychovou miestnosťou, jedálňou a kuchyňou. Budem bývať v sympatickej modrej izbičke so základným nábytkom a nad posteľou mám aj moskytieru. Čo viac si človek môže priať. : ) V areáli nie je internet, čo vnímam celkom pozitívne a teším sa na večerné čítanie francúzskych kníh, ktoré som si sem priniesla (Arnaud Zacharie: Mondialisation: qui gagne et qui perd /Globalizácia: kto ňou získava a kto stráca a Edgard Morin: La Voie, Pour l´avenir de l´humanité /Cesta, pre budúcnosť ľudstva), učenie sa amharčiny a španielčiny. Krásne kvety a čvirikanie vtáčikov dotvárajú atmosféru areálu.
Po príchode sme sa zoznámili s ďalšími 5 sestrami, jednou staršou pani, ktorá tu býva spolu so sestrami a s dvoma študentkami, ktoré chystali etiópsku kávu. Usadili nás v spoločenskej miestnosti, po pár minútach som si všimla presne oproti mne nápis „Welcome Andrea and Marian“. Bola to z nich strany veľmi milá pozornosť.
Káva pochádza z Etiópie z regiónu Kaffa, pravdepodobne preto sa aj v rôznych jazykoch vo svete volá podobne ako táto oblasť. V slovenčine káva, po anglicky „coffee“, po francúzsky „café“. V úradnom jazyku Etiópie, v amharčine, sa však volá buna. Káva je v Etiópii veľmi obľúbeným nápojom. Jej príprava tradičným spôsobom je však časovo náročná a kávu takýmto spôsobom pripravujú po väčšine na špeciálne príležitosti. Ako nám povedali, jednou z nich bol aj náš príchod. Tento rituál prípravy kávy stojí za podrobnejšie opísanie, takže určite sa k nemu dostanem niekedy neskôr. Káva bola skutočne silná, ale veľmi chutná. Našťastie, ako obyčajne, po káve môžem zaspať, a takto to bolo aj v tomto prípade.
Po krátkom oddychu a vybalení batožiny sme šli na spoločnú večeru so sestrami. Ponuka bola pestrá: ryža, špenát, zemiaky, kapusta, omáčky, mäsko a indžara. Mala som si z čoho vybrať. Na otázku, či sme vegetariáni alebo máme nejaké špeciálne stravovanie, som s miernou nevôľou priznala, že som vegetariánka, čo však sestry zobrali bez problémov. Samozrejme pri mojom všeobecnom zvyku jesť málo, myslím, že to nebude problém. Večera bola chutná a ochutnala som takmer všetko, okrem mäsa. Chuť indžare sa na nanešťastie nezmenila, a teda viem, že to s ňou nebudem preháňať. Sestry nás na ochutnávku pohostili aj etiópskym pivom St. George, ktoré bolo rovnako chutné. Po večeri aj po obede, nasleduje ďalší chod, ktorým je ovocie. Pre nás exotické, pre Etiópčanov lokálne. Je tu dostať banány, mango, papáju, či pomaranče.
Po večeri som si povybaľovala zvyšné veci a začala čítať jednu z kníh, ktoré som si sem priniesla. Globalizácia: kto ňou získava a kto stráca. Teším sa na jej pokračovanie a odpovede budem hľadať aj tu v Etiópii.
Štvrtok, 19.6.2014
Prvá noc v Mekele bola príjemná. Mám dobrý vankúš a nič sa mi nesnívalo, čo sa niekedy stáva, keď človek spí na novom mieste. A vraj sa to aj môže splniť. Takže aspoň sa nad tým nemusím zamýšľať. : )
Pri zaspávaní ma akurát trošku prestrašila zrejme mačka, ktorá skákala po plechovej streche. Nad posteľou mám aj moskytieru, ktorú som ale zatiaľ nepoužila. Ako obyčajne, nastavila som si budík o takú hodinu skôr ako bolo pravdepodobné, že asi vstanem.
O tri štvrte na 8 som šla na raňajky. Stretla som práve sestru Medhin a ešte jednu sestru, ktoré končili s raňajkami a šli do práce. Na raňajky som ochutnala domáci chlieb, ktorý tu pečú. Bol v tvare placky a trošku sa podobal na arabský chlieb. Dala som si ho s arašidovým maslom, ktoré som tiež ochutnala po prvý krát a bolo veľmi chutné. Potom prišla sestra Lemkem, s ktorou som sa trošku viac porozprávala. V komunite „Daughters of Charity“ býva 6 sestier, ktoré zároveň patria do komunity a jedna sestra, ktorá býva s nimi, ale patrí do komunity Sv. Anny a učí sa za ošetrovateľku. Tri z nich sú veľmi mladučké, vyzerajú mladšie ako ja. S prácami okolo domu im pomáhajú lokálni zamestnanci a dievčatá z internátu.
Okrem týchto sestier tu ešte býva jedna staršia pani, ktorú len tak prichýlili. Asi pred 15 rokmi prišla o syna a to zanechalo stopy na jej psychickom zdraví. Takže len tak tu býva.
Sestry prevádzkujú v Mekele internát pre dievčatá zo vzdialenejších oblastí, aby mohli navštevovať školu. Momentálne tam poskytujú ubytovanie pre 18 dievčat v 11. a 12. triede. Po skončení by mali ísť študovať ďalej na vyšší nadstavbový stupeň alebo na univerzitu. V Alitene majú podobný internát pre dievčatá v 9. a 10. triede. Okrem toho majú Dauthers of Charity v Mekele a Alitene ďalšie projekty, o ktorých sa zmienim neskôr, napr. očná klinika, primárna zdravotná starostlivosť, práca s deťmi ulice, predškolské vzdelávanie, podpora žien.
Mekele je na severe Etiópie v regióne Tigray asi 780 kilometrov od Addis Abeba v nadmorskej výške 2084 metrov nad morom. Je považované za jedno z hlavných ekonomických a vzdelávacích centier Etiópie. Hovorí sa mu aj Makale, no na rozdiel medzi používaním Mekele a Makale som ešte neprišla. Mekele má vyše 200 000 obyvateľov. Je tu jedna univerzita, ktorá vznikla v roku 2000 zlúčením Mekelle Business College a Mekele University College. Mekele je hlavným mestom regiónu Tigray, ktorý je rozlohou a počtom obyvateľov porovnateľný so Slovenskom. Má 41,410 km2 a takmer 5 miliónov obyvateľov.
Dnes sme sa popoludní prvýkrát prešli po Mekele. Zašli sme do internetovej kaviarne, no internet bol veľmi pomalý a tak som si iba pozrela nové správy, ale odpísať sa nedalo. Takže nabudúce si odpovede pripravím vopred, uložím si to na USB a potom hodím do mailu.
Počasie je celkom príjemné. Pocitovo to odhadujem na 27 stupňov. Z rána býva slnečno, popoludní sa vyskytnú nejaké obláčiky. Na to, že sme v nadmorskej výške ako slovenské najvyššie tatranské štíty, je tu celkom teplo. Počas roka sa v Mekele denná teplota pohybuje medzi 23 – 27 stupňov. V noci býva medzi 16 – 20 stupňov. Takže žiadne 40 stupňové horúčavy, ako by to bol človek očakával, keď si predstaví subsaharskú Afriku.
Podvečer nás dievčatá z internátu pozvali k nim na kávičku. Opäť ju pripravovali tradičným spôsobom. Trošku sme sa porozprávali po anglicky, vymenili si pár slov po amharsky a pohľadali Slovensko na mape sveta (trvalo im to dobrú chvíľku : )). Sedeli sme pod obrovským stromom manga. Z diaľky vyzeral ako náš orech, no bol o niečo mohutnejší a hustejší. Mangá práve dozrievajú a tak si ich o pár mesiacov dievčatá budú môcť vychutnať.
Pondelok 16.6.2014
Cesta nočným vlakom z Trebišova do Bratislavy, vyprázdnenie izby, zbalenie ruksaku a kufra, ďalších 5 škatúľ a zopár tašiek na uskladnenie, cesta do práce, prefotenie dokladov, vybavenie posledných mailov, obed ohľadom AIESECu, banka, pošta, stretnutie k mediálnej brožúrke ku koherencii politík pre rozvoj, uloženie posledných pracovných dokumentov, rozlúčkové telefonáty, s Vladom na autobusovú stanicu. Stihla som toho posledný deň pred odchodom celkom dosť. A zabudla som si (zatiaľ) iba gumičku do vlasov. Nejaké síce mám, ale nie takú obyčajnú hnedú. Zistila som tu už v Bratislave, ale na izbe som už žiadnu takú nenašla a do obchodu som nestihla skočiť, respektíve nebola to až taká priorita.
Trošku som pred letom mala obavu, či moje batožiny nepresiahnu 23 kg. Jedna mala asi 23,7 kg a druhá 17 kg, ale na letisku z toho nerobili žiadnu vedu a obe batožiny vzali. Len taký detail. Slečna ich dala poslať priamo do Mekele, pričom náš let bol do Addis Abeba a až na druhý deň sme mali letieť do Mekele. Keď si to uvedomila, ponadávala si, bola trochu nepríjemná, no potom (až na Gate) sa jej to našťastie podarilo opraviť a batožina nám prišla do Addis.
Počas čakania na letisku sme si s druhým dobrovoľníkom, Majom, vymenili očakávania, ktoré si snáď vyhodnotíme po návrate. Kontrolu otvorili až necelú hodinu pred odletom a na moje prekvapenie bolo pri našom Gate veľmi málo ľudí. Možno do 30. Tak som sa zamýšľala, či sa im takto oplatí vypraviť lietadlo. Po nastúpení na palubu som ostala v miernom šoku. Lietadlo bolo plné Etiópčanov, i ďalších pasažierov z iných afrických krajín a zopár Európanov. V miernej neistote, kde sme sa to o 11 v noci ocitli, som kráčala k svojmu miestu. Nedalo mi to a keď letuška roznášala jedlo, spýtala som sa, odkiaľ lietadlo prišlo. Objasnila nám, že vyrazili zo Štokholmu. A bolo po záhade. : ) Počas letu som si samozrejme, ako na väčšine ciest v akomkoľvek dopravnom prostriedku, pospala (tu by Sidka vedela porozprávať zaujímavú historku z Maroka : )). Hlava mi vraj dosť padala, ale pár hodín spánku by som vedela napočítať.
Utorok, 17.6.2014
Po prílete na letisko Bole Internationanal v Addis Abeba nás mal čakať odvoz z hotela. Pri východe síce stálo viacero ľudí s nápismi rôznych hotelov, ten náš tam však nebol. Zrazu sa nám prihovorila jedna pani, aký hotel hľadáme. Povedali sme jeho názov, ona sa poobzerala, spýtala sa kolegov, no nikto z nášho hotela tam nebol. Vypýtala si odo mňa telefónne číslo do hotela, vytočila ho a dala mi telefón k uchu. Veľmi som nerozumela, čo hovorila druhá strana, no dúfala som, že z toho, čo som povedala pochopili, že čakáme na odvoz na letisku. Asi do 20 minút po nás prišiel šofér.
Krátko potom, ako sme sa ubytovali, sme sa vybrali na „Immigration Office“ vybaviť si predĺženie víz. Šli sme taxíkom, ktorý nám objednali z hotela a taxikár vedel, kde sa tento úrad nachádza. Pred úradom stáli desiatky ľudí a snažili sa niečo vybaviť. Pán, u ktorého sme sa informovali ako máme postupovať, nám dal vyplniť tlačivo. Po vyplnení údajov sme sa presunuli do radu, kde čakala väčšina ľudí. Bolo to na schodoch pred vstupom do budovy. Pán si prezrel naše tlačivo a povedal nech prídeme v septembri. Snažili sme sa zistiť, či sa to nedá aj teraz, ale očividne nedalo, tak teda prídeme v septembri. Z Mekele do Addis priletíme 3. septembra a z Addis odlietame 13., takže toho 3. by sme to mohli stihnúť vybaviť. Taxikár nás ochotne počkal na rohu a potom zaviezol späť do hotela. Z doterajšej skúsenosti by sa dalo povedať, že Etiópčania si vážia svojich zákazníkov, čo u nás nie je vždy jasným pravidlom.
Popoludní sme zašli na obed do neďalekej reštiky, kde sme si dali vegetariánsku pizzu. Bola veľmi chutná a pripomenula mi tú, ktorú sme si pred pár rokmi dali s Monikou a Radom na severe Indie v himalájskom mestečku Shimla. Cestou na obed nás zastavil mladý Etiópčan, ktorý predával knihy. Automaticky vytiahol knihu Amharčina pre návštevníkov, tak som si ju po malom váhaní zakúpila. Dúfam, že do konca pobytu ju celú preberiem. : )
Streda, 18.6.2014
V stredu ráno sme si dali raňajky v hoteli, potom sme chceli vyplatiť hotel, ale našimi platobnými kartami sa to práve nedalo, vraj kvôli výpadku siete, tak sme to odložili na neskôr. Ráno o 10 sme mali stretnutie so slovenským veľvyslancom v Addis Abeba. Taxík nám objednali v hoteli. Keďže nie všetky adresy je možné poznať, taxikár zavolal na veľvyslanectvo, aby sme zistili kam presne máme ísť. Cesta trvala necelú pol hodinu. Náš taxikár bol veľmi milý, rozprával dobre po anglicky. Cestou sme sa dozvedeli, že má dve deti a tretie je práve na ceste. Ale život preňho nie je ľahký. Rovnako ako pre väčšinu asi 90 miliónovej Etiópie. Po príchode sme mu hovorili, že môže ísť a potom mu prípadne zavoláme, aby zbytočne nečakal hodinu. No on sa ponúkol, že to nie je problém a že na nás počká. Zároveň nám aj dal svoju vizitku s kontaktmi. Stretnutie s pánom veľvyslancom bolo veľmi príjemné. Získali sme ďalšie informácie o Etiópii a pred odchodom sa pravdepodobne ešte stretneme. Taxikár, ako sľúbil, nás čakal pred budovou a zaviezol späť smerom k hotelu.
Cestou sme si všímali budovy naokolo. V Addis Abeba sa vo veľkom stavia. Všade kam sa pozriete sú rozostavané budovy, pracujúci robotníci. Na pohľad vás zaujme lešenie na budovách, ktoré nie je z kovu, ale z dreva. Taxikár nám vysvetlil, že je to drevo zo stromov, ktoré rastú v Etiópii. Názov som však zabudla. Videli sme ich aj v Addis Abebe a hovoril, že rastú takmer vo všetkých regiónoch Etiópie. Sú pevné a preto vhodné na použitie pri stavbe budov. Cestou sme sa chceli zastaviť v banke, ktorá bola v pešej dostupnosti k nášmu hotelu, a samozrejme aj v tomto prípade nás chcel počkať, kým všetko vybavíme. Tu sme mu už vysvetlili, že tých pár metrov zvládneme aj peši. Zaplatili sme, rozlúčili sa a zapriali si navzájom všetko dobré. Bolo to už druhé milé stretnutie s taxikárom.
V banke to šlo pomalšie a do 12 sme mali uvoľniť hotelové izby, tak sme sa radšej pobrali do hotela. Urobili chcek-out a zaplatili priamo v eurách. Potom sme skočili do neďalekého bankomatu vybrať si lokálnu menu birr, vrátili sa do hotela, odkiaľ nás hotelovým minibusom odviezli na letisko, na let do Mekele.
Ako je to bežné, s nakladaním a vykladaním batožiny pomáhajú lokálni ľudia. Keďže je to ich práca, či už v hoteli alebo na letisku, očakávajú od vás malé sprepitné. Za ich službu sa im tak patrí niečo prihodiť. Hneď pri vstupe do letiskovej haly všetci cestujúci, ako aj batožiny prešli prvou kontrolou. Na letisku sme si potom v miernom zhone vymenili menovky na batožinách s adresou v Mekele. Batožiny nadváhu síce zrejme nemali, no pani na check-ine si ich váhu asi ani nevšímala. Ďalej nebolo cítiť žiaden zhon. Prešli sme ďalšou kontrolou, kde boli opäť veľmi ústretoví a mohli sme si do lietadla vziať aj vodu. Pri Gate 8 sme si počkali vo veľmi pokojnej atmosfére nejakú hodinu. Lietadlo nakoniec pristavili k bráne 10, po ohlásení sme sa tam presunuli a rovno aj nasadali na palubu.
Let z Addis Abeba do Mekele trval necelú hodinu a pol. Išli sme lietadlom Ethiopian Airlines. Bolo menšie s vrtuľami, niečo podobné, akým som sa vracala z Ruska alebo zo Slovinska. Na oboch stranách boli iba dve sedadlá. Cestovali ním mladší i starší, od maličkých detí až po zopár babičiek a deduškov. Belosi by sa dali zrátať na dvoch rukách, alebo možno aj na jednej. Let bol celkom fajn, trochu hlučný a po malých turbulenciách v oblakoch sme leteli blízko nad zemou, čo nám umožnilo vidieť tigrayský región. Zhora to vyzeralo ako mohutné kopcovité pohorie, zväčša suché, hnedé, s občasnou zeleňou a pekne tvarovanými políčkami, ktoré pripomínali tie naše na Slovensku. Plodiny zasadili pravdepodobne nedávno. Mesiace jún, júl a august sú tu jediným obdobím dažďov a preto sú vhodné na poľnohospodárstvo. Počas pobytu tu zrejme budeme vidieť zber úrody. Pár kilometrov pred pristátím bolo pod nami vidieť veterné mlyny.
Po prílete do Mekele sme si vyzdvihli batožinu a rozmýšľali, či nás niekto bude čakať. V hale sme nikoho nevideli, tak sme chceli napísať sestre Medhin, avšak nemali sme signál. Vyšli sme teda von a zrazu sme videli ako na nás niekto kýva. Bola to sestra Medhin a šofér. Milo sme sa privítali, cestou zavolala biskupovi do Adigratu, ktorý nám napísal pozývací list, potrebný k vybaveniu víz. Trošku sme sa porozprávali a odovzdali pozdravy od kolegov z eRka, vďaka ktorému sme sem prišli.
Po približne 15-minútovej ceste z letiska sme dorazili na miesto, kde budeme bývať. Je to areál „Daughters of Charity“ s izbami, pracovňou, spoločenskou a oddychovou miestnosťou, jedálňou a kuchyňou. Budem bývať v sympatickej modrej izbičke so základným nábytkom a nad posteľou mám aj moskytieru. Čo viac si človek môže priať. : ) V areáli nie je internet, čo vnímam celkom pozitívne a teším sa na večerné čítanie francúzskych kníh, ktoré som si sem priniesla (Arnaud Zacharie: Mondialisation: qui gagne et qui perd /Globalizácia: kto ňou získava a kto stráca a Edgard Morin: La Voie, Pour l´avenir de l´humanité /Cesta, pre budúcnosť ľudstva), učenie sa amharčiny a španielčiny. Krásne kvety a čvirikanie vtáčikov dotvárajú atmosféru areálu.
Po príchode sme sa zoznámili s ďalšími 5 sestrami, jednou staršou pani, ktorá tu býva spolu so sestrami a s dvoma študentkami, ktoré chystali etiópsku kávu. Usadili nás v spoločenskej miestnosti, po pár minútach som si všimla presne oproti mne nápis „Welcome Andrea and Marian“. Bola to z nich strany veľmi milá pozornosť.
Káva pochádza z Etiópie z regiónu Kaffa, pravdepodobne preto sa aj v rôznych jazykoch vo svete volá podobne ako táto oblasť. V slovenčine káva, po anglicky „coffee“, po francúzsky „café“. V úradnom jazyku Etiópie, v amharčine, sa však volá buna. Káva je v Etiópii veľmi obľúbeným nápojom. Jej príprava tradičným spôsobom je však časovo náročná a kávu takýmto spôsobom pripravujú po väčšine na špeciálne príležitosti. Ako nám povedali, jednou z nich bol aj náš príchod. Tento rituál prípravy kávy stojí za podrobnejšie opísanie, takže určite sa k nemu dostanem niekedy neskôr. Káva bola skutočne silná, ale veľmi chutná. Našťastie, ako obyčajne, po káve môžem zaspať, a takto to bolo aj v tomto prípade.
Po krátkom oddychu a vybalení batožiny sme šli na spoločnú večeru so sestrami. Ponuka bola pestrá: ryža, špenát, zemiaky, kapusta, omáčky, mäsko a indžara. Mala som si z čoho vybrať. Na otázku, či sme vegetariáni alebo máme nejaké špeciálne stravovanie, som s miernou nevôľou priznala, že som vegetariánka, čo však sestry zobrali bez problémov. Samozrejme pri mojom všeobecnom zvyku jesť málo, myslím, že to nebude problém. Večera bola chutná a ochutnala som takmer všetko, okrem mäsa. Chuť indžare sa na nanešťastie nezmenila, a teda viem, že to s ňou nebudem preháňať. Sestry nás na ochutnávku pohostili aj etiópskym pivom St. George, ktoré bolo rovnako chutné. Po večeri aj po obede, nasleduje ďalší chod, ktorým je ovocie. Pre nás exotické, pre Etiópčanov lokálne. Je tu dostať banány, mango, papáju, či pomaranče.
Po večeri som si povybaľovala zvyšné veci a začala čítať jednu z kníh, ktoré som si sem priniesla. Globalizácia: kto ňou získava a kto stráca. Teším sa na jej pokračovanie a odpovede budem hľadať aj tu v Etiópii.
Štvrtok, 19.6.2014
Prvá noc v Mekele bola príjemná. Mám dobrý vankúš a nič sa mi nesnívalo, čo sa niekedy stáva, keď človek spí na novom mieste. A vraj sa to aj môže splniť. Takže aspoň sa nad tým nemusím zamýšľať. : )
Pri zaspávaní ma akurát trošku prestrašila zrejme mačka, ktorá skákala po plechovej streche. Nad posteľou mám aj moskytieru, ktorú som ale zatiaľ nepoužila. Ako obyčajne, nastavila som si budík o takú hodinu skôr ako bolo pravdepodobné, že asi vstanem.
O tri štvrte na 8 som šla na raňajky. Stretla som práve sestru Medhin a ešte jednu sestru, ktoré končili s raňajkami a šli do práce. Na raňajky som ochutnala domáci chlieb, ktorý tu pečú. Bol v tvare placky a trošku sa podobal na arabský chlieb. Dala som si ho s arašidovým maslom, ktoré som tiež ochutnala po prvý krát a bolo veľmi chutné. Potom prišla sestra Lemkem, s ktorou som sa trošku viac porozprávala. V komunite „Daughters of Charity“ býva 6 sestier, ktoré zároveň patria do komunity a jedna sestra, ktorá býva s nimi, ale patrí do komunity Sv. Anny a učí sa za ošetrovateľku. Tri z nich sú veľmi mladučké, vyzerajú mladšie ako ja. S prácami okolo domu im pomáhajú lokálni zamestnanci a dievčatá z internátu.
Okrem týchto sestier tu ešte býva jedna staršia pani, ktorú len tak prichýlili. Asi pred 15 rokmi prišla o syna a to zanechalo stopy na jej psychickom zdraví. Takže len tak tu býva.
Sestry prevádzkujú v Mekele internát pre dievčatá zo vzdialenejších oblastí, aby mohli navštevovať školu. Momentálne tam poskytujú ubytovanie pre 18 dievčat v 11. a 12. triede. Po skončení by mali ísť študovať ďalej na vyšší nadstavbový stupeň alebo na univerzitu. V Alitene majú podobný internát pre dievčatá v 9. a 10. triede. Okrem toho majú Dauthers of Charity v Mekele a Alitene ďalšie projekty, o ktorých sa zmienim neskôr, napr. očná klinika, primárna zdravotná starostlivosť, práca s deťmi ulice, predškolské vzdelávanie, podpora žien.
Mekele je na severe Etiópie v regióne Tigray asi 780 kilometrov od Addis Abeba v nadmorskej výške 2084 metrov nad morom. Je považované za jedno z hlavných ekonomických a vzdelávacích centier Etiópie. Hovorí sa mu aj Makale, no na rozdiel medzi používaním Mekele a Makale som ešte neprišla. Mekele má vyše 200 000 obyvateľov. Je tu jedna univerzita, ktorá vznikla v roku 2000 zlúčením Mekelle Business College a Mekele University College. Mekele je hlavným mestom regiónu Tigray, ktorý je rozlohou a počtom obyvateľov porovnateľný so Slovenskom. Má 41,410 km2 a takmer 5 miliónov obyvateľov.
Dnes sme sa popoludní prvýkrát prešli po Mekele. Zašli sme do internetovej kaviarne, no internet bol veľmi pomalý a tak som si iba pozrela nové správy, ale odpísať sa nedalo. Takže nabudúce si odpovede pripravím vopred, uložím si to na USB a potom hodím do mailu.
Počasie je celkom príjemné. Pocitovo to odhadujem na 27 stupňov. Z rána býva slnečno, popoludní sa vyskytnú nejaké obláčiky. Na to, že sme v nadmorskej výške ako slovenské najvyššie tatranské štíty, je tu celkom teplo. Počas roka sa v Mekele denná teplota pohybuje medzi 23 – 27 stupňov. V noci býva medzi 16 – 20 stupňov. Takže žiadne 40 stupňové horúčavy, ako by to bol človek očakával, keď si predstaví subsaharskú Afriku.
Podvečer nás dievčatá z internátu pozvali k nim na kávičku. Opäť ju pripravovali tradičným spôsobom. Trošku sme sa porozprávali po anglicky, vymenili si pár slov po amharsky a pohľadali Slovensko na mape sveta (trvalo im to dobrú chvíľku : )). Sedeli sme pod obrovským stromom manga. Z diaľky vyzeral ako náš orech, no bol o niečo mohutnejší a hustejší. Mangá práve dozrievajú a tak si ich o pár mesiacov dievčatá budú môcť vychutnať.
... a moja cesta viedla do Etiópie...
/Napísané: 20.6.2014/
Od mojej cesty do Indie, o ktorej som písala na tomto blogu, ubehlo takmer 5 rokov. Medzitým som navštívila viacero zaujímavých krajín za účelom štúdia, stáží, cestovania, či práce. Z viacerých z nich som si poznámky písala perom na papiere, niektoré mám odložené, z jednej cesty ich neviem nájsť, niektoré mi ostali v mysli alebo srdci, na iné som zabudla alebo časom zabudnem. V Etiópii som po druhý krát a rada by som sa o skúsenosti podelila s mojimi blízkymi i ľuďmi, ktorých by to mohlo zaujímať. Na základe predchádzajúcich skúseností viem, že ak to nebudem robiť priebežne počas môjho pobytu tu, pravdepodobne by som to stále odďaľovala. Tento blog budem písať osobnejším a neformálnym štýlom a budem sa snažiť priblížiť každodenné skúsenosti, ktoré aj kvôli slabému pripojeniu na internet nemôžem sprostredkovať prostredníctvom Skypu tým, ktorí čakajú na moje novinky. O rozvojovú spoluprácu a globálne súvislosti sa zaujímam z pracovného hľadiska a ak budem mať možnosť, rada by som krátke reflexie na túto tému sprostredkovala širšej verejnosti prostredníctvom blogu na sme.sk.
V prvom rade by som sa aj touto cestou chcela poďakovať občianskemu združeniu eRko – Hnutie kresťanských spoločenstiev detí za možnosť zúčastniť sa tohto dobrovoľníckeho pobytu v Etiópii. Dobrovoľnícky pobyt je podporený z prostriedkov programu slovenskej oficiálnej rozvojovej pomoci SlovakAid v rámci Programu MZVaEZ SR na vysielanie dobrovoľníkov do rozvojových krajín v rámci oficiálnej rozvojovej pomoci: www.slovakaid.sk. Na príprave programu sa spolupodieľala Platforma mimovládnych rozvojových organizácií: www.mvro.sk.
OZ eRko v rámci programu Dobrá novina: www.dobranovina.sk spolupracuje na severe Etiópie s Katolíckou eparchiou Adigrat. V minulosti z Dobrej noviny podporili vybavenie materskej škôlky v Adigrate a chov včiel v Alitene, vďaka ktorému sa vytvorili príležitosti na podnikanie a zamestnanie žien z poľnohospodárskych domácností. V spolupráci so združením HEfDA z Dobrej noviny podporili základné vzdelávanie a posilňovanie postavenia žien v Arssi, južne od Addis Abeba.
Po dlhoročných skúsenostiach eRka s vysielaním dobrovoľníkov do Kene, v tomto roku rozšírilo program Dobrovoľníci pre Afriku o ďalšiu krajinu, Etiópiu. Spolu s Mariánom Hodošim budeme väčšinu 3-mesačného pobytu pôsobiť na severe Etiópie v regióne Tigray na projektoch „Daughters of Charity“ v Mekele a Alitene a v závere, začiatkom septembra, sa zúčastníme cesty do Arssi, kde navštívime projekty partnerského združenia HEfDA .
Zo slovenských organizácií okrem eRka s partnerskou organizáciou v Debre Zeit spolupracuje Nadácia Integra a v minulosti v Etiópii pôsobila Vysoká škola sv. Alžbety. V Addis Abeba sa nachádza veľvyslanectvo SR v Etiópii.
Od mojej cesty do Indie, o ktorej som písala na tomto blogu, ubehlo takmer 5 rokov. Medzitým som navštívila viacero zaujímavých krajín za účelom štúdia, stáží, cestovania, či práce. Z viacerých z nich som si poznámky písala perom na papiere, niektoré mám odložené, z jednej cesty ich neviem nájsť, niektoré mi ostali v mysli alebo srdci, na iné som zabudla alebo časom zabudnem. V Etiópii som po druhý krát a rada by som sa o skúsenosti podelila s mojimi blízkymi i ľuďmi, ktorých by to mohlo zaujímať. Na základe predchádzajúcich skúseností viem, že ak to nebudem robiť priebežne počas môjho pobytu tu, pravdepodobne by som to stále odďaľovala. Tento blog budem písať osobnejším a neformálnym štýlom a budem sa snažiť priblížiť každodenné skúsenosti, ktoré aj kvôli slabému pripojeniu na internet nemôžem sprostredkovať prostredníctvom Skypu tým, ktorí čakajú na moje novinky. O rozvojovú spoluprácu a globálne súvislosti sa zaujímam z pracovného hľadiska a ak budem mať možnosť, rada by som krátke reflexie na túto tému sprostredkovala širšej verejnosti prostredníctvom blogu na sme.sk.
V prvom rade by som sa aj touto cestou chcela poďakovať občianskemu združeniu eRko – Hnutie kresťanských spoločenstiev detí za možnosť zúčastniť sa tohto dobrovoľníckeho pobytu v Etiópii. Dobrovoľnícky pobyt je podporený z prostriedkov programu slovenskej oficiálnej rozvojovej pomoci SlovakAid v rámci Programu MZVaEZ SR na vysielanie dobrovoľníkov do rozvojových krajín v rámci oficiálnej rozvojovej pomoci: www.slovakaid.sk. Na príprave programu sa spolupodieľala Platforma mimovládnych rozvojových organizácií: www.mvro.sk.
OZ eRko v rámci programu Dobrá novina: www.dobranovina.sk spolupracuje na severe Etiópie s Katolíckou eparchiou Adigrat. V minulosti z Dobrej noviny podporili vybavenie materskej škôlky v Adigrate a chov včiel v Alitene, vďaka ktorému sa vytvorili príležitosti na podnikanie a zamestnanie žien z poľnohospodárskych domácností. V spolupráci so združením HEfDA z Dobrej noviny podporili základné vzdelávanie a posilňovanie postavenia žien v Arssi, južne od Addis Abeba.
Po dlhoročných skúsenostiach eRka s vysielaním dobrovoľníkov do Kene, v tomto roku rozšírilo program Dobrovoľníci pre Afriku o ďalšiu krajinu, Etiópiu. Spolu s Mariánom Hodošim budeme väčšinu 3-mesačného pobytu pôsobiť na severe Etiópie v regióne Tigray na projektoch „Daughters of Charity“ v Mekele a Alitene a v závere, začiatkom septembra, sa zúčastníme cesty do Arssi, kde navštívime projekty partnerského združenia HEfDA .
Zo slovenských organizácií okrem eRka s partnerskou organizáciou v Debre Zeit spolupracuje Nadácia Integra a v minulosti v Etiópii pôsobila Vysoká škola sv. Alžbety. V Addis Abeba sa nachádza veľvyslanectvo SR v Etiópii.
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)