piatok 26. júna 2009

Ako sme cestovali do Jaipuru, hlavneho mesta statu Rajasthan

Takze len tak rychlo posielam z internet cafe, co som vcera vecer napisala na PC

Moja cesta do Indie sa začala okolo deviatej ráno stredoeurópskeho času 24. júna, kedy som opustila internát. Mala som jeden 23-kilový vak, ešte jeden menší vak a PC. Janka ma odprevadila k Monike a s jej mamou sme sa okolo 11 vydali na letisko.
Prvý úspech bol, že môj vak nemal nadváhu J Prešli sme všetkými kontrolami a o 14,10 sme mali letieť. Vo Viedni pršalo a trochu sa aj blýskalo, takže som sa trochu bál, ale našťastie zostala len vo Viedni a ďalej už bolo pekné počasie.
Do Londýna sme prileteli na Heathrow. Je to fakt obrovské letisko a trvalo nám asi 30 minút, kým sme sa dostali k nášmu terminálu. V autobuse na ceste k terminálu sme stretli dve Slovenky. Jednu staršiu pani, ktorá letela do Chicaga a jednu študentku, ktorej kroky smerovali do Washingtonu. Lietadlo, ktorým sme leteli bolo úplne super vybavené. Najmä prvá trieda (v ktorej sme my nesedeli J). Ale aj v tých ostatných častiach lietadla mal každý k dispozícii svoju vlastnú obrazovku, na ktorej sme si mohli naladiť kanál, mali sme tam aj prikrývku a vankúš, zubnú pastu a klapku na oči (neviem ako sa to volá presne, ale je to tá vec, ktorá sa dáva na oči, ak svieti svetlo a niekto chce ísť spať). Tak som si hneď spomenula na to, ako ju využívala moja najlepšia spolubývajúca Janka, keď som dlho do noci svietila. Jani, neboj, prinesiem ti ju domov J
V lietadle som sedela v strede medzi jedným starším Indom a Indkou. Boli celkom milí a Ind sa dal so mnou hneď do reči. Takže let mi zbehol rýchlo. Obaja inak práve leteli z USA, kde boli pozrieť svoje deti. Vraj to celkom fičí, že indické deti ľudí z vyššej strednej triedy idú študovať do zahraničia a najčastejšie tam i ostanú žiť. Inak ten pán sa inak volal Jiti, porozprával mi niečo zo svojho života a dal mi rady na prežitie v Indii. On bol v minulosti členom indickej armády a bojoval v roku 1971 za oslobodenie Bangladéša. Teraz je na dôchodku, ale ešte dáva nejaké tréningy na rozvoj osobnosti a vraj aj vyučuje nejaké chudobné deti. V prípade akéhokoľvek problému sa mu mám ozvať. Dúfam, že veľa problémov tu mať nebudeme, ale ak by sa nejaký vyskytol, tak o Jitim ešte možno budete počuť.
Posledné štyri hodinky letu som si zdriemla a zrazu sme už boli tesne pred Delhi. I keď som sedela v strede a nie priamo pri okne, zazrela som tú pevninu pod nami a nebol to závideniahodný pohľad. Zem bola úplne vyschnutá, nad ňou opar a pod ním sivé plechové búdy, ktoré tvorili pravdepodobne slamy. O pár kilometrov nato, sme už videli obrovské vilky obklopené lesmi, potom veľkú autostrádu a onedlho sme pristáli na letisku.
Pred východom z lietadla sme museli vyplniť nejaké formuláre o príchode do Indie a o tom, že nemáme tzv. prasaciu chrípku (H1N1). Na letisku sme tieto papiere odovzdali, vyzdvihli si batožinu, ktorá nám našťastie nemeškala a tak sme si išli zmeniť peniaze. Počas toho na pár sekúnd vypadla elektrina, čo je vraj v Indii dosť časté, ale nikoho to nejak nevyrušovalo. Pri menení peňazí sme sa utvrdili v tom, že s Indmi treba vyjednávať. Monike dal chlapík za okienkom o 60 rupíí menej (čo je síce len niečo menej ako jedno euro, ale v Indii sú to už celkom pekné peniaze). Ona ho na to hneď upozornila, tak jej tam hodil ešte päťdesiatku, a keď ešte chvíľu počkala, hodil jej k tomu ešte ďalších 10 rupií.
Potom sme sa ešte stretli s Jitim, ktorý nám ukázal, kde je stánok pre-paid taxíkov. Počas toho ako sme išli k stánku, ktorý bol vzdialený asi 100 metrov nás oslovilo zopár iných taxikárov, ale my sme si ich nevšímali a šli sme k nášmu pre-paid taxi stand. Tam sme si kúpili lístok na taxík k Binaker Housu, odkiaľ nám potom šiel autobus do Jaipuru. Výhodou toho pre-paid taxi bolo to, že nám nemohli odrbať, ale museli nás zaviesť presne tam, kam sme chceli. Keď sme vyšli von z letiska, aby sme pohľadali náš taxík, opäť sa k nám priblížilo zopár Indov, ktorí nám ponúkali iný odvoz, ale tvárili sa, že oni sú ten pre-paid taxi. Nakoniec sme našli miesto, kde stáli žlto-čierne pre-paid taxíky. Naložili nám batožinu a šli sme. Ten taxík bol niečo na štýl trabanta. Ešte pred odchodom sme si zapísali číslo taxíka a spýtali sa taxikára na meno. To malo znamenať, že sa vyznáme a že nás tak len tak ľahko neoklamú J
Cesta trvala asi 30 minút a keďže to bolo okolo pol 8 ráno, ešte nebolo tak strašne horúco (bolo asi len okolo 30 stupňov J), takže sa to dalo vydržať. Ale bola to riadne divoká jazda. Myslím, že sme išli po dvoj alebo trojprúdovej ceste, na ktorej neplatili žiadne pravidlá. Autá si chodili ako sa im chcelo. Pojem smerovka je im asi úplne neznámy. Prebiehali sa tam ako sa im len chcelo a stáli aspoň v 5 pruhoch. Všimla som si, že prednosť má pravdepodobne ten, kto má lepšie auto, jazdí rýchlejšie alebo silnejšie trúbi. Trúbenie je tu asi fakt národným športom. Trúbia asi všetci a takmer vždy. Cesta bola na pohľad trochu drsná aj kvôli tomu, že všade naokolo, na okraji cesty boli slamy a celé to prostredie pôsobilo špinavo. Cestou bližšie k Delhi sme videli už aj pekne upravené kruhové objazdy a nejakú zeleň, ale aj tak to na mňa pôsobilo pusto. Na jednej križovatke nám zaklopal na okno jeden žobrák... S tým sa ale asi budeme stretávať častejšie. A išli sme aj okolo slovenského veľvyslanectva J
Po tých 30. minútach divokej jazdy sme dorazili k Binaker House. Tam sme si kúpili lístok na autobus Golden Line do Jaipuru. Prvý voľný bol až o 10, 30 takže sme si zobrali tento. Tá linka Golden Line očividne nebola golden na európske pomery. Bol to taký obyčajnejší autobus, ktorý mal mierne zapnutú klímu. Ľudia v ňom boli celkom OK. Nemala som ani pocit, že by sa za nami obzerali alebo niečo podobné. A podobne to bolo aj na stanici, keď sme čakali. Nikto nás tam neotravoval. Asi po troch hodinách cesty sme mali prestávku na nejakom „motoreste“. Vonku bolo príšerné teplo, takže som bola rada, že v našom Golden Line máme aspoň akú- takú klímu. Po 6 hodinách cesty sme dorazili na stanicu Nayaran Circle Bus Stand, kde nás mal čakať jeden aiesecár. Ešte pred príchodom sme mu napísali, že prídeme trochu skôr. Keď sme vystúpili z autobusu, pristavovalo sa pri nás zopár podnikavých Indov na rikšach, či nechceme odvoz, no my sme im hovorili, že čakáme kamaráta... A nakoniec asi po hodine telefonovania a hľadania sa s Rajulom, ktorý na nás mal čakať na zastávke, sme si predsa len vzali rikšu a šli sme ňou asi nejaké 2 minúty k obchodnému domu (tam bola asi zastávka s tým istým názvom), kde mal čakať Rajul. Šofér sa suverénne vydal do protismeru, aby to nemusel celé obchádzať. Takže to bola druhá divoká jazda J Pri spomínanom obchodnom dome nás čakali dvaja aiesecári, z ktorých ani jeden nebol Rajul, takže doteraz nechápem s kým sme to vlastne telefonovali, no nakoniec sme sa našli. Tí dvaja aiesecári boli na motorke a ukazovali nášmu rikša vodičovi cestu. To bola v poradí už tretia divoká jazda. Ale celkom sa to dalo. Popri ceste boli všelijakí ľudia...No a nakoniec sme dorazili do trainee housu, v ktorom má trvalo bývať iba Rado. Ja aj Monika budeme v nejakých iných. Takže ubytovali sme sa asi okolo 7 večer indického času. Dom vlastní jeden indický manželských pár. Majú aj sluhu, ktorý im a aj stážistom varí. Dnes sme mali večeru a bolo to celkom chutné. V dome bývajú ešte tri stážistky- z Číny, Kolumbie a Kanady.
Keď to tak spočítam, cesta nám trvala asi 33 hodín. Čo je skoro ako keď som šla busom Student Agency do Londýna a v Košiciach mi pred odchodom stihli ukradnúť mobil. Dnes ma to obišlo bez krádežeJ, ale bolo to trochu namáhavé. Je už skoro polnoc, takže asi pôjdem spať. Mám nad sebou natiahnutú moskitieru, pod ktorou je aspoň o 4 stupne teplejšie...Takže bude to riadne horúca noc. Zajtra by sme chceli ísť na výlet do Shimly. Internet tu na dome nemáme, takže si tie blogy píšem len do compu, a keď budem na nete, tak to tam hodím. Tak zaím. Dovi Dopo Držte palce J

2 komentáre:

Janka povedal(a)...

Adi, som velmi rada, ze ste dobre dosli a cela cesta prebehla viac menej bez problemov:)
tesim sa na dalsie tvoje prispevky:)) drz sa!

Sidonia povedal(a)...

Pekne si to napisala Adko, mas talent :), tak len nech sa ti vsetko dari a nemas ziadne problemy.