Nedeľa strávená s deťmi zo slumu
V dnešný deň organizovali stážisti z jednej neziskovky deň plný hier pre deti zo slumov. Keďže by sami pravdepodobne nezvládli skoordinovať 500 detí, zavolali na pomoc ostatných stážistov. Predpokladala som, že to môže byť zaujímavá skúsenosť, tak som sa rada pridala. Ráno ale strašne pršalo, tak som si myslela, či to náhodou nezrušia. Ale nezrušili. Cesta z domu na hlavnú ulicu bola dosť náročná. Cesty tu pri našom dome nie sú až také dobré. Keďže pršalo, na ulici boli obrovské mláky. Tak sme sa snažili chodiť aspoň po vyšších obrubníkoch, no nie všade sa to dalo... Cesta, ktorá obyčajne trvá 2 minúty nám tak zabrala asi 8 minút. Keď sme sa konečne dostali na hlavnú ulicu, odkiaľ si obyčajne berieme rikšu, chceli sme prejsť na druhú stranu cesty, no veľmi možné to nebolo. Ulicou sa valila voda, a my sme chodili z jednej strany na druhú a hľadali vhodné miesto, kde by sme mohli mláku preskočiť. Avšak bez úspechu... Nakoniec si nás všimol jeden rikšar a zviezol nás cez mláku na druhú stranu cesty.
Ja som ráno ešte šla do kostola. Je to jediný katolícky kostol, ktorý som v Jaipure našla. Ale ktovie, možno ich je o niečo viac. Omša vyzerala takmer identicky ako tá na Slovensku. Odlišný bol len jazyk- hindština a okolosediaci ľudia, ktorými boli Indovia a mali oblečené indické oblečenie. Inak mala omša rovnakú štruktúru. Iná bola akurát časť, kedy si v kostole podávame ruky na znak pokoja. Indovia si ruky nepodávajú, ale urobia gesto- ruky k sebe ako pri modlitbe a pri tom sa urobia jemný úklon hlavou. Takto sa aj vo všeobecnosti zdravia a hovoria pri tom Namaste, čo je niečo ako naše Dobrý deň.
Po kostole som sa vybrala na spomínanú akciu organizovanú stážistami. Vonku až tak nepršalo, no široko ďaleko som nemohla nájsť rikšu. Nakoniec sa mi podarilo jednu nájsť a odviezla ma k Rajasthan Police Academy, kde sa to malo konať. Celé to prebiehalo na veľkom štadióne. Deti sedeli najprv tribúne a stážisti s nimi hrali rôzne hry. Potom sme tých 500 detí rozdelili do 10 skupín po 50 a každá skupina sa zastavovala pri rôznych stánkoch s aktivitami. Bol tam napríklad skok vo vreci, preťahovanie lanom, hygienické okienko, aby sa naučili nejaké základy hygieny atď. Asi okolo 10 sme im rozdávali džúsy a sušienky a pred koncom sme im dávali obed. Myslím, že to bolo pre nich celkom pekné spestrenie dňa, no z dlhodobého hľadiska sa im touto jednou aktivitou ich život nezlepší. Stážisti to zorganizovali kvôli tomu, že v ich neziskovke nemali prácu, tak sa rozhodli podniknúť niečo z vlastnej iniciatívy.
Po obede deti len tak postávali kade-tade a zrazu niekto z nich uvidel krabicu s mydlami a pastami. Hneď to uvidelo zopár ďalších detí a o pár sekúnd sa ich tam tlačilo asi 50. V strede pri krabici stál jeden francúzsky stážista, no po pár sekundách radšej odskočil preč, lebo by ho tam prevalcovali. Deti po sebe skákali, len aby si stihli niečo uchmatnúť. No a o pár sekúnd bola škatuľa prázdna... Neviem, či tie mydlá boli určené pre nich, no získať ich späť by sa nám ich asi nepodarilo. Tak snáď ich aspoň budú používať.
Inak boli tie deti veľmi milé. Po anglicky síce nerozprávali a väčšina z nich možno ani nechodila do školy. Radi sa hrali a smiali, ako deti na Slovensku. Len ich život sa odohráva v omnoho horších podmienkach a očividne neriešia nový MP3 či Adidas tenisky, ale skôr sa zaujímajú o to, odkiaľ zohnať pitnú vodu alebo, či bude niečo na večeru...
A inak čo nové?
Stále chodím do práce, už som sa zabývala, no traja stážisti z nášho domu už odišli, takže to tu je trochu pusté a v tejto chvíli by som celkom šla domov... Ale dúfam, že táto nostalgická nálada čoskoro prejde, lebo tu ešte musím ostať dva týždne. Do práce chodím stále rikšou a väčšinou aj s mojim rikša šoférom, no niekedy sa stane, že nedôjde, a tak si musím zastaviť iného. Ale je to ok, lebo cestu do práce poznám, takže sa nestratíme a aj som sa naučila zjednávať cenu.
V pondelok, keď som sa vracala z práce, som mala strašnú chuť na zmrzlinu. Tak som si cestou domov kúpila pistáciové korneto a s chuťou som ho zjedla. No na druhý deň som sa zobudila s bolesťami hrdla. Ale teraz je to už lepšie. Až na ten posledný týždeň som tu našťastie nebola chorá. Väčšina stážistov aspoň raz navštívila doktora. Niektorí mali hnačky, iní chrípku či prechladnutie alebo nejaké problémy s trávením. Mňa to našťastie obišlo a dúfam, že to takto bude i naďalej pokračovať.
Čo sa jedla týka, už som si celkom zvykla a po mesiaci som začala jesť indické jedlo : ) Na obed si už okrem butter nan (čo je niečo ako placka, no oni to volajú chlieb) objednávam aj indické jedlo, najčastejšie tiffin (pozostáva z ryže, čapaty a nejakej indickej omáčky tvorenej zeleninou, strukovinami alebo zemiakmi). Je to štipľavé, no veľmi chutné a na korenisté jedlo som si už zvykla. Tento štvrtok sme pre Thayana (Brazílčan) organizovali goodbye party. Varili sme za pomoci jedného Inda indické jedlo pre 20 ľudí. Príprava nám zabrala asi 3 hodiny, no bolo to fakt lahodné a bola som plná ešte dva dni : ) Pred odchodom by som si chcela zapísať zopár indických receptov a potom to doma navarím.
Počasie sa nám tiež o dosť zmenilo. Na začiatku, keď som sem prišla boli v Jaipure horúčavy aj cez 45 stupňov. My sme sa radšej vytratili do Himalájí, kde bolo počasie príjemnejšie, no po návrate do Jaipuru sa trošku ochladilo. Už bolo možno len okolo 40. O týždeň na to začalo aj trochu pršať, ale asi len raz na deň jednu hodinku. Teploty boli okolo 35 stupňov a počasie bolo celkom príjemné, vlhkosť vzduchu nízka. A tak som sa čudovala, o čom hovorili všetci tí ľudia, s ktorými som sa rozprávala o Jaipure pred príchodom sem, že vraj je tu strašne vlhko a človek vyjde na ulicu a je celý mokrý. No teraz to chápem. Skutočný monzún dorazil asi až minulý týždeň a prší trochu častejšie. Ale vlhkosť vzduchu je veľmi vysoká a fakt je to tak, že stačí len krátky pobyt vonku a riadne sa potíte. Tento týždeň som plánovala, že si konečne prvýkrát vyžehlím vlasy, no zas z toho nič nebude. Tak uvidíme, či to pred odchodom ešte stihnem : )
nedeľa 16. augusta 2009
sobota 15. augusta 2009
Výlet k Taj Mahalu a na púšť
Taj Mahal
Hned dasli vikend po navrate z Himalaji sme sa vybrali na vylet k jednemu z novodobych 7 divov sveta, k Taj Mahalu. Boli sme skupinka 10 stazistov, prenajali sme si klimatizovany minibus a o polnoci sme sa vybrali na cestu. Cesta bola fajn, az klimu, ktora bola nastavena na prilis nizku teplotu. K Taj Mahalu sme dosli asi o 6,30 rano. Vychod slnka sme sice nestihli, no i tak to bolo pekne.
Nas autobus zastavil na parkovisku, takze sme sli asi 20 minut pesi k Taj Mahalu. Pocas cesty nas otravovalo vela riksarov alebo poulicnych predavacov ponukajucich suveniry za ceny so 100 ak nie viac percentnou prirazkou. Iduc k Taj Mahalu nas otravovalo aj dost vela deti, ktore nieco predavali. Boli to vacsinou chlapci vo veku asi 10 rokov. Vedeli celkom dobre po anglicky a fakt sa nas velmi snazili nahovorit, aby sme si nieco kupili. Kazdy, ktory sa k nam prihovoril, sa aj pekne prestavil a hovoril nam, aby sme si zapamatali jeho meno a pri navrate z Taj Mahalu sa vratili k jeho stanku. Jeden mily chlapcek, Viky, mi ponukal celkom peknu sadu pohladnic Taj Mahalu iba za two fifty (dve patdesiat). Hmm, tak som sa zacudovala, preco je to take lacne a sla si ich kupit. Ako su mu davala dve rupie, tak sa na mna cudne pozeral a vtedy mi dosli, ze on tym two fifty myslel 250 rupii : ) Tak som sa nanho pekne usmiala a pokracovala v ceste. No a on siel samozrejme s nami a pokracoval stale dookola“madam madam, two fifty, very good price….”
Ked sme dosli k arealu Taj Mahalu, kupili sme si listky, ktore boli pre turistov myslim, ze za 750 rupii, pricom pre domacich to bolo asi za 20 : ) Indovia su fakt dobri biznismeni. V balicku bola aj flasa vody a navleky na topanky, ktore sme museli v Taj Mahle mat obute. Pred vstupom do arealu sme museli prejst kontrolou ako na letisku a po vstupe sa k nam opat prihovarali Indovia, no teraz to boli pre zmenu turisticki sprievodcovia. Kedze sme boli 10 a cena bola celkom fajn, tak sme sa rozhodli jedneho si prenajat. Zo zaciatku nam len robil fotky, no potom sa trochu rozbehol a povedal nam aj nieco z historie.
Taj Mahal je stavba pri Agre v indickom štáte Uttar Pradeš. Je súčasťou svetového dedičstva UNESCO. Pozostáva z hlavnej budovy obklopenej štyrmi minaretmi (ktoré su ľahko naklonené, takže sa pri zemetrasení zrútia), mešity na západe (čiže smerom k Mekke) a domu pre hostí na východe. Podľa prevažujúceho oficiálneho názoru je to mauzóleum, ktoré postavil Šáhdžáhán na pamiatku svojej ženy Mumtáz Mahal (Ardžumand Bano Begum). Podľa oficiálneho zápisu UNESCO sa stavba začala v roku 1631 a skončila roku 1648. Stavalo ju vyše 20 000 remeselníkov z celej južnej a strednej Ázie. Vraví sa, že na architektonickom stvárnení sa mali podielať jeden Francúz a istý Benátčan. Zodpovedným architektom bol Usad Ahmad z Lahore, starého hlavného mesta ríše Mogulov (Mughalov). Stavebný materiál bol dopravený z celej Indie a Ázie. Použilo sa vyše 1000 slonov a 28 rôznych druhov drahokamov a polodrahokamov bolo zasadených do mramoru.
Roku 1629 pri pôrode štrnásteho dieťaťa zomrela manželka indického mogula. Mala 36 rokov a bola už 17 rokov vydatá. Jej manžel Šáhdžáhán stratil tým nielen milovanú ženu, ale aj múdru politickú radkyňu. Vraví sa, že za ňou trúchlil celé dva roky (podľa iných správ mu bolesťou zbeleli vlasy). Zložil sľub, že postaví pomník, ktorý bude hoden jeho ženy, niečo celkom mimoriadne. Nemožno poprieť, že sa mu to aj podarilo. Arjumand Banu, ktorá je tiež známa pod menom Mumtáz Mahal (vyvolená paláca), dostala takto neobyčajný náhrobok, ktorý sa označuje skratkou jej mena Tádž Mahal.
Okrem sprievodcov bolo v Taj Mahali aj zopar “profesionalnych fotografov”, ktori sa snazili urobit kazdemu co najviac fotiek. Potom pred odchodom sme mali moznost kupit si tie, ktore sa nam pacia.
Z rana nas privitala celkom prijemna teplota, no postupom casu bolo stale viac a viac horuco. Po odchode z Taj Mahalu nas cestou k autobusu sprevadzalo opat velmi vela podnikaniachtivych Indov. Zastavili sme sa aj pri niektorych stankoch a nakupili si zopar suvenirov. Od Vikyho som si kupila aj spominane pohladnice, ktore stali zrazu uz len 50 rupii. Takze ktovie, aka bola skutocna cena... V istom okamihu sa na mna nalepil dalsi chlapcek, ktory mi ponukal dve klucenky Taj Mahalu za velmi dobru cenu 100 rupii. Ta cena bola neskutocne prehnana, lebo pocas cesty som si kupila rovnake privesky, jeden asi za 5 rupii. Kupila som si ich az 4, lebo tie deti stale otravovali a bolo mi ich luto... Tomu chlapcovi som sa celou cestou snazila vysvetlit, ze som si uz kupila 4 rovnake privesky, no on bol ako pokazena platna a stale dookola “madam, madam 100 rupees, very good price...” Medzitym ako to dookola omlielal som sa ho trochu povypytovala aj na skolu. Nastastie do skoly chodil, no v spominany den bola nedela, takze mal volno a snazil sa nieco si privyrobit. Aj takto vyzera zivot malych Indov...
Po odchode z Taj Mahalu sme pokracovali k miestu, ktore sa vola Agra Fort. Je to pevnost v meste Agra, blizko Taj Mahalu. Dosli sme tam potom ako sme sa naobedovali v Pizzi Hut, co bolo mozno o 1 poobede. Bolo tam strasne teplo, takze sme chodili ako polomrtvi a asi po hodine topenia sa, sme sa rozhodli, ze radsej vyrazime na cestu spat do Jaipuru. Nie zeby na tej pevnosti nebolo, co obdivovat, no ja nie som az taky architektonicky fanusik a to teplo nam dalo riadne zabrat. Ale pripojim aspon jednu fotku, aby ste mali predstavu ako to tam vyzeralo : )
Jaisalmer
Vylet do Jaisalmeru bol celkom vzruso : ) Nazberalo sa nas asi az 18 stazistov. Z nasho domu sme mali ist busom o 5 poobede a druha skupina mala prist za nami az busom o 8 vecer, lebo museli dlhsie robit. Sli sme tam v piatok 17. jula. O 16.30 sme sa mali stretnut na stanici a odtial sme mali ist na nejaku inu stanicu, z ktorej mal ist nas bus. Ja som tam bola pred 16.30 a cakala na zvysok nasej delegacie. Po case prisiel na stanicu Rajeev (koordinator stazistov), ktory nas mal vzat na miesto, odkial mal ist autobus. Tak sme cakali spolu. Kedze zvysok ludi neprichadzal, tak som im po case zavolala a oni boli este stale doma, lebo im niekto dal mylnu informaciu, ze nas autobus odchadza az o 8. To vsak pravda nebola, takze Els, Ani a Thayan si rychlo vzali riksu a ponahlali sa na stanicu. Po case som ale zistila, ze Yukio s nimi nebol. On bol este stale v praci. Takze hned ako sme mu povedali, ze nas autobus ma odchod o 5, vystartoval smerom na stanicu. Kym sme sa vsetci pozbierali bolo nieco po siestej. Mali sme ale stastie, ze Rajeev zavolal nasej autobusovej spolocnosti a pockali na nas. V autobuse sme mali kupene miesta na spanie, no ked som ich uvidela, tak mi prislo trochu zle. Takze asi po 10 minutach cesty sme poprosili dolusediacich Indov (lozka boli hore), ci by sa s nami nechceli vymenit. No a oni boli samozrejme stastni, ze mozu lezat, takze sa s nami radi vymenili a my sme boli stastni, ze za mozme sediet...
Cesta trvala asi 12 hodin a asi kazde 4 hodiny sme mali prestavku na nejakom “motoreste”. Miesta na sedenie som si vymenila len ja s chalanmi a baby ostali lezat. To ale asi nebol najlepsi napad, lebo hned ako sme vystupili z autobusu nam Els povedala, ze sa citi zle, a ze ma teplotu. Po tom ako vystupila z autobusu, sa jej zatocila hlava a takmer padla na zem. Na stanici nas nastastie cakal Babu, miestny sprievodca, ktory nas vzal do hotela. Els si tam oddychla a ked prisla druha skupina stazistov spolu s Rajeevom, vzali sme ju do nemocnice.
Bola to mala indicka nemocnica. Vo vnutri budovy bola na pravej strane lekaren a na lavej strane priestor oddeleny zaclonou. To bola pravedepodobne ordinacia. Boli tam dve postele, zopar stoliciek a jeden lekarsky stol, na ktorom bolo nahadzanych zopar liekov... Ked to Els uvidela, myslim, ze sa este viac zlakla... Asi po 15 minutach cakania k nam dosiel doktor, trochu ju prezrel a stanovil diagnozu, ze je to typicka turisticka hnacka. Els ostala v nemocnici asi 2 hodiny pocas, ktorych jej tiekla do zily vyziva. My sme medzitym sli do mesta a na obed a po dvoch hodinach, ked sa Els citila lepsie, sme pokracovali smerom na pust. Sli sme dvoma dzipmi a cesta bola velmi prijemna. Pred nami rovna cesta, vsade naokolo polopust, sem-tam nejaka dedinka a v dialke iduce tavy. Bol to pekny pohlad a hlvane ziadny ruch velkomesta…
Asi po hodine cesty sme zastavili uprostred nicoho, kde na nas cakali tavy s lokalnymi pastiermi. Pre kazdeho bola pripravena jedna tava, no niekotri bojazlivi, mna nevynimajuc : ) uprednostnili jazdu vo dvojici. Takze sme nasadli a v zastupe sme sa vybrali smerom k skutocnej pusti, kde boli len duny a piesok. Jadza na tavach trvala asi 2 hodiny. V strede puste sme zosadli, urobili si fotky, poobdivovali krasy prirody a pokracovali sme dalej k nasmu resortu. Bolo to velmi pekne miesto a siroko daleko nic. Celkom prijemne na oddych. Bolo tam asi 12 chatiek, ohradenych branou a v strede ohnisko. Ked sme prisli na zemi bolo pripravene miesto na veceru. Sedeli sme na vankusoch a kadzy mal pred sebou maly stolik vo vyske asi 15 centimetrov od zeme. Na veceru sme mali typicke indicke jedlo, ktore pozostvalo z ryze, chapaty, zeleniny a dhalu. Bolo to stiplave, ale bolo to celkom lahodne, takze sme si pochutnali. Po veceri prisli do nasho resortu styria indicki hudobnici a dve tanecnice a postarali sa o nas vecerny program. Vecer bol prijemny, no bolo tam strasne vela velkych otravnych chrobakov, ktori sa k nam priblizovali zo vsetkych stran. No okrem tych chrobakov to stalo za to : ) Asi okolo 11 vecer pokracovala druha davka vecere, co ma trochu prekvaliplo, no opat som si rada pochutnala.
Rano sme vstali asi okolo 6 a sli sme si pozriet vychod slnka. I ked bolo trochu zamracene, bol to velmi pekny pohlad. Po ranajkach sme sa vybrali naspat do Jaiselmeru. Els bola opat chora, tak sme ju zaviezli do nemocnice. A potom sme sa sli najest do peknej restauracie Little Italy. Po obede sme si isli pozriet mesto, v ktorom bola najdolezitejsim bodom pevnost. Vsede v meste predavali lacne kabelky a penazenky z tavej koze. Tak som si aj ja kupila : )
Okolo piatej vecer sme sa vybrali na vlak. Bolo to prvykrat, ked sme cestovali indickym vlakom. Listky sme si kupili dopredu, pretoze indicke vlaky su dost preplnene. Na kazdom vozni bol napisany zoznam pasazierov. My sme mali lozka. No od zaciatku mi bolo jasne, ze to pravdepodobne nebudu lozka ako vo vlaku z Trebisova do Bratislavy. Takze vosli sme do vlaku. Na pravej strane boli kupe, ktore ale neboli oddelene od ostatneho priestoru vlaku dverami. V kupe bolo miesto pre 6 ludi. Boli to miesta na sedenie, no nad nimi boli este dve postele. Jedna bola sklopena, takze na zaciatku to bolo vlaste operadlo pri sedeni, no potom sme to nejak pripevnili a sluzilo to ako postel. Takze tam bolo vlastne 6 posteli (na sebou tri na jednej strane, tri na druhej). Najprv sme sedeli a hrali nejake hry : ), no a po polnoci sme pripevnili tu druhu postel a spali sme, kazdy na jednej posteli. Na lavej strane vlaku boli nad sebou tiez dve miesta na spanie. Takze spaci vozen vyzeral podstatne inac ako na Slovensku. Cesta trvala 12 hodin. Nebola to luxusna cesta no dalo sa to prezit : ) A hlavne sme mali pocas cesty srandu a bolo nas vela, takze to bolo fajn : ) Ked sme hrali rozne hry vo vlaku, Indovia sa na nas pozerali ako na zjavenia, tak sme mali srandu aj z nich. Pocas cesty vlak zastavil vo viacerych mestach. Pocas tych zastavok ludia vybehovali na stanicu, nieco si kupit, kedze pri kazdej stanici bolo vela obchodov s jedlom a vodou. No na druhej strane, to nebolo az take dobre, ze vlak zastavoval na dlhsiu dobu, pretoze pocas toho ako sme stali, sa do vlaku nahrnulo zopar zobrakov, ci deti. Pamatam si jedneho maleho chlapceka, ktory prisiel do vlaku a utieral tam dlazku. No potom nastavil ruku a cakal, ze mu dame nejake peniaze. Vo vlaku bola velka spina, prach a piesok, pretoze sme cestovali cez pustnu oblast a vsetky okna boli otvorene. Asi po polnoci sme sa rozhodli, ze pojdeme spat, kedze na dalsi den rano sme mali ist do prace. Zatvorili sme okna, no stavalo sa, ze na niekorych zastavakch nam ich otvarli z vonku... Predtym ako sme isli spat, sme si kadzy natiahli na “postel” bud plachtu alebo spacak. Ja spacak nosim stale, ked niekam ideme na noc a zatial to bola vzdy velmi dobra volba : ) Napriek tomu, ze to tam nebolo az take pohodlne, som sa trochu vyspala. Rano sme dorazli do Jaipuru asi okolo 6 rano, vzali sme riksu a ponahlali sa domov. Po rychlej sprche a ranajkach sme sli do prace. Prva cesta vlakom teda bola dobrodruzna, no sama by som takto cestovat nechcela.
Hned dasli vikend po navrate z Himalaji sme sa vybrali na vylet k jednemu z novodobych 7 divov sveta, k Taj Mahalu. Boli sme skupinka 10 stazistov, prenajali sme si klimatizovany minibus a o polnoci sme sa vybrali na cestu. Cesta bola fajn, az klimu, ktora bola nastavena na prilis nizku teplotu. K Taj Mahalu sme dosli asi o 6,30 rano. Vychod slnka sme sice nestihli, no i tak to bolo pekne.
Nas autobus zastavil na parkovisku, takze sme sli asi 20 minut pesi k Taj Mahalu. Pocas cesty nas otravovalo vela riksarov alebo poulicnych predavacov ponukajucich suveniry za ceny so 100 ak nie viac percentnou prirazkou. Iduc k Taj Mahalu nas otravovalo aj dost vela deti, ktore nieco predavali. Boli to vacsinou chlapci vo veku asi 10 rokov. Vedeli celkom dobre po anglicky a fakt sa nas velmi snazili nahovorit, aby sme si nieco kupili. Kazdy, ktory sa k nam prihovoril, sa aj pekne prestavil a hovoril nam, aby sme si zapamatali jeho meno a pri navrate z Taj Mahalu sa vratili k jeho stanku. Jeden mily chlapcek, Viky, mi ponukal celkom peknu sadu pohladnic Taj Mahalu iba za two fifty (dve patdesiat). Hmm, tak som sa zacudovala, preco je to take lacne a sla si ich kupit. Ako su mu davala dve rupie, tak sa na mna cudne pozeral a vtedy mi dosli, ze on tym two fifty myslel 250 rupii : ) Tak som sa nanho pekne usmiala a pokracovala v ceste. No a on siel samozrejme s nami a pokracoval stale dookola“madam madam, two fifty, very good price….”
Ked sme dosli k arealu Taj Mahalu, kupili sme si listky, ktore boli pre turistov myslim, ze za 750 rupii, pricom pre domacich to bolo asi za 20 : ) Indovia su fakt dobri biznismeni. V balicku bola aj flasa vody a navleky na topanky, ktore sme museli v Taj Mahle mat obute. Pred vstupom do arealu sme museli prejst kontrolou ako na letisku a po vstupe sa k nam opat prihovarali Indovia, no teraz to boli pre zmenu turisticki sprievodcovia. Kedze sme boli 10 a cena bola celkom fajn, tak sme sa rozhodli jedneho si prenajat. Zo zaciatku nam len robil fotky, no potom sa trochu rozbehol a povedal nam aj nieco z historie.
Taj Mahal je stavba pri Agre v indickom štáte Uttar Pradeš. Je súčasťou svetového dedičstva UNESCO. Pozostáva z hlavnej budovy obklopenej štyrmi minaretmi (ktoré su ľahko naklonené, takže sa pri zemetrasení zrútia), mešity na západe (čiže smerom k Mekke) a domu pre hostí na východe. Podľa prevažujúceho oficiálneho názoru je to mauzóleum, ktoré postavil Šáhdžáhán na pamiatku svojej ženy Mumtáz Mahal (Ardžumand Bano Begum). Podľa oficiálneho zápisu UNESCO sa stavba začala v roku 1631 a skončila roku 1648. Stavalo ju vyše 20 000 remeselníkov z celej južnej a strednej Ázie. Vraví sa, že na architektonickom stvárnení sa mali podielať jeden Francúz a istý Benátčan. Zodpovedným architektom bol Usad Ahmad z Lahore, starého hlavného mesta ríše Mogulov (Mughalov). Stavebný materiál bol dopravený z celej Indie a Ázie. Použilo sa vyše 1000 slonov a 28 rôznych druhov drahokamov a polodrahokamov bolo zasadených do mramoru.
Roku 1629 pri pôrode štrnásteho dieťaťa zomrela manželka indického mogula. Mala 36 rokov a bola už 17 rokov vydatá. Jej manžel Šáhdžáhán stratil tým nielen milovanú ženu, ale aj múdru politickú radkyňu. Vraví sa, že za ňou trúchlil celé dva roky (podľa iných správ mu bolesťou zbeleli vlasy). Zložil sľub, že postaví pomník, ktorý bude hoden jeho ženy, niečo celkom mimoriadne. Nemožno poprieť, že sa mu to aj podarilo. Arjumand Banu, ktorá je tiež známa pod menom Mumtáz Mahal (vyvolená paláca), dostala takto neobyčajný náhrobok, ktorý sa označuje skratkou jej mena Tádž Mahal.
Okrem sprievodcov bolo v Taj Mahali aj zopar “profesionalnych fotografov”, ktori sa snazili urobit kazdemu co najviac fotiek. Potom pred odchodom sme mali moznost kupit si tie, ktore sa nam pacia.
Z rana nas privitala celkom prijemna teplota, no postupom casu bolo stale viac a viac horuco. Po odchode z Taj Mahalu nas cestou k autobusu sprevadzalo opat velmi vela podnikaniachtivych Indov. Zastavili sme sa aj pri niektorych stankoch a nakupili si zopar suvenirov. Od Vikyho som si kupila aj spominane pohladnice, ktore stali zrazu uz len 50 rupii. Takze ktovie, aka bola skutocna cena... V istom okamihu sa na mna nalepil dalsi chlapcek, ktory mi ponukal dve klucenky Taj Mahalu za velmi dobru cenu 100 rupii. Ta cena bola neskutocne prehnana, lebo pocas cesty som si kupila rovnake privesky, jeden asi za 5 rupii. Kupila som si ich az 4, lebo tie deti stale otravovali a bolo mi ich luto... Tomu chlapcovi som sa celou cestou snazila vysvetlit, ze som si uz kupila 4 rovnake privesky, no on bol ako pokazena platna a stale dookola “madam, madam 100 rupees, very good price...” Medzitym ako to dookola omlielal som sa ho trochu povypytovala aj na skolu. Nastastie do skoly chodil, no v spominany den bola nedela, takze mal volno a snazil sa nieco si privyrobit. Aj takto vyzera zivot malych Indov...
Po odchode z Taj Mahalu sme pokracovali k miestu, ktore sa vola Agra Fort. Je to pevnost v meste Agra, blizko Taj Mahalu. Dosli sme tam potom ako sme sa naobedovali v Pizzi Hut, co bolo mozno o 1 poobede. Bolo tam strasne teplo, takze sme chodili ako polomrtvi a asi po hodine topenia sa, sme sa rozhodli, ze radsej vyrazime na cestu spat do Jaipuru. Nie zeby na tej pevnosti nebolo, co obdivovat, no ja nie som az taky architektonicky fanusik a to teplo nam dalo riadne zabrat. Ale pripojim aspon jednu fotku, aby ste mali predstavu ako to tam vyzeralo : )
Jaisalmer
Vylet do Jaisalmeru bol celkom vzruso : ) Nazberalo sa nas asi az 18 stazistov. Z nasho domu sme mali ist busom o 5 poobede a druha skupina mala prist za nami az busom o 8 vecer, lebo museli dlhsie robit. Sli sme tam v piatok 17. jula. O 16.30 sme sa mali stretnut na stanici a odtial sme mali ist na nejaku inu stanicu, z ktorej mal ist nas bus. Ja som tam bola pred 16.30 a cakala na zvysok nasej delegacie. Po case prisiel na stanicu Rajeev (koordinator stazistov), ktory nas mal vzat na miesto, odkial mal ist autobus. Tak sme cakali spolu. Kedze zvysok ludi neprichadzal, tak som im po case zavolala a oni boli este stale doma, lebo im niekto dal mylnu informaciu, ze nas autobus odchadza az o 8. To vsak pravda nebola, takze Els, Ani a Thayan si rychlo vzali riksu a ponahlali sa na stanicu. Po case som ale zistila, ze Yukio s nimi nebol. On bol este stale v praci. Takze hned ako sme mu povedali, ze nas autobus ma odchod o 5, vystartoval smerom na stanicu. Kym sme sa vsetci pozbierali bolo nieco po siestej. Mali sme ale stastie, ze Rajeev zavolal nasej autobusovej spolocnosti a pockali na nas. V autobuse sme mali kupene miesta na spanie, no ked som ich uvidela, tak mi prislo trochu zle. Takze asi po 10 minutach cesty sme poprosili dolusediacich Indov (lozka boli hore), ci by sa s nami nechceli vymenit. No a oni boli samozrejme stastni, ze mozu lezat, takze sa s nami radi vymenili a my sme boli stastni, ze za mozme sediet...
Cesta trvala asi 12 hodin a asi kazde 4 hodiny sme mali prestavku na nejakom “motoreste”. Miesta na sedenie som si vymenila len ja s chalanmi a baby ostali lezat. To ale asi nebol najlepsi napad, lebo hned ako sme vystupili z autobusu nam Els povedala, ze sa citi zle, a ze ma teplotu. Po tom ako vystupila z autobusu, sa jej zatocila hlava a takmer padla na zem. Na stanici nas nastastie cakal Babu, miestny sprievodca, ktory nas vzal do hotela. Els si tam oddychla a ked prisla druha skupina stazistov spolu s Rajeevom, vzali sme ju do nemocnice.
Bola to mala indicka nemocnica. Vo vnutri budovy bola na pravej strane lekaren a na lavej strane priestor oddeleny zaclonou. To bola pravedepodobne ordinacia. Boli tam dve postele, zopar stoliciek a jeden lekarsky stol, na ktorom bolo nahadzanych zopar liekov... Ked to Els uvidela, myslim, ze sa este viac zlakla... Asi po 15 minutach cakania k nam dosiel doktor, trochu ju prezrel a stanovil diagnozu, ze je to typicka turisticka hnacka. Els ostala v nemocnici asi 2 hodiny pocas, ktorych jej tiekla do zily vyziva. My sme medzitym sli do mesta a na obed a po dvoch hodinach, ked sa Els citila lepsie, sme pokracovali smerom na pust. Sli sme dvoma dzipmi a cesta bola velmi prijemna. Pred nami rovna cesta, vsade naokolo polopust, sem-tam nejaka dedinka a v dialke iduce tavy. Bol to pekny pohlad a hlvane ziadny ruch velkomesta…
Asi po hodine cesty sme zastavili uprostred nicoho, kde na nas cakali tavy s lokalnymi pastiermi. Pre kazdeho bola pripravena jedna tava, no niekotri bojazlivi, mna nevynimajuc : ) uprednostnili jazdu vo dvojici. Takze sme nasadli a v zastupe sme sa vybrali smerom k skutocnej pusti, kde boli len duny a piesok. Jadza na tavach trvala asi 2 hodiny. V strede puste sme zosadli, urobili si fotky, poobdivovali krasy prirody a pokracovali sme dalej k nasmu resortu. Bolo to velmi pekne miesto a siroko daleko nic. Celkom prijemne na oddych. Bolo tam asi 12 chatiek, ohradenych branou a v strede ohnisko. Ked sme prisli na zemi bolo pripravene miesto na veceru. Sedeli sme na vankusoch a kadzy mal pred sebou maly stolik vo vyske asi 15 centimetrov od zeme. Na veceru sme mali typicke indicke jedlo, ktore pozostvalo z ryze, chapaty, zeleniny a dhalu. Bolo to stiplave, ale bolo to celkom lahodne, takze sme si pochutnali. Po veceri prisli do nasho resortu styria indicki hudobnici a dve tanecnice a postarali sa o nas vecerny program. Vecer bol prijemny, no bolo tam strasne vela velkych otravnych chrobakov, ktori sa k nam priblizovali zo vsetkych stran. No okrem tych chrobakov to stalo za to : ) Asi okolo 11 vecer pokracovala druha davka vecere, co ma trochu prekvaliplo, no opat som si rada pochutnala.
Rano sme vstali asi okolo 6 a sli sme si pozriet vychod slnka. I ked bolo trochu zamracene, bol to velmi pekny pohlad. Po ranajkach sme sa vybrali naspat do Jaiselmeru. Els bola opat chora, tak sme ju zaviezli do nemocnice. A potom sme sa sli najest do peknej restauracie Little Italy. Po obede sme si isli pozriet mesto, v ktorom bola najdolezitejsim bodom pevnost. Vsede v meste predavali lacne kabelky a penazenky z tavej koze. Tak som si aj ja kupila : )
Okolo piatej vecer sme sa vybrali na vlak. Bolo to prvykrat, ked sme cestovali indickym vlakom. Listky sme si kupili dopredu, pretoze indicke vlaky su dost preplnene. Na kazdom vozni bol napisany zoznam pasazierov. My sme mali lozka. No od zaciatku mi bolo jasne, ze to pravdepodobne nebudu lozka ako vo vlaku z Trebisova do Bratislavy. Takze vosli sme do vlaku. Na pravej strane boli kupe, ktore ale neboli oddelene od ostatneho priestoru vlaku dverami. V kupe bolo miesto pre 6 ludi. Boli to miesta na sedenie, no nad nimi boli este dve postele. Jedna bola sklopena, takze na zaciatku to bolo vlaste operadlo pri sedeni, no potom sme to nejak pripevnili a sluzilo to ako postel. Takze tam bolo vlastne 6 posteli (na sebou tri na jednej strane, tri na druhej). Najprv sme sedeli a hrali nejake hry : ), no a po polnoci sme pripevnili tu druhu postel a spali sme, kazdy na jednej posteli. Na lavej strane vlaku boli nad sebou tiez dve miesta na spanie. Takze spaci vozen vyzeral podstatne inac ako na Slovensku. Cesta trvala 12 hodin. Nebola to luxusna cesta no dalo sa to prezit : ) A hlavne sme mali pocas cesty srandu a bolo nas vela, takze to bolo fajn : ) Ked sme hrali rozne hry vo vlaku, Indovia sa na nas pozerali ako na zjavenia, tak sme mali srandu aj z nich. Pocas cesty vlak zastavil vo viacerych mestach. Pocas tych zastavok ludia vybehovali na stanicu, nieco si kupit, kedze pri kazdej stanici bolo vela obchodov s jedlom a vodou. No na druhej strane, to nebolo az take dobre, ze vlak zastavoval na dlhsiu dobu, pretoze pocas toho ako sme stali, sa do vlaku nahrnulo zopar zobrakov, ci deti. Pamatam si jedneho maleho chlapceka, ktory prisiel do vlaku a utieral tam dlazku. No potom nastavil ruku a cakal, ze mu dame nejake peniaze. Vo vlaku bola velka spina, prach a piesok, pretoze sme cestovali cez pustnu oblast a vsetky okna boli otvorene. Asi po polnoci sme sa rozhodli, ze pojdeme spat, kedze na dalsi den rano sme mali ist do prace. Zatvorili sme okna, no stavalo sa, ze na niekorych zastavakch nam ich otvarli z vonku... Predtym ako sme isli spat, sme si kadzy natiahli na “postel” bud plachtu alebo spacak. Ja spacak nosim stale, ked niekam ideme na noc a zatial to bola vzdy velmi dobra volba : ) Napriek tomu, ze to tam nebolo az take pohodlne, som sa trochu vyspala. Rano sme dorazli do Jaipuru asi okolo 6 rano, vzali sme riksu a ponahlali sa domov. Po rychlej sprche a ranajkach sme sli do prace. Prva cesta vlakom teda bola dobrodruzna, no sama by som takto cestovat nechcela.
piatok 7. augusta 2009
Raki
Predvcerom, 5. augusta, bol v Indii statny sviatok. Myslim, ze sa vola Raki alebo aktivita, ktoru robia pocas tohto dna sa vola Raki. Je to den, akejsi oslavy vztahu medzi bratom a sestrou. Sestry viazu bratom na ruku naramok a brat sa za to zavazuje sestru ochranovat. Je to celkom mile. V pripade, ze su v rodine len chlapci, nejake ine dievca, ktore ma blizky vztah k rodine tak nahradi sestru a uviaze naramok na ruku svojmu “Raki bratovi”.
Indovia maju tento sviatok velmi v laske a vsetci sa nanho velmi tesia. Vacsina obchodov je v tento den zatvorena, rodiny sa navsetvuju alebo stravia den niekde v meste, v prirode, v parku ci pri nejakych pamiatkach.
Takze 5. august je sviatok (nie vsak statny sviatok). Potvrdil mi kazdy, koho som sa pytla a v tento den mali volno samozrejme, ze aj vsetci stazisti. Planovali sme ist do centra Jaipuru pozriet si nejake pamiatky. V pondelok, ked som odchadzala z prace sme sa zo sefkou bavili, ze do 5. augusta je potrebne podal aplikacku na jedno ocenenie, tak som hovorila, ze by sme to teda mali urobit do 4. augusta, kedze v stredu je volno. No a ona na to, ze v stredu nie je volno, ze ideme do prace. Tak ma to trochu zarazilo. Ked som prisla domov, opat som sa pytala spolubyvajucich a Vishnu, ci teda je volno alebo nie, no a kazdy mi samozrejme potvrdil, ze 5. august je volno. V utorok, ked som odchadzala z prace som sa sefky Pramilymam spytala, ci by som mohla mat v stredu volno, kedze je to statny sviatok a kazdy ma volno, a ona na to, ze to nie je statny sviatok, a ze by som mala prist. No potom som jej povedala, ze so stazistami mame nejake plany, a ze by som mohla prist dalsich 8 dni o hodinu skor do prace, aby som si to nahradila. Tak povedala, ze zavola prezidentke, a ze vecer jej mam zavolat a da mi vediet. Vecer, ked som jej volala, mi to samozrejme nezdvihla. Tak som planovala zavolat jej rano. No ona ma predbehla a okolo 8 mi poslala SMS, ze mozem ist na vylet so stazitami. Takze celkom ma to potesilo : ) No dnes som v praci od 8. Ale nie je to az take zle, aspon mam cas pisat blog : ) Ona totiz zapina pocitac az okolo 10 a na jej pocitac su napojene vsetky ostatne pocitace a internet. No a kedze internet nejde, tak teraz rano nemozem ani velmi robit, lebo k tomu potrebujem internet.
Takze v stredu sme chodili cely den po pamiatkach v Jaipure. Je tu toho na pozeranie dost vela. Rano sme sli k City Palace, co je muzeum viac menej o historii Jaipuru. Kedze sa mi do muzea az tak velmi nechcelo ist, cakala som v parku pred nim a citala som knihu o Indii s nazvomWhite Tiger. A precitala som asi az 40 stran : ) Pocas tych dvoch hodin ako som tam sedela sa pri mne pristavil jeden manzelsky par a urobili si so mnou fotku a potom este jedna rodinka, ktora chcela, aby som im vymenila film vo fotaku : ) No kedze ten klasicky fotak s filmom uz dlho nepouzivam, velmi som im nepomohla. Do City Palace prichadzalo neustale vela bielych turistov. Taku koncentraciu belochov som v Jaipure este nevidela : ) Ked sme odchadzali zbadali sme nasho stareho znameho sprievodcu s klimatizovanym autom, ktory stale hovoril “ja, ja, wunderbar”, tak sme prehodili par slov a pokracovali sme v ceste k Wind Palace (Hawa Mahal).
Hawa Mahal je velmi pekny palac ruzovej farby v centre Jaipuru. Je to jedna z mala budov v Pink City, ktore su skotocne pink : ) V palaci sme sa uzkou chodbickou dostali az na najvyssi balkon, z ktoreho sme mali vyhlad na cely Jaipur. Teda mozno nie na cely, kedze je to obrovske mesto, ale aspon na jeho velku cast. Pri navrate dole sme si v rohu jednej chodby vsimli opicu. Indovia nas stale varovali, aby sme si pri stretnuti s opicou davali pozor na veci, kedze opice su velmi prefikane a kradnu. Doteraz som tu videla vela opic, no nastastie mi nikdy nic neukradli. Vidiet opicu v palaci nie je az take obvykle, tak sme si ju hned sli odfotit. Ako tak Ani okolo nej prechadzala opica jej schmatla z ruky igelitovu tasku s ovocim : ) Bol tam jeden banan a hruska. Ani sa pokusala zobrat jej ju naspat, no opica vyzerala byt fakt dost agresivna a tvarila sa, akoby si myslela “skus mi ten banan zobrat a uvidis”. Hruska sa z tasky odkotulala dole, no banan si opica nechala, hned si ho pekne olupala a pred nami ho jedla : ) Celkom neobyly ukaz : )
Pri vychode z palacu stal jeden Ind, ktory predaval pohladnice. Tak som si ich konecne kupila, uz aj vypisala a buduci tyzden by som ich chcela poslat. To bolo zatial prve miesto, kde som videla, ze predavaju pohladnice. Pohladnice nie su asi az taky dobry biznis: )
Dalej sme sli autobusom k pevnosti, ktora sa vola Amber Fort a Jaigarh Fort. Bolo to autobusom asi 40 minut od centra, na okraji mesta. V tento den som sla prvykrat miestnou MHD. System fungovania MHD je dost zaujimavy : ) Nieco ako casovy rozpis autobusov tu nemaju. Dokonca nemaju oznacene ani zastavky. Zastavka je tam, kde je zoskupena vacsia skupina cakajucich ludi. Popripade, niekori nastupuju na krizovatke, ci pocas jazdy. Napriek tomu, ze je to chaoticke, celkom to funguje. Kedze bol sviatok Raki, dievcata mali cestovanie v MHD zdarma : ) No inak to stoji okolo 5-10 rupii. Takze je to fakt lacne. Listky sa kupuju v autobuse. V kadzom autobuse (lokalnom aj na dlhsie vzdialenosti) je sprievodca, ktory predava listky. Listky su male papieriky, na ktorych je napisane nieco po hindsky a je tam aj nejaka suma, ale vacsinou ina, ako v skutocnosti platite. Takze prvykrat sme sli autobusom od zastavky Jaipur Hospital, k Ajmiri Gate (brana do Pink City, na hlavnej ulici M.I. Road). Ledva sme sa tam natrepali a cesta bola fakt strasna. Ludia sa na nas tlacili zo vsetkych stran a bolo tam strasne teplo. Tak som si spomenula na pohodlnu cestu v riksi. Za riksu platim kazdy den 100 rupii, no asi jej ostanem verna. A ani neviem, ci k mojej praci ide nejaky autobus... Ludia nastupuju do autobusu cez stredne alebo zadne dvere a vystupuje sa cez predne dvere. Takze ked chcel niekto vystupit, tlacil sa zo zadnej casti autobusu dopredu. Bol to fakt zazitok : ) Autobus bol asi tak natrieskany ako 84 z Horskeho parku k Ekonomickej univerzite. Takze kto to zazil, asi si vie predstavit ako komplikovane by bolo dostat sa zo zadnej strany autobusu dopredu. Ale kedze v Indii velmi pravidla nerespektuju, samozrejme, ze niektori ludia vystupovali aj cez zadne ci stredne dvere. Ked autobus zastavuje na “zastavke” sprievodca autobusu zapiska na pistalke a rovnako to je aj ked sa autobus pohyna zo zastavky. Cesta z Pink City k Amber Fort bola o cosi lepsia. Nastupili sme do autobusu medzi prvymi a boli tam volne este dve miesta. Tak sme si ich rychlo uchmatli a sadli si. Boli sme ale tri, takze Ani na zaciatku chvilu stala, no nejaky mily Ind sa hned postavil a uvolnil nam tretie miesto. A to sa nam stalo aj pri ceste spat. Autobus nebol uplne napraskany, no vsetky miesta na sedenie boli obsadene, ale Indovia sa postavili a uvolnili nam ich. Co celkom potesilo : )
Amber Fort a Jaigarh Fort boli dve obrovske pevnosti na vrchu kopca. Stale to bolo v Jaipure, no prostredie bolo uplne ine ako v centre mesta. Vsade naokolo boli krasne zelene kopce na vrchu ktorych boli mensie pevnosti. Dole pod Amber Fort boli pekne zahrady, v ktorych travili Indovia stredajsie popoludnie. My sme sa vybrali cestou hore k Jaigarh Fort. Bola to celkom dobra tura hore do kopca, ktora nam trvala dobrych 50 minut. Cestou hore sme stretli asi len dvoch bielych turistov, inak tam boli len Indovia, ktori sa snazili odfotit si nas. Okrem nich sme stretli aj kravy, kozy a prasce : ) V Indii typicky ukaz, no vyzeraju inac ako tie slovenske. Nase su krajsie. Hlavne tie u mojho uja : )) V Jaigartt Fort som prvykrat v Indii vyuzila moj ISIC preukaz : ) Vstupne tu pre zahranicnych studentov bolo len 15 rupii, inak to bolo pre cudzincov 75 rupii. A ak sme chceli v pevnosti aj fotit, mohli sme si priplatit dalsich 50 rupii, ale to nehrozilo : ). No zopar fotiek sa nam aj tak podarilo urobit : ) Na zaciatku sa k nam hned prihovoril nejaky sprievodca, ktory nas povodil po celej pevnosti. Na rozdiel od toho v Taj Mahale, bol tento statny, a tak si nemohol pytat sprepitne. Aj na tabuliach v penosti bolo napisane, aby sme nedavali ziadne sprepitne. Jaigarh Fort zacali stavat asi v 11. storoci a dokoncili ju v 17. storoci. Vystriedalo sa tam vela maharadzov a ocividne sa im tam zilo celkom fajn. V pevnosti bolo aj divadlo, zahrady, podium, kde sa tancovalo atd. atd. V Jaigarh Fort boli aj dve male muzea. Jedno bolo vojenske a v tom druhom bolo nieco z historie. V tejto pevnosti sa nachadzalo aj najvacsie delo na svete. Bolo dlhe 6 metrov a na jeho nadvihnutie ci otocenie bolo potrebnych 5 slonov. Pri pohlade z hora sme mali moznost vidiet Jal Mahal, palac na vode, ktory je tiez velmi pekny.
Ked sme sa vracali, dole v parku sa nam miestni obchodnici snazili predat nejake suveniry. Boli tam velmi pekne pera, ktore maju na Slovensku vacsinou v nejakych alternativnych ci ezoterickych obchodoch (v Trebisove napr. v Bubu shope). Na Slovensku stoja asi nejakych 150 Sk, no tu v Indii stalo jedno 10 rupii. Tak nekupis aspon pat? : )
Indovia maju tento sviatok velmi v laske a vsetci sa nanho velmi tesia. Vacsina obchodov je v tento den zatvorena, rodiny sa navsetvuju alebo stravia den niekde v meste, v prirode, v parku ci pri nejakych pamiatkach.
Takze 5. august je sviatok (nie vsak statny sviatok). Potvrdil mi kazdy, koho som sa pytla a v tento den mali volno samozrejme, ze aj vsetci stazisti. Planovali sme ist do centra Jaipuru pozriet si nejake pamiatky. V pondelok, ked som odchadzala z prace sme sa zo sefkou bavili, ze do 5. augusta je potrebne podal aplikacku na jedno ocenenie, tak som hovorila, ze by sme to teda mali urobit do 4. augusta, kedze v stredu je volno. No a ona na to, ze v stredu nie je volno, ze ideme do prace. Tak ma to trochu zarazilo. Ked som prisla domov, opat som sa pytala spolubyvajucich a Vishnu, ci teda je volno alebo nie, no a kazdy mi samozrejme potvrdil, ze 5. august je volno. V utorok, ked som odchadzala z prace som sa sefky Pramilymam spytala, ci by som mohla mat v stredu volno, kedze je to statny sviatok a kazdy ma volno, a ona na to, ze to nie je statny sviatok, a ze by som mala prist. No potom som jej povedala, ze so stazistami mame nejake plany, a ze by som mohla prist dalsich 8 dni o hodinu skor do prace, aby som si to nahradila. Tak povedala, ze zavola prezidentke, a ze vecer jej mam zavolat a da mi vediet. Vecer, ked som jej volala, mi to samozrejme nezdvihla. Tak som planovala zavolat jej rano. No ona ma predbehla a okolo 8 mi poslala SMS, ze mozem ist na vylet so stazitami. Takze celkom ma to potesilo : ) No dnes som v praci od 8. Ale nie je to az take zle, aspon mam cas pisat blog : ) Ona totiz zapina pocitac az okolo 10 a na jej pocitac su napojene vsetky ostatne pocitace a internet. No a kedze internet nejde, tak teraz rano nemozem ani velmi robit, lebo k tomu potrebujem internet.
Takze v stredu sme chodili cely den po pamiatkach v Jaipure. Je tu toho na pozeranie dost vela. Rano sme sli k City Palace, co je muzeum viac menej o historii Jaipuru. Kedze sa mi do muzea az tak velmi nechcelo ist, cakala som v parku pred nim a citala som knihu o Indii s nazvomWhite Tiger. A precitala som asi az 40 stran : ) Pocas tych dvoch hodin ako som tam sedela sa pri mne pristavil jeden manzelsky par a urobili si so mnou fotku a potom este jedna rodinka, ktora chcela, aby som im vymenila film vo fotaku : ) No kedze ten klasicky fotak s filmom uz dlho nepouzivam, velmi som im nepomohla. Do City Palace prichadzalo neustale vela bielych turistov. Taku koncentraciu belochov som v Jaipure este nevidela : ) Ked sme odchadzali zbadali sme nasho stareho znameho sprievodcu s klimatizovanym autom, ktory stale hovoril “ja, ja, wunderbar”, tak sme prehodili par slov a pokracovali sme v ceste k Wind Palace (Hawa Mahal).
Hawa Mahal je velmi pekny palac ruzovej farby v centre Jaipuru. Je to jedna z mala budov v Pink City, ktore su skotocne pink : ) V palaci sme sa uzkou chodbickou dostali az na najvyssi balkon, z ktoreho sme mali vyhlad na cely Jaipur. Teda mozno nie na cely, kedze je to obrovske mesto, ale aspon na jeho velku cast. Pri navrate dole sme si v rohu jednej chodby vsimli opicu. Indovia nas stale varovali, aby sme si pri stretnuti s opicou davali pozor na veci, kedze opice su velmi prefikane a kradnu. Doteraz som tu videla vela opic, no nastastie mi nikdy nic neukradli. Vidiet opicu v palaci nie je az take obvykle, tak sme si ju hned sli odfotit. Ako tak Ani okolo nej prechadzala opica jej schmatla z ruky igelitovu tasku s ovocim : ) Bol tam jeden banan a hruska. Ani sa pokusala zobrat jej ju naspat, no opica vyzerala byt fakt dost agresivna a tvarila sa, akoby si myslela “skus mi ten banan zobrat a uvidis”. Hruska sa z tasky odkotulala dole, no banan si opica nechala, hned si ho pekne olupala a pred nami ho jedla : ) Celkom neobyly ukaz : )
Pri vychode z palacu stal jeden Ind, ktory predaval pohladnice. Tak som si ich konecne kupila, uz aj vypisala a buduci tyzden by som ich chcela poslat. To bolo zatial prve miesto, kde som videla, ze predavaju pohladnice. Pohladnice nie su asi az taky dobry biznis: )
Dalej sme sli autobusom k pevnosti, ktora sa vola Amber Fort a Jaigarh Fort. Bolo to autobusom asi 40 minut od centra, na okraji mesta. V tento den som sla prvykrat miestnou MHD. System fungovania MHD je dost zaujimavy : ) Nieco ako casovy rozpis autobusov tu nemaju. Dokonca nemaju oznacene ani zastavky. Zastavka je tam, kde je zoskupena vacsia skupina cakajucich ludi. Popripade, niekori nastupuju na krizovatke, ci pocas jazdy. Napriek tomu, ze je to chaoticke, celkom to funguje. Kedze bol sviatok Raki, dievcata mali cestovanie v MHD zdarma : ) No inak to stoji okolo 5-10 rupii. Takze je to fakt lacne. Listky sa kupuju v autobuse. V kadzom autobuse (lokalnom aj na dlhsie vzdialenosti) je sprievodca, ktory predava listky. Listky su male papieriky, na ktorych je napisane nieco po hindsky a je tam aj nejaka suma, ale vacsinou ina, ako v skutocnosti platite. Takze prvykrat sme sli autobusom od zastavky Jaipur Hospital, k Ajmiri Gate (brana do Pink City, na hlavnej ulici M.I. Road). Ledva sme sa tam natrepali a cesta bola fakt strasna. Ludia sa na nas tlacili zo vsetkych stran a bolo tam strasne teplo. Tak som si spomenula na pohodlnu cestu v riksi. Za riksu platim kazdy den 100 rupii, no asi jej ostanem verna. A ani neviem, ci k mojej praci ide nejaky autobus... Ludia nastupuju do autobusu cez stredne alebo zadne dvere a vystupuje sa cez predne dvere. Takze ked chcel niekto vystupit, tlacil sa zo zadnej casti autobusu dopredu. Bol to fakt zazitok : ) Autobus bol asi tak natrieskany ako 84 z Horskeho parku k Ekonomickej univerzite. Takze kto to zazil, asi si vie predstavit ako komplikovane by bolo dostat sa zo zadnej strany autobusu dopredu. Ale kedze v Indii velmi pravidla nerespektuju, samozrejme, ze niektori ludia vystupovali aj cez zadne ci stredne dvere. Ked autobus zastavuje na “zastavke” sprievodca autobusu zapiska na pistalke a rovnako to je aj ked sa autobus pohyna zo zastavky. Cesta z Pink City k Amber Fort bola o cosi lepsia. Nastupili sme do autobusu medzi prvymi a boli tam volne este dve miesta. Tak sme si ich rychlo uchmatli a sadli si. Boli sme ale tri, takze Ani na zaciatku chvilu stala, no nejaky mily Ind sa hned postavil a uvolnil nam tretie miesto. A to sa nam stalo aj pri ceste spat. Autobus nebol uplne napraskany, no vsetky miesta na sedenie boli obsadene, ale Indovia sa postavili a uvolnili nam ich. Co celkom potesilo : )
Amber Fort a Jaigarh Fort boli dve obrovske pevnosti na vrchu kopca. Stale to bolo v Jaipure, no prostredie bolo uplne ine ako v centre mesta. Vsade naokolo boli krasne zelene kopce na vrchu ktorych boli mensie pevnosti. Dole pod Amber Fort boli pekne zahrady, v ktorych travili Indovia stredajsie popoludnie. My sme sa vybrali cestou hore k Jaigarh Fort. Bola to celkom dobra tura hore do kopca, ktora nam trvala dobrych 50 minut. Cestou hore sme stretli asi len dvoch bielych turistov, inak tam boli len Indovia, ktori sa snazili odfotit si nas. Okrem nich sme stretli aj kravy, kozy a prasce : ) V Indii typicky ukaz, no vyzeraju inac ako tie slovenske. Nase su krajsie. Hlavne tie u mojho uja : )) V Jaigartt Fort som prvykrat v Indii vyuzila moj ISIC preukaz : ) Vstupne tu pre zahranicnych studentov bolo len 15 rupii, inak to bolo pre cudzincov 75 rupii. A ak sme chceli v pevnosti aj fotit, mohli sme si priplatit dalsich 50 rupii, ale to nehrozilo : ). No zopar fotiek sa nam aj tak podarilo urobit : ) Na zaciatku sa k nam hned prihovoril nejaky sprievodca, ktory nas povodil po celej pevnosti. Na rozdiel od toho v Taj Mahale, bol tento statny, a tak si nemohol pytat sprepitne. Aj na tabuliach v penosti bolo napisane, aby sme nedavali ziadne sprepitne. Jaigarh Fort zacali stavat asi v 11. storoci a dokoncili ju v 17. storoci. Vystriedalo sa tam vela maharadzov a ocividne sa im tam zilo celkom fajn. V pevnosti bolo aj divadlo, zahrady, podium, kde sa tancovalo atd. atd. V Jaigarh Fort boli aj dve male muzea. Jedno bolo vojenske a v tom druhom bolo nieco z historie. V tejto pevnosti sa nachadzalo aj najvacsie delo na svete. Bolo dlhe 6 metrov a na jeho nadvihnutie ci otocenie bolo potrebnych 5 slonov. Pri pohlade z hora sme mali moznost vidiet Jal Mahal, palac na vode, ktory je tiez velmi pekny.
Ked sme sa vracali, dole v parku sa nam miestni obchodnici snazili predat nejake suveniry. Boli tam velmi pekne pera, ktore maju na Slovensku vacsinou v nejakych alternativnych ci ezoterickych obchodoch (v Trebisove napr. v Bubu shope). Na Slovensku stoja asi nejakych 150 Sk, no tu v Indii stalo jedno 10 rupii. Tak nekupis aspon pat? : )
India a Indovia
Ako som uz spominala, Indovia su celkom mili ludia. Par krat sa nam stalo, ze sme sa v obchode nejak nevedeli dorozumiet, kedze nie vsetci Indovia horovira po anglicky, no hned sa pri nas pristavili mladsi Indovia, asi v nasom veku a snazili sa nam pomoct. V turistickych miestach a pri nakupe suvernirov davaju po vacsine turistom vyssie ceny, no na druhej strane, je to celkom pochopitelne... Ved aj oni z niecoho zit musia. V obchodoch na ulici nam predavaju potraviny za rovnake ceny ako Indom. Cena je vacsinou aj predtlacena na vyrobku, takze si to vieme skontrolovat. Moja obava pred prichodom do Indie, ze ma na kazdom kroku bude chciet niekto prepadnut a okradnut je tak vyvratena. Indovia su mierumilovni ludia, co je spojene s ich nabozenstvom. Snazia sa zit dobry zivot, pretoze ak by konali zlo, v buducom zivote by sa im to vypomstilo.
Jaipur a myslim, ze aj India celkovo je krajina plna kontrastov. Na jednej strane je tu vidiet luxusne hotely, Indov na drahych autach, shopping centra, dobre restauracie, no vsetko to je obkolesene chudobnymi Indami zijucimi na ulici, detmi hrajucimi sa na cestach popri premavajucich autach, ci matkami drziacimi deti v naruci a zobrajucimi pocas cervenej na krizovatke.
I ked bol kastovy system oficialne zruseny, v praxi to tak nevyzera. Indovia lipnu na tradicii a tak sa i kasty praktizuju dodnes. Musim sa priznat, ze cely ten kastovy system je dost komplikovany a myslim, ze som ho este uplne nepochopila. Z toho co som pochopila:
Existuju tu 4 hlavne kasty, no v skutocnosti ich je ovela viac. Kazdy je zaradeny do urcitej kasty pri narodeni a v tej istej kaste ostava az do konca zivota. Kastu ziska od rodicov, cize rodicia musia byt z tej istej kasty. No a to je problem pri manzelstve. Je nepriatelne, ak by sa mali zobrat dvaja ludia z inej kasty. Niektore liberalnejsie rodiny to zacinaju povolovat, no vo vseobecnosti je to neobvykle. To do akej kasty patrite, si so sebou nesiete cely zivot, pretoze vase priezvisko je vlastne nazov vasej kasty. Pred prichodom do Jaipuru som komunikovala s jednym AIESECarom, ktory mal priezvisko Choudhary. A potom som si vsimla, ze dalsi clen AIESECu mal rovnake priezvisko. Tak som si myslela, ze su mozno surodenci. No po case som zistila, ze ich zhodne prievzisko znamena, ze su z rovnakej kasty.
Vacsina manzelstiev v Indii je dohodnuta (arranged marriage). Cize rodicia dvoch deti, ci mladych ludi z rovnakej kasty sa dohodnu, ze ich deti sa v buducnosti vezmu. Niekedy sa to stava uz pri narodeni, inokedy vo vyssom veku. Napriklad taky Vishnu (majitel domu, v ktorom byvame) mal dohodnute manzelstvo, ked mal 12 rokov. No vzali sa az, ked mali 18. Jeho syn ma teraz asi 20 a Vishnu mu dohaduje manzelstvo az teraz. Cize Vishnu sa dohodne s rodicmi nastavajucej jeho syna no a mozno o rok sa vezmu... Dost nepredstavitelne v nasej kulture...
Popri dohodnutych manzelstvach existuju aj manzelstva z lasky, no tych je pomenej. Moja sefka mi vsak povedala, ze ona take mala. No v skutocnosti je tendencia vraj taka, ze manzelstva z lasky sa v poslednej dobe uzatvaraju trochu castejsie a nie je to az take tabu ako v minulosti. No stale to zavisi od rodiny a rodinnej tradicie. A tiez plati, ze manzelstva z lasky sa vyskytuju castejsie (alebo len) vo velkych mestach, ktorych sposob zivota sa zacina podobat tomu zapadnemu. Takze na vidieku su stale a asi este aj dlho budu arranged marriages. A uzatvaraju sa v ovela mladsom veku. Castokrat sa na vidieku stava, ze ak su v rodine dve dcery napriklad vo veku 13 a 18 rokov, rodicia urobia jednu svadbu, aby tym usetrili. Pre tu 18-rocnu to nie je az take zle, no chudinka ta, co ma len 13 rokov…
Jednou z takych vtipnych veci, ktore som tu spozorovala je indicka mimika. Trvalo mi asi 2 tyzdne, kym som pochopila, akym sposobom vyjadruju suhlas. Na zaciatku sa nam stavalo, ze sme s riksarom dohadovali cenu a nikdy sme nevedeli, ci suhlasi s tym, co hovorime alebo nie. Povedzme, ze on povedal 70, my sme dali 30, tak nakoniec sme to chceli dohodnut za 50, no a ked sme sa ho teda spytali “fifty?”, kyval hlavou zo strany na stranu (hlavou smerom k ramenu). U nas by take gesto znamenalo, mozno alebo co ja viem... Tak sme sa ho spytali este raz “fifty?” a on na to opat kyval zo strany na stranu. Po stvrtej otazke “fifty?” nas to prestalo bavit, tak sme nasadli a dufali, ze nam to da za 50. No a skutocne sme zaplatili 50. Takze Indovia pri vyjadrovani suhlasu nekyvu hlavou z hora dole, ale zo strany na stranu : ) Este stale som si na to celkom nezvykla, no uz aspon viem, co to znamena.
Jednou z na prvy pohlad viditelnych odlisnosti medzi Indami a Eurpanmi je oblecenie. Rajasthan patri medzi staty Indie, ktrore si az dodnes udrziavaju tradicie. Muzi sa obliekaju podobne ako ti v Europe, nejake nohavice ci rifle a tricko alebo kosela. Male percento z nich, nosia aj indicke oblecnie. Su to napr. biele nohavice a biela dlha kosela alebo cudne previazane nohavice, ktore vyzeraju skor ako pyzamo a na hlave nosia typicky rajasthansky turban. Zeny nosia ale tradicne indicke oblecenie. Starsie alebo vydate nosia vacsinou sari. Vyzera to ako dlhe saty, no v skutocnosti je to dlhy kus latky, ktory maju okolo seba obtoceny a tak to ma formu siat. Mladsie dievcata nosia obycajne kurtu (nieco ako kosela asi po kolena), dupatu (satka) a salvu (nohavice). Tie nohavice su bud uplne siroke alebo hore siroke a dole uplne uzke a nazberane. Ked som si to prvykrat skusala, tak to vyzeralo fakt vtipne, lebo pas bol asi 3 krat vacsi ako ten moj, no je tam taka snurka na stiahnutie a tym, ze su dole nazberane asi do vysky 25 centimentrov od chodidla, tak su asi o pol metra dlhsie ako normalne nohavice. Pravdou vsak je, ze okrem tradicneho oblecenia dievcata nosia aj obtiahnute dzinsy a bluzky alebo tricka. Postupom casu sa aj styl obliekania pravdepodobe bude prisposobovat tomu zapandeme. Co je na druhej strane skoda, lebo sa tym moze vytratit caro indickej kultury.
Jaipur a myslim, ze aj India celkovo je krajina plna kontrastov. Na jednej strane je tu vidiet luxusne hotely, Indov na drahych autach, shopping centra, dobre restauracie, no vsetko to je obkolesene chudobnymi Indami zijucimi na ulici, detmi hrajucimi sa na cestach popri premavajucich autach, ci matkami drziacimi deti v naruci a zobrajucimi pocas cervenej na krizovatke.
I ked bol kastovy system oficialne zruseny, v praxi to tak nevyzera. Indovia lipnu na tradicii a tak sa i kasty praktizuju dodnes. Musim sa priznat, ze cely ten kastovy system je dost komplikovany a myslim, ze som ho este uplne nepochopila. Z toho co som pochopila:
Existuju tu 4 hlavne kasty, no v skutocnosti ich je ovela viac. Kazdy je zaradeny do urcitej kasty pri narodeni a v tej istej kaste ostava az do konca zivota. Kastu ziska od rodicov, cize rodicia musia byt z tej istej kasty. No a to je problem pri manzelstve. Je nepriatelne, ak by sa mali zobrat dvaja ludia z inej kasty. Niektore liberalnejsie rodiny to zacinaju povolovat, no vo vseobecnosti je to neobvykle. To do akej kasty patrite, si so sebou nesiete cely zivot, pretoze vase priezvisko je vlastne nazov vasej kasty. Pred prichodom do Jaipuru som komunikovala s jednym AIESECarom, ktory mal priezvisko Choudhary. A potom som si vsimla, ze dalsi clen AIESECu mal rovnake priezvisko. Tak som si myslela, ze su mozno surodenci. No po case som zistila, ze ich zhodne prievzisko znamena, ze su z rovnakej kasty.
Vacsina manzelstiev v Indii je dohodnuta (arranged marriage). Cize rodicia dvoch deti, ci mladych ludi z rovnakej kasty sa dohodnu, ze ich deti sa v buducnosti vezmu. Niekedy sa to stava uz pri narodeni, inokedy vo vyssom veku. Napriklad taky Vishnu (majitel domu, v ktorom byvame) mal dohodnute manzelstvo, ked mal 12 rokov. No vzali sa az, ked mali 18. Jeho syn ma teraz asi 20 a Vishnu mu dohaduje manzelstvo az teraz. Cize Vishnu sa dohodne s rodicmi nastavajucej jeho syna no a mozno o rok sa vezmu... Dost nepredstavitelne v nasej kulture...
Popri dohodnutych manzelstvach existuju aj manzelstva z lasky, no tych je pomenej. Moja sefka mi vsak povedala, ze ona take mala. No v skutocnosti je tendencia vraj taka, ze manzelstva z lasky sa v poslednej dobe uzatvaraju trochu castejsie a nie je to az take tabu ako v minulosti. No stale to zavisi od rodiny a rodinnej tradicie. A tiez plati, ze manzelstva z lasky sa vyskytuju castejsie (alebo len) vo velkych mestach, ktorych sposob zivota sa zacina podobat tomu zapadnemu. Takze na vidieku su stale a asi este aj dlho budu arranged marriages. A uzatvaraju sa v ovela mladsom veku. Castokrat sa na vidieku stava, ze ak su v rodine dve dcery napriklad vo veku 13 a 18 rokov, rodicia urobia jednu svadbu, aby tym usetrili. Pre tu 18-rocnu to nie je az take zle, no chudinka ta, co ma len 13 rokov…
Jednou z takych vtipnych veci, ktore som tu spozorovala je indicka mimika. Trvalo mi asi 2 tyzdne, kym som pochopila, akym sposobom vyjadruju suhlas. Na zaciatku sa nam stavalo, ze sme s riksarom dohadovali cenu a nikdy sme nevedeli, ci suhlasi s tym, co hovorime alebo nie. Povedzme, ze on povedal 70, my sme dali 30, tak nakoniec sme to chceli dohodnut za 50, no a ked sme sa ho teda spytali “fifty?”, kyval hlavou zo strany na stranu (hlavou smerom k ramenu). U nas by take gesto znamenalo, mozno alebo co ja viem... Tak sme sa ho spytali este raz “fifty?” a on na to opat kyval zo strany na stranu. Po stvrtej otazke “fifty?” nas to prestalo bavit, tak sme nasadli a dufali, ze nam to da za 50. No a skutocne sme zaplatili 50. Takze Indovia pri vyjadrovani suhlasu nekyvu hlavou z hora dole, ale zo strany na stranu : ) Este stale som si na to celkom nezvykla, no uz aspon viem, co to znamena.
Jednou z na prvy pohlad viditelnych odlisnosti medzi Indami a Eurpanmi je oblecenie. Rajasthan patri medzi staty Indie, ktrore si az dodnes udrziavaju tradicie. Muzi sa obliekaju podobne ako ti v Europe, nejake nohavice ci rifle a tricko alebo kosela. Male percento z nich, nosia aj indicke oblecnie. Su to napr. biele nohavice a biela dlha kosela alebo cudne previazane nohavice, ktore vyzeraju skor ako pyzamo a na hlave nosia typicky rajasthansky turban. Zeny nosia ale tradicne indicke oblecenie. Starsie alebo vydate nosia vacsinou sari. Vyzera to ako dlhe saty, no v skutocnosti je to dlhy kus latky, ktory maju okolo seba obtoceny a tak to ma formu siat. Mladsie dievcata nosia obycajne kurtu (nieco ako kosela asi po kolena), dupatu (satka) a salvu (nohavice). Tie nohavice su bud uplne siroke alebo hore siroke a dole uplne uzke a nazberane. Ked som si to prvykrat skusala, tak to vyzeralo fakt vtipne, lebo pas bol asi 3 krat vacsi ako ten moj, no je tam taka snurka na stiahnutie a tym, ze su dole nazberane asi do vysky 25 centimentrov od chodidla, tak su asi o pol metra dlhsie ako normalne nohavice. Pravdou vsak je, ze okrem tradicneho oblecenia dievcata nosia aj obtiahnute dzinsy a bluzky alebo tricka. Postupom casu sa aj styl obliekania pravdepodobe bude prisposobovat tomu zapandeme. Co je na druhej strane skoda, lebo sa tym moze vytratit caro indickej kultury.
sobota 1. augusta 2009
Konečne oddychová sobota
Je sobota (25. júla 2009) a ja mám konečne voľný deň : ) Nie žeby som po iné soboty bola v práci, ale stále sme šli na nejaký výlet, takže víkendy doteraz boli dosť uponáhľané. Dnes som sa konečne poriadne vyspala a bol to prvý deň, kedy som si nenastavila budík. A prvýkrát odkedy som tu som mala na raňajky mlieko. V supermarkete kam chodím ho nepredávajú a len tak na ulici som sa bála kúpiť si ho. No riskla som to a bolo to celkom fajn : ) Z domu zo Slovenska som si doniesla aj Granko, ale keďže mi z kuchyne niekto ukradol všetko moje jedlo, tak bolo aj po Granku. Dnes ráno som si však kúpila nejaké podobné kakao, ale niet nad naše granko : )
Keď som už začala opisom dnešného dňa, tak budem ešte trochu pokračovať. Ráno som si bola vydvihnúť blúzky zo „žehliarne“. Teda žehliareň sa to určite nevolá, ale neviem ako inak by som to nazvala. Je to miesto, kde žehlia veci. Je to dom na ulici a v ňom stojí chlapík a celý deň tam žehlí veci. To sú služby : ) V dome nemáme ani žehličku ani práčku. Takže veci si perieme vo vedre a nechávame si ich žehliť v žehliarni tu na rohu. Jeden kus stojí 2 rupie, čo je o niečo menej ako 1 Sk. A taktiež tam aj perú, čo stojí 10 rupií za jeden kus. Takže tiež fajn.
Mám takú jednu pikošku : ) Ako som minule písala, bývam na izbe s dvoma Belgičankami (Ani a Els). Jedna je na rozvojovej stáži a tá druhá je na manažérskej. Manažérske stáže sú lepšie platené a aj sa o stážistov lepšie starajú. Hoci som na rozvojovej stáži, tento krát to má výhodu aj pre mňa. O Ani v práci fakt veľmi dbajú a snažia sa, aby sa cítila dobre. Na začiatku jej ponúkli, že sa môže presťahovať do nejakého domu blízko práce, no bývala by tam sama, takže to odmietla. A tak sa jej spýtali, či má v dome, v ktorom bývame klímu a ona na to, že nie, tak nám hneď druhý týždeň prišli do izby namontovať klímu : ) V poslednom čase tu nie je až tak horúco a prší takmer každý deň, no klíma predsa len poteší : )
V sobotu večer sme šli do Pink City- je to časť Jaipuru, ktorá sa volá Pink City, lebo sú tam všetky budovy namaľované na ružovo. Teda možno niekedy boli ružové, no teraz sú orandžovo-špinavo-hnedé : ) Trochu sme si tam popozerali nejaké pamiatky, ale bolo už po 6 večer, takže sme sa do vnútra nedostali. Ako sme tak postávali pred nejakým palácom a lamentovali nad okolitou špinou, došiel k nám nejaký miestny sprievodca na bielom aute značky BMW Tata : ) a ponúkol sa, že nás za dobrú cenu vezme v klimatizovanom aute k Jal Mahal- palácu na vode a do Bollywoodskych záhrad. Keďže sme lepší program nemali a palác na vode sme ešte nevideli, ľahko sme sa dali nahovoriť a šli sme. Auto bolo fakt dobre klimatizované a sprievodca bol veľmi milý. Pred nami viezol nejakých nemeckých turistov a tak vkuse omieľal „ ja, ja, wunderbaar : )“. Počas cesty sme pred sebou uvideli zástup slnov, pretože v Pink City bol v ten večer práve nejaký miestny festival. Slony mali tvár pomaľovanú farebnými ornamentmi a vyzerali ako z rozprávky. Náš sprievodca nám ochotne zastavil, aby sme si urobili fotky so slonmi a pokračovali sme v ceste : ) Bolo to inak asi prvýkrát, keď som videla slona. Bola to príjemná jazda. Palác na vode bol veľmi pekne vysvietený a Bollywoodske záhrady vyzerali fakt romanticky : ) Ich súčasťou bolo aj zopár palácov a hinduistický chrám. V ňom sedel nejaký chlapík a dal nám na krk veľmi pekný náhrdelník z voňavých kvetov. Potom nás náš sprievodca vzal do neďalekej priemyselnej štvrti a tam nám urobili exkurziu do dielne, kde sa vyrábajú, resp. farbia a sušia látky. Bolo to veľmi zaujímavé. Hneď na to nás vzali hore, kde mali predajňu látok, posteľnej bielizne, šálov atď. Bolo to skutočne veľmi pekné, pestrofarebné z rôzneho materiálu. Oveľa krajšie ako obliečky, ktoré som kedy videla v Európe : ) No a keďže mám slabosť na šatky, tak som si aj jednu kúpila. A tu v Indii ich nosím aj v lete, mami : )
Keď som už začala opisom dnešného dňa, tak budem ešte trochu pokračovať. Ráno som si bola vydvihnúť blúzky zo „žehliarne“. Teda žehliareň sa to určite nevolá, ale neviem ako inak by som to nazvala. Je to miesto, kde žehlia veci. Je to dom na ulici a v ňom stojí chlapík a celý deň tam žehlí veci. To sú služby : ) V dome nemáme ani žehličku ani práčku. Takže veci si perieme vo vedre a nechávame si ich žehliť v žehliarni tu na rohu. Jeden kus stojí 2 rupie, čo je o niečo menej ako 1 Sk. A taktiež tam aj perú, čo stojí 10 rupií za jeden kus. Takže tiež fajn.
Mám takú jednu pikošku : ) Ako som minule písala, bývam na izbe s dvoma Belgičankami (Ani a Els). Jedna je na rozvojovej stáži a tá druhá je na manažérskej. Manažérske stáže sú lepšie platené a aj sa o stážistov lepšie starajú. Hoci som na rozvojovej stáži, tento krát to má výhodu aj pre mňa. O Ani v práci fakt veľmi dbajú a snažia sa, aby sa cítila dobre. Na začiatku jej ponúkli, že sa môže presťahovať do nejakého domu blízko práce, no bývala by tam sama, takže to odmietla. A tak sa jej spýtali, či má v dome, v ktorom bývame klímu a ona na to, že nie, tak nám hneď druhý týždeň prišli do izby namontovať klímu : ) V poslednom čase tu nie je až tak horúco a prší takmer každý deň, no klíma predsa len poteší : )
V sobotu večer sme šli do Pink City- je to časť Jaipuru, ktorá sa volá Pink City, lebo sú tam všetky budovy namaľované na ružovo. Teda možno niekedy boli ružové, no teraz sú orandžovo-špinavo-hnedé : ) Trochu sme si tam popozerali nejaké pamiatky, ale bolo už po 6 večer, takže sme sa do vnútra nedostali. Ako sme tak postávali pred nejakým palácom a lamentovali nad okolitou špinou, došiel k nám nejaký miestny sprievodca na bielom aute značky BMW Tata : ) a ponúkol sa, že nás za dobrú cenu vezme v klimatizovanom aute k Jal Mahal- palácu na vode a do Bollywoodskych záhrad. Keďže sme lepší program nemali a palác na vode sme ešte nevideli, ľahko sme sa dali nahovoriť a šli sme. Auto bolo fakt dobre klimatizované a sprievodca bol veľmi milý. Pred nami viezol nejakých nemeckých turistov a tak vkuse omieľal „ ja, ja, wunderbaar : )“. Počas cesty sme pred sebou uvideli zástup slnov, pretože v Pink City bol v ten večer práve nejaký miestny festival. Slony mali tvár pomaľovanú farebnými ornamentmi a vyzerali ako z rozprávky. Náš sprievodca nám ochotne zastavil, aby sme si urobili fotky so slonmi a pokračovali sme v ceste : ) Bolo to inak asi prvýkrát, keď som videla slona. Bola to príjemná jazda. Palác na vode bol veľmi pekne vysvietený a Bollywoodske záhrady vyzerali fakt romanticky : ) Ich súčasťou bolo aj zopár palácov a hinduistický chrám. V ňom sedel nejaký chlapík a dal nám na krk veľmi pekný náhrdelník z voňavých kvetov. Potom nás náš sprievodca vzal do neďalekej priemyselnej štvrti a tam nám urobili exkurziu do dielne, kde sa vyrábajú, resp. farbia a sušia látky. Bolo to veľmi zaujímavé. Hneď na to nás vzali hore, kde mali predajňu látok, posteľnej bielizne, šálov atď. Bolo to skutočne veľmi pekné, pestrofarebné z rôzneho materiálu. Oveľa krajšie ako obliečky, ktoré som kedy videla v Európe : ) No a keďže mám slabosť na šatky, tak som si aj jednu kúpila. A tu v Indii ich nosím aj v lete, mami : )
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)