/Napísané 3.8.2014/
Nedeľa je obyčajne dňom, kedy chodievam na internet zavolať domov cez Skype, odpísať kamarátom, známym a kolegom na maily, zistiť, čo je nové doma a vo svete. V Mekelle sme mali internet najčastejšie v internetovej kaviarni. V tej prvej bol veľmi pomalý a ledva sa mi za pol hodinu stihol načítať Gmail. Potom sme našli lepšiu, kde sa dalo aj tlačiť a inernet bol celkom rýchly. Maily som si väčšinou pripravila doma vo Worde a potom som ich iba z kľúča skopírovala a poslala. Asi po týždni, či dvoch mi došlo, že väčšina počítačov v internetových kaviarňach a aj v počítačovej miestnosti, kde sme deti učili informatiku, bola zavírených. Teda aj môj kľúč a počítač chytili vírus. Kľúč som si kúpila nový a dokumenty sa mi našťastie podarilo zachrániť. Jeden kľúč mám teraz vyhradený na „riskantné“ používanie a pravidelne ho formátujem, teda väčšinou mi ho formátuje Majo. Ten druhý, kde mám uložené dokumenty, radšej nepoužívam. Do počítača sa mi po pár týždňoch, keď som chytila rýchlejší internet, podarilo stiahnuť nový antivírusový program a priebežne liečim nové vírusy. Po návrate sa teším na návštevu kamaráta, ktorý sa vyzná v počítačoch. : )
Írsky dobrovoľník Patrick nám odporučil radšej chodiť s vlastným počítačom na Wifi. A ukázal nám aj kam. Tak som zo začiatku pred obedom zvykla zájsť do Hotela Axum alebo inokedy podvečer do reštaurácie Sabisa, ktorá bola 5 minút chôdzou od nášho domu. V projekte internet dosť často vypadával, no aj tak sme najviac času trávili na hodinách s deťmi, takže som len občas stihla poslať pár mailov alebo hodiť niečo na Facebook.
Pamätám si jedno nedeľné popoludnie, kedy som šla na internet do Sabisy. Prišla som tam tesne pred búrkou, no internet práve nešiel. Lialo asi 2 hodiny, tak som si aspoň offline predpripravila maily a popočúvala dobrú hudbu, keď ju bolo počuť kvôli dažďu. : ) Potom keď prestalo liať som sa premiestnila do inej internetovej kaviarne a šla zavolať domov cez Skype. Na väčšine počítačov Skype nefungoval a tak ma pani z kaviarne posadila k svojmu notebooku a mohla som volať. Bolo to milé gesto. Keď som skončila, premiestnila som sa domov a takmer hneď ako som došla, začalo opäť pršať. Bolo to dobré načasovanie. : )
Asi 2 týždne pred odchodom z Mekelle, kedy som už aj tak nemala veľa času chodiť na internet, som zistila, že do kaviarní môžeme chodiť aj s vlastným počítačom a k nemu si pripojíme kábel. Ku koncu som to využívala, najmä ráno pri tlači materiálov na hodiny angličtiny. Zo svojho PC som si dokumenty poslala na Gmail a potom som Gmail otvorila na počítači v kaviarni a dala to vytlačiť. Trochu komplikovaný proces, no je to celkom praktické riešenie, ako sa vyhnúť vírusom. : )
Občas si na internete pozriem, čo sa deje vo svete. Niekedy si to všimnem vďaka postom mojich kamarátov na Facebooku, inokedy si prečítam zahraničné správy. V tých domácich slovenských ma politické intrigy a vzájomné útoky strán pravdu povediac už nezaujímajú.
Moje zahraničné cesty si pamätám aj podľa toho, čo sa práve deje vo svete. Keď som v lete v roku 2006 brigádovala v Rakúsku, pamätám si, že práve v tom čase vypukol konflikt medzi Izrealom a Libanonom. Počas Erasmu v Nemecku v roku 2008 začínala svetová hospodárska kríza, ktorá v podstate trvá dodnes. V roku 2009, keď sme boli dobrovoľníčiť v Indii sa práve šírila prasacia chrípka. V roku 2010, keď som bola na stáži v Bruseli práve chrlila popol sopka z Islandu a tak som sa bála, či stihnem doletieť domov na štátnice. V tom čase zároveň spadlo Poľské lietadlo pri Smolensku. V roku 2011 po mojom návrate z Ruska, spadlo lietadlo s hokejistami pri Jaroslavli, kde som bola asi mesiac predtým.
Keď sme sa pred pár týždňami cestou do Lalibely zastavili na obed, v reštaurácii som chytila Wifi a zamrazilo ma, keď som sa dočítala, že Izrael a Palestína opäť bojujú. Rovnako som ostala v šoku, keď som sa jedno piatkové popoludnie na internete dočítala dočítala, že deň predtým na Ukrajine zostrelili malajzijské lietadlo. Aj bombové útoky v Keni, kde sú ďalší traja dobrovoľníci eRka (našťastie na iných miestach) i ebola vo západnej Afrike sa mi budú spájať s týmto pobytom v Etiópii.
V piatok sme prišli do Maychew. Je to mestečko, ktoré má asi 35 000 obyvateľov, no na pohľad vyzerá skôr ako veľká dedina. Zo začiatku nám nikto nevedel povedať, či tu internet vôbec je. Našťastie je. Sú tu asi 2 internetové kaviarne. Jednu sme už aj vyskúšali a bol hádam najrýchlejší od príchodu do Etiópie.
Koniec koncov som však rada, že tu internet nemám doma bežne dostupný. Čas, ktorého tu aj tak nie je nazvyš, tak trávim príjemnejším spôsobom. Okrem práce v projektoch s deťmi, trávim čas stretávaním sa a rozhovormi ľuďmi, občas sa učím amharčinu, čítam, píšem offline, rozmýšľam. V priemere možno štyri hodiny internetu týždenne sú tak viac ako dosť.
Nedeľa je obyčajne dňom, kedy chodievam na internet zavolať domov cez Skype, odpísať kamarátom, známym a kolegom na maily, zistiť, čo je nové doma a vo svete. V Mekelle sme mali internet najčastejšie v internetovej kaviarni. V tej prvej bol veľmi pomalý a ledva sa mi za pol hodinu stihol načítať Gmail. Potom sme našli lepšiu, kde sa dalo aj tlačiť a inernet bol celkom rýchly. Maily som si väčšinou pripravila doma vo Worde a potom som ich iba z kľúča skopírovala a poslala. Asi po týždni, či dvoch mi došlo, že väčšina počítačov v internetových kaviarňach a aj v počítačovej miestnosti, kde sme deti učili informatiku, bola zavírených. Teda aj môj kľúč a počítač chytili vírus. Kľúč som si kúpila nový a dokumenty sa mi našťastie podarilo zachrániť. Jeden kľúč mám teraz vyhradený na „riskantné“ používanie a pravidelne ho formátujem, teda väčšinou mi ho formátuje Majo. Ten druhý, kde mám uložené dokumenty, radšej nepoužívam. Do počítača sa mi po pár týždňoch, keď som chytila rýchlejší internet, podarilo stiahnuť nový antivírusový program a priebežne liečim nové vírusy. Po návrate sa teším na návštevu kamaráta, ktorý sa vyzná v počítačoch. : )
Írsky dobrovoľník Patrick nám odporučil radšej chodiť s vlastným počítačom na Wifi. A ukázal nám aj kam. Tak som zo začiatku pred obedom zvykla zájsť do Hotela Axum alebo inokedy podvečer do reštaurácie Sabisa, ktorá bola 5 minút chôdzou od nášho domu. V projekte internet dosť často vypadával, no aj tak sme najviac času trávili na hodinách s deťmi, takže som len občas stihla poslať pár mailov alebo hodiť niečo na Facebook.
Pamätám si jedno nedeľné popoludnie, kedy som šla na internet do Sabisy. Prišla som tam tesne pred búrkou, no internet práve nešiel. Lialo asi 2 hodiny, tak som si aspoň offline predpripravila maily a popočúvala dobrú hudbu, keď ju bolo počuť kvôli dažďu. : ) Potom keď prestalo liať som sa premiestnila do inej internetovej kaviarne a šla zavolať domov cez Skype. Na väčšine počítačov Skype nefungoval a tak ma pani z kaviarne posadila k svojmu notebooku a mohla som volať. Bolo to milé gesto. Keď som skončila, premiestnila som sa domov a takmer hneď ako som došla, začalo opäť pršať. Bolo to dobré načasovanie. : )
Asi 2 týždne pred odchodom z Mekelle, kedy som už aj tak nemala veľa času chodiť na internet, som zistila, že do kaviarní môžeme chodiť aj s vlastným počítačom a k nemu si pripojíme kábel. Ku koncu som to využívala, najmä ráno pri tlači materiálov na hodiny angličtiny. Zo svojho PC som si dokumenty poslala na Gmail a potom som Gmail otvorila na počítači v kaviarni a dala to vytlačiť. Trochu komplikovaný proces, no je to celkom praktické riešenie, ako sa vyhnúť vírusom. : )
Občas si na internete pozriem, čo sa deje vo svete. Niekedy si to všimnem vďaka postom mojich kamarátov na Facebooku, inokedy si prečítam zahraničné správy. V tých domácich slovenských ma politické intrigy a vzájomné útoky strán pravdu povediac už nezaujímajú.
Moje zahraničné cesty si pamätám aj podľa toho, čo sa práve deje vo svete. Keď som v lete v roku 2006 brigádovala v Rakúsku, pamätám si, že práve v tom čase vypukol konflikt medzi Izrealom a Libanonom. Počas Erasmu v Nemecku v roku 2008 začínala svetová hospodárska kríza, ktorá v podstate trvá dodnes. V roku 2009, keď sme boli dobrovoľníčiť v Indii sa práve šírila prasacia chrípka. V roku 2010, keď som bola na stáži v Bruseli práve chrlila popol sopka z Islandu a tak som sa bála, či stihnem doletieť domov na štátnice. V tom čase zároveň spadlo Poľské lietadlo pri Smolensku. V roku 2011 po mojom návrate z Ruska, spadlo lietadlo s hokejistami pri Jaroslavli, kde som bola asi mesiac predtým.
Keď sme sa pred pár týždňami cestou do Lalibely zastavili na obed, v reštaurácii som chytila Wifi a zamrazilo ma, keď som sa dočítala, že Izrael a Palestína opäť bojujú. Rovnako som ostala v šoku, keď som sa jedno piatkové popoludnie na internete dočítala dočítala, že deň predtým na Ukrajine zostrelili malajzijské lietadlo. Aj bombové útoky v Keni, kde sú ďalší traja dobrovoľníci eRka (našťastie na iných miestach) i ebola vo západnej Afrike sa mi budú spájať s týmto pobytom v Etiópii.
V piatok sme prišli do Maychew. Je to mestečko, ktoré má asi 35 000 obyvateľov, no na pohľad vyzerá skôr ako veľká dedina. Zo začiatku nám nikto nevedel povedať, či tu internet vôbec je. Našťastie je. Sú tu asi 2 internetové kaviarne. Jednu sme už aj vyskúšali a bol hádam najrýchlejší od príchodu do Etiópie.
Koniec koncov som však rada, že tu internet nemám doma bežne dostupný. Čas, ktorého tu aj tak nie je nazvyš, tak trávim príjemnejším spôsobom. Okrem práce v projektoch s deťmi, trávim čas stretávaním sa a rozhovormi ľuďmi, občas sa učím amharčinu, čítam, píšem offline, rozmýšľam. V priemere možno štyri hodiny internetu týždenne sú tak viac ako dosť.
