nedeľa 5. júla 2009

Smer Himalaje

Piatok 26.6., sobota 27.6.

Po prvom dni v Jaipure sme to tu zabalili a vydali sme sa na cestu do Himalájí. Išli sme autobusom v piatok 26. júna o 8 večer z Jaipuru priamo do Shimly, ktorá je hlavným mestom Himachal Pradeshu. Na stanicu sme šli už spomínanou rikšou a došli sme tesne pred odchodom autobusu. Hneď ako sme z nej vystúpili, padali na nás pohľady okoloidúcich alebo okolostojacich Indov, no ako obyčajne nevšímali sme si ich. Autobus nebol klimatizovaný, čo sme si všimli až počas cesty, keď sme sa spýtali šoféra, či by nemohol zapnúť klímu. A on na to, že sme si klímu nezaplatili... Takže cesta bola fakt náročná. Bolo neskutočne teplo, takže sme si radšej otvorili okná, cez ktoré nám však do busu nalietalo strašne veľa komárov. Tak sme ich celou cestou odplašovali a striekali sa repelentmi, aby sme náhodou nechytili maláriu. Cestou po diaľnici do Delhi aj z Dehli do Shimly nás okrem komárov a tepla otravovali zvuk, smrad a trúbenie okoloidúcich kamiónov. Bolo to dosť zlé. Asi po každých troch hodinách sme mali prestávku. No tá prestávka bola na takých miestach, že sme radšej ostali sedieť v autobuse.
V horách to potom vyzeralo omnoho lepšie. I keď tí ľudia očividne neboli žiadni milionári, slumy sme videli čoraz menej a ľudia tam bolí iní, priateľskejší... Postupom času sme šli do stále vyššej nadmorskej výšky a cesta sa zdala byť pre mňa ako nie veľmi dobrého vodiča dosť nebezpečná, plná zákrut a úzkych ciest, no Indovia sú dobrí vodiči a po sedemnástich hodinách sme sa konečne dostali do Shimly. Keď autobus zastavoval rozbehlo sa k nemu asi 10 miestnych mužov a začali sa naň vešať a otvárať okná. Riadny šok... Vystúpili sme hneď vedľa tourist officu, tak sme sa tam nahrnuli a zavolali sme do nášho hotela, či by po nás nemohli prísť. Po odmietavej reakcii sme ho išli hľadať sami, no v polovici cesty nás stretlo milé prekvapenie. Bol to chlapík z hotela Gangal, ktorý nám šiel oproti. Po ubytovaní sa sme si šli prezrieť mesto a rozmýšľali sme nad ďalším smerovaním našej cesty.

Nedeľa 28.6.

Nedeľa bol celkom pokojný deň. Ráno sme sa vybrali do mesta na hlavnú ulicu the Mall. Bolo to niečo ako hlavná ulica v nejakom slovenskom meste, iba že sa po nej neprechádzali Slováci, ale Indovia. Shimla je v tomto čase plná turistov. Nie však bielych, ale Indov. Medzi Indami je populárna kvôli tomu, že je vo vyššej nadmorskej výške, a tak sem bohatší Indovia utekajú v lete pred horúčavami. Teda veľká časť ľudí, ktorí tam boli, boli bohatí indickí turisti a ten zvyšok boli domáci, ktorí boli chudobnejší, no napriek tomu na tom neboli tak zle ako ľudia, ktorých sme stretli v Delhi alebo v Jaipure. Počas prechádzky sme sa zastavili v katolíckom kostole, ktorý tam po sebe zanechali ešte Briti. V kostole sme videli niekoľko bielych tvárí a zozadu sme si na jednom chalanovi všimli tričko AIESEC. Tak sme si prisadli a prihovorili sa. I keď sme sa bavili v angličtine, nakoniec vysvitlo, že to bol Čech, ktorý bol ešte so zopár AIESECármi na stáži v Chandighare a práve boli na jednodňovom výlete v Shimle. Ďalej sme pokračovali v ceste k hinduistickému pamätníku, ktorý bol jedným z najvyšších bodov v Shimle. Spoločnosť nám počas cesty robila indická rodinka, s ktorou sme si urobili zopár fotiek. Najprv som ich chcela nenápadne odfotiť, no oni si to všimli, a potom sa nám pekne nastúpili ako u fotografa a na oplátku chceli oni fotku s nami J Prihovárali sa nám väčšinou v hindštine a sem-tam tam zamiešali anglické slovíčko, takže sme veľmi nepokecali, no napriek tomu to bola vtipná cesta. Keď sme vystupovali hore, cestou sa nám prihovorila aj skupinka Indiek, aby sme si dávali pozor na okuliare a zvyšné veci, lebo vraj tam hore opice kradnú. Nám síce neukradli nič, no niektorí Indovia z nich boli riadne vystrašení. Spomínaní hinduistický pamätník bol na vrchu kopca. Keďže sme nevedeli, či sa môžeme ísť pozrieť aj do vnútra, tak sme tam len tak postávali a zrazu sa k nám prihovoril nejaký strážnik, ktorý nám povedal, že tam môžeme ísť. Tak sme sa teda vyzuli, odložili si do vedľajšej miestnosti topánky a na chvíľu sme tam nakukli. Hinduistickú terminológiu ešte dobre neovládam, takže ho radšej opisovať nebudem. No vo vnúti bol pravdepodobne nejaký brahman, ktorý dával prichádzajúcim Indom na čelo požehnanie vo forme farebnej bodky. Počas cesty naspäť sa s nami vyfotilo ešte zopár Indov a jeden sa k nám aj prihovoril a robil nám na chvíľu sprievodcu. Okrem spomínaných bielych AIESECárov sme v meste ešte občas natrafili na ďalších belochov, takže neboli sme jedinou atrakciou v meste JTento deň sme ukončili v kontinentálnej reštaurácii, kde sme si dali konečne varenú indickú stravu. I keď sme to jedli s obavami, našťastie to naša žalúdky zniesli J

Pondelok 29.6.

V noci sa prehnala Shimlou riadna búrka. Ráno to našťastie bolo už preč a začal sa ďalší zaujímavý deň v Shimle. Na raňajky sme si dali ako obyčajne nejaké chispy alebo sušienky a hneď sme šli na internet, aby sme si mohli naplánovať pokračovanie našej cesty. Rozhodli sme sa, že to bude smerom na Reckong Peo. Tento tip som mala od jedného známeho (Mišo ďakujem J). Hotel sa nám síce rezervovať nepodarilo, lebo na žiadne číslo sa nám dovolať nedalo, no napriek tomu sme si kúpili lístky na večer o 18,30 do Reckong Peo. Predtým sme sa ešte prechádzali po meste. Rado mal na sebe tričko, na ktorom bolo vzadu napísané Bratislava. To upútalo jedného milučkého deduška, ktorý šiel za nami. Zrazu sme počuli, že za nami kričí, tak sme sa zastavili a on sa nás hneď spýtal, či sme zo Slovenska. Bolo to veľmi milé prekvapenie, že poznal Slovensko. Merhutro tam totižto pred pár desiatkami rokov bol na návšteve u kamaráta, tak nám porozprával zopár svojich zážitkov a zaspomínal si na pekné časy. Dal nám aj krátky exkurz do histórie Shimly a odporučil nám, aby sme šli k Petershofu a k Advanced Studies Institute. Obidve pamiatky boli veľmi pekné a mali sme z nich výhľad na celú Shimlu. Hore sme si oddýchli, urobili fotky a pomaly sme sa vracali späť dole. Vtipné bolo to, že na rovnakom mieste ako sme sa lúčili s Merhutrom, sme ho pri návrate dole opäť stretli J Tak sme prehodili ešte pár slov a išli sme sa pred cestou do Reckong Peo najesť do našej odskúšanej reštaurácie. Tento krát sme si dali pizzu. Cesta do Reckong Pea bola dosť drsná. Bola noc, k tomu začalo pršať a cesty boli na niektorých úsekoch úzke ako jednosmerky. Stále sme postupovali do vyššej nadmorskej výšky a pod nami sa nakoniec ocitla len priepasť s prudko tečúcou riekou. Pohľad dolu nebol nič moc L. V autobuse s nami cestovali väčšinou robotníci, ktorí postupne vystupovali v horách. Počas celej cesty sme mali možnosť vidieť, že sa tam niečo stavalo. Boli to mosty, elektrárne, cesty, tunely... A na niektorých miestach sa asi ťažil cement. Niektoré z kamiónov, ktoré šli z Delhi smerom na sever šli možno práve do Himalájí. Každopádne bolo dosť nepríjemné vidieť ako sa takýmto spôsobom zasahuje do prírody a znečisťuje sa ovzdušie, voda, pôda...

Utorok 30.6.
Asi o tretej ráno sme došli do spomínaného Reckong Pea. Vonku ešte stále pršalo a naša batožina bola naložená hore na streche, takže bola celá mokrá. Na rozdiel od Shimly, kde nám batožinu naložil za 10 rupií nejaký lokálny nakladač batožín, sme takéhoto v Reckong Peo nenašli, a tak na strechu autobusu musel vybehnúť Rado. Keďže sme nechceli na stanici len tak o tretej ráno postávať, vybrali sme sa k hotelu hneď oproti stanici. Hotel bol však zatvorený, a i keď sme sa pokúšali klopať a zvoniť nik nám neotvoril. Zo stanice nás pozorovali nejakí chlapi a naokolo bolo dosť veľa psov, tak sme sa radšej po čase rozhodli ísť hľadať nejaké iné ubytovanie. Asi po desiatich minútach cesty dole dedinou sme našli jeden údajne J luxury hotel, no ten bol tiež zatvorený. Napriek tomu sme tam ostali stáť a počkali sme až do svitania. Keď išlo naokolo nejaké auto alebo chodec, tak sme sa radšej skrývali. Vyzeralo to tam dosť vymreto, a tak sme sa vybrali k inému rest housu. Tento bol pre zmenu otvorený. Vošli sme dnu, no recepčný tam nebol žiadny. Klopali sme do všetkých izieb na prízemí a nakoniec sme narazili na jednu, v ktorej bol ubytovaný akýsi Ind. Ten nám otvoril prvú izbu a povedal nech počkáme na recepčného. Predtým ako nám povedal cenu za jednu noc 1000 rupií, sme sa stihli aspoň umyť. Keďže 1000 rupií pre nás bolo veľa, šli sme k nášmu luxury hotelu, ktorý stál len 600. Luxury to síce nebolo, no mali sme kde spať a aj sa umyť.
Ráno sme sa ešte trochu vyspali a potom sme si šli pozrieť dedinku. Na to, že sme v noci videli iba stanicu, pustú cestu a sem-tam nejaký opustený hotel, to bolo celkom pekné miestočko. Smerom dole do dediny sme stretli skupinu študentov, s ktorými sme sa aj odfotiliJ Mladí a deti žijúce v horách majú veľkú radosť z fotenia a najmä, ak im potom ukážete fotku na foťákuJ Predtým ako som šla do Indie, mi kamaráti, ktorí majú skúsenosti s rozvojovými krajinami hovorili, že sa mám pripraviť na to, že za fotenie odo mňa budú pýtať peniaze. S ničím takým som sa však doteraz v Indii nestretla. V horách sú ľudia veľmi srdeční a nesnažia sa zo všetkého vyťažiť peniaze. A aj ceny v „obchodoch“ nám dávali normálne. Vo väčšine bola totiž na každom výrobku vytlačená cena. Keď sme zišli dole na trh, resp. hlavnú ulicu, boli sme opäť atrakciou. V tom čase sme boli v Reckong Peo hádam jediní bieli. A tak sa za nami ľudia trochu obzerali alebo nám milo zdravili. Poobede sa trochu rozpršalo, tak sme sa vrátili na izbu a z balkóna sme pozorovali okolopracujúcich horských mužíkov a ženy. Vedľa nášho hotela boli na zemi nahádzané tehly a oni si ich na seba naskladali asi do výšky 50 cm, potom si ich priviazali cez hlavu na chrbát a nosili ich hore do lesa. To bola ich celodenná aktivita.
Pred večerom sme sa vybrali hore dedinou a keď sme tak postupovali, dostali sme sa až k budhistickému chrámu. V ňom boli dvaja mnísi. Jeden z nich sa k nám hneď prihovoril a pozval nás do vnútra. Tak sme sa vyzuli a poobzerali si to tam. Videli sme obrazy Dalajlámu a ďalšie budhistické ikony. Mních bol veľmi milý a aj sme sa s ním odfotili. Bol veľmi rád a hneď mi dal jeho adresu, aby som mu potom poslala fotky J Takže hneď ako dôjdem domov mu ich pošlem. Potom sme ešte trochu postávali pred chrámom a pozorovali krásne zasnežené hory. Zrazu som zazrela mnícha ako sedel pred svojím domom a telefonoval alebo smskoval J V Indii je často vidieť, že aj chudobnejší majú mobil a často telefonujú alebo si len tak na ulici, či v autobuse nahlas púšťajú hudbu. Cestou k budhistickému chrámu nás sprevádzala skupinka školákov, s ktorými sme sa hore tiež odfotili J

Streda 1.7.

V stredu ráno o 9, 30 sme sa vybrali na ďalšiu štvorhodinovú cestu do Chitkulu. V autobusoch HPTC (Himachal Pradesh Tourism Corporation) to funguje tak, že batožina sa nakladá hore na strechu autobusu, ale aj vpredu je miesto na nejaké 3 batohy. Keďže pre nás bolo dosť netradičné dávať si batožinu hore a ešte k tomu po poslednej ceste do Reckong Pea som mala všetky veci mokré a sušila ich celý deň, keďže v noci pršalo, tak sme uprednostnili priviazať si batožinu dopredu k vodičovi. Do autobusu sme vošli asi 15 minút pred jeho odchodom, číslo autobusu sme aspoň trikrát skontrolovali a tak sme si pokojne sedeli a čakali na odchod. Ľudia v autobuse po anglicky nehovorili, no keď sme sa ich pýtali Chitkul? Tak hovorili Chitkul. No zrazu nám niekto klope na okno a kričí, že do Chitkulu ide práve odchádzajúci autobus. Chyba bola v tom, že pri okienku nám povedali, že autobus do Chitkulu má číslo 665, ale v skutočnosti to bolo 556, čo bol vedľajší autobus. Ktovie kam by sme s našou 665 došli... Takže sme rýchlo vybehli, odviazali našu batožinu z miesta pri šoférovi a bežali sme do odchádzajúceho autobusu. Našťastie sme to stihli a batožinu sme si nechali pri sebe, no hneď na druhej zastávke nám šofér prikázal, aby sme si ju dali hore na strechu. Takže Rado už ako takmer skúsený viazač batožinyJ tam vyskočil, priviazal ju a šli sme. Cesta bola asi ešte nebezpečnejšia ako doteraz. V autobuse sme cestovali s horskými mužíkmi a ženičkami, ktorí vyzerali ako škriatkovia z rozprávky. Všetci nosili rovnaké čiapky a ženy mali dlhé vlasy zapletené do vrkoča. Vyzerali už ináč ako tí v Jaipure, či Delhi. Sáry veľmi nenosili, ale mali na sebe teplejšie horské oblečenie. Prestávku sme mali v Sangle, kde k nám nastúpili ďalšie ženy. Bol to opäť rozdiel, pretože doteraz sme cestovali po väčšine v autobusoch s mužmi. Ženy v horách sú asi emancipovanejšie J Počas cesty nám v autobuse šofér zapol aj miestnu hudbu, ktorá nám spríjemňovala cestu a cítili sme sa tak úplne ako v inom svete. Do Chitkulu sme po štyroch hodinách náročnej cesty došli živí a zdraví J Ubytovali sme sa v hoteli, v ktorom okrem nás pravdepodobne nik nebýval, no v knihe pre návštevníkov sme si všimli, že tam pred nami boli po väčšine Izraelčania a Indovia. Dole na recepcii sedel manažér hotelaJ v typickej himalájskej čiapke a okolo neho ďalších 5 chlapcov pozerajúcich indickú televíziu. Celkom pohodový život J
Chitkul bola úplne maličká dedinka „na konci sveta“, tipujem, asi tak s maximálne 500 obyvateľmi. Bola to posledná dedinka pred tibetskými hranicami. Domy tam boli drevené, cez dedinku tiekol malý potôčik, klíma bola chladnejšia, o internete, či signáli na mobile sme mohli len snívať, no práve kvôli tomu to tam malo úžasnú atmosféru. Ľudia boli úplne jednoduchí, nezničení konzumným spôsobom života. Bolo tam asi zo päť obchodíkov s jedlom. Po väčšine tam mali chipsy, sušienky, vodu a banány, a to bolo v podstate aj zloženie mojej stravy v Himalájach (teda ak do toho nezapočítam dve pizze so Shimly J). Nad Chitkulom sa rozprestierali krásne zasnežené vrcholy Himalájí. Dolu tiekla rozvodnená rieka a všade naokolo nič len hory a krásna príroda. Ľudia po anglicky veľmi nerozprávali. Poznali len zopár slov, takže na dlhšie konverzácie to určite nebolo, no to ako žijú sme počas tých dvoch dní stihli odpozorovať...
Bola som milo prekvapená, že aj v tej najmenšej dedinke pred Tibetom deti chodili do školy. Škola bola asi 10 minút peši od dedinky pri rieke. Deti sedeli na zemi na dvore, v troch skupinách asi po 10 žiakov, pred nimi bola tabuľa s učiteľom a takto prebiehalo vyučovanie. Za Chitkulom sa rozprestierali maličké políčka, na ktorých si miestny pestovali po väčšine hrach a v horách sa páslo stádo kráv...

Štvrtok 2.7.

Po chladnej noci v Chitkule, nás ráno privítalo slniečko a obloha bez obláčiku. Z Chitkulu premávali iba 2 autobusy denne. Jeden asi okolo 7 ráno a ten druhý okolo 2 poobede. Rozhodli sme sa ísť tým neskorším a dopoludnie sme využili na krátku túru. Vybrali sme sa smerom k tibetským hraniciam. Cesta popri rieke nás zaviedla k ďalšiemu miestu, o ktorom sme si z diaľky mysleli, že to je nejaká osada, no v skutočnosti to bola vojenská základňa. Pred ňou sme stretli vojaka, ktorý si bol práve natrhať ruže J. Hovoril, že ďalej je už len tibetská hranica a za túto vojenskú základňu vstup povolený nebol, tak sme sa radšej pomaly vrátili späť.
Na zastávke v Chitkule sme stretli 4 Izraelčanov a asi 50-ročného Fína s amsterdamskou šiltovkou, ktorý bol v himalájskym turistickým sprievodcom na trekku vysoko v horách. Ktovie prečo toľko Izraelčanov chodí práve do Chitkulu....
Z Chitkulu sme šli asi 2 hodiny do Sangly, kde sme si kúpili typické himalájske čiapky, šli na internet, ktorý nefungoval a zvyšok času sme strávili v tibetskej reštaurácii. Objednali sme si čaj, no keď sme ho uvideli, pitie sme si radšej rozmysleli J Sangla bola asi nejakou prestupnou stanicou, lebo sme tam streli až prekvapivo veľa bielych turistov. Tesne pred odchodom sme uvideli, že chlapík vedľa pri stole je čapaty (typická indická placka), a tak sme poprosili domácu, či by nám takých 6 neurobila. Potom sme dobehli na autobus a strašná cesta sa mohla začať J Autobus bol stále plný, zo všetkých strán sa o nás niekto opieral, opäť sme šli nad priepasťami, no nakoniec sme po 11 hodinách dorazili do Shimly.
O 5 ráno sme sa šli ubytovať opäť do toho istého hotela ako počas prvých dní. Tento krát bol zázračne o polovicu lacnejší, čo nám ale neprekážalo. Trochu sme sa vyspali, šli sa najesť do už overenej kontinentálnej reštaurácie, a potom sme sa vybrali na menšiu túru na Glen. Postupne však začalo kropiť, a tak som dostala myšlienku, že bolo by fajn niekoho stopnúť. V chvíli ako sme sa o tom bavili nám zastavilo auto a vyviezlo nás späť hore :) Keď sa rozpršalo uchýlili sme sa pod prístrešok najbližšieho neznámeho domu. Ľudia boli milí a zavolali nás do vnútra, tak sme asi hodinu čakali v nejakej pracovni, kým neprestalo pršať. Mali sme fakt šťastie, že nás to auto zviezlo, lebo postupne začali padať krúpy... No našťastie nás už nezastihli.
O 21, 30 sme vyrazili zo Shimly do Delhi klimatizovaným autobusom. Bol niečo ako autobusy Student Agancy, takže dosť neporovnateľný v porovnaní s ostanými autobusmi, ktorými sme v Indii zatiaľ cestovali. Ale pohodlná cesta nám padla vhod...
Do Delhi sme dorazili asi o pol 7 ráno a hneď sa okolo nás zoskupila skupina rikšárov, ktorí sa nás snažili presvedčiť, aby sme s nimi šli na nejakú veľmi blízku stanicu, odkiaľ nám vraj mal ísť super klimatizovaný autobus do Jaipuru, ktorý mal ísť o 15 minút a z Bikaner Housu by nám vraj šiel autobus až o 10, pričom sme vedeli, že chodí od rána každú hodinu... Veľmi sa nám to nepozdávalo, no otravovali nás asi 15 minút. Ktovie kam nás chceli zaviesť... My sme stále trvali na tom, že chceme ísť na Bikaner House, odkiaľ sme šli do Jaipuru aj prvý deň. Nakoniec sa nám horko ťažko podarilo zbaviť sa ich a sadali sme k inému rikšárovi, ktorý nás za 80 rupií odviezol k Bikaner Housu. Odtiaľ sme ďalších 6 hodín šli do Jaipuru.


Keď to tak zhrniem 8 dní na ceste, 63 hodín v autobuse, 3 hotely, veľa vody, sušienky, banány, chipsy, dve pizze, milí ľudia, usmievavé deti, dobrodružné autobusy, budhistický chrám, fotenia chtiví Indovia, opice v nadmorskej výške 2600 m.n.m., krásne hory a zážitok na celý život :)

PS: To J, ktore sa zobrazuje za niektorymi vetami je smile :) Len sa mi to nejak zle skopirovalo.

4 komentáre:

Janka povedal(a)...

no tak na to ze ste tam len par dni,mate zazitkov az az:)ale som rada ze hlavne prijemnych:)dufam ze sa ti podari dat na net aj nejake fotky ked budes v praci..
inak v tej vasej ubytovni nie je nejaky sporak alebo nieco take,aby ste si mohli aj samy nieco uvarit?
tesim sa na dalsie zaujimave citanie:) drzte sa!

Sidonia povedal(a)...

No teda, velmi dobrodruzne ste to mali a tolko cestovania v tych autobusoch, ale super, ze nic zle sa nestalo tak som rada , drz sa Adka :)

Daniela povedal(a)...

ahooj draha andy,
precitala som si tvoj blog...som z vas s radom nadsena.je to super ze ste sa tak odvazili do tych Himalaji.naozaj sa mi to dobre citalo,je zo zaujimave.drzim ti palce aby ti to tam vyslo a aby si zazila len tie prijemne zazitky v Indii.budem si nadalej citat...papa

danca d.
ps: pozdravujem rada a moniku....:-0

Aduska povedal(a)...

dik dani, pozdravim. je to tu fakt zazitok :) a tebe sa ako dari? si v anglicku? papa