nedeľa 16. augusta 2009

Už sa mi to kráti, predposledný víkend v Jaipure za mnou

Nedeľa strávená s deťmi zo slumu

V dnešný deň organizovali stážisti z jednej neziskovky deň plný hier pre deti zo slumov. Keďže by sami pravdepodobne nezvládli skoordinovať 500 detí, zavolali na pomoc ostatných stážistov. Predpokladala som, že to môže byť zaujímavá skúsenosť, tak som sa rada pridala. Ráno ale strašne pršalo, tak som si myslela, či to náhodou nezrušia. Ale nezrušili. Cesta z domu na hlavnú ulicu bola dosť náročná. Cesty tu pri našom dome nie sú až také dobré. Keďže pršalo, na ulici boli obrovské mláky. Tak sme sa snažili chodiť aspoň po vyšších obrubníkoch, no nie všade sa to dalo... Cesta, ktorá obyčajne trvá 2 minúty nám tak zabrala asi 8 minút. Keď sme sa konečne dostali na hlavnú ulicu, odkiaľ si obyčajne berieme rikšu, chceli sme prejsť na druhú stranu cesty, no veľmi možné to nebolo. Ulicou sa valila voda, a my sme chodili z jednej strany na druhú a hľadali vhodné miesto, kde by sme mohli mláku preskočiť. Avšak bez úspechu... Nakoniec si nás všimol jeden rikšar a zviezol nás cez mláku na druhú stranu cesty.

Ja som ráno ešte šla do kostola. Je to jediný katolícky kostol, ktorý som v Jaipure našla. Ale ktovie, možno ich je o niečo viac. Omša vyzerala takmer identicky ako tá na Slovensku. Odlišný bol len jazyk- hindština a okolosediaci ľudia, ktorými boli Indovia a mali oblečené indické oblečenie. Inak mala omša rovnakú štruktúru. Iná bola akurát časť, kedy si v kostole podávame ruky na znak pokoja. Indovia si ruky nepodávajú, ale urobia gesto- ruky k sebe ako pri modlitbe a pri tom sa urobia jemný úklon hlavou. Takto sa aj vo všeobecnosti zdravia a hovoria pri tom Namaste, čo je niečo ako naše Dobrý deň.

Po kostole som sa vybrala na spomínanú akciu organizovanú stážistami. Vonku až tak nepršalo, no široko ďaleko som nemohla nájsť rikšu. Nakoniec sa mi podarilo jednu nájsť a odviezla ma k Rajasthan Police Academy, kde sa to malo konať. Celé to prebiehalo na veľkom štadióne. Deti sedeli najprv tribúne a stážisti s nimi hrali rôzne hry. Potom sme tých 500 detí rozdelili do 10 skupín po 50 a každá skupina sa zastavovala pri rôznych stánkoch s aktivitami. Bol tam napríklad skok vo vreci, preťahovanie lanom, hygienické okienko, aby sa naučili nejaké základy hygieny atď. Asi okolo 10 sme im rozdávali džúsy a sušienky a pred koncom sme im dávali obed. Myslím, že to bolo pre nich celkom pekné spestrenie dňa, no z dlhodobého hľadiska sa im touto jednou aktivitou ich život nezlepší. Stážisti to zorganizovali kvôli tomu, že v ich neziskovke nemali prácu, tak sa rozhodli podniknúť niečo z vlastnej iniciatívy.

Po obede deti len tak postávali kade-tade a zrazu niekto z nich uvidel krabicu s mydlami a pastami. Hneď to uvidelo zopár ďalších detí a o pár sekúnd sa ich tam tlačilo asi 50. V strede pri krabici stál jeden francúzsky stážista, no po pár sekundách radšej odskočil preč, lebo by ho tam prevalcovali. Deti po sebe skákali, len aby si stihli niečo uchmatnúť. No a o pár sekúnd bola škatuľa prázdna... Neviem, či tie mydlá boli určené pre nich, no získať ich späť by sa nám ich asi nepodarilo. Tak snáď ich aspoň budú používať.

Inak boli tie deti veľmi milé. Po anglicky síce nerozprávali a väčšina z nich možno ani nechodila do školy. Radi sa hrali a smiali, ako deti na Slovensku. Len ich život sa odohráva v omnoho horších podmienkach a očividne neriešia nový MP3 či Adidas tenisky, ale skôr sa zaujímajú o to, odkiaľ zohnať pitnú vodu alebo, či bude niečo na večeru...

A inak čo nové?

Stále chodím do práce, už som sa zabývala, no traja stážisti z nášho domu už odišli, takže to tu je trochu pusté a v tejto chvíli by som celkom šla domov... Ale dúfam, že táto nostalgická nálada čoskoro prejde, lebo tu ešte musím ostať dva týždne. Do práce chodím stále rikšou a väčšinou aj s mojim rikša šoférom, no niekedy sa stane, že nedôjde, a tak si musím zastaviť iného. Ale je to ok, lebo cestu do práce poznám, takže sa nestratíme a aj som sa naučila zjednávať cenu.

V pondelok, keď som sa vracala z práce, som mala strašnú chuť na zmrzlinu. Tak som si cestou domov kúpila pistáciové korneto a s chuťou som ho zjedla. No na druhý deň som sa zobudila s bolesťami hrdla. Ale teraz je to už lepšie. Až na ten posledný týždeň som tu našťastie nebola chorá. Väčšina stážistov aspoň raz navštívila doktora. Niektorí mali hnačky, iní chrípku či prechladnutie alebo nejaké problémy s trávením. Mňa to našťastie obišlo a dúfam, že to takto bude i naďalej pokračovať.

Čo sa jedla týka, už som si celkom zvykla a po mesiaci som začala jesť indické jedlo : ) Na obed si už okrem butter nan (čo je niečo ako placka, no oni to volajú chlieb) objednávam aj indické jedlo, najčastejšie tiffin (pozostáva z ryže, čapaty a nejakej indickej omáčky tvorenej zeleninou, strukovinami alebo zemiakmi). Je to štipľavé, no veľmi chutné a na korenisté jedlo som si už zvykla. Tento štvrtok sme pre Thayana (Brazílčan) organizovali goodbye party. Varili sme za pomoci jedného Inda indické jedlo pre 20 ľudí. Príprava nám zabrala asi 3 hodiny, no bolo to fakt lahodné a bola som plná ešte dva dni : ) Pred odchodom by som si chcela zapísať zopár indických receptov a potom to doma navarím.

Počasie sa nám tiež o dosť zmenilo. Na začiatku, keď som sem prišla boli v Jaipure horúčavy aj cez 45 stupňov. My sme sa radšej vytratili do Himalájí, kde bolo počasie príjemnejšie, no po návrate do Jaipuru sa trošku ochladilo. Už bolo možno len okolo 40. O týždeň na to začalo aj trochu pršať, ale asi len raz na deň jednu hodinku. Teploty boli okolo 35 stupňov a počasie bolo celkom príjemné, vlhkosť vzduchu nízka. A tak som sa čudovala, o čom hovorili všetci tí ľudia, s ktorými som sa rozprávala o Jaipure pred príchodom sem, že vraj je tu strašne vlhko a človek vyjde na ulicu a je celý mokrý. No teraz to chápem. Skutočný monzún dorazil asi až minulý týždeň a prší trochu častejšie. Ale vlhkosť vzduchu je veľmi vysoká a fakt je to tak, že stačí len krátky pobyt vonku a riadne sa potíte. Tento týždeň som plánovala, že si konečne prvýkrát vyžehlím vlasy, no zas z toho nič nebude. Tak uvidíme, či to pred odchodom ešte stihnem : )

sobota 15. augusta 2009

Výlet k Taj Mahalu a na púšť

Taj Mahal

Hned dasli vikend po navrate z Himalaji sme sa vybrali na vylet k jednemu z novodobych 7 divov sveta, k Taj Mahalu. Boli sme skupinka 10 stazistov, prenajali sme si klimatizovany minibus a o polnoci sme sa vybrali na cestu. Cesta bola fajn, az klimu, ktora bola nastavena na prilis nizku teplotu. K Taj Mahalu sme dosli asi o 6,30 rano. Vychod slnka sme sice nestihli, no i tak to bolo pekne.

Nas autobus zastavil na parkovisku, takze sme sli asi 20 minut pesi k Taj Mahalu. Pocas cesty nas otravovalo vela riksarov alebo poulicnych predavacov ponukajucich suveniry za ceny so 100 ak nie viac percentnou prirazkou. Iduc k Taj Mahalu nas otravovalo aj dost vela deti, ktore nieco predavali. Boli to vacsinou chlapci vo veku asi 10 rokov. Vedeli celkom dobre po anglicky a fakt sa nas velmi snazili nahovorit, aby sme si nieco kupili. Kazdy, ktory sa k nam prihovoril, sa aj pekne prestavil a hovoril nam, aby sme si zapamatali jeho meno a pri navrate z Taj Mahalu sa vratili k jeho stanku. Jeden mily chlapcek, Viky, mi ponukal celkom peknu sadu pohladnic Taj Mahalu iba za two fifty (dve patdesiat). Hmm, tak som sa zacudovala, preco je to take lacne a sla si ich kupit. Ako su mu davala dve rupie, tak sa na mna cudne pozeral a vtedy mi dosli, ze on tym two fifty myslel 250 rupii : ) Tak som sa nanho pekne usmiala a pokracovala v ceste. No a on siel samozrejme s nami a pokracoval stale dookola“madam madam, two fifty, very good price….”

Ked sme dosli k arealu Taj Mahalu, kupili sme si listky, ktore boli pre turistov myslim, ze za 750 rupii, pricom pre domacich to bolo asi za 20 : ) Indovia su fakt dobri biznismeni. V balicku bola aj flasa vody a navleky na topanky, ktore sme museli v Taj Mahle mat obute. Pred vstupom do arealu sme museli prejst kontrolou ako na letisku a po vstupe sa k nam opat prihovarali Indovia, no teraz to boli pre zmenu turisticki sprievodcovia. Kedze sme boli 10 a cena bola celkom fajn, tak sme sa rozhodli jedneho si prenajat. Zo zaciatku nam len robil fotky, no potom sa trochu rozbehol a povedal nam aj nieco z historie.

Taj Mahal je stavba pri Agre v indickom štáte Uttar Pradeš. Je súčasťou svetového dedičstva UNESCO. Pozostáva z hlavnej budovy obklopenej štyrmi minaretmi (ktoré su ľahko naklonené, takže sa pri zemetrasení zrútia), mešity na západe (čiže smerom k Mekke) a domu pre hostí na východe. Podľa prevažujúceho oficiálneho názoru je to mauzóleum, ktoré postavil Šáhdžáhán na pamiatku svojej ženy Mumtáz Mahal (Ardžumand Bano Begum). Podľa oficiálneho zápisu UNESCO sa stavba začala v roku 1631 a skončila roku 1648. Stavalo ju vyše 20 000 remeselníkov z celej južnej a strednej Ázie. Vraví sa, že na architektonickom stvárnení sa mali podielať jeden Francúz a istý Benátčan. Zodpovedným architektom bol Usad Ahmad z Lahore, starého hlavného mesta ríše Mogulov (Mughalov). Stavebný materiál bol dopravený z celej Indie a Ázie. Použilo sa vyše 1000 slonov a 28 rôznych druhov drahokamov a polodrahokamov bolo zasadených do mramoru.
Roku 1629 pri pôrode štrnásteho dieťaťa zomrela manželka indického mogula. Mala 36 rokov a bola už 17 rokov vydatá. Jej manžel Šáhdžáhán stratil tým nielen milovanú ženu, ale aj múdru politickú radkyňu. Vraví sa, že za ňou trúchlil celé dva roky (podľa iných správ mu bolesťou zbeleli vlasy). Zložil sľub, že postaví pomník, ktorý bude hoden jeho ženy, niečo celkom mimoriadne. Nemožno poprieť, že sa mu to aj podarilo. Arjumand Banu, ktorá je tiež známa pod menom Mumtáz Mahal (vyvolená paláca), dostala takto neobyčajný náhrobok, ktorý sa označuje skratkou jej mena Tádž Mahal.

Okrem sprievodcov bolo v Taj Mahali aj zopar “profesionalnych fotografov”, ktori sa snazili urobit kazdemu co najviac fotiek. Potom pred odchodom sme mali moznost kupit si tie, ktore sa nam pacia.

Z rana nas privitala celkom prijemna teplota, no postupom casu bolo stale viac a viac horuco. Po odchode z Taj Mahalu nas cestou k autobusu sprevadzalo opat velmi vela podnikaniachtivych Indov. Zastavili sme sa aj pri niektorych stankoch a nakupili si zopar suvenirov. Od Vikyho som si kupila aj spominane pohladnice, ktore stali zrazu uz len 50 rupii. Takze ktovie, aka bola skutocna cena... V istom okamihu sa na mna nalepil dalsi chlapcek, ktory mi ponukal dve klucenky Taj Mahalu za velmi dobru cenu 100 rupii. Ta cena bola neskutocne prehnana, lebo pocas cesty som si kupila rovnake privesky, jeden asi za 5 rupii. Kupila som si ich az 4, lebo tie deti stale otravovali a bolo mi ich luto... Tomu chlapcovi som sa celou cestou snazila vysvetlit, ze som si uz kupila 4 rovnake privesky, no on bol ako pokazena platna a stale dookola “madam, madam 100 rupees, very good price...” Medzitym ako to dookola omlielal som sa ho trochu povypytovala aj na skolu. Nastastie do skoly chodil, no v spominany den bola nedela, takze mal volno a snazil sa nieco si privyrobit. Aj takto vyzera zivot malych Indov...

Po odchode z Taj Mahalu sme pokracovali k miestu, ktore sa vola Agra Fort. Je to pevnost v meste Agra, blizko Taj Mahalu. Dosli sme tam potom ako sme sa naobedovali v Pizzi Hut, co bolo mozno o 1 poobede. Bolo tam strasne teplo, takze sme chodili ako polomrtvi a asi po hodine topenia sa, sme sa rozhodli, ze radsej vyrazime na cestu spat do Jaipuru. Nie zeby na tej pevnosti nebolo, co obdivovat, no ja nie som az taky architektonicky fanusik a to teplo nam dalo riadne zabrat. Ale pripojim aspon jednu fotku, aby ste mali predstavu ako to tam vyzeralo : )

Jaisalmer

Vylet do Jaisalmeru bol celkom vzruso : ) Nazberalo sa nas asi az 18 stazistov. Z nasho domu sme mali ist busom o 5 poobede a druha skupina mala prist za nami az busom o 8 vecer, lebo museli dlhsie robit. Sli sme tam v piatok 17. jula. O 16.30 sme sa mali stretnut na stanici a odtial sme mali ist na nejaku inu stanicu, z ktorej mal ist nas bus. Ja som tam bola pred 16.30 a cakala na zvysok nasej delegacie. Po case prisiel na stanicu Rajeev (koordinator stazistov), ktory nas mal vzat na miesto, odkial mal ist autobus. Tak sme cakali spolu. Kedze zvysok ludi neprichadzal, tak som im po case zavolala a oni boli este stale doma, lebo im niekto dal mylnu informaciu, ze nas autobus odchadza az o 8. To vsak pravda nebola, takze Els, Ani a Thayan si rychlo vzali riksu a ponahlali sa na stanicu. Po case som ale zistila, ze Yukio s nimi nebol. On bol este stale v praci. Takze hned ako sme mu povedali, ze nas autobus ma odchod o 5, vystartoval smerom na stanicu. Kym sme sa vsetci pozbierali bolo nieco po siestej. Mali sme ale stastie, ze Rajeev zavolal nasej autobusovej spolocnosti a pockali na nas. V autobuse sme mali kupene miesta na spanie, no ked som ich uvidela, tak mi prislo trochu zle. Takze asi po 10 minutach cesty sme poprosili dolusediacich Indov (lozka boli hore), ci by sa s nami nechceli vymenit. No a oni boli samozrejme stastni, ze mozu lezat, takze sa s nami radi vymenili a my sme boli stastni, ze za mozme sediet...

Cesta trvala asi 12 hodin a asi kazde 4 hodiny sme mali prestavku na nejakom “motoreste”. Miesta na sedenie som si vymenila len ja s chalanmi a baby ostali lezat. To ale asi nebol najlepsi napad, lebo hned ako sme vystupili z autobusu nam Els povedala, ze sa citi zle, a ze ma teplotu. Po tom ako vystupila z autobusu, sa jej zatocila hlava a takmer padla na zem. Na stanici nas nastastie cakal Babu, miestny sprievodca, ktory nas vzal do hotela. Els si tam oddychla a ked prisla druha skupina stazistov spolu s Rajeevom, vzali sme ju do nemocnice.

Bola to mala indicka nemocnica. Vo vnutri budovy bola na pravej strane lekaren a na lavej strane priestor oddeleny zaclonou. To bola pravedepodobne ordinacia. Boli tam dve postele, zopar stoliciek a jeden lekarsky stol, na ktorom bolo nahadzanych zopar liekov... Ked to Els uvidela, myslim, ze sa este viac zlakla... Asi po 15 minutach cakania k nam dosiel doktor, trochu ju prezrel a stanovil diagnozu, ze je to typicka turisticka hnacka. Els ostala v nemocnici asi 2 hodiny pocas, ktorych jej tiekla do zily vyziva. My sme medzitym sli do mesta a na obed a po dvoch hodinach, ked sa Els citila lepsie, sme pokracovali smerom na pust. Sli sme dvoma dzipmi a cesta bola velmi prijemna. Pred nami rovna cesta, vsade naokolo polopust, sem-tam nejaka dedinka a v dialke iduce tavy. Bol to pekny pohlad a hlvane ziadny ruch velkomesta…

Asi po hodine cesty sme zastavili uprostred nicoho, kde na nas cakali tavy s lokalnymi pastiermi. Pre kazdeho bola pripravena jedna tava, no niekotri bojazlivi, mna nevynimajuc : ) uprednostnili jazdu vo dvojici. Takze sme nasadli a v zastupe sme sa vybrali smerom k skutocnej pusti, kde boli len duny a piesok. Jadza na tavach trvala asi 2 hodiny. V strede puste sme zosadli, urobili si fotky, poobdivovali krasy prirody a pokracovali sme dalej k nasmu resortu. Bolo to velmi pekne miesto a siroko daleko nic. Celkom prijemne na oddych. Bolo tam asi 12 chatiek, ohradenych branou a v strede ohnisko. Ked sme prisli na zemi bolo pripravene miesto na veceru. Sedeli sme na vankusoch a kadzy mal pred sebou maly stolik vo vyske asi 15 centimetrov od zeme. Na veceru sme mali typicke indicke jedlo, ktore pozostvalo z ryze, chapaty, zeleniny a dhalu. Bolo to stiplave, ale bolo to celkom lahodne, takze sme si pochutnali. Po veceri prisli do nasho resortu styria indicki hudobnici a dve tanecnice a postarali sa o nas vecerny program. Vecer bol prijemny, no bolo tam strasne vela velkych otravnych chrobakov, ktori sa k nam priblizovali zo vsetkych stran. No okrem tych chrobakov to stalo za to : ) Asi okolo 11 vecer pokracovala druha davka vecere, co ma trochu prekvaliplo, no opat som si rada pochutnala.

Rano sme vstali asi okolo 6 a sli sme si pozriet vychod slnka. I ked bolo trochu zamracene, bol to velmi pekny pohlad. Po ranajkach sme sa vybrali naspat do Jaiselmeru. Els bola opat chora, tak sme ju zaviezli do nemocnice. A potom sme sa sli najest do peknej restauracie Little Italy. Po obede sme si isli pozriet mesto, v ktorom bola najdolezitejsim bodom pevnost. Vsede v meste predavali lacne kabelky a penazenky z tavej koze. Tak som si aj ja kupila : )

Okolo piatej vecer sme sa vybrali na vlak. Bolo to prvykrat, ked sme cestovali indickym vlakom. Listky sme si kupili dopredu, pretoze indicke vlaky su dost preplnene. Na kazdom vozni bol napisany zoznam pasazierov. My sme mali lozka. No od zaciatku mi bolo jasne, ze to pravdepodobne nebudu lozka ako vo vlaku z Trebisova do Bratislavy. Takze vosli sme do vlaku. Na pravej strane boli kupe, ktore ale neboli oddelene od ostatneho priestoru vlaku dverami. V kupe bolo miesto pre 6 ludi. Boli to miesta na sedenie, no nad nimi boli este dve postele. Jedna bola sklopena, takze na zaciatku to bolo vlaste operadlo pri sedeni, no potom sme to nejak pripevnili a sluzilo to ako postel. Takze tam bolo vlastne 6 posteli (na sebou tri na jednej strane, tri na druhej). Najprv sme sedeli a hrali nejake hry : ), no a po polnoci sme pripevnili tu druhu postel a spali sme, kazdy na jednej posteli. Na lavej strane vlaku boli nad sebou tiez dve miesta na spanie. Takze spaci vozen vyzeral podstatne inac ako na Slovensku. Cesta trvala 12 hodin. Nebola to luxusna cesta no dalo sa to prezit : ) A hlavne sme mali pocas cesty srandu a bolo nas vela, takze to bolo fajn : ) Ked sme hrali rozne hry vo vlaku, Indovia sa na nas pozerali ako na zjavenia, tak sme mali srandu aj z nich. Pocas cesty vlak zastavil vo viacerych mestach. Pocas tych zastavok ludia vybehovali na stanicu, nieco si kupit, kedze pri kazdej stanici bolo vela obchodov s jedlom a vodou. No na druhej strane, to nebolo az take dobre, ze vlak zastavoval na dlhsiu dobu, pretoze pocas toho ako sme stali, sa do vlaku nahrnulo zopar zobrakov, ci deti. Pamatam si jedneho maleho chlapceka, ktory prisiel do vlaku a utieral tam dlazku. No potom nastavil ruku a cakal, ze mu dame nejake peniaze. Vo vlaku bola velka spina, prach a piesok, pretoze sme cestovali cez pustnu oblast a vsetky okna boli otvorene. Asi po polnoci sme sa rozhodli, ze pojdeme spat, kedze na dalsi den rano sme mali ist do prace. Zatvorili sme okna, no stavalo sa, ze na niekorych zastavakch nam ich otvarli z vonku... Predtym ako sme isli spat, sme si kadzy natiahli na “postel” bud plachtu alebo spacak. Ja spacak nosim stale, ked niekam ideme na noc a zatial to bola vzdy velmi dobra volba : ) Napriek tomu, ze to tam nebolo az take pohodlne, som sa trochu vyspala. Rano sme dorazli do Jaipuru asi okolo 6 rano, vzali sme riksu a ponahlali sa domov. Po rychlej sprche a ranajkach sme sli do prace. Prva cesta vlakom teda bola dobrodruzna, no sama by som takto cestovat nechcela.

piatok 7. augusta 2009

Raki

Predvcerom, 5. augusta, bol v Indii statny sviatok. Myslim, ze sa vola Raki alebo aktivita, ktoru robia pocas tohto dna sa vola Raki. Je to den, akejsi oslavy vztahu medzi bratom a sestrou. Sestry viazu bratom na ruku naramok a brat sa za to zavazuje sestru ochranovat. Je to celkom mile. V pripade, ze su v rodine len chlapci, nejake ine dievca, ktore ma blizky vztah k rodine tak nahradi sestru a uviaze naramok na ruku svojmu “Raki bratovi”.
Indovia maju tento sviatok velmi v laske a vsetci sa nanho velmi tesia. Vacsina obchodov je v tento den zatvorena, rodiny sa navsetvuju alebo stravia den niekde v meste, v prirode, v parku ci pri nejakych pamiatkach.

Takze 5. august je sviatok (nie vsak statny sviatok). Potvrdil mi kazdy, koho som sa pytla a v tento den mali volno samozrejme, ze aj vsetci stazisti. Planovali sme ist do centra Jaipuru pozriet si nejake pamiatky. V pondelok, ked som odchadzala z prace sme sa zo sefkou bavili, ze do 5. augusta je potrebne podal aplikacku na jedno ocenenie, tak som hovorila, ze by sme to teda mali urobit do 4. augusta, kedze v stredu je volno. No a ona na to, ze v stredu nie je volno, ze ideme do prace. Tak ma to trochu zarazilo. Ked som prisla domov, opat som sa pytala spolubyvajucich a Vishnu, ci teda je volno alebo nie, no a kazdy mi samozrejme potvrdil, ze 5. august je volno. V utorok, ked som odchadzala z prace som sa sefky Pramilymam spytala, ci by som mohla mat v stredu volno, kedze je to statny sviatok a kazdy ma volno, a ona na to, ze to nie je statny sviatok, a ze by som mala prist. No potom som jej povedala, ze so stazistami mame nejake plany, a ze by som mohla prist dalsich 8 dni o hodinu skor do prace, aby som si to nahradila. Tak povedala, ze zavola prezidentke, a ze vecer jej mam zavolat a da mi vediet. Vecer, ked som jej volala, mi to samozrejme nezdvihla. Tak som planovala zavolat jej rano. No ona ma predbehla a okolo 8 mi poslala SMS, ze mozem ist na vylet so stazitami. Takze celkom ma to potesilo : ) No dnes som v praci od 8. Ale nie je to az take zle, aspon mam cas pisat blog : ) Ona totiz zapina pocitac az okolo 10 a na jej pocitac su napojene vsetky ostatne pocitace a internet. No a kedze internet nejde, tak teraz rano nemozem ani velmi robit, lebo k tomu potrebujem internet.

Takze v stredu sme chodili cely den po pamiatkach v Jaipure. Je tu toho na pozeranie dost vela. Rano sme sli k City Palace, co je muzeum viac menej o historii Jaipuru. Kedze sa mi do muzea az tak velmi nechcelo ist, cakala som v parku pred nim a citala som knihu o Indii s nazvomWhite Tiger. A precitala som asi az 40 stran : ) Pocas tych dvoch hodin ako som tam sedela sa pri mne pristavil jeden manzelsky par a urobili si so mnou fotku a potom este jedna rodinka, ktora chcela, aby som im vymenila film vo fotaku : ) No kedze ten klasicky fotak s filmom uz dlho nepouzivam, velmi som im nepomohla. Do City Palace prichadzalo neustale vela bielych turistov. Taku koncentraciu belochov som v Jaipure este nevidela : ) Ked sme odchadzali zbadali sme nasho stareho znameho sprievodcu s klimatizovanym autom, ktory stale hovoril “ja, ja, wunderbar”, tak sme prehodili par slov a pokracovali sme v ceste k Wind Palace (Hawa Mahal).

Hawa Mahal je velmi pekny palac ruzovej farby v centre Jaipuru. Je to jedna z mala budov v Pink City, ktore su skotocne pink : ) V palaci sme sa uzkou chodbickou dostali az na najvyssi balkon, z ktoreho sme mali vyhlad na cely Jaipur. Teda mozno nie na cely, kedze je to obrovske mesto, ale aspon na jeho velku cast. Pri navrate dole sme si v rohu jednej chodby vsimli opicu. Indovia nas stale varovali, aby sme si pri stretnuti s opicou davali pozor na veci, kedze opice su velmi prefikane a kradnu. Doteraz som tu videla vela opic, no nastastie mi nikdy nic neukradli. Vidiet opicu v palaci nie je az take obvykle, tak sme si ju hned sli odfotit. Ako tak Ani okolo nej prechadzala opica jej schmatla z ruky igelitovu tasku s ovocim : ) Bol tam jeden banan a hruska. Ani sa pokusala zobrat jej ju naspat, no opica vyzerala byt fakt dost agresivna a tvarila sa, akoby si myslela “skus mi ten banan zobrat a uvidis”. Hruska sa z tasky odkotulala dole, no banan si opica nechala, hned si ho pekne olupala a pred nami ho jedla : ) Celkom neobyly ukaz : )

Pri vychode z palacu stal jeden Ind, ktory predaval pohladnice. Tak som si ich konecne kupila, uz aj vypisala a buduci tyzden by som ich chcela poslat. To bolo zatial prve miesto, kde som videla, ze predavaju pohladnice. Pohladnice nie su asi az taky dobry biznis: )

Dalej sme sli autobusom k pevnosti, ktora sa vola Amber Fort a Jaigarh Fort. Bolo to autobusom asi 40 minut od centra, na okraji mesta. V tento den som sla prvykrat miestnou MHD. System fungovania MHD je dost zaujimavy : ) Nieco ako casovy rozpis autobusov tu nemaju. Dokonca nemaju oznacene ani zastavky. Zastavka je tam, kde je zoskupena vacsia skupina cakajucich ludi. Popripade, niekori nastupuju na krizovatke, ci pocas jazdy. Napriek tomu, ze je to chaoticke, celkom to funguje. Kedze bol sviatok Raki, dievcata mali cestovanie v MHD zdarma : ) No inak to stoji okolo 5-10 rupii. Takze je to fakt lacne. Listky sa kupuju v autobuse. V kadzom autobuse (lokalnom aj na dlhsie vzdialenosti) je sprievodca, ktory predava listky. Listky su male papieriky, na ktorych je napisane nieco po hindsky a je tam aj nejaka suma, ale vacsinou ina, ako v skutocnosti platite. Takze prvykrat sme sli autobusom od zastavky Jaipur Hospital, k Ajmiri Gate (brana do Pink City, na hlavnej ulici M.I. Road). Ledva sme sa tam natrepali a cesta bola fakt strasna. Ludia sa na nas tlacili zo vsetkych stran a bolo tam strasne teplo. Tak som si spomenula na pohodlnu cestu v riksi. Za riksu platim kazdy den 100 rupii, no asi jej ostanem verna. A ani neviem, ci k mojej praci ide nejaky autobus... Ludia nastupuju do autobusu cez stredne alebo zadne dvere a vystupuje sa cez predne dvere. Takze ked chcel niekto vystupit, tlacil sa zo zadnej casti autobusu dopredu. Bol to fakt zazitok : ) Autobus bol asi tak natrieskany ako 84 z Horskeho parku k Ekonomickej univerzite. Takze kto to zazil, asi si vie predstavit ako komplikovane by bolo dostat sa zo zadnej strany autobusu dopredu. Ale kedze v Indii velmi pravidla nerespektuju, samozrejme, ze niektori ludia vystupovali aj cez zadne ci stredne dvere. Ked autobus zastavuje na “zastavke” sprievodca autobusu zapiska na pistalke a rovnako to je aj ked sa autobus pohyna zo zastavky. Cesta z Pink City k Amber Fort bola o cosi lepsia. Nastupili sme do autobusu medzi prvymi a boli tam volne este dve miesta. Tak sme si ich rychlo uchmatli a sadli si. Boli sme ale tri, takze Ani na zaciatku chvilu stala, no nejaky mily Ind sa hned postavil a uvolnil nam tretie miesto. A to sa nam stalo aj pri ceste spat. Autobus nebol uplne napraskany, no vsetky miesta na sedenie boli obsadene, ale Indovia sa postavili a uvolnili nam ich. Co celkom potesilo : )

Amber Fort a Jaigarh Fort boli dve obrovske pevnosti na vrchu kopca. Stale to bolo v Jaipure, no prostredie bolo uplne ine ako v centre mesta. Vsade naokolo boli krasne zelene kopce na vrchu ktorych boli mensie pevnosti. Dole pod Amber Fort boli pekne zahrady, v ktorych travili Indovia stredajsie popoludnie. My sme sa vybrali cestou hore k Jaigarh Fort. Bola to celkom dobra tura hore do kopca, ktora nam trvala dobrych 50 minut. Cestou hore sme stretli asi len dvoch bielych turistov, inak tam boli len Indovia, ktori sa snazili odfotit si nas. Okrem nich sme stretli aj kravy, kozy a prasce : ) V Indii typicky ukaz, no vyzeraju inac ako tie slovenske. Nase su krajsie. Hlavne tie u mojho uja : )) V Jaigartt Fort som prvykrat v Indii vyuzila moj ISIC preukaz : ) Vstupne tu pre zahranicnych studentov bolo len 15 rupii, inak to bolo pre cudzincov 75 rupii. A ak sme chceli v pevnosti aj fotit, mohli sme si priplatit dalsich 50 rupii, ale to nehrozilo : ). No zopar fotiek sa nam aj tak podarilo urobit : ) Na zaciatku sa k nam hned prihovoril nejaky sprievodca, ktory nas povodil po celej pevnosti. Na rozdiel od toho v Taj Mahale, bol tento statny, a tak si nemohol pytat sprepitne. Aj na tabuliach v penosti bolo napisane, aby sme nedavali ziadne sprepitne. Jaigarh Fort zacali stavat asi v 11. storoci a dokoncili ju v 17. storoci. Vystriedalo sa tam vela maharadzov a ocividne sa im tam zilo celkom fajn. V pevnosti bolo aj divadlo, zahrady, podium, kde sa tancovalo atd. atd. V Jaigarh Fort boli aj dve male muzea. Jedno bolo vojenske a v tom druhom bolo nieco z historie. V tejto pevnosti sa nachadzalo aj najvacsie delo na svete. Bolo dlhe 6 metrov a na jeho nadvihnutie ci otocenie bolo potrebnych 5 slonov. Pri pohlade z hora sme mali moznost vidiet Jal Mahal, palac na vode, ktory je tiez velmi pekny.

Ked sme sa vracali, dole v parku sa nam miestni obchodnici snazili predat nejake suveniry. Boli tam velmi pekne pera, ktore maju na Slovensku vacsinou v nejakych alternativnych ci ezoterickych obchodoch (v Trebisove napr. v Bubu shope). Na Slovensku stoja asi nejakych 150 Sk, no tu v Indii stalo jedno 10 rupii. Tak nekupis aspon pat? : )

India a Indovia

Ako som uz spominala, Indovia su celkom mili ludia. Par krat sa nam stalo, ze sme sa v obchode nejak nevedeli dorozumiet, kedze nie vsetci Indovia horovira po anglicky, no hned sa pri nas pristavili mladsi Indovia, asi v nasom veku a snazili sa nam pomoct. V turistickych miestach a pri nakupe suvernirov davaju po vacsine turistom vyssie ceny, no na druhej strane, je to celkom pochopitelne... Ved aj oni z niecoho zit musia. V obchodoch na ulici nam predavaju potraviny za rovnake ceny ako Indom. Cena je vacsinou aj predtlacena na vyrobku, takze si to vieme skontrolovat. Moja obava pred prichodom do Indie, ze ma na kazdom kroku bude chciet niekto prepadnut a okradnut je tak vyvratena. Indovia su mierumilovni ludia, co je spojene s ich nabozenstvom. Snazia sa zit dobry zivot, pretoze ak by konali zlo, v buducom zivote by sa im to vypomstilo.

Jaipur a myslim, ze aj India celkovo je krajina plna kontrastov. Na jednej strane je tu vidiet luxusne hotely, Indov na drahych autach, shopping centra, dobre restauracie, no vsetko to je obkolesene chudobnymi Indami zijucimi na ulici, detmi hrajucimi sa na cestach popri premavajucich autach, ci matkami drziacimi deti v naruci a zobrajucimi pocas cervenej na krizovatke.

I ked bol kastovy system oficialne zruseny, v praxi to tak nevyzera. Indovia lipnu na tradicii a tak sa i kasty praktizuju dodnes. Musim sa priznat, ze cely ten kastovy system je dost komplikovany a myslim, ze som ho este uplne nepochopila. Z toho co som pochopila:
Existuju tu 4 hlavne kasty, no v skutocnosti ich je ovela viac. Kazdy je zaradeny do urcitej kasty pri narodeni a v tej istej kaste ostava az do konca zivota. Kastu ziska od rodicov, cize rodicia musia byt z tej istej kasty. No a to je problem pri manzelstve. Je nepriatelne, ak by sa mali zobrat dvaja ludia z inej kasty. Niektore liberalnejsie rodiny to zacinaju povolovat, no vo vseobecnosti je to neobvykle. To do akej kasty patrite, si so sebou nesiete cely zivot, pretoze vase priezvisko je vlastne nazov vasej kasty. Pred prichodom do Jaipuru som komunikovala s jednym AIESECarom, ktory mal priezvisko Choudhary. A potom som si vsimla, ze dalsi clen AIESECu mal rovnake priezvisko. Tak som si myslela, ze su mozno surodenci. No po case som zistila, ze ich zhodne prievzisko znamena, ze su z rovnakej kasty.

Vacsina manzelstiev v Indii je dohodnuta (arranged marriage). Cize rodicia dvoch deti, ci mladych ludi z rovnakej kasty sa dohodnu, ze ich deti sa v buducnosti vezmu. Niekedy sa to stava uz pri narodeni, inokedy vo vyssom veku. Napriklad taky Vishnu (majitel domu, v ktorom byvame) mal dohodnute manzelstvo, ked mal 12 rokov. No vzali sa az, ked mali 18. Jeho syn ma teraz asi 20 a Vishnu mu dohaduje manzelstvo az teraz. Cize Vishnu sa dohodne s rodicmi nastavajucej jeho syna no a mozno o rok sa vezmu... Dost nepredstavitelne v nasej kulture...

Popri dohodnutych manzelstvach existuju aj manzelstva z lasky, no tych je pomenej. Moja sefka mi vsak povedala, ze ona take mala. No v skutocnosti je tendencia vraj taka, ze manzelstva z lasky sa v poslednej dobe uzatvaraju trochu castejsie a nie je to az take tabu ako v minulosti. No stale to zavisi od rodiny a rodinnej tradicie. A tiez plati, ze manzelstva z lasky sa vyskytuju castejsie (alebo len) vo velkych mestach, ktorych sposob zivota sa zacina podobat tomu zapadnemu. Takze na vidieku su stale a asi este aj dlho budu arranged marriages. A uzatvaraju sa v ovela mladsom veku. Castokrat sa na vidieku stava, ze ak su v rodine dve dcery napriklad vo veku 13 a 18 rokov, rodicia urobia jednu svadbu, aby tym usetrili. Pre tu 18-rocnu to nie je az take zle, no chudinka ta, co ma len 13 rokov…

Jednou z takych vtipnych veci, ktore som tu spozorovala je indicka mimika. Trvalo mi asi 2 tyzdne, kym som pochopila, akym sposobom vyjadruju suhlas. Na zaciatku sa nam stavalo, ze sme s riksarom dohadovali cenu a nikdy sme nevedeli, ci suhlasi s tym, co hovorime alebo nie. Povedzme, ze on povedal 70, my sme dali 30, tak nakoniec sme to chceli dohodnut za 50, no a ked sme sa ho teda spytali “fifty?”, kyval hlavou zo strany na stranu (hlavou smerom k ramenu). U nas by take gesto znamenalo, mozno alebo co ja viem... Tak sme sa ho spytali este raz “fifty?” a on na to opat kyval zo strany na stranu. Po stvrtej otazke “fifty?” nas to prestalo bavit, tak sme nasadli a dufali, ze nam to da za 50. No a skutocne sme zaplatili 50. Takze Indovia pri vyjadrovani suhlasu nekyvu hlavou z hora dole, ale zo strany na stranu : ) Este stale som si na to celkom nezvykla, no uz aspon viem, co to znamena.

Jednou z na prvy pohlad viditelnych odlisnosti medzi Indami a Eurpanmi je oblecenie. Rajasthan patri medzi staty Indie, ktrore si az dodnes udrziavaju tradicie. Muzi sa obliekaju podobne ako ti v Europe, nejake nohavice ci rifle a tricko alebo kosela. Male percento z nich, nosia aj indicke oblecnie. Su to napr. biele nohavice a biela dlha kosela alebo cudne previazane nohavice, ktore vyzeraju skor ako pyzamo a na hlave nosia typicky rajasthansky turban. Zeny nosia ale tradicne indicke oblecenie. Starsie alebo vydate nosia vacsinou sari. Vyzera to ako dlhe saty, no v skutocnosti je to dlhy kus latky, ktory maju okolo seba obtoceny a tak to ma formu siat. Mladsie dievcata nosia obycajne kurtu (nieco ako kosela asi po kolena), dupatu (satka) a salvu (nohavice). Tie nohavice su bud uplne siroke alebo hore siroke a dole uplne uzke a nazberane. Ked som si to prvykrat skusala, tak to vyzeralo fakt vtipne, lebo pas bol asi 3 krat vacsi ako ten moj, no je tam taka snurka na stiahnutie a tym, ze su dole nazberane asi do vysky 25 centimentrov od chodidla, tak su asi o pol metra dlhsie ako normalne nohavice. Pravdou vsak je, ze okrem tradicneho oblecenia dievcata nosia aj obtiahnute dzinsy a bluzky alebo tricka. Postupom casu sa aj styl obliekania pravdepodobe bude prisposobovat tomu zapandeme. Co je na druhej strane skoda, lebo sa tym moze vytratit caro indickej kultury.

sobota 1. augusta 2009

Konečne oddychová sobota

Je sobota (25. júla 2009) a ja mám konečne voľný deň : ) Nie žeby som po iné soboty bola v práci, ale stále sme šli na nejaký výlet, takže víkendy doteraz boli dosť uponáhľané. Dnes som sa konečne poriadne vyspala a bol to prvý deň, kedy som si nenastavila budík. A prvýkrát odkedy som tu som mala na raňajky mlieko. V supermarkete kam chodím ho nepredávajú a len tak na ulici som sa bála kúpiť si ho. No riskla som to a bolo to celkom fajn : ) Z domu zo Slovenska som si doniesla aj Granko, ale keďže mi z kuchyne niekto ukradol všetko moje jedlo, tak bolo aj po Granku. Dnes ráno som si však kúpila nejaké podobné kakao, ale niet nad naše granko : )

Keď som už začala opisom dnešného dňa, tak budem ešte trochu pokračovať. Ráno som si bola vydvihnúť blúzky zo „žehliarne“. Teda žehliareň sa to určite nevolá, ale neviem ako inak by som to nazvala. Je to miesto, kde žehlia veci. Je to dom na ulici a v ňom stojí chlapík a celý deň tam žehlí veci. To sú služby : ) V dome nemáme ani žehličku ani práčku. Takže veci si perieme vo vedre a nechávame si ich žehliť v žehliarni tu na rohu. Jeden kus stojí 2 rupie, čo je o niečo menej ako 1 Sk. A taktiež tam aj perú, čo stojí 10 rupií za jeden kus. Takže tiež fajn.

Mám takú jednu pikošku : ) Ako som minule písala, bývam na izbe s dvoma Belgičankami (Ani a Els). Jedna je na rozvojovej stáži a tá druhá je na manažérskej. Manažérske stáže sú lepšie platené a aj sa o stážistov lepšie starajú. Hoci som na rozvojovej stáži, tento krát to má výhodu aj pre mňa. O Ani v práci fakt veľmi dbajú a snažia sa, aby sa cítila dobre. Na začiatku jej ponúkli, že sa môže presťahovať do nejakého domu blízko práce, no bývala by tam sama, takže to odmietla. A tak sa jej spýtali, či má v dome, v ktorom bývame klímu a ona na to, že nie, tak nám hneď druhý týždeň prišli do izby namontovať klímu : ) V poslednom čase tu nie je až tak horúco a prší takmer každý deň, no klíma predsa len poteší : )

V sobotu večer sme šli do Pink City- je to časť Jaipuru, ktorá sa volá Pink City, lebo sú tam všetky budovy namaľované na ružovo. Teda možno niekedy boli ružové, no teraz sú orandžovo-špinavo-hnedé : ) Trochu sme si tam popozerali nejaké pamiatky, ale bolo už po 6 večer, takže sme sa do vnútra nedostali. Ako sme tak postávali pred nejakým palácom a lamentovali nad okolitou špinou, došiel k nám nejaký miestny sprievodca na bielom aute značky BMW Tata : ) a ponúkol sa, že nás za dobrú cenu vezme v klimatizovanom aute k Jal Mahal- palácu na vode a do Bollywoodskych záhrad. Keďže sme lepší program nemali a palác na vode sme ešte nevideli, ľahko sme sa dali nahovoriť a šli sme. Auto bolo fakt dobre klimatizované a sprievodca bol veľmi milý. Pred nami viezol nejakých nemeckých turistov a tak vkuse omieľal „ ja, ja, wunderbaar : )“. Počas cesty sme pred sebou uvideli zástup slnov, pretože v Pink City bol v ten večer práve nejaký miestny festival. Slony mali tvár pomaľovanú farebnými ornamentmi a vyzerali ako z rozprávky. Náš sprievodca nám ochotne zastavil, aby sme si urobili fotky so slonmi a pokračovali sme v ceste : ) Bolo to inak asi prvýkrát, keď som videla slona. Bola to príjemná jazda. Palác na vode bol veľmi pekne vysvietený a Bollywoodske záhrady vyzerali fakt romanticky : ) Ich súčasťou bolo aj zopár palácov a hinduistický chrám. V ňom sedel nejaký chlapík a dal nám na krk veľmi pekný náhrdelník z voňavých kvetov. Potom nás náš sprievodca vzal do neďalekej priemyselnej štvrti a tam nám urobili exkurziu do dielne, kde sa vyrábajú, resp. farbia a sušia látky. Bolo to veľmi zaujímavé. Hneď na to nás vzali hore, kde mali predajňu látok, posteľnej bielizne, šálov atď. Bolo to skutočne veľmi pekné, pestrofarebné z rôzneho materiálu. Oveľa krajšie ako obliečky, ktoré som kedy videla v Európe : ) No a keďže mám slabosť na šatky, tak som si aj jednu kúpila. A tu v Indii ich nosím aj v lete, mami : )

utorok 21. júla 2009

Rozvojova staz v SIDARTe

Hlavnym dovodom preco som v Indii je rozvojova staz. Som tu cez AIESEC a pracujem v neziskovej organizacii, ktora sa vola SIDART www.sidartngo.org. Robit som zacala tyzden po mojom prichode do Indie, po navrate z Himalaji. Bolo to presne 6. jula. Teraz mi bezi uz treti tyzden v praci a ostavam tu robit spolu 8 tyzdnov, cize do konca augusta. Od 1. augusta do 9. augusta by som chcela ist do Nepalu a 10. septembra letim naspat na Slovensko.

I ked som pocas tych troch tyzdnov este stale nezistila kolko ludi v SIDARTe pracuje, zda sa mi, ze je to pomerne mala neziskova organizacia, no napriek tomu robi vela roznych aktivit. Nasou sefkou je Pramila, pricom ona nie je riaditelkou, ale jej poziciou je Honorary Advisor. Pramila ma asi okolo 42 rokov, ma dve deti, manzela a dost vela sluzobnikov. Organizacia SIDART je priamo v jej dome. Pani Pramilu volame Pramilamam. To mam je naznak ucty v Indii. Cize ak niekto povie niecie meno a da k tomu mam, vyjadruje tym respekt. Vcera som si inak v obchode vsimla, ze nas predavaci oslovovali mam. Mile no… Takze okrem Pramily tu robi este Mr. Tiwari, ktory je Office Manager. Na zaciatku, ked som sem prisla sme tu boli spolu 4 stazistky. Shazia (Kanadanka pakistansko-punjabskeho povodu), Kelsey (USA), Sarah (Kanada) a ja. Minuly tyzden vsak Kelsey a Sarah odisli. Kelsey skoncila tyzden skor, lebo chcela ist este cestovat a Sarah sa musela vratit domov kvoli rodinnym veciam. Takze teraz som tu len ja a Shazia. Pricom Shazia vcera nedosla, lebo cez vikend nieco zjedla a sa citi velmi zle, takze teraz som tu sama. Okrem nas tu robi este Kumud- starsia pani, ktora je ale castejsie vo fielde ako v office. Ale ked je tu, tak s nou spolupracujem vascinou ja. Kumud velmi nevie po anglicky, ale tak dohovorit sa vieme. Stazistka Shazia vsak hovori po hindsky, takze prinajhorsom mi trochu pretlmoci. Sem-tam sa tu objavi este jedna uctovnicka a este jedno dievca- Ashu. Ale tie su tu fakt len obcas. Takze to je nase zlozenie. Ale zda sa mi, ze okrem nas robi pre SIDART aj niekolko dobrovolnikov, zopar studentov a externych spolupracovnikov.

Pracu zacim o 9.00 rano. Takze z domu chodim o 8.40, o 8.45 si beriem riksu a o 9.00 som na mieste. Robim 8 hodin denne, cize do 17.00. Ale niekedy sa to trochu pretiahne. Obednajsiu prestavku mame pol hodinu medzi 12.30 a 14.00. (V Indii je inak casovy posun o 3.5 hodiny viac oproti stredoeuropskemu casu). Ako som uz spominala, office je dome Pramily. Dole mame kancelariu my stazisti, Mr. Tiwari, Kumud a Ashu. Je tu 5 pocitacov s internetom a ventilatory, co sa v takychto horucavach celkom zide. No v poseldom case nastastie nie az tak horuco a takmer kazdy den trochu zaprsi. Monzun uz dosiel. Pramilamam ma kancelariu hore. Fungujeme tu na takom principe, ze kazdy stazista ma svoj zosit, ktory stoji u nej hore a rano, ked prideme do prace si ponho musime ist a ona nam povie, co mame robit pocas dna. Dole aj hore su telefony, takze ak nieco chce Pramilamam alebo my, tak si zavolame a vybehneme hore. Taktiez pred odchodom z prace jej musime ist hore povedat, co sme urobili pocas poslednych hodin a zosit nechame v jej kancelarii. Pramilamam vyzera byt dost prisna a skusena, takze voci nej mame respekt. Myslim, ze v minulosti robila pre UNICEF a vladu, takze sa v problematike rozvoja vyzna dost dobre.

V SIDARTe teraz pracujem hlavne na troch projektoch. Jeden sa tyka zalozenia Resource Centra pre obcianske vzdelavanie. Pramilamam chce predlozit projekt na ziskanie financii na vybudovanie tohto centra a na jeho prevadzku pocas piatich rokov. Ja mam na starosti hlavne rozpocet, co je trochu komplikovane, kedze nemam az taky prehlad o cenach v Indii. No jej manzel by mi s tym mal v najblizsom case pomoct. Ale netrufam si povedat, kedy to asi bude, lebo Indovia maju o dost ine ponimanie casu : )

Dalsi projekt sa tyka sirenia osvety o prevencii HIV/AIDS. Tento projekt je fakt zaujimavy a myslim, ze ma aj pozitiny dopad na cielovu skupinu. Projekt sa zacal minuly september a prebieha takou formou, ze umelci, ktori su vlastne obycaji ludia, vyskoleni na hranie predstaveni, predvadzaju na ulici hry, ktorych obsah sa tyka prevencie AIDS. Mame 4 druhy predstaveni. Vsetky z nich su typickym rajastanskym druhom ludoveho umenia. Volaju sa Kathputli, Bhopa show, Kachi godi a Nukad natak. Vacsinou sa v nich spieva a hra na nejaky hudobny nastroj, Kathputli je babkove divadlo a v Kachi godi pouzivaju takeho velkeho kona. Teda jeden herec je akokeby prezleceny za kona. Tieto predstavenia trvaju asi pol hodinu. Stale sa to odohrava v roznych castiach Jaipuru a za mesiac je v priemere 30 predstaveni. Bola som sa na jednom pozriet a bolo to celkom zaujimave. Popri tom tam herci rozdavaju informacne letaky o AIDS a dotaznik.

No a treti projekt, na ktorom robim sa vola Teach India. Je to v spolupraci s indickymi novinami The Times of India. V tomto projekte sa The Times of India snazia spojit neziskovky a skoly, v ktorych budu dobrovlnici ucit deti rozne predmety. Teraz v sobotu budeme vyberat dobrovnikov.

Toto su aktivity, na ktorych robim ja. No hlavnou viziou SIDARTu je empowerment (akesi posilnovanie) zien v splocnosti. K tomu robime pre zeny v dedinach rozne treningy zamerane na to, aby si uvedomili, ze aj ony maju v spolocnosti urcite prava, a aby sa viac politicky angazovali. V ramci tohto projektu organizujeme 28. jula velku konferenciu, takze o tom napisem nabuduce.

pondelok 20. júla 2009

Uz takmer mesiac v Indii

Čas tu letí presne tak rýchlo (hmm, ak nie rychlejsie) ako mi letel doteraz a 3 týždne strávené v Indii sú za mnou. Pred odchodom do Indie mi ľudia hovorili, že India je krajinou to love or to hate. Pre mňa je to zatiaľ tá prvá možnosť : )

Má síce veľa nedostatkov a niektoré veci mi trochu lezú na nervy, ale tak to je India...
Najotravnejšie je asi dohadovanie sa s rikšármi a indický pracovný štýl má tiež svoje chybičky krásy.

Taký najhorší zážitok s rikšou bol asi predminulý štvrtok. Išla som si ráno v pohodičke z domu a o 8,45 sme sa mali s druhou stážistkou, ktorá mala prísť s rikšárom, stretnúť pri Jaipur Hospital. Ja som tam bola asi už o 8,40 a tak som si čakala kým prídu. Keďže dlho neprichádzali a Sarah, ktorá mala ísť so mnou nemala mobil, tak som sa asi po 15 minútach čakania rozhodla, že si stopnem inú rikšu. Obyčajne ich býva na ulici na strašne veľa a každý sa predbieha, aby si zarobil... No v tento deň tomu tak nebolo. Na ulici som široko ďaleko videla len 3 rikše, tak som teda oslovila jedného rikšára po druhom, no buď mi ponúkali najnižšiu cenu 100 rupií, čo je o 30 viac ako platím obyčajne alebo ma vôbec nechceli odviesť... Tak som chodila z jednej strany ulice na druhu a zúfalo som hľadala rikšára. Okolo stojaci ľudia si to všimli, a tak sa ku mne po čase prihovoril starší pán, či mi môže pomôcť. Nakoniec mi našiel rikšára, ktorý bol ochotný odviesť ma za 100 rupií. Pričom hovoril, že jeho auto je pokazené, či také čosi, no neostávalo mi nič iné ako sadnúť a ísť. Bolo totižto už 9 hodín, čiže začiatok môjho pracovného času. Takže sme vyrazili a asi po 5 minútach cesty sme došli na jednu križovatku, kde sa oproti nám rozbehli nejakí rikšári a naša rikša musela zastaviť. Vtedy som pochopila, že v tento štvrtok bol štrajk rikšárov, a preto ich na ceste vôbec nebolo vidieť. Hneď nato ku mne pribehli nejakí iní rikšári a hovorili mi, aby som išla bike rikšou. Neostávalo mi nič iné ako sadnúť a ísť. Cesta, ktorá mi obyčajne trvá 10- 15 minút sa tak pretiahla na hodinu. Rikšári totižto nepoznajú všetky ulice a tak sme blúdili hore dole a každý nás odkazoval na iný smer. No po hodine sa to predsa len podarilo, ale do práce som tým prišla o hodinu neskôr a Sarah, ktorá mala prísť o 8,45 po mňa aj s rikšárom, došla asi o pol hodinu po mne, lebo náš rikšár pravdepodobne tiež štrajkoval.

Po tom ako Sarah ukončila stáž som minulý týždeň chodievala sama s rikšárom za 140 rupií tam aj späť. No dnes sa mi podarilo dobaviť si iného, len za 100 rupií. Chcela som to síce zjednať na ešte nižšiu cenu, no po 10 minútach dohadovania sa som to vzdala. Možno nabudúce : )

Moje postrehy

O Indii koluju famy, ze tu normalne toalety neupozivaju. Nie je tomu celkom tak. Teda, vo vacsine pripadov tu maju WC-dieru, ale v restauraciach alebo v lepsich domoch maju klasicke WC ako v Europe. U nas v dome mame aj aj. Stazisti pouzivaju to europske WC a domaci dieru : ) Pravdou vsak je to, ze Indovia nepouzivaju toaletny papier. Takze asi si viete predstavit, co po pouziti WC pouziju. Ale v takom McDonalde alebo Pizzi Hut najdete aj toaletak. Tiez ho obvykle nie je dostat v obycajnych obchodoch na ulici, ale len vo vascich supermarketoch a kedze je to luxusny tovar, aj cena je taka…

Doma, ale aj v restauraciach jedia obycajne bez priboru. Pomahaju si pritom vacsinou uz spominanou capatou. Minule, ked sme prisli do takej lepsej restuaracie, mali sme na stole pribor. No hned ako sme si objednali, nam ho casnik siel vziat. Tak sme ho radsej zastavili a pekne krasne sme jedli priborom : )

Ked som uz spminala tu Pizzu Hut, prvy krat, ked sme tam prisli, sme boli dost prekvapeni. Pred vstupom stal jeden casnik a zapisoval si poradovnik ludi, kedze to tam bolo uplne plne. Tak sme sa zapisali aj my a museli sme cakat asi pol hodinu, kym sme sa vobec dostali dnu. Takze po pol hodine sme sa vratali a mohli sme si konecne sadnut a objednat. Tato Pizza Hut bola vo velkom shopping centre a bolo to myslim, ze v nedelu vecer okolo 9, takze asi kvoli tomu tam bolo tak vela ludi. A takou odlisnostou oproti Slovensku je, ze na ucte v restauraciach maju vzdy poplatok za obsluhu, takze sprepitne sa asi nenechava.

India nie je az taka chudobna ako som si myslela pred prichodom sem. Ja som si to asi predstavovala velmi zle, no tym lepsie pre mna. Aspon to nebol taky velky sok : ) Tym nechcem povdat, ze je to rozvinuta krajina. Je to krajina, ktora sa rozvija. Neviem presne kolko percent obyvatelov zije pod hranicou chudoby, no Visnu (majitel domu, kde byvame) mi raz hovoril, ze asi 17 percent ludi v Jaipure zije v slumoch. Na jednej strane to je celkom dost, no na druhej je to menej ako polovica… Cisla su relativne…

Ked som prisla do Jaipuru prvy den autobusom z Delhi, pohlad von oknom bol dost kruty. Prechadzali sme totiz okolo stvrte, kde boli len slumy, ludia spiaci na ulici, strasny zapach. No v ostatnych castiach mesta to vyzera lepsie. I ked vsade sa najde viacero zobrakov, dezdomovcov, ludia spiaci a zijuci na uliciach… No toto je India. Asi dvakrat sme sa vracali z mesta okolo jednej krizovatky a na takom perone medzi cestami spalo tesne vedla seba mozno 20 ludi. Spali bud na zemi, ale na nejakej plache a zo vsetkych stran okolo nich prechadzali trubiace auta… Pohlad na ludi zijucich na ulici, bud na zemi alebo v nejakych chatrciach tu bohuzial nie je nicim neobyklym…

Pred prichodom do Indie mi vela ludi hovorilo, ze India je strasne spinava krajina, ze tu odpadkove kose velmi nepouzivaju a ze vsade na ceste su odpadky. Ja som si to predstavovala tak, ze chodim po ulici a odkopujem odpadky, aby som mohla prejst. No v skutocnosti to nie je az take zle. Odpadky su vacsinou na okraji cesty a niektore casti miest su celkom ciste. Na tabuliach v meste som si dokonca vsimla, ze tu maju aj kampan na vytvorenie cisteho mesta. Green Jaipur Clean Jaipur. Turisticke mesta ako napr. Shimla, Jaisalmer alebo Agra neboli az take spinave. V Jaipure je aj zopar parkov (samozerjme netreba si to predstavovat ako Hyde Park v Londyne: )) a popri ceste v su vysadene celkom pekne stormy a krasne rozkvitnute ruzove ruze. Takze odporucam, ak pojdete do nejakej kraiiny, ktora nema az taku dobru povest, vykreslit si vsetko v co najhorsom svetle a potom vas budu cakat same mile prekvania a pomyslite si hmm, ved to nie je az take strasne : )

Nabuduce napisem konecne nieco o mojej praci, o Indoch, o vylete k Taj Mahalu a na pust. Fotky sa uz dve hodiny snazim dat na Facebook, ale zatial bez uspechu. Zajtra to snad uz pojde. Tak zatiiim

streda 15. júla 2009

Treti tyzden v Indii, druhy tyzden v praci

Po navrate z Himalaji som hned v pondelok zacala pracovat. Vratili sme sa v sobotu vecer, jednu noc sme este stravili v dome, kde byva Rado a v nedelu poobede som sa prestahovala do druheho domu pre stazistov. Ten dom, kde byva Rado bol celkom fajn, tak som si myslela, ze aj vsetky ostatne trainee domy budu vyzerat podobne. Avask opak bol pravdou. Ked som uvidela moj novy dom, bola som v soku. Vyzeralo to tam dost zle. Dolna izba vyzerala skoro ako cela vo vazeni, ta hore vyzerala trochu lepsie, ale byval v nej jeden stazista. No nakoniec sme sa dohodli, ze chlapci budu byvat dole a baby hore. Takze teraz byvam v izbe hore a nie je to tam az take zle : ) Bol to len taky prvotny sok. V dome mame aj taky mily balkon, takze vacsinu casu travime tam. Byvam este s dvoma Belgicankami, Rusom, Brazilcanom a Japoncom. Takze mame to celkom multi-kulti. V dome byva aj jeho majitel Visnu so svojou rodinou. Je to celkom mily chlapik a hovori dost dobre po anglicky. V najblizsom case chce zalozit nejaku neziskovku na podporu deti. A dole v dome mame filmove studio, ale este som nestihla objavit ake filmy tam vlastne robia. Stvrt, v ktorej byvam je celkom cista a bezpecna. Su tam asfaltove cesty a hlavne tu nie je smrad. V tom dome predtym som nikdy neotvarala okno, lebo cerstvy vzduch tam nejak neprudil. Teraz mám nad posteľou natiahnutú moskitieru proti komárom a každý deň spím pod ňou. Vraj Jaipur nie je malarická oblasť, ale istota je istota... No ešte taká pikoška. Raz keď som prišla domov z práce mi spolubývajúca povedala, že som mala na tej moskitiere myš:/ Hmm, ešte dobre, že som to nevidela na vlastné oči... Ale Višnu ju vraj zobral preč. Tak dúfam, že také prekvapenie tu niekedy v budúcnosti nebudeme mať. Spolubývajúce chcú ale spať pri otvorenom okne, takže kto vie aká háveď nám sem môže vojsť. No ale nevadí : )

Minuly tyzden tu boli dost velke horucavy. Mozno 45 stupnov. No tento tyzden su uz asi len tridsiatky a aj tu obcas zahrmi a zaprsi. Teraz prsi uz asi 2 hodiny v kuse. Takze do vecera by to mohlo prestat.
Kazdu stredu mame stazisticke vecere. Cize aj dnes by mala byt jedna.

Co sa dopravy tyka, ako som uz spominala je to tu dost chaoticke, no napriek tomu som tu este nevidela ziadnu havarku. Ale minule, ked sme sli z Agry, tak sa nas bus trochu zrazil s nejakym osobnym autom, ale nikto to neriesil a ani sa nezastavil. Prechody pre chodcov tú síce na niektorých miestach označené majú, no absolútne nikto to nerešpektuje. Cez cestu sa chodí hocikadiaľ a počas dopravnej špičky (čo je asi okolo 6-7 večer) je dosť problematické dostať sa na druhú stranu frekventovanej ulice. Zo všetkých strán sa rútia trúbiace autá, autobusy, rikše a bicycle. Okrem toho chodia po ceste ťavy a kravy, takže opatrnosť je na mieste : )

Ak niekam idem, tak si beriem riksu. Do práce chodím tiež rikšou. Doteraz som chodila ešte s jednou babou, ale tá dnes v práci skončila, lebo sa musí vrátiť domov, takže budem chodiť sama. Každé ráno mám dohodnutého toho istého rikšára a ten istý ma aj vozí naspäť, ale platím až 140 rupuií tam aj spať, čo je dosť veľa, lebo cesta trvá len 10-15 minút, takže budem si musieť nájsť nejakého nového, ak nechcem prísť na mizinu...

Jedlo je tu dosť korenisté, takže radšej veľmi neexperimentujem. Na obed mávam väčšinou nan (alebo čapaty- je to niečo ako naša zemiaková placka, ale robí sa to asi len z múky a vody a pre Indov to je asi chlieb). Je to celkom chutné. Klasický slovenský chlieb tu nemajú, ani žiadne poriadne pečivo som ešte nevidela. Majú tu len taký toastový chlieb ako v Anglicku... No a inak tu jem banány, mango, chipsy a asi tak dvakrát do týždňa ideme niekam na normálnu večeru. Predvčerom som si prvýkrát varila. Nebolo to nič špeciálne, len sója a ryža, ktorú som mala ešte z domu a k tomu mango. Bolo to celkom chutné : ) A dnes som mala na obed indický jogurt (myslím, že sa to volá sa raica) s ananásom a k tomu nan. Ten jogurt bol prvý mliečny výrobok odkedy som tu, takže padlo mi to celkom vhod : ) Z kohútika pitná voda nejde, ale väčšina ľudí má v dome zariadenie na filtrovanie (aj my ho máme), takže pijem filtrovanú vodu. Je úplne ok a zatiaľ mi z nej nič nie je. A typickým indickým nápojom je asi čaj. No mne až tak nechutí. Teda myslím, že som ho pila len raz v práci, ale bol príliš sladký, zmiešaný s mliekom a chutil čudne.

Keď chodím po ulici, tak sa necítim nebezpečne. Ľudia sú tu celkom milí a nemám z nich pocit, že by ma hneď chceli okradnúť. Na ulici sa síce za nami bielymi obzerajú, ale myslím, že to je celkom prirodzené. Aj na Slovensku, keby sa v nejakej dedinke zjavil černoch, tak by všetci kukali jak na zjavenie : ) A deti sú tu tiež veľmi milé. Po anglicky tu väčšina obyčajných ľudí nehovorí, ale takí vzdelanejší speakuju bez problémov.

Iné spôsoby som si všimla keď, keď som bola v nejakom väčšom obchode alebo shopping centre. Vyzerá to tam tak, že pri vchode stoja niečo ako SBSkári. Ale stále tam stojí jedna žena a jeden muž. Žena kontroluje ženy a muž mužov. Vyzerá to tam podobne ako na letisku. Čudné no... A po zaplatení nákupu si musíte obložiť bloček, lebo vám na základe neho kontrolujú tašku, či ste niečo neukradli... Iný kraj, iný mrav : ) A v obchode majú väčšinou pri výrobkoch zlé ceny, ale na výrobku je cena napísaná, takže treba sa pozerať radšej naň. Predavači sú vo veľkých obchodoch až veľmi ochotní a s radosťou vám všetko ponúkajú. Minule, keď sme boli na nákup sme si chceli kúpiť víno, no v celom obchode nemali žiadny alkohol. To ma trochu prekvapilo. A alkohol tu vraj predávajú len do 8 večera, takže budeme to musieť nabudúce včas vystihnúť : ) Zaujímavé je, že firmy ako McDonald´s alebo Pizza Hut, majú menu prispôsobené indickému spôsobu stravovania. Teda je to normálne, že to tak majú, ale až teraz keď som tu, som si uvedomila ako funguje medzinárodný marketing, výroba a všetko okolo toho. Takže majú to prispôsobené tomu, že Indovia sú viac-menej vegetariáni, čo mi celkom vyhovuje : )

Pokračovanie čoskoro : ) Ide sa na večeru

nedeľa 5. júla 2009


Smer Himalaje

Piatok 26.6., sobota 27.6.

Po prvom dni v Jaipure sme to tu zabalili a vydali sme sa na cestu do Himalájí. Išli sme autobusom v piatok 26. júna o 8 večer z Jaipuru priamo do Shimly, ktorá je hlavným mestom Himachal Pradeshu. Na stanicu sme šli už spomínanou rikšou a došli sme tesne pred odchodom autobusu. Hneď ako sme z nej vystúpili, padali na nás pohľady okoloidúcich alebo okolostojacich Indov, no ako obyčajne nevšímali sme si ich. Autobus nebol klimatizovaný, čo sme si všimli až počas cesty, keď sme sa spýtali šoféra, či by nemohol zapnúť klímu. A on na to, že sme si klímu nezaplatili... Takže cesta bola fakt náročná. Bolo neskutočne teplo, takže sme si radšej otvorili okná, cez ktoré nám však do busu nalietalo strašne veľa komárov. Tak sme ich celou cestou odplašovali a striekali sa repelentmi, aby sme náhodou nechytili maláriu. Cestou po diaľnici do Delhi aj z Dehli do Shimly nás okrem komárov a tepla otravovali zvuk, smrad a trúbenie okoloidúcich kamiónov. Bolo to dosť zlé. Asi po každých troch hodinách sme mali prestávku. No tá prestávka bola na takých miestach, že sme radšej ostali sedieť v autobuse.
V horách to potom vyzeralo omnoho lepšie. I keď tí ľudia očividne neboli žiadni milionári, slumy sme videli čoraz menej a ľudia tam bolí iní, priateľskejší... Postupom času sme šli do stále vyššej nadmorskej výšky a cesta sa zdala byť pre mňa ako nie veľmi dobrého vodiča dosť nebezpečná, plná zákrut a úzkych ciest, no Indovia sú dobrí vodiči a po sedemnástich hodinách sme sa konečne dostali do Shimly. Keď autobus zastavoval rozbehlo sa k nemu asi 10 miestnych mužov a začali sa naň vešať a otvárať okná. Riadny šok... Vystúpili sme hneď vedľa tourist officu, tak sme sa tam nahrnuli a zavolali sme do nášho hotela, či by po nás nemohli prísť. Po odmietavej reakcii sme ho išli hľadať sami, no v polovici cesty nás stretlo milé prekvapenie. Bol to chlapík z hotela Gangal, ktorý nám šiel oproti. Po ubytovaní sa sme si šli prezrieť mesto a rozmýšľali sme nad ďalším smerovaním našej cesty.

Nedeľa 28.6.

Nedeľa bol celkom pokojný deň. Ráno sme sa vybrali do mesta na hlavnú ulicu the Mall. Bolo to niečo ako hlavná ulica v nejakom slovenskom meste, iba že sa po nej neprechádzali Slováci, ale Indovia. Shimla je v tomto čase plná turistov. Nie však bielych, ale Indov. Medzi Indami je populárna kvôli tomu, že je vo vyššej nadmorskej výške, a tak sem bohatší Indovia utekajú v lete pred horúčavami. Teda veľká časť ľudí, ktorí tam boli, boli bohatí indickí turisti a ten zvyšok boli domáci, ktorí boli chudobnejší, no napriek tomu na tom neboli tak zle ako ľudia, ktorých sme stretli v Delhi alebo v Jaipure. Počas prechádzky sme sa zastavili v katolíckom kostole, ktorý tam po sebe zanechali ešte Briti. V kostole sme videli niekoľko bielych tvárí a zozadu sme si na jednom chalanovi všimli tričko AIESEC. Tak sme si prisadli a prihovorili sa. I keď sme sa bavili v angličtine, nakoniec vysvitlo, že to bol Čech, ktorý bol ešte so zopár AIESECármi na stáži v Chandighare a práve boli na jednodňovom výlete v Shimle. Ďalej sme pokračovali v ceste k hinduistickému pamätníku, ktorý bol jedným z najvyšších bodov v Shimle. Spoločnosť nám počas cesty robila indická rodinka, s ktorou sme si urobili zopár fotiek. Najprv som ich chcela nenápadne odfotiť, no oni si to všimli, a potom sa nám pekne nastúpili ako u fotografa a na oplátku chceli oni fotku s nami J Prihovárali sa nám väčšinou v hindštine a sem-tam tam zamiešali anglické slovíčko, takže sme veľmi nepokecali, no napriek tomu to bola vtipná cesta. Keď sme vystupovali hore, cestou sa nám prihovorila aj skupinka Indiek, aby sme si dávali pozor na okuliare a zvyšné veci, lebo vraj tam hore opice kradnú. Nám síce neukradli nič, no niektorí Indovia z nich boli riadne vystrašení. Spomínaní hinduistický pamätník bol na vrchu kopca. Keďže sme nevedeli, či sa môžeme ísť pozrieť aj do vnútra, tak sme tam len tak postávali a zrazu sa k nám prihovoril nejaký strážnik, ktorý nám povedal, že tam môžeme ísť. Tak sme sa teda vyzuli, odložili si do vedľajšej miestnosti topánky a na chvíľu sme tam nakukli. Hinduistickú terminológiu ešte dobre neovládam, takže ho radšej opisovať nebudem. No vo vnúti bol pravdepodobne nejaký brahman, ktorý dával prichádzajúcim Indom na čelo požehnanie vo forme farebnej bodky. Počas cesty naspäť sa s nami vyfotilo ešte zopár Indov a jeden sa k nám aj prihovoril a robil nám na chvíľu sprievodcu. Okrem spomínaných bielych AIESECárov sme v meste ešte občas natrafili na ďalších belochov, takže neboli sme jedinou atrakciou v meste JTento deň sme ukončili v kontinentálnej reštaurácii, kde sme si dali konečne varenú indickú stravu. I keď sme to jedli s obavami, našťastie to naša žalúdky zniesli J

Pondelok 29.6.

V noci sa prehnala Shimlou riadna búrka. Ráno to našťastie bolo už preč a začal sa ďalší zaujímavý deň v Shimle. Na raňajky sme si dali ako obyčajne nejaké chispy alebo sušienky a hneď sme šli na internet, aby sme si mohli naplánovať pokračovanie našej cesty. Rozhodli sme sa, že to bude smerom na Reckong Peo. Tento tip som mala od jedného známeho (Mišo ďakujem J). Hotel sa nám síce rezervovať nepodarilo, lebo na žiadne číslo sa nám dovolať nedalo, no napriek tomu sme si kúpili lístky na večer o 18,30 do Reckong Peo. Predtým sme sa ešte prechádzali po meste. Rado mal na sebe tričko, na ktorom bolo vzadu napísané Bratislava. To upútalo jedného milučkého deduška, ktorý šiel za nami. Zrazu sme počuli, že za nami kričí, tak sme sa zastavili a on sa nás hneď spýtal, či sme zo Slovenska. Bolo to veľmi milé prekvapenie, že poznal Slovensko. Merhutro tam totižto pred pár desiatkami rokov bol na návšteve u kamaráta, tak nám porozprával zopár svojich zážitkov a zaspomínal si na pekné časy. Dal nám aj krátky exkurz do histórie Shimly a odporučil nám, aby sme šli k Petershofu a k Advanced Studies Institute. Obidve pamiatky boli veľmi pekné a mali sme z nich výhľad na celú Shimlu. Hore sme si oddýchli, urobili fotky a pomaly sme sa vracali späť dole. Vtipné bolo to, že na rovnakom mieste ako sme sa lúčili s Merhutrom, sme ho pri návrate dole opäť stretli J Tak sme prehodili ešte pár slov a išli sme sa pred cestou do Reckong Peo najesť do našej odskúšanej reštaurácie. Tento krát sme si dali pizzu. Cesta do Reckong Pea bola dosť drsná. Bola noc, k tomu začalo pršať a cesty boli na niektorých úsekoch úzke ako jednosmerky. Stále sme postupovali do vyššej nadmorskej výšky a pod nami sa nakoniec ocitla len priepasť s prudko tečúcou riekou. Pohľad dolu nebol nič moc L. V autobuse s nami cestovali väčšinou robotníci, ktorí postupne vystupovali v horách. Počas celej cesty sme mali možnosť vidieť, že sa tam niečo stavalo. Boli to mosty, elektrárne, cesty, tunely... A na niektorých miestach sa asi ťažil cement. Niektoré z kamiónov, ktoré šli z Delhi smerom na sever šli možno práve do Himalájí. Každopádne bolo dosť nepríjemné vidieť ako sa takýmto spôsobom zasahuje do prírody a znečisťuje sa ovzdušie, voda, pôda...

Utorok 30.6.
Asi o tretej ráno sme došli do spomínaného Reckong Pea. Vonku ešte stále pršalo a naša batožina bola naložená hore na streche, takže bola celá mokrá. Na rozdiel od Shimly, kde nám batožinu naložil za 10 rupií nejaký lokálny nakladač batožín, sme takéhoto v Reckong Peo nenašli, a tak na strechu autobusu musel vybehnúť Rado. Keďže sme nechceli na stanici len tak o tretej ráno postávať, vybrali sme sa k hotelu hneď oproti stanici. Hotel bol však zatvorený, a i keď sme sa pokúšali klopať a zvoniť nik nám neotvoril. Zo stanice nás pozorovali nejakí chlapi a naokolo bolo dosť veľa psov, tak sme sa radšej po čase rozhodli ísť hľadať nejaké iné ubytovanie. Asi po desiatich minútach cesty dole dedinou sme našli jeden údajne J luxury hotel, no ten bol tiež zatvorený. Napriek tomu sme tam ostali stáť a počkali sme až do svitania. Keď išlo naokolo nejaké auto alebo chodec, tak sme sa radšej skrývali. Vyzeralo to tam dosť vymreto, a tak sme sa vybrali k inému rest housu. Tento bol pre zmenu otvorený. Vošli sme dnu, no recepčný tam nebol žiadny. Klopali sme do všetkých izieb na prízemí a nakoniec sme narazili na jednu, v ktorej bol ubytovaný akýsi Ind. Ten nám otvoril prvú izbu a povedal nech počkáme na recepčného. Predtým ako nám povedal cenu za jednu noc 1000 rupií, sme sa stihli aspoň umyť. Keďže 1000 rupií pre nás bolo veľa, šli sme k nášmu luxury hotelu, ktorý stál len 600. Luxury to síce nebolo, no mali sme kde spať a aj sa umyť.
Ráno sme sa ešte trochu vyspali a potom sme si šli pozrieť dedinku. Na to, že sme v noci videli iba stanicu, pustú cestu a sem-tam nejaký opustený hotel, to bolo celkom pekné miestočko. Smerom dole do dediny sme stretli skupinu študentov, s ktorými sme sa aj odfotiliJ Mladí a deti žijúce v horách majú veľkú radosť z fotenia a najmä, ak im potom ukážete fotku na foťákuJ Predtým ako som šla do Indie, mi kamaráti, ktorí majú skúsenosti s rozvojovými krajinami hovorili, že sa mám pripraviť na to, že za fotenie odo mňa budú pýtať peniaze. S ničím takým som sa však doteraz v Indii nestretla. V horách sú ľudia veľmi srdeční a nesnažia sa zo všetkého vyťažiť peniaze. A aj ceny v „obchodoch“ nám dávali normálne. Vo väčšine bola totiž na každom výrobku vytlačená cena. Keď sme zišli dole na trh, resp. hlavnú ulicu, boli sme opäť atrakciou. V tom čase sme boli v Reckong Peo hádam jediní bieli. A tak sa za nami ľudia trochu obzerali alebo nám milo zdravili. Poobede sa trochu rozpršalo, tak sme sa vrátili na izbu a z balkóna sme pozorovali okolopracujúcich horských mužíkov a ženy. Vedľa nášho hotela boli na zemi nahádzané tehly a oni si ich na seba naskladali asi do výšky 50 cm, potom si ich priviazali cez hlavu na chrbát a nosili ich hore do lesa. To bola ich celodenná aktivita.
Pred večerom sme sa vybrali hore dedinou a keď sme tak postupovali, dostali sme sa až k budhistickému chrámu. V ňom boli dvaja mnísi. Jeden z nich sa k nám hneď prihovoril a pozval nás do vnútra. Tak sme sa vyzuli a poobzerali si to tam. Videli sme obrazy Dalajlámu a ďalšie budhistické ikony. Mních bol veľmi milý a aj sme sa s ním odfotili. Bol veľmi rád a hneď mi dal jeho adresu, aby som mu potom poslala fotky J Takže hneď ako dôjdem domov mu ich pošlem. Potom sme ešte trochu postávali pred chrámom a pozorovali krásne zasnežené hory. Zrazu som zazrela mnícha ako sedel pred svojím domom a telefonoval alebo smskoval J V Indii je často vidieť, že aj chudobnejší majú mobil a často telefonujú alebo si len tak na ulici, či v autobuse nahlas púšťajú hudbu. Cestou k budhistickému chrámu nás sprevádzala skupinka školákov, s ktorými sme sa hore tiež odfotili J

Streda 1.7.

V stredu ráno o 9, 30 sme sa vybrali na ďalšiu štvorhodinovú cestu do Chitkulu. V autobusoch HPTC (Himachal Pradesh Tourism Corporation) to funguje tak, že batožina sa nakladá hore na strechu autobusu, ale aj vpredu je miesto na nejaké 3 batohy. Keďže pre nás bolo dosť netradičné dávať si batožinu hore a ešte k tomu po poslednej ceste do Reckong Pea som mala všetky veci mokré a sušila ich celý deň, keďže v noci pršalo, tak sme uprednostnili priviazať si batožinu dopredu k vodičovi. Do autobusu sme vošli asi 15 minút pred jeho odchodom, číslo autobusu sme aspoň trikrát skontrolovali a tak sme si pokojne sedeli a čakali na odchod. Ľudia v autobuse po anglicky nehovorili, no keď sme sa ich pýtali Chitkul? Tak hovorili Chitkul. No zrazu nám niekto klope na okno a kričí, že do Chitkulu ide práve odchádzajúci autobus. Chyba bola v tom, že pri okienku nám povedali, že autobus do Chitkulu má číslo 665, ale v skutočnosti to bolo 556, čo bol vedľajší autobus. Ktovie kam by sme s našou 665 došli... Takže sme rýchlo vybehli, odviazali našu batožinu z miesta pri šoférovi a bežali sme do odchádzajúceho autobusu. Našťastie sme to stihli a batožinu sme si nechali pri sebe, no hneď na druhej zastávke nám šofér prikázal, aby sme si ju dali hore na strechu. Takže Rado už ako takmer skúsený viazač batožinyJ tam vyskočil, priviazal ju a šli sme. Cesta bola asi ešte nebezpečnejšia ako doteraz. V autobuse sme cestovali s horskými mužíkmi a ženičkami, ktorí vyzerali ako škriatkovia z rozprávky. Všetci nosili rovnaké čiapky a ženy mali dlhé vlasy zapletené do vrkoča. Vyzerali už ináč ako tí v Jaipure, či Delhi. Sáry veľmi nenosili, ale mali na sebe teplejšie horské oblečenie. Prestávku sme mali v Sangle, kde k nám nastúpili ďalšie ženy. Bol to opäť rozdiel, pretože doteraz sme cestovali po väčšine v autobusoch s mužmi. Ženy v horách sú asi emancipovanejšie J Počas cesty nám v autobuse šofér zapol aj miestnu hudbu, ktorá nám spríjemňovala cestu a cítili sme sa tak úplne ako v inom svete. Do Chitkulu sme po štyroch hodinách náročnej cesty došli živí a zdraví J Ubytovali sme sa v hoteli, v ktorom okrem nás pravdepodobne nik nebýval, no v knihe pre návštevníkov sme si všimli, že tam pred nami boli po väčšine Izraelčania a Indovia. Dole na recepcii sedel manažér hotelaJ v typickej himalájskej čiapke a okolo neho ďalších 5 chlapcov pozerajúcich indickú televíziu. Celkom pohodový život J
Chitkul bola úplne maličká dedinka „na konci sveta“, tipujem, asi tak s maximálne 500 obyvateľmi. Bola to posledná dedinka pred tibetskými hranicami. Domy tam boli drevené, cez dedinku tiekol malý potôčik, klíma bola chladnejšia, o internete, či signáli na mobile sme mohli len snívať, no práve kvôli tomu to tam malo úžasnú atmosféru. Ľudia boli úplne jednoduchí, nezničení konzumným spôsobom života. Bolo tam asi zo päť obchodíkov s jedlom. Po väčšine tam mali chipsy, sušienky, vodu a banány, a to bolo v podstate aj zloženie mojej stravy v Himalájach (teda ak do toho nezapočítam dve pizze so Shimly J). Nad Chitkulom sa rozprestierali krásne zasnežené vrcholy Himalájí. Dolu tiekla rozvodnená rieka a všade naokolo nič len hory a krásna príroda. Ľudia po anglicky veľmi nerozprávali. Poznali len zopár slov, takže na dlhšie konverzácie to určite nebolo, no to ako žijú sme počas tých dvoch dní stihli odpozorovať...
Bola som milo prekvapená, že aj v tej najmenšej dedinke pred Tibetom deti chodili do školy. Škola bola asi 10 minút peši od dedinky pri rieke. Deti sedeli na zemi na dvore, v troch skupinách asi po 10 žiakov, pred nimi bola tabuľa s učiteľom a takto prebiehalo vyučovanie. Za Chitkulom sa rozprestierali maličké políčka, na ktorých si miestny pestovali po väčšine hrach a v horách sa páslo stádo kráv...

Štvrtok 2.7.

Po chladnej noci v Chitkule, nás ráno privítalo slniečko a obloha bez obláčiku. Z Chitkulu premávali iba 2 autobusy denne. Jeden asi okolo 7 ráno a ten druhý okolo 2 poobede. Rozhodli sme sa ísť tým neskorším a dopoludnie sme využili na krátku túru. Vybrali sme sa smerom k tibetským hraniciam. Cesta popri rieke nás zaviedla k ďalšiemu miestu, o ktorom sme si z diaľky mysleli, že to je nejaká osada, no v skutočnosti to bola vojenská základňa. Pred ňou sme stretli vojaka, ktorý si bol práve natrhať ruže J. Hovoril, že ďalej je už len tibetská hranica a za túto vojenskú základňu vstup povolený nebol, tak sme sa radšej pomaly vrátili späť.
Na zastávke v Chitkule sme stretli 4 Izraelčanov a asi 50-ročného Fína s amsterdamskou šiltovkou, ktorý bol v himalájskym turistickým sprievodcom na trekku vysoko v horách. Ktovie prečo toľko Izraelčanov chodí práve do Chitkulu....
Z Chitkulu sme šli asi 2 hodiny do Sangly, kde sme si kúpili typické himalájske čiapky, šli na internet, ktorý nefungoval a zvyšok času sme strávili v tibetskej reštaurácii. Objednali sme si čaj, no keď sme ho uvideli, pitie sme si radšej rozmysleli J Sangla bola asi nejakou prestupnou stanicou, lebo sme tam streli až prekvapivo veľa bielych turistov. Tesne pred odchodom sme uvideli, že chlapík vedľa pri stole je čapaty (typická indická placka), a tak sme poprosili domácu, či by nám takých 6 neurobila. Potom sme dobehli na autobus a strašná cesta sa mohla začať J Autobus bol stále plný, zo všetkých strán sa o nás niekto opieral, opäť sme šli nad priepasťami, no nakoniec sme po 11 hodinách dorazili do Shimly.
O 5 ráno sme sa šli ubytovať opäť do toho istého hotela ako počas prvých dní. Tento krát bol zázračne o polovicu lacnejší, čo nám ale neprekážalo. Trochu sme sa vyspali, šli sa najesť do už overenej kontinentálnej reštaurácie, a potom sme sa vybrali na menšiu túru na Glen. Postupne však začalo kropiť, a tak som dostala myšlienku, že bolo by fajn niekoho stopnúť. V chvíli ako sme sa o tom bavili nám zastavilo auto a vyviezlo nás späť hore :) Keď sa rozpršalo uchýlili sme sa pod prístrešok najbližšieho neznámeho domu. Ľudia boli milí a zavolali nás do vnútra, tak sme asi hodinu čakali v nejakej pracovni, kým neprestalo pršať. Mali sme fakt šťastie, že nás to auto zviezlo, lebo postupne začali padať krúpy... No našťastie nás už nezastihli.
O 21, 30 sme vyrazili zo Shimly do Delhi klimatizovaným autobusom. Bol niečo ako autobusy Student Agancy, takže dosť neporovnateľný v porovnaní s ostanými autobusmi, ktorými sme v Indii zatiaľ cestovali. Ale pohodlná cesta nám padla vhod...
Do Delhi sme dorazili asi o pol 7 ráno a hneď sa okolo nás zoskupila skupina rikšárov, ktorí sa nás snažili presvedčiť, aby sme s nimi šli na nejakú veľmi blízku stanicu, odkiaľ nám vraj mal ísť super klimatizovaný autobus do Jaipuru, ktorý mal ísť o 15 minút a z Bikaner Housu by nám vraj šiel autobus až o 10, pričom sme vedeli, že chodí od rána každú hodinu... Veľmi sa nám to nepozdávalo, no otravovali nás asi 15 minút. Ktovie kam nás chceli zaviesť... My sme stále trvali na tom, že chceme ísť na Bikaner House, odkiaľ sme šli do Jaipuru aj prvý deň. Nakoniec sa nám horko ťažko podarilo zbaviť sa ich a sadali sme k inému rikšárovi, ktorý nás za 80 rupií odviezol k Bikaner Housu. Odtiaľ sme ďalších 6 hodín šli do Jaipuru.


Keď to tak zhrniem 8 dní na ceste, 63 hodín v autobuse, 3 hotely, veľa vody, sušienky, banány, chipsy, dve pizze, milí ľudia, usmievavé deti, dobrodružné autobusy, budhistický chrám, fotenia chtiví Indovia, opice v nadmorskej výške 2600 m.n.m., krásne hory a zážitok na celý život :)

PS: To J, ktore sa zobrazuje za niektorymi vetami je smile :) Len sa mi to nejak zle skopirovalo.

piatok 26. júna 2009

Ako sme cestovali do Jaipuru, hlavneho mesta statu Rajasthan

Takze len tak rychlo posielam z internet cafe, co som vcera vecer napisala na PC

Moja cesta do Indie sa začala okolo deviatej ráno stredoeurópskeho času 24. júna, kedy som opustila internát. Mala som jeden 23-kilový vak, ešte jeden menší vak a PC. Janka ma odprevadila k Monike a s jej mamou sme sa okolo 11 vydali na letisko.
Prvý úspech bol, že môj vak nemal nadváhu J Prešli sme všetkými kontrolami a o 14,10 sme mali letieť. Vo Viedni pršalo a trochu sa aj blýskalo, takže som sa trochu bál, ale našťastie zostala len vo Viedni a ďalej už bolo pekné počasie.
Do Londýna sme prileteli na Heathrow. Je to fakt obrovské letisko a trvalo nám asi 30 minút, kým sme sa dostali k nášmu terminálu. V autobuse na ceste k terminálu sme stretli dve Slovenky. Jednu staršiu pani, ktorá letela do Chicaga a jednu študentku, ktorej kroky smerovali do Washingtonu. Lietadlo, ktorým sme leteli bolo úplne super vybavené. Najmä prvá trieda (v ktorej sme my nesedeli J). Ale aj v tých ostatných častiach lietadla mal každý k dispozícii svoju vlastnú obrazovku, na ktorej sme si mohli naladiť kanál, mali sme tam aj prikrývku a vankúš, zubnú pastu a klapku na oči (neviem ako sa to volá presne, ale je to tá vec, ktorá sa dáva na oči, ak svieti svetlo a niekto chce ísť spať). Tak som si hneď spomenula na to, ako ju využívala moja najlepšia spolubývajúca Janka, keď som dlho do noci svietila. Jani, neboj, prinesiem ti ju domov J
V lietadle som sedela v strede medzi jedným starším Indom a Indkou. Boli celkom milí a Ind sa dal so mnou hneď do reči. Takže let mi zbehol rýchlo. Obaja inak práve leteli z USA, kde boli pozrieť svoje deti. Vraj to celkom fičí, že indické deti ľudí z vyššej strednej triedy idú študovať do zahraničia a najčastejšie tam i ostanú žiť. Inak ten pán sa inak volal Jiti, porozprával mi niečo zo svojho života a dal mi rady na prežitie v Indii. On bol v minulosti členom indickej armády a bojoval v roku 1971 za oslobodenie Bangladéša. Teraz je na dôchodku, ale ešte dáva nejaké tréningy na rozvoj osobnosti a vraj aj vyučuje nejaké chudobné deti. V prípade akéhokoľvek problému sa mu mám ozvať. Dúfam, že veľa problémov tu mať nebudeme, ale ak by sa nejaký vyskytol, tak o Jitim ešte možno budete počuť.
Posledné štyri hodinky letu som si zdriemla a zrazu sme už boli tesne pred Delhi. I keď som sedela v strede a nie priamo pri okne, zazrela som tú pevninu pod nami a nebol to závideniahodný pohľad. Zem bola úplne vyschnutá, nad ňou opar a pod ním sivé plechové búdy, ktoré tvorili pravdepodobne slamy. O pár kilometrov nato, sme už videli obrovské vilky obklopené lesmi, potom veľkú autostrádu a onedlho sme pristáli na letisku.
Pred východom z lietadla sme museli vyplniť nejaké formuláre o príchode do Indie a o tom, že nemáme tzv. prasaciu chrípku (H1N1). Na letisku sme tieto papiere odovzdali, vyzdvihli si batožinu, ktorá nám našťastie nemeškala a tak sme si išli zmeniť peniaze. Počas toho na pár sekúnd vypadla elektrina, čo je vraj v Indii dosť časté, ale nikoho to nejak nevyrušovalo. Pri menení peňazí sme sa utvrdili v tom, že s Indmi treba vyjednávať. Monike dal chlapík za okienkom o 60 rupíí menej (čo je síce len niečo menej ako jedno euro, ale v Indii sú to už celkom pekné peniaze). Ona ho na to hneď upozornila, tak jej tam hodil ešte päťdesiatku, a keď ešte chvíľu počkala, hodil jej k tomu ešte ďalších 10 rupií.
Potom sme sa ešte stretli s Jitim, ktorý nám ukázal, kde je stánok pre-paid taxíkov. Počas toho ako sme išli k stánku, ktorý bol vzdialený asi 100 metrov nás oslovilo zopár iných taxikárov, ale my sme si ich nevšímali a šli sme k nášmu pre-paid taxi stand. Tam sme si kúpili lístok na taxík k Binaker Housu, odkiaľ nám potom šiel autobus do Jaipuru. Výhodou toho pre-paid taxi bolo to, že nám nemohli odrbať, ale museli nás zaviesť presne tam, kam sme chceli. Keď sme vyšli von z letiska, aby sme pohľadali náš taxík, opäť sa k nám priblížilo zopár Indov, ktorí nám ponúkali iný odvoz, ale tvárili sa, že oni sú ten pre-paid taxi. Nakoniec sme našli miesto, kde stáli žlto-čierne pre-paid taxíky. Naložili nám batožinu a šli sme. Ten taxík bol niečo na štýl trabanta. Ešte pred odchodom sme si zapísali číslo taxíka a spýtali sa taxikára na meno. To malo znamenať, že sa vyznáme a že nás tak len tak ľahko neoklamú J
Cesta trvala asi 30 minút a keďže to bolo okolo pol 8 ráno, ešte nebolo tak strašne horúco (bolo asi len okolo 30 stupňov J), takže sa to dalo vydržať. Ale bola to riadne divoká jazda. Myslím, že sme išli po dvoj alebo trojprúdovej ceste, na ktorej neplatili žiadne pravidlá. Autá si chodili ako sa im chcelo. Pojem smerovka je im asi úplne neznámy. Prebiehali sa tam ako sa im len chcelo a stáli aspoň v 5 pruhoch. Všimla som si, že prednosť má pravdepodobne ten, kto má lepšie auto, jazdí rýchlejšie alebo silnejšie trúbi. Trúbenie je tu asi fakt národným športom. Trúbia asi všetci a takmer vždy. Cesta bola na pohľad trochu drsná aj kvôli tomu, že všade naokolo, na okraji cesty boli slamy a celé to prostredie pôsobilo špinavo. Cestou bližšie k Delhi sme videli už aj pekne upravené kruhové objazdy a nejakú zeleň, ale aj tak to na mňa pôsobilo pusto. Na jednej križovatke nám zaklopal na okno jeden žobrák... S tým sa ale asi budeme stretávať častejšie. A išli sme aj okolo slovenského veľvyslanectva J
Po tých 30. minútach divokej jazdy sme dorazili k Binaker House. Tam sme si kúpili lístok na autobus Golden Line do Jaipuru. Prvý voľný bol až o 10, 30 takže sme si zobrali tento. Tá linka Golden Line očividne nebola golden na európske pomery. Bol to taký obyčajnejší autobus, ktorý mal mierne zapnutú klímu. Ľudia v ňom boli celkom OK. Nemala som ani pocit, že by sa za nami obzerali alebo niečo podobné. A podobne to bolo aj na stanici, keď sme čakali. Nikto nás tam neotravoval. Asi po troch hodinách cesty sme mali prestávku na nejakom „motoreste“. Vonku bolo príšerné teplo, takže som bola rada, že v našom Golden Line máme aspoň akú- takú klímu. Po 6 hodinách cesty sme dorazili na stanicu Nayaran Circle Bus Stand, kde nás mal čakať jeden aiesecár. Ešte pred príchodom sme mu napísali, že prídeme trochu skôr. Keď sme vystúpili z autobusu, pristavovalo sa pri nás zopár podnikavých Indov na rikšach, či nechceme odvoz, no my sme im hovorili, že čakáme kamaráta... A nakoniec asi po hodine telefonovania a hľadania sa s Rajulom, ktorý na nás mal čakať na zastávke, sme si predsa len vzali rikšu a šli sme ňou asi nejaké 2 minúty k obchodnému domu (tam bola asi zastávka s tým istým názvom), kde mal čakať Rajul. Šofér sa suverénne vydal do protismeru, aby to nemusel celé obchádzať. Takže to bola druhá divoká jazda J Pri spomínanom obchodnom dome nás čakali dvaja aiesecári, z ktorých ani jeden nebol Rajul, takže doteraz nechápem s kým sme to vlastne telefonovali, no nakoniec sme sa našli. Tí dvaja aiesecári boli na motorke a ukazovali nášmu rikša vodičovi cestu. To bola v poradí už tretia divoká jazda. Ale celkom sa to dalo. Popri ceste boli všelijakí ľudia...No a nakoniec sme dorazili do trainee housu, v ktorom má trvalo bývať iba Rado. Ja aj Monika budeme v nejakých iných. Takže ubytovali sme sa asi okolo 7 večer indického času. Dom vlastní jeden indický manželských pár. Majú aj sluhu, ktorý im a aj stážistom varí. Dnes sme mali večeru a bolo to celkom chutné. V dome bývajú ešte tri stážistky- z Číny, Kolumbie a Kanady.
Keď to tak spočítam, cesta nám trvala asi 33 hodín. Čo je skoro ako keď som šla busom Student Agency do Londýna a v Košiciach mi pred odchodom stihli ukradnúť mobil. Dnes ma to obišlo bez krádežeJ, ale bolo to trochu namáhavé. Je už skoro polnoc, takže asi pôjdem spať. Mám nad sebou natiahnutú moskitieru, pod ktorou je aspoň o 4 stupne teplejšie...Takže bude to riadne horúca noc. Zajtra by sme chceli ísť na výlet do Shimly. Internet tu na dome nemáme, takže si tie blogy píšem len do compu, a keď budem na nete, tak to tam hodím. Tak zaím. Dovi Dopo Držte palce J

pondelok 22. júna 2009

Prečo práve India?

Sú tri dni pred mojím odchodom do Indie a ja som sa rozhodla napísať prvý príspevok do môjho blogu, ktorý som si mimochodom vytvorila pred rokom na Erasme v Nemecku :) Vytvorila som ho, ale prvý krát sem píšem až teraz po roku...

Takže prečo India? Už zopár rokov sa zaujímam o rozvojové krajiny. Písala som bakalársku prácu na tému Obchod ako prostriedok rozvoja chudobných štátov a témou mojej diplomovej práce je Globálna chudoba a jej príčiny. Takže prvou časťou odpovede na túto otázku by mohol byť môj záujem o problematiku rozvojových krajín, medzi ktoré sa zaraďuje aj India. Druhou časte odpovede by mohlo byť to, že som pôvodne chcela ísť viac do Afriky, ale myslela som si, že Afrika by bola príliš silné cafe, keďže som ešte v žiadnej rozvojovej krajine nebola. Tak som si radšej vybrala Indiu. A do tretice, vybrala som si Indiu kvôli tomu, že AIESEC tam ponúka veľmi širokú ponuku zaujímavých stáží a našla som ešte dvoch dobrodruhov, ktorí sa rozhodli pre Indiu, takže ideme traja a budeme v tom spolu:)

Priebežne som si ponuku stáží v AIESEC databáze pozerala asi do apríla. V polovici mája som začala komunikovať s AIESECármi z Jaipuru (mesto kam idem), 27. mája som mala telefonický pohovor s riaditeľkou neziskovky, v ktorej budem pracovať a 29. mája mi prišiel email, že ma berú. Bol to celom rýchly proces :) Potom nasledovali očkovania, vybavovanie leteniek, víz a ďalšie prípravy.

Teraz som už asi na 90% zbalená, ráno ešte idem na očkovanie,v utorok na konferenciu Perspektívy podnikania v Indii, organizovanú Nadsme, celkom sa mi to pred odchodom hodí :) Potom nejaká malá rozlúčková party a Aidios amigos :)

Zatiaľ nemám žiadnu cestovnú horúčku, ale to bude asi tým, že viem, že nejdem sama. Zisťovala som si rôzne informácie o Indii a Jaipure, takže myslím, že viem, čo môžem ako tak očakávať. No napriek tomu som zvedavá, či po vystúpení z lietadla zažijem šok. Pravdepodobne áno...

India je počtom obyvateľov druhá najväčšia krajina sveta. Má asi 1,1 mld obyvateľov. Jaipur má asi 2,3 mil obyvateľov a hustota zaľudnenia je asi 11600 obyvateľov na kilometer štvrocový. Čo je v porovnaní so Slovenskom asi 100-krát viac. Z toho vyplýva, že tam bude straľne veľa ľudí... Doprava je vraj dosť chaotická a na ceste sa stretnú autá, bicykle, chodci, kravy, rikše a kto vie čo ešte. Poriadok tam nie je veľmi v obľube a na uliciach je vraj veľa odpadkov. No dočítala som sa, že ulice medzi štvrtou a piatou ráno vyčistí najnižšia kasta a potom sú na pár minút čisté.
Voda z kohútika väščinou (alebo vždy) nie je pitná, takže si ju treba kupovať vo fľaši v obchode a jedlo majú vraj dosť korenisté a pikantné. Takže prvé týždne budem asi radšej uprednostňovať moje zásoby z domu.

Teraz v Indii začína obdobie monzúnov, takže tam často prší. Jaipur by na tom mal byť lepšie, keďže sa nachádza na severe a pri púšti. Vraj tam prší len veľmi málo, ale je tam veľmi teplo (včera bolo v predpovedi, že tam bolo asi 42 stupňov :( ) a vlhko, takže človek vyjde na ulicu a je hneď mokrý. Ženy vraj chodia dosť zahalené.

Ďalej viem, že tam premávajú rikše. Je to niečo medzi autobusom a taxíkom a je dobré zjednávať :) A to asi pri každej príležitosti a v každej situácii. Cenu je vraj dobré zraziť aspoň na polovicu.
Ak ste videli Slumdog Millionaire, tak také gangy detí sú vraj v Indii bežné. Na križovatke, ak je červená (teda neviem, či ju niekto dodržiava, hovorí sa totiž, že kto prvý príde, ten prvý ide...) tak sa k autám a iným čakajúcim objektom rozbehnú deti a začnú žobrať... Peniaze im vraj nie je dobré dávať, lebo potom by asi nebolo možné zbaviť sa ich.

Ľudia sú vraj inak celkom milí a obzerajú sa za turistami alebo sa im snažia prihovoriť sa.
Toto bolo také stručné zhurnutie toho, na čo som asi pripravená. I keď o tom informácie mám, aj tak som zvedavá, aké budú moje prvé dojmy.

Takže do počutia z Indie :) Ozvem sa o 4 dni