pondelok 20. júla 2009

Uz takmer mesiac v Indii

Čas tu letí presne tak rýchlo (hmm, ak nie rychlejsie) ako mi letel doteraz a 3 týždne strávené v Indii sú za mnou. Pred odchodom do Indie mi ľudia hovorili, že India je krajinou to love or to hate. Pre mňa je to zatiaľ tá prvá možnosť : )

Má síce veľa nedostatkov a niektoré veci mi trochu lezú na nervy, ale tak to je India...
Najotravnejšie je asi dohadovanie sa s rikšármi a indický pracovný štýl má tiež svoje chybičky krásy.

Taký najhorší zážitok s rikšou bol asi predminulý štvrtok. Išla som si ráno v pohodičke z domu a o 8,45 sme sa mali s druhou stážistkou, ktorá mala prísť s rikšárom, stretnúť pri Jaipur Hospital. Ja som tam bola asi už o 8,40 a tak som si čakala kým prídu. Keďže dlho neprichádzali a Sarah, ktorá mala ísť so mnou nemala mobil, tak som sa asi po 15 minútach čakania rozhodla, že si stopnem inú rikšu. Obyčajne ich býva na ulici na strašne veľa a každý sa predbieha, aby si zarobil... No v tento deň tomu tak nebolo. Na ulici som široko ďaleko videla len 3 rikše, tak som teda oslovila jedného rikšára po druhom, no buď mi ponúkali najnižšiu cenu 100 rupií, čo je o 30 viac ako platím obyčajne alebo ma vôbec nechceli odviesť... Tak som chodila z jednej strany ulice na druhu a zúfalo som hľadala rikšára. Okolo stojaci ľudia si to všimli, a tak sa ku mne po čase prihovoril starší pán, či mi môže pomôcť. Nakoniec mi našiel rikšára, ktorý bol ochotný odviesť ma za 100 rupií. Pričom hovoril, že jeho auto je pokazené, či také čosi, no neostávalo mi nič iné ako sadnúť a ísť. Bolo totižto už 9 hodín, čiže začiatok môjho pracovného času. Takže sme vyrazili a asi po 5 minútach cesty sme došli na jednu križovatku, kde sa oproti nám rozbehli nejakí rikšári a naša rikša musela zastaviť. Vtedy som pochopila, že v tento štvrtok bol štrajk rikšárov, a preto ich na ceste vôbec nebolo vidieť. Hneď nato ku mne pribehli nejakí iní rikšári a hovorili mi, aby som išla bike rikšou. Neostávalo mi nič iné ako sadnúť a ísť. Cesta, ktorá mi obyčajne trvá 10- 15 minút sa tak pretiahla na hodinu. Rikšári totižto nepoznajú všetky ulice a tak sme blúdili hore dole a každý nás odkazoval na iný smer. No po hodine sa to predsa len podarilo, ale do práce som tým prišla o hodinu neskôr a Sarah, ktorá mala prísť o 8,45 po mňa aj s rikšárom, došla asi o pol hodinu po mne, lebo náš rikšár pravdepodobne tiež štrajkoval.

Po tom ako Sarah ukončila stáž som minulý týždeň chodievala sama s rikšárom za 140 rupií tam aj späť. No dnes sa mi podarilo dobaviť si iného, len za 100 rupií. Chcela som to síce zjednať na ešte nižšiu cenu, no po 10 minútach dohadovania sa som to vzdala. Možno nabudúce : )

Moje postrehy

O Indii koluju famy, ze tu normalne toalety neupozivaju. Nie je tomu celkom tak. Teda, vo vacsine pripadov tu maju WC-dieru, ale v restauraciach alebo v lepsich domoch maju klasicke WC ako v Europe. U nas v dome mame aj aj. Stazisti pouzivaju to europske WC a domaci dieru : ) Pravdou vsak je to, ze Indovia nepouzivaju toaletny papier. Takze asi si viete predstavit, co po pouziti WC pouziju. Ale v takom McDonalde alebo Pizzi Hut najdete aj toaletak. Tiez ho obvykle nie je dostat v obycajnych obchodoch na ulici, ale len vo vascich supermarketoch a kedze je to luxusny tovar, aj cena je taka…

Doma, ale aj v restauraciach jedia obycajne bez priboru. Pomahaju si pritom vacsinou uz spominanou capatou. Minule, ked sme prisli do takej lepsej restuaracie, mali sme na stole pribor. No hned ako sme si objednali, nam ho casnik siel vziat. Tak sme ho radsej zastavili a pekne krasne sme jedli priborom : )

Ked som uz spminala tu Pizzu Hut, prvy krat, ked sme tam prisli, sme boli dost prekvapeni. Pred vstupom stal jeden casnik a zapisoval si poradovnik ludi, kedze to tam bolo uplne plne. Tak sme sa zapisali aj my a museli sme cakat asi pol hodinu, kym sme sa vobec dostali dnu. Takze po pol hodine sme sa vratali a mohli sme si konecne sadnut a objednat. Tato Pizza Hut bola vo velkom shopping centre a bolo to myslim, ze v nedelu vecer okolo 9, takze asi kvoli tomu tam bolo tak vela ludi. A takou odlisnostou oproti Slovensku je, ze na ucte v restauraciach maju vzdy poplatok za obsluhu, takze sprepitne sa asi nenechava.

India nie je az taka chudobna ako som si myslela pred prichodom sem. Ja som si to asi predstavovala velmi zle, no tym lepsie pre mna. Aspon to nebol taky velky sok : ) Tym nechcem povdat, ze je to rozvinuta krajina. Je to krajina, ktora sa rozvija. Neviem presne kolko percent obyvatelov zije pod hranicou chudoby, no Visnu (majitel domu, kde byvame) mi raz hovoril, ze asi 17 percent ludi v Jaipure zije v slumoch. Na jednej strane to je celkom dost, no na druhej je to menej ako polovica… Cisla su relativne…

Ked som prisla do Jaipuru prvy den autobusom z Delhi, pohlad von oknom bol dost kruty. Prechadzali sme totiz okolo stvrte, kde boli len slumy, ludia spiaci na ulici, strasny zapach. No v ostatnych castiach mesta to vyzera lepsie. I ked vsade sa najde viacero zobrakov, dezdomovcov, ludia spiaci a zijuci na uliciach… No toto je India. Asi dvakrat sme sa vracali z mesta okolo jednej krizovatky a na takom perone medzi cestami spalo tesne vedla seba mozno 20 ludi. Spali bud na zemi, ale na nejakej plache a zo vsetkych stran okolo nich prechadzali trubiace auta… Pohlad na ludi zijucich na ulici, bud na zemi alebo v nejakych chatrciach tu bohuzial nie je nicim neobyklym…

Pred prichodom do Indie mi vela ludi hovorilo, ze India je strasne spinava krajina, ze tu odpadkove kose velmi nepouzivaju a ze vsade na ceste su odpadky. Ja som si to predstavovala tak, ze chodim po ulici a odkopujem odpadky, aby som mohla prejst. No v skutocnosti to nie je az take zle. Odpadky su vacsinou na okraji cesty a niektore casti miest su celkom ciste. Na tabuliach v meste som si dokonca vsimla, ze tu maju aj kampan na vytvorenie cisteho mesta. Green Jaipur Clean Jaipur. Turisticke mesta ako napr. Shimla, Jaisalmer alebo Agra neboli az take spinave. V Jaipure je aj zopar parkov (samozerjme netreba si to predstavovat ako Hyde Park v Londyne: )) a popri ceste v su vysadene celkom pekne stormy a krasne rozkvitnute ruzove ruze. Takze odporucam, ak pojdete do nejakej kraiiny, ktora nema az taku dobru povest, vykreslit si vsetko v co najhorsom svetle a potom vas budu cakat same mile prekvania a pomyslite si hmm, ved to nie je az take strasne : )

Nabuduce napisem konecne nieco o mojej praci, o Indoch, o vylete k Taj Mahalu a na pust. Fotky sa uz dve hodiny snazim dat na Facebook, ale zatial bez uspechu. Zajtra to snad uz pojde. Tak zatiiim

Žiadne komentáre: