Výlet k Taj Mahalu a na púšť

Taj Mahal

Hned dasli vikend po navrate z Himalaji sme sa vybrali na vylet k jednemu z novodobych 7 divov sveta, k Taj Mahalu. Boli sme skupinka 10 stazistov, prenajali sme si klimatizovany minibus a o polnoci sme sa vybrali na cestu. Cesta bola fajn, az klimu, ktora bola nastavena na prilis nizku teplotu. K Taj Mahalu sme dosli asi o 6,30 rano. Vychod slnka sme sice nestihli, no i tak to bolo pekne.

Nas autobus zastavil na parkovisku, takze sme sli asi 20 minut pesi k Taj Mahalu. Pocas cesty nas otravovalo vela riksarov alebo poulicnych predavacov ponukajucich suveniry za ceny so 100 ak nie viac percentnou prirazkou. Iduc k Taj Mahalu nas otravovalo aj dost vela deti, ktore nieco predavali. Boli to vacsinou chlapci vo veku asi 10 rokov. Vedeli celkom dobre po anglicky a fakt sa nas velmi snazili nahovorit, aby sme si nieco kupili. Kazdy, ktory sa k nam prihovoril, sa aj pekne prestavil a hovoril nam, aby sme si zapamatali jeho meno a pri navrate z Taj Mahalu sa vratili k jeho stanku. Jeden mily chlapcek, Viky, mi ponukal celkom peknu sadu pohladnic Taj Mahalu iba za two fifty (dve patdesiat). Hmm, tak som sa zacudovala, preco je to take lacne a sla si ich kupit. Ako su mu davala dve rupie, tak sa na mna cudne pozeral a vtedy mi dosli, ze on tym two fifty myslel 250 rupii : ) Tak som sa nanho pekne usmiala a pokracovala v ceste. No a on siel samozrejme s nami a pokracoval stale dookola“madam madam, two fifty, very good price….”

Ked sme dosli k arealu Taj Mahalu, kupili sme si listky, ktore boli pre turistov myslim, ze za 750 rupii, pricom pre domacich to bolo asi za 20 : ) Indovia su fakt dobri biznismeni. V balicku bola aj flasa vody a navleky na topanky, ktore sme museli v Taj Mahle mat obute. Pred vstupom do arealu sme museli prejst kontrolou ako na letisku a po vstupe sa k nam opat prihovarali Indovia, no teraz to boli pre zmenu turisticki sprievodcovia. Kedze sme boli 10 a cena bola celkom fajn, tak sme sa rozhodli jedneho si prenajat. Zo zaciatku nam len robil fotky, no potom sa trochu rozbehol a povedal nam aj nieco z historie.

Taj Mahal je stavba pri Agre v indickom štáte Uttar Pradeš. Je súčasťou svetového dedičstva UNESCO. Pozostáva z hlavnej budovy obklopenej štyrmi minaretmi (ktoré su ľahko naklonené, takže sa pri zemetrasení zrútia), mešity na západe (čiže smerom k Mekke) a domu pre hostí na východe. Podľa prevažujúceho oficiálneho názoru je to mauzóleum, ktoré postavil Šáhdžáhán na pamiatku svojej ženy Mumtáz Mahal (Ardžumand Bano Begum). Podľa oficiálneho zápisu UNESCO sa stavba začala v roku 1631 a skončila roku 1648. Stavalo ju vyše 20 000 remeselníkov z celej južnej a strednej Ázie. Vraví sa, že na architektonickom stvárnení sa mali podielať jeden Francúz a istý Benátčan. Zodpovedným architektom bol Usad Ahmad z Lahore, starého hlavného mesta ríše Mogulov (Mughalov). Stavebný materiál bol dopravený z celej Indie a Ázie. Použilo sa vyše 1000 slonov a 28 rôznych druhov drahokamov a polodrahokamov bolo zasadených do mramoru.
Roku 1629 pri pôrode štrnásteho dieťaťa zomrela manželka indického mogula. Mala 36 rokov a bola už 17 rokov vydatá. Jej manžel Šáhdžáhán stratil tým nielen milovanú ženu, ale aj múdru politickú radkyňu. Vraví sa, že za ňou trúchlil celé dva roky (podľa iných správ mu bolesťou zbeleli vlasy). Zložil sľub, že postaví pomník, ktorý bude hoden jeho ženy, niečo celkom mimoriadne. Nemožno poprieť, že sa mu to aj podarilo. Arjumand Banu, ktorá je tiež známa pod menom Mumtáz Mahal (vyvolená paláca), dostala takto neobyčajný náhrobok, ktorý sa označuje skratkou jej mena Tádž Mahal.

Okrem sprievodcov bolo v Taj Mahali aj zopar “profesionalnych fotografov”, ktori sa snazili urobit kazdemu co najviac fotiek. Potom pred odchodom sme mali moznost kupit si tie, ktore sa nam pacia.

Z rana nas privitala celkom prijemna teplota, no postupom casu bolo stale viac a viac horuco. Po odchode z Taj Mahalu nas cestou k autobusu sprevadzalo opat velmi vela podnikaniachtivych Indov. Zastavili sme sa aj pri niektorych stankoch a nakupili si zopar suvenirov. Od Vikyho som si kupila aj spominane pohladnice, ktore stali zrazu uz len 50 rupii. Takze ktovie, aka bola skutocna cena... V istom okamihu sa na mna nalepil dalsi chlapcek, ktory mi ponukal dve klucenky Taj Mahalu za velmi dobru cenu 100 rupii. Ta cena bola neskutocne prehnana, lebo pocas cesty som si kupila rovnake privesky, jeden asi za 5 rupii. Kupila som si ich az 4, lebo tie deti stale otravovali a bolo mi ich luto... Tomu chlapcovi som sa celou cestou snazila vysvetlit, ze som si uz kupila 4 rovnake privesky, no on bol ako pokazena platna a stale dookola “madam, madam 100 rupees, very good price...” Medzitym ako to dookola omlielal som sa ho trochu povypytovala aj na skolu. Nastastie do skoly chodil, no v spominany den bola nedela, takze mal volno a snazil sa nieco si privyrobit. Aj takto vyzera zivot malych Indov...

Po odchode z Taj Mahalu sme pokracovali k miestu, ktore sa vola Agra Fort. Je to pevnost v meste Agra, blizko Taj Mahalu. Dosli sme tam potom ako sme sa naobedovali v Pizzi Hut, co bolo mozno o 1 poobede. Bolo tam strasne teplo, takze sme chodili ako polomrtvi a asi po hodine topenia sa, sme sa rozhodli, ze radsej vyrazime na cestu spat do Jaipuru. Nie zeby na tej pevnosti nebolo, co obdivovat, no ja nie som az taky architektonicky fanusik a to teplo nam dalo riadne zabrat. Ale pripojim aspon jednu fotku, aby ste mali predstavu ako to tam vyzeralo : )

Jaisalmer

Vylet do Jaisalmeru bol celkom vzruso : ) Nazberalo sa nas asi az 18 stazistov. Z nasho domu sme mali ist busom o 5 poobede a druha skupina mala prist za nami az busom o 8 vecer, lebo museli dlhsie robit. Sli sme tam v piatok 17. jula. O 16.30 sme sa mali stretnut na stanici a odtial sme mali ist na nejaku inu stanicu, z ktorej mal ist nas bus. Ja som tam bola pred 16.30 a cakala na zvysok nasej delegacie. Po case prisiel na stanicu Rajeev (koordinator stazistov), ktory nas mal vzat na miesto, odkial mal ist autobus. Tak sme cakali spolu. Kedze zvysok ludi neprichadzal, tak som im po case zavolala a oni boli este stale doma, lebo im niekto dal mylnu informaciu, ze nas autobus odchadza az o 8. To vsak pravda nebola, takze Els, Ani a Thayan si rychlo vzali riksu a ponahlali sa na stanicu. Po case som ale zistila, ze Yukio s nimi nebol. On bol este stale v praci. Takze hned ako sme mu povedali, ze nas autobus ma odchod o 5, vystartoval smerom na stanicu. Kym sme sa vsetci pozbierali bolo nieco po siestej. Mali sme ale stastie, ze Rajeev zavolal nasej autobusovej spolocnosti a pockali na nas. V autobuse sme mali kupene miesta na spanie, no ked som ich uvidela, tak mi prislo trochu zle. Takze asi po 10 minutach cesty sme poprosili dolusediacich Indov (lozka boli hore), ci by sa s nami nechceli vymenit. No a oni boli samozrejme stastni, ze mozu lezat, takze sa s nami radi vymenili a my sme boli stastni, ze za mozme sediet...

Cesta trvala asi 12 hodin a asi kazde 4 hodiny sme mali prestavku na nejakom “motoreste”. Miesta na sedenie som si vymenila len ja s chalanmi a baby ostali lezat. To ale asi nebol najlepsi napad, lebo hned ako sme vystupili z autobusu nam Els povedala, ze sa citi zle, a ze ma teplotu. Po tom ako vystupila z autobusu, sa jej zatocila hlava a takmer padla na zem. Na stanici nas nastastie cakal Babu, miestny sprievodca, ktory nas vzal do hotela. Els si tam oddychla a ked prisla druha skupina stazistov spolu s Rajeevom, vzali sme ju do nemocnice.

Bola to mala indicka nemocnica. Vo vnutri budovy bola na pravej strane lekaren a na lavej strane priestor oddeleny zaclonou. To bola pravedepodobne ordinacia. Boli tam dve postele, zopar stoliciek a jeden lekarsky stol, na ktorom bolo nahadzanych zopar liekov... Ked to Els uvidela, myslim, ze sa este viac zlakla... Asi po 15 minutach cakania k nam dosiel doktor, trochu ju prezrel a stanovil diagnozu, ze je to typicka turisticka hnacka. Els ostala v nemocnici asi 2 hodiny pocas, ktorych jej tiekla do zily vyziva. My sme medzitym sli do mesta a na obed a po dvoch hodinach, ked sa Els citila lepsie, sme pokracovali smerom na pust. Sli sme dvoma dzipmi a cesta bola velmi prijemna. Pred nami rovna cesta, vsade naokolo polopust, sem-tam nejaka dedinka a v dialke iduce tavy. Bol to pekny pohlad a hlvane ziadny ruch velkomesta…

Asi po hodine cesty sme zastavili uprostred nicoho, kde na nas cakali tavy s lokalnymi pastiermi. Pre kazdeho bola pripravena jedna tava, no niekotri bojazlivi, mna nevynimajuc : ) uprednostnili jazdu vo dvojici. Takze sme nasadli a v zastupe sme sa vybrali smerom k skutocnej pusti, kde boli len duny a piesok. Jadza na tavach trvala asi 2 hodiny. V strede puste sme zosadli, urobili si fotky, poobdivovali krasy prirody a pokracovali sme dalej k nasmu resortu. Bolo to velmi pekne miesto a siroko daleko nic. Celkom prijemne na oddych. Bolo tam asi 12 chatiek, ohradenych branou a v strede ohnisko. Ked sme prisli na zemi bolo pripravene miesto na veceru. Sedeli sme na vankusoch a kadzy mal pred sebou maly stolik vo vyske asi 15 centimetrov od zeme. Na veceru sme mali typicke indicke jedlo, ktore pozostvalo z ryze, chapaty, zeleniny a dhalu. Bolo to stiplave, ale bolo to celkom lahodne, takze sme si pochutnali. Po veceri prisli do nasho resortu styria indicki hudobnici a dve tanecnice a postarali sa o nas vecerny program. Vecer bol prijemny, no bolo tam strasne vela velkych otravnych chrobakov, ktori sa k nam priblizovali zo vsetkych stran. No okrem tych chrobakov to stalo za to : ) Asi okolo 11 vecer pokracovala druha davka vecere, co ma trochu prekvaliplo, no opat som si rada pochutnala.

Rano sme vstali asi okolo 6 a sli sme si pozriet vychod slnka. I ked bolo trochu zamracene, bol to velmi pekny pohlad. Po ranajkach sme sa vybrali naspat do Jaiselmeru. Els bola opat chora, tak sme ju zaviezli do nemocnice. A potom sme sa sli najest do peknej restauracie Little Italy. Po obede sme si isli pozriet mesto, v ktorom bola najdolezitejsim bodom pevnost. Vsede v meste predavali lacne kabelky a penazenky z tavej koze. Tak som si aj ja kupila : )

Okolo piatej vecer sme sa vybrali na vlak. Bolo to prvykrat, ked sme cestovali indickym vlakom. Listky sme si kupili dopredu, pretoze indicke vlaky su dost preplnene. Na kazdom vozni bol napisany zoznam pasazierov. My sme mali lozka. No od zaciatku mi bolo jasne, ze to pravdepodobne nebudu lozka ako vo vlaku z Trebisova do Bratislavy. Takze vosli sme do vlaku. Na pravej strane boli kupe, ktore ale neboli oddelene od ostatneho priestoru vlaku dverami. V kupe bolo miesto pre 6 ludi. Boli to miesta na sedenie, no nad nimi boli este dve postele. Jedna bola sklopena, takze na zaciatku to bolo vlaste operadlo pri sedeni, no potom sme to nejak pripevnili a sluzilo to ako postel. Takze tam bolo vlastne 6 posteli (na sebou tri na jednej strane, tri na druhej). Najprv sme sedeli a hrali nejake hry : ), no a po polnoci sme pripevnili tu druhu postel a spali sme, kazdy na jednej posteli. Na lavej strane vlaku boli nad sebou tiez dve miesta na spanie. Takze spaci vozen vyzeral podstatne inac ako na Slovensku. Cesta trvala 12 hodin. Nebola to luxusna cesta no dalo sa to prezit : ) A hlavne sme mali pocas cesty srandu a bolo nas vela, takze to bolo fajn : ) Ked sme hrali rozne hry vo vlaku, Indovia sa na nas pozerali ako na zjavenia, tak sme mali srandu aj z nich. Pocas cesty vlak zastavil vo viacerych mestach. Pocas tych zastavok ludia vybehovali na stanicu, nieco si kupit, kedze pri kazdej stanici bolo vela obchodov s jedlom a vodou. No na druhej strane, to nebolo az take dobre, ze vlak zastavoval na dlhsiu dobu, pretoze pocas toho ako sme stali, sa do vlaku nahrnulo zopar zobrakov, ci deti. Pamatam si jedneho maleho chlapceka, ktory prisiel do vlaku a utieral tam dlazku. No potom nastavil ruku a cakal, ze mu dame nejake peniaze. Vo vlaku bola velka spina, prach a piesok, pretoze sme cestovali cez pustnu oblast a vsetky okna boli otvorene. Asi po polnoci sme sa rozhodli, ze pojdeme spat, kedze na dalsi den rano sme mali ist do prace. Zatvorili sme okna, no stavalo sa, ze na niekorych zastavakch nam ich otvarli z vonku... Predtym ako sme isli spat, sme si kadzy natiahli na “postel” bud plachtu alebo spacak. Ja spacak nosim stale, ked niekam ideme na noc a zatial to bola vzdy velmi dobra volba : ) Napriek tomu, ze to tam nebolo az take pohodlne, som sa trochu vyspala. Rano sme dorazli do Jaipuru asi okolo 6 rano, vzali sme riksu a ponahlali sa domov. Po rychlej sprche a ranajkach sme sli do prace. Prva cesta vlakom teda bola dobrodruzna, no sama by som takto cestovat nechcela.